Choď na obsah Choď na menu
 


Zmierený s osudom

 

Slnečné ráno ostro kontrastovalo s náladou nevrlého profesora lektvarov, ktorý práve kráčal k poloprázdnemu učiteľskému stolu v Bradaviciach. Veľka Sieň bola až na pár oneskorencov z radov študentov prázdna. Bola sobota, pár týždňov pred letnými prázdninami a každý, kto len mohol, využíval príležitosť návštevy Prasiniek.


Mdlo kývol na pozdrav svojim kolegom, ktorí znudene odpovedali či ho úplne ignorovali. Bolo mu to jedno. Ubehli už dva roky od Voldemortovej smrti, no oni v ňom buď stále videli smrtijeda, alebo mu nikdy neodpustili, že zabil Albusa. No museli rešpektovať, že ho i pred Starostolcom zbavili akejkoľvek viny a jeho meno bolo očistené. Minerva mu nechala jeho miesto učiteľa lektvarov, ale dokonca ani ona mu už neverila tak, ako by si prial. Ale s tým sa predsa už naučil žiť, či nie? Nik mu neveril, nik mu nepreukázal ani štipku úcty, či akéhokoľvek iného citu. A napriek tomu, že to vedel, nechal sa nachytať, ako hlúpy pubertiak, uvedomil si trpko a konvičku s kávou odložil prudšie, než mal v úmysle. Boli to už dva roky, do kotla, tak prečo na to musí znova myslieť?


Zo zvyku otvoril noviny, ktoré ležali na stole a znudene prechádzal očami jeden článok za druhým bez toho, aby úplne vnímal, o čom ktorý z nich je. Avšak úplne na konci, v rubrike, ktorú zvyčajne úplne ignoroval, sa naňho doslova vysmievala krátka správa o ňom... Takmer mu zabehlo, keď si prečítal obsah, no nik si to nevšimol. Dokonca sa zdalo, akoby si vlastne ani nik iný, okrem neho, nevšimol tú správu, ktorá ho v spomienkach preniesla o dva roky späť, k poslednému stretnutiu s jeho modlou a nočnou morou v jednom.

 

Harry stál pri nemocničnej posteli a zo šuflíka vyťahoval svoje posledné osobné veci, aby ich následne uložil do malej tašky, kde už boli ostatné. Hlavu mal sklonenú a ramená zvesené, čo Severusa vlastne ani neprekvapilo. Od finálneho boja s Voldemortom ubehol sotva týždeň a oni stratili veľa dobrých ľudí. Padli i Harryho priatelia a on sa s tým stále ešte nevyrovnal. Ale oni obaja prežili a spoločne sa cez to všetko prenesú. Aspoň v to dúfal. Všetko bude závisieť od rozhodnutia Starostolca. Už tak bol prekvapený, že mu umožnili zostať na slobode, kým bude rozhodnuté, ale to teraz nechcel riešiť. Dôležité preňho bolo dostať Harryho z nemocnice, vziať ho domov a postarať sa oňho. Po tom všetkom, čo dokázal, by ho svet mal nosiť na rukách, no on si chce to potešenie ukradnúť len sám pre seba. Chce s Harry stráviť zvyšok života, starať sa oňho, chrániť ho... milovať ho... Tak ako to robil doteraz.


„Môžeme ísť?“ spýtal sa od dverí a čakal, kým sa naňho uprie pár smutných zelených očí. Harry nikdy nebol dobrý v ukrývaní svojich pocitov a toto bol jeden z tých dní, kedy mohol Severus vidieť, aká zmes pocitov sa v ňom búri. Nad tým všetkým však víťazilo niečo, čo ho zarazilo.


„Nemôžem ísť s tebou, Severus,“ zašepkal mladík a odvrátil zrak od muža pred sebou. Rozhodnosť. To bolo to, čo profesora tak prekvapilo, a čo nielen sálalo z Harryho pohľadu, ale zaznievalo i z jeho hlasu.


„Ako to myslíš, že nemôžeš ísť so mnou?“ spýtal sa opatrne.


„Proste nemôžem,“ zašepkal. „Nemôžeme byť spolu. Bola chyba myslieť si, že by to mohlo fungovať...“ pokračoval tichým hlasom, no na Severusa ani len nepozrel.


„Tým chceš povedať, že...“ váhavo pristúpil k mladšiemu mužovi a chytil ho za ramená, zatriasol ním, až tak primäl Harryho konečne naňho pozrieť. „Viem, že je pre teba ťažké zmieriť sa so smrťou svojich priateľov, ale spolu to prekonáme,“ snažil sa mu dohovoriť a dal si záležať na tom, aby jeho hlas znel čo možno najnormálnejšie.


„Nejde o Rona ani Hermionu, Severus,“ vyvrátil mu Harry a vymanil sa z jeho zovretia. „Ide o nás dvoch, Severus. Proste... je koniec,“ zašepkal a s tým zamieril ku dverám s taškou v ruke.


Severus za ním nechápavo hľadel, no než stihol otvoriť dvere, prudko ho zdrapil za ruku a otočil ho k sebe.


„Nezahrávaj sa so mnou, Potter! Ešte pred týždňom si mi vyznával nehynúcu lásku a teraz chceš utiecť ako zbabelec? Chcem vedieť, čo sa zmenilo!“ trval na svojom a jeho hlas pozvoľna prešiel do nebezpečného vrčania.


„Voldemort je mŕtvy, profesor,“ odpovedal Harry zdanlivo nezaujatým hlasom. „Vy ste voľný, ja som voľný. Navzájom sme si pomohli k slobode a teraz je čas začať si tú slobodu užívať. Každý sám...“ dodal a rýchlo uhol pred Severusovým prenikavým pohľadom. Zovretie Severusových rúk okolo Harryho zosilnelo, až mladší muž sykol od bolesti, no Severus sa nemienil vzdať tak ľahko. Čosi mu na tom všetkom nesedelo. Harry ho predsa miloval, aspoň to tvrdil, a on... nikdy mu to nepovedal, ale ten neznesiteľný nebelvírčan bol preňho všetkým. Nemohol ho nechať len tak odísť, ale... Ešte stále bol Severus Snape a mal svoju hrdosť.


„Takže to všetko bola len hra? Potreboval si ma, aby si porazil Voldemorta a teraz ma jednoducho odkopneš ako špinavé ponožky?“ rozhorčoval sa a z každého jeho slova doslova odkvapkávala nenávisť, ktorá zatemňovala jeho myseľ. Harryho oči boli naplnené smútkom a bolesťou, no tá rozhodnosť, ktorou Severusa zaskočil, stále ešte nezmizla. Neodpovedal. Hľadel naňho a čakal, kým dá Severus priechod svojmu sklamaniu, bolesti a poníženiu, ktoré pociťoval po tomto odmietnutí.


„Mýlil som sa, keď som tvrdil, že si ako tvoj otec, Potter! Si oveľa horší, než on!“ zavrčal Severus a odstrčil Harryho od seba, akoby sa spálil. Mladík to nečakal a prudko narazil do dverí, až si vyrazil dych, no i naďalej mlčky znášal Severusov amok. Jediným dôkazom toho, že mu toto všetko nie je úplne ľahostajné, boli slzy stekajúce po jeho tvári. Tie si však rozhnevaný Severus tiež vysvetlil po svojom.


„Nenávidím ťa, Potter a do konca života o tebe nechcem počuť. Si tou najhoršou a najväčšou chybou môjho života, a to i v porovnaní s mojim rozhodnutím pridať sa k Voldemortovi!“ zasyčal a s týmito poslednými slovami odišiel od jediného muža, ktorý mu kedy preukázal svoju náklonnosť, ktorý si získal jeho srdce spôsobom, akým sa to nikomu pred ním nepodarilo. Ukradol mu ho navždy a ono teraz leží pošliapané v prachu. Nikdy si nemyslel, žeby bol schopný niekoho mať rád, no Harry mu dokázal, že i on je len človek a má svoje city. Hlboko ukryté pod ochrannými vrstvami, ale predsa tam boli. A teraz... Bez jediného pohľadu späť odišiel z nemocničnej izby a nechal muža, ktorý mu zlomil srdce, ďaleko za sebou.

 

Odvtedy ubehli dva roky a on o Harrym skutočne nepočul ani slovo. Ak nepočítal tie nechutné novinové články, ktoré urobili z Hrdinu zbabelca, sebestredného idiota a sebca. Harry akoby zmizol z povrchu zemského. Neprišiel na pohreb svojich priateľov, neukázal sa ani na Severusovom súdnom procese, kde bol prekvapivo zbavený viny vo všetkých bodoch obžaloby. A pritom by ho, napriek svojim slovám, ku ktorým ho viedla jeho ranená pýcha, rád videl. Mnohí ľudia pozývali Harryho na oslavy, rôzne akcie, no on sa neukázal nikde. Odrazu akoby neexistoval a to ich pobúrilo. V nejednom článku bol obvinený z toho, že mu sláva príliš stúpla do hlavy, aby sa vôbec znížil na kontakt s nimi, s obyčajnými ľuďmi. Kde- tu sa dokonca objavili špekulácie o tom, že sa kdesi v ústraní pripravuje na to, aby prevzal moc nad celým svetom, pokračujúc vo Voldemortových stopách.

Severus bol urazený, cítil sa zradený a ponížený odmietnutím, ktorého sa mu dostalo, no napriek tomu bol tými článkami znechutený. Nedokázal si predstaviť, že by sa z Harryho stal nový Voldemort, ani žeby sa povyšoval nad ostatných. No sám si nevedel vysvetliť jeho zmiznutie. Možno mylne, to pripisoval jeho neschopnosti zmieriť sa so stratou priateľov. Vedel, aké preňho bolo ťažké prijať Blackovu smrť, ale keby boli spolu...


Nie, nesmel na to znovu myslieť. Za tie dva roky si v mysli prehrával ich posledný rozhovor zas a znova, a snažil sa prísť na niečo, čo by mu dalo odpoveď na otázku Prečo?. Mal pocit, že bolo čosi zle, že prehliadol nejaký podstatný detail a že ešte mohol bojovať, no Harry mu, z nejakého nepochopiteľného dôvodu, doslova zavrel dvere pred nosom a nechal ho samého. Naozaj to urobil preto, že Severusa nemiloval? Vážne to všetko bola len hra? Čím dlhšie o tom premýšľal, tým častejšie dochádzal k záveru, že to tak nebolo. Lenže aj keď sa ho pokúšal nájsť, nepochodil lepšie, než dotieraví novinári.


 

Kráčal po úzkom štrkovom chodníčku a premýšľal, čo mohlo viesť Harryho práve sem. Rozľahlá záhrada bola dobre udržiavaná a kde- tu zbadal v diaľke pár postáv. Zaváhal. Čo vlastne čakal, že tu nájde? Snáď tú odpoveď, po ktorej prahol celé dva roky?


Vošiel do veľkej pokojnej haly a prešiel k najbližším dverám, ktoré zbadal.


„Môžem vám nejako pomôcť?“ ozval sa ženský hlas za jeho chrbtom. Otočil sa smerom k žene, ktorá mu ochotne ponúkla pomoc a vysvetlil jej dôvod svojej návštevy.


„Som riaditeľka tohto ústavu, Monika Simonsová. Prosím, poďme do mojej kancelárie, kde sa budeme môcť nerušene porozprávať,“ ponúkla a keď mdlo prikývol na súhlas, viedla ho spletitými chodbami do kancelárie.


So smutným úsmevom na perách ponúkla Severusovi voľné kreslo oproti sebe a sama sa posadila. Keďže čiernovlasý muž odmietol akékoľvek občerstvenie, neostávalo im iné, než prejsť rovno k veci.


Pani Simonsová siahla po novinách, ktoré ležali na jej stole a tak ako Severus v to ráno, i ona pozrela na krátku správu, ktorá ho sem priviedla.


„Dúfala som, že prídete, profesor Snape,“ začala potichu.


„Čakala ste ma?“ spýtal sa prekvapene.


„Nebola som si istá, ale dúfala som,“ prikývla. „Viete, Harry bol viac než len pacient. Tie dva roky, ktoré u nás strávil...“ jej pohľad bol naplnený smútkom, keď hľadela kamsi do diaľky za Severusa.


„Prekvapuje ma, že sa noviny nikdy nedozvedeli, že je tu,“ prerušil ju Severus zamračene.


„Snažíme sa vyhovieť želaniam našich pacientov a ctíme ich súkromie. Keď sem prišiel, trval na tom, že bude len Harry. Žiaden vyvolený, Chlapec- ktorý- prežil, Hrdina ani nič podobné,“ odpovedala zdvorilo.


„Len Harry...“ zopakoval Severus a hrdlo mu stiahlo úzkosťou. Koľkokrát to skromné prianie z Harryho úst už počul? A on mu pri poslednom stretnutí predhodil jeho podobnosť s otcom, ba ešte horšie.


„Čo sa stalo? Kedy ste ho prijali?“ chcel vedieť.


„Prišiel sám, asi tak týždeň po Voldemortovej smrti. Bol zmierený a pripravený na to, čo ho čaká. Nebál sa, no príliš sa uzavrel do seba a odmietal s kýmkoľvek komunikovať. Viete, psychika v liečbe zohráva veľkú úlohu a on odmietal bojovať. Podľa vlastných slov už nemal prečo bojovať,“ povzdychla si.


„Povedal vám, čo sa stalo?“


„Áno. Keď odmietol návštevu psychológa, skúsila som to sama. Nedokázala som sa pozerať na to, ako veľmi sa trápi. Časom sa mi podarilo získať si jeho dôveru a povedal mi všetko o proroctve, o svojich priateľoch, o vás... Nikdy vám nepovedal skutočný dôvod svojho odchodu, pretože vás nechcel obťažovať svojimi problémami,“ dodala a Severus neveriacky pokrútil hlavou.


„Nemal právo...“ Bol zmätený a cítil sa snáď horšie, než keď od Harryho odchádzal pred dvoma rokmi. To všetko... Zrazu to do seba zapadalo ako kúsky skladačky a on nemohol urobiť nič iné, než sa zmieriť s tým, že opäť raz prehral. A opäť vlastnou vinou. Keby sa aspoň o trochu viac snažil...


„Mýlite sa. Mal vás príliš rád na to, aby vás nechal dívať sa, čo s ním tá choroba robí,“ opravila ho mierne.


„To radšej žil s vedomím, že ho nenávidím?“ odfrkol si pohoršene, nahnevaný sám na seba i na Harryho. Ten tu však nebol a nemohol sa sám brániť. On už nemohol vôbec nič.  Bolo totiž neskoro.


„Toto sú jeho veci,“ podávala mu riaditeľka krabicu, v ktorej našiel nielen Harryho prútik, ale i fotoalbum a denník, ktorý ako vedel, si písal Harry od prvého dňa v Bradaviciach. „Určite by si prial, aby ste ich mali vy,“ dodala, keď na ňu zmätene pozrel. Mlčky prikývol a bez ďalšieho slova opustil jej pracovňu a ako telo bez duše za sebou zanechal i ústav, v ktorom sa Harry skryl pred ním i pred celým svetom- sanatórium pre nevyliečiteľne chorých.

 

Sedel v kresle vo svojich komnatách, keď sa ozvalo klopanie. Nemusel hádať, kto to je. Vedel, že Minerva príde hneď, ako nájde jeho odkaz. S kamennou tvárou otvoril dvere zdesenej profesorke.


„Severus... Tvoj odkaz... Nemôžem tomu uveriť!“ jachtala zmätene.


„Tak tomu ver, Minerva. Harry Potter je mŕtvy a zajtra má pohreb. Verím, že po tom všetkom, čo pre nás urobil, si zaslúži aspoň trochu úcty a nepochovajú ho ako opusteného neznámeho, ktorý nemal nikoho, komu by chýbal,“ povedal priškrteným hlasom. Snažil sa tváriť vyrovnane, ale bolo to ťažké. Prečo len to muselo takto dopadnúť?


„Isteže nie! Všetkým nám chýbal, odkedy zmizol,“ priznala smutne. „Dúfala som, že niekde žije konečne spokojným životom, ďaleko od všetkého trápenia a on pritom... To je strašné, Severus! Prečo bol k nemu osud taký nespravodlivý?“


Tú istú otázku si Severus opakoval od chvíle, čo sa dozvedel o Harryho smrti. Nevyliečiteľný nádor na mozgu, zdĺhavá a náročná liečba, ktorá len predlžovala jeho trápenie, pretože všetci vrátane Harryho vedeli, že šanca na jeho prežitie je minimálna. Teda, všetci až na Severusa, ktorý by dal čokoľvek za to, aby mohol byť s ním v tých najťažších a posledných chvíľach Harryho života, ale namiesto toho sa nechal zožierať hnevom.


„Prosím, pozvi len pár známych, ktorým na ňom skutočne znamenalo. Nechcem, aby sa tam rojili zástupy tých supov, ktorí z neho napriek jeho zásluhám urobili netvora,“ zamumlal ešte a s tým sa zvrtol na podpätku  a nechal zronenú riaditeľku osamote v jeho obývačke. On sa zavrel vo svojej spálni, posadil sa na kraj postele a znova vzal do ruky denník. Harryho denník.


Vedel o ňom, veď s Harrym strávil tie najkrajšie chvíle svojho života. Posledné dva roky, predtým, než ich osud rozdelil, boli tým najkrajším obdobím Severusovho života. Vtedy by si nikdy nedovolil podľahnúť pokušeniu a nazrieť do tej tajnej schránky, kde Harry ukladal svoje skryté túžby, radosti i trápenia. Dnes však... Zaváhal, no predsa ho otvoril.

 

Harryho spomienky z ich spoločných dní boli plné nadšenia, radosti, nádeje... Chlapec veril, že so Severusom po boku je schopný prekonať všetky nástrahy života, popasovať sa so všetkými Voldemortovými prekážkami a zvíťaziť. On sám tomu v tom období veril tiež a práve táto ich spoločná viera ich k tomu úspešnému koncu doviedla. Všetko sa razom zmenilo v okamihu, keď liečitelia Harryho oboznámili s jeho diagnózou.

 

To nie je fér! To predsa... Prečo ja? Vari pre mňa niet ani kúska šťastia na svete? Nádor... metastázy... neliečiteľné... Čo, do kotla, mám robiť? Ako to mám povedať Severusovi? Konečne sme voľní a teraz máme čeliť ďalšiemu problému? Lenže tentoraz niet víťazov. Bude len porazený... Ja budem porazený nevyliečiteľnou chorobou! Mal som radšej zomrieť v boji, než takto...

Severus na mňa hľadí od dverí s neskrývanou nádejou, že teraz už bude len dobre... nemôžem mu ju vziať! Nemôžem ho nechať, aby sa tým trápil! Nemôžem mu takto ublížiť! Na to ho príliš milujem... Odpusť, Seve! Musím...

 

***

Severusovi sťahovalo hrdlo úzkosťou, keď čítal riadky písané Harryho roztrasenou rukou. Bolo to to posledné, čo mu po ňom zostalo. Slová naplnené zúfalstvom, bolesťou a beznádejou. Harry ho chcel za každú cenu chrániť.

 

Odišiel... Musel som ho nechať ísť. Je to tak správne. Však je to správne? Nechcem, aby sa kvôli mne trápil! Radšej nech ma nenávidí, než aby ma ľutoval. Nenávidel ma tak dlho a... bude to tak jednoduchšie. Počúvnem ho a nadobro zmiznem z jeho života. A nielen z jeho... Ach Merlin, prečo len to tak bolí? Tak veľmi by som chcel, aby ma objal, aby ma utešil a šepkal mi, že bude všetko dobré, tak ako keď ma našiel a povedal mi o Ronovi a Hermione... Už čoskoro sa s nimi stretnem. S nimi i so svojimi rodičmi... Kiežby som ale ešte mohol stráviť aspoň chvíľku s ním? Severus! Prosím, neopúšťaj ma!

 

***

 

Severus s ťažkým srdcom čítal zápisky z Harryho dní v sanatóriu. Každý jeho nemý, zúfalý výkrik bol ako dobre mierená rana do Severusovho srdca. Psychické utrpenie, ktoré Harry zažíval, bolo porovnateľné s tým fyzickým a on s tým nemohol nič urobiť. Nemohol, napriek tomu, žeby mohol. Len keby ho Harry nechal.

 

Už to nebude dlho trvať. Cítim, že konečne toto všetko skončí a ja snáď nájdem vytúžený pokoj. Nebojím sa. Viem, že tam kam idem, už nebude bolesť, nebude trápenie, ale i tak... chcel by som ešte raz cítiť jeho mocné paže, počuť jeho zamatový hlas, hľadieť do tých bezodných studní a... Odpusť mi to všetko! Nechcel som ti ublížiť, ale neviem, čo iné som mal robiť.

 

Slaná slza stiekla Severusovi po tvári, keď čítal posledný zápis, ktorý Harry stihol napísať pred svojou smrťou. Mokrá kvapka sa vpila do papiera, do miest, kde bol atrament už tak trochu rozmazaný, akoby pisateľ mal rovnaký problém udržať svoj žiaľ. Harryho posledné slová i myšlienky patrili jemu a on ich sotva dokázal prečítať cez slzy, ktoré už dlhšie nedokázal potláčať.

 

Vždy budem len a len tvoj! Milujem ťa viac, než čokoľvek iné na svete. Len teba... Severus!

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:)))

Grid,7. 5. 2010 10:36

Naozaj veľmi citlivo napísaná poviedka a veľmi dojemná. Priznám sa, že také ma vždy dostanú. A vzťah medzi Severusom a Harrym je vlastne vždy taký smutno-krásny. Vďaka.

To bylo....

Hatifnatif,6. 5. 2010 17:00

...moooc smutný, asi jsem si nevšimla, že jde o tragiku a četla jsem to a na konci mi tekly slzy jako hrachy.....tolik nedorozumění, smutku a ......aaach jooooo a k tomu ještě to počasí. Ale bylo to krásný i když megasmutný. Díky Hatifnatif