Na druhý pohľad - 34. a 35. kapitola
34. kapitola
Žiarlivý
Keďže Charlie na rozdiel od Hermiony nevedel, kde Jerremy býval, musel súhlasiť s asistovaným premiestnením. Nesťažoval sa však, keď ju mohol konečne namiesto chytenia za ruku i verejne objať a nechať sa premiestniť týmto spôsobom.
„Zájdeme zajtra k našim a oznámime im to?“ spýtal sa potichu, zatiaľ čo kráčali tichou ulicou smerom k domu, v ktorom býval Jerremy.
„Hm... uvidíme, čo zistíme tu, dobre? Ak bude všetko v poriadku...“ nadhodila nesmelo a on ju chápavo objal okolo ramien.
„Rozumiem. Uvidíš, že všetko bude OK!“ uisťoval ju a keď zastali pri schodoch k domu, naznačil, že sa porozhliadne okolo. Mlčky prikývla, zamierila ku dverám a niekoľkokrát hlasno zaklopala. Odpoveď však neprichádzala a tak zaklopala znovu.
Vzápätí na schodoch za sebou začula kroky a s tichým povzdychom sa otočila, očakávajúc Charlieho. Nebol to on.
„Dobrý večer,“ pozdravil mladý muž zvesela a pohľadom si ju premeriaval od hlavy až k päte.
„Dobrý večer,“ odpovedala naoko pokojne, no v kapse svojho plášťa pevnejšie zovrela v ruke svoj prútik.
„Hneď som vedel, že budete bruneta,“ uškrnul sa muž víťazoslávne, akoby práve vyhral nejakú stávku.
„Obávam sa, že vám nerozumiem,“ zamračila sa Hermiona a v duchu si nadávala, že nechala Charlieho odísť. Nie, že by nebola schopná sa ubrániť sama, ale i tak...
„Prepáčte, zabudol som sa predstaviť. Som Dick Elroy, možno sa o mne Jerremy zmienil predstavil sa a podišiel bližšie, podávajúc jej ruku.
„Hermiona Grangerová,“ prijala a trochu váhavo mu prezradila svoje meno. „Vy ste Jerremyho priateľ?“ spýtala sa, využívajúc možnosť zistiť viac o tom, kde by Harry mohol byť.
„Áno, priateľ a kolega z práce. Prišiel som sa uistiť, že je v poriadku, keďže ho už nejaký čas márne zháňam. Naposledy keď som ho videl, sa mi nezdal vo svojej koži,“ pripustil zadumane.
„Kedy ste ho videli naposledy?“ spýtala sa Hermiona zvedavo.
„No, hádam pred dvoma dňami. Vzal si voľno z práce. Vraj, aby mohol premýšľať o nejakých veciach,“ odvetil bez zaváhania. „Ako tak na vás pozerám, neviem, o čom potreboval rozmýšľať. Pokiaľ ide o Moniku, rozhodne vám nesiaha ani po kotníky, to môžem posúdiť už teraz, hoci sme nemali to potešenie spoznať sa bližšie,“ uškrnul sa a v očiach sa mu mihlo čosi, čo by sa dalo považovať za náznak závisti.
„Asi si ma s niekým pletiete, pán Elroy. Som Jerremyho kamarátka a rovnako ako vy, som sa prišla uistiť, že je náš spoločný priateľ v poriadku. Dnes totiž neprišiel na jedno celkom dôležité stretnutie a mne sa nechce veriť, že by naňho len tak ľahkovážne zabudol,“ uviedla na pravú mieru a opäť sa otočila ku dverám, aby zaklopala. Muž stojaci za ňou sa priblížil a oprel sa o dvere, na ktoré klopala.
„Zrejme nie je doma, inak by tu už dávno bol,“ skonštatoval.
„Ako si môžete byť istý, že mu len nie je zle, alebo tam neleží zranený?“ pohoršovala sa Hermiona nad jeho flegmatizmom.
„Určite nie. To vaše búchanie by zobudilo i mŕtveho, takže mi verte,“ uistil ju pokojne. „Takže vy a Jerremy... nechodíte spolu?“
„Nie a i keby, nič vás do toho nie je!“ odsekla už značne podráždená Hermiona, s rukou pevne zovretou okolo prútika v kapse. Avšak bol to mukel, opakovala si neustále, čo jej bránilo ho i použiť.
„No... vlastne ma do toho je. Nerád by som liezol kamošovi do kapusty, ak si rozumieme, ale ak ste voľná...“ nadhodil skusmo a v očiach sa mu opäť zalesklo, keď po nej lačne prechádzal pohľadom.
„Aj keby som bola, nie ste môj typ,“ odsekla podráždene a už- už sa chcela zvrtnúť na odchod, keď ju chytil za ruku a prinútil ju zastaviť sa.
„Ale no tak! Predsa mi nedáte košom hneď na začiatku,“ zamumlal naoko sklamane. „Taká pekná a nepochybne inteligentná slečna...“ snažil sa jej zalichotiť, na čo sa Hermiona pokúsila vymaniť z jeho zovretia, no nepodarilo sa. Už sa chystala mu jednu vraziť, ako kedysi Malfoyovi.
„Okamžite ju pusť! Slečna je zadaná, ak si nepočul!“ ozval sa vrčivý hlas za ich chrbtom a rýchlym krokom sa k nim hnal svalnatý, červenovlasý muž.
„Charlie!“ vydýchla Hermiona úľavou a opatrne si šúchala boľavé zápästie, kým jej snúbenec sa hnal k Dickovi Elroyovi a nevyberaným spôsobom ho pritlačil ku stene.
„Len pokojne, kamoš! Len sme sa bavili, nič viac!“ bránil sa chabo, so strachom vpísaným v očiach.
„Nezdalo sa mi, žeby sa ona bavila,“ zavrčal hrozivo. „Ublížil ti?“ spýtal sa Hermiony a skúmavo si ju prezeral, akoby sa snažil nájsť akékoľvek známky zranenia či inej ujmy.
„Nie, som v poriadku. Nechaj ho, Charlie! Je to Jerremyho priateľ,“ poponáhľala sa na mužovu obranu, keďže nemala ani v najmenšom záujem vyvolávať tu zbytočné šarvátky.
„To nič nemení na fakte, že sa k tebe nechoval veľmi prívetivo,“ nadal sa zastaviť len tak ľahko jej snúbenec.
„Upokoj sa, Charlie! Nič sa nestalo! Vedela som, že si nablízku a keby nie, dokázala by som sa ubrániť!“ pripomenula mu ostrejšie a ich pohľady sa stretli. „Nechaj ho ísť, prosím! Musíme nájsť Jerremyho!“ pripomenula potichšie a on, s tichým povzdychom prikývol. Potom sa s nevraživým pohľadom otočil späť k Dickovi, ktorý bol stále ešte jeho svalnatou rukou prišpendlený ku stene a musel sa veľmi premáhať, aby mu tu a teraz jednu nevrazil.
„Dnes máš obrovské šťastie, ty slizký had! Ale ešte raz na ňu čo i len krivo pozrieš, a nájdem si ťa! Rozumieme si?“ zavrčal nebezpečne a Dick náhlivo prikyvoval. Sotva zovretie povolilo, tackavo sa rozbehol ku schodom a snažil sa dostať čo najrýchlejšie z jeho dosahu.
„Keď uvidíte Jerremyho, nech sa mi ozve!“ zakričal ešte smerom k Hermione a s tým, zmizol v tme.
„Kde vzal Harry takýchto kamarátov?“ odfrkol si pohoršene a neveriacky nad tým pokrútil hlavou.
„Nezabúdaj, že tvoj brat bol jeho najlepším priateľom tiež pekne dlhú dobu,“ pripomenula mu Hermiona mierne, túliac sa v jeho náručí, kde sa cítila tak bezpečne.
„Tiež pravda. Tak čo si zistila?“ spýtal sa, stále ešte hľadiac do miest, kde zmizol Harryho kolega.
„Nič,“ povzdychla si utrápene. „Harry si pred pár dňami vzal voľno z práce a ten chlap ho odvtedy nevidel, ani ho nemohol nijako zastihnúť. Obávam sa, že naposledy ho videli Severus s Remusom. A čo ty?“
„Okolo domu som nič nenašiel,“ odpovedal a znenazdajky zalovil v kapse. Vytiahol odtiaľ krabičku, ktorú v ten deň Hermione už podával, no Remus ich prerušil prv, než jej stihol dať prsteň tam, kam patril.
„Možno keby si ho mala na prste, nemuselo by sa opakovať to, čo pred chvíľou,“ nadhodil jemne a bez váhania jej nastokol prsteň na prsteníček.
„Uvidíme nabudúce,“ usmiala sa mierne, zasnene hľadiac na prstienok na svojej ruke a následne sa naklonila k Charliemu, aby ho pobozkala. Ani tentoraz jej to však nevyšlo, ako by si predstavovala, keďže sa dvere Harryho bytu otvorili a v nich, ako boh pomsty, nestál nik iný, než Severus Snape v celej svojej kráse.
35. kapitola
Nebelvírska blbosť, či odvaha?
Remus za nimi ešte chvíľu hľadel, kým mu nadobro nezmizli z dohľadu a konečne sa s tichým povzdychom vydal do hradu, nájsť Severusa Snapea.
Naozaj sa na ten rozhovor netešil. Najmä nie po tom, čo ho videl, samozrejme dobre naladeného, už skôr v ten deň. No, hádam sa už stihol aspoň trochu upokojiť a fakt o Harryho zmiznutí prijme... ako vlastne? Pokojne? S kamennou tvárou? Nenechaj sa vysmiať, Lupin! Zahriakol sám seba. Dávno už si nedodával odvahy vetou: Si predsa nebelvír, tak sa vzchop! No dnes tomu zrejme malo byť inak. Čeliť naštvanému Severusovi... to sa mu veru nechcelo ani v tých lepších časoch.
Konečne ho jeho starobou a jeho stavom unavené nohy doviedli až k riaditeľni. Zaklopal a čakal, či sa dočká odpovede.
„Ďalej!“ ozval sa spoza dverí jasne unavený hlas riaditeľa. „Spomenula si si na dobré spôsoby?“ uškrnul sa Severus v domnení, že za dverami stojí Hermiona.
„Vlastne nemám takú odvahu ako Hermiona, aby som to skúšal bez klopania,“ priznal Remus namiesto pozdravu.
„Šokujúce! A ja som si myslel, že ten zvyk pramení z tej čírej nebelvírkej tuposti a vo všetkých pádoch skloňovanej odvahy,“ uškrnul sa Severus a pohodlnejšie sa oprel vo svojom kresle.
„Aj nebelvír sa po určitom čase naučí, že dráždiť hada bosou nohou sa nie vždy vyplatí,“ odvetil pokojne Remus a bez vyzvania sa posadil oproti nemu.
„Možno by si sa mal o svoj vzácny poznatok podeliť aj s tou malou fúriou, ktorá si myslí, že zjedla všetku múdrosť sveta. Kde vlastne je? Čakal by som, že sem dobehne a bude nám robiť rozhodcu,“ uškrnul sa Severus posmešne.
„No, Hermiona má na práci iné veci, než bodovať slovné prestrelky medzi dvoma starými mrzútmi,“ neodpustil si Remus a v duchu sa musel pousmiať. Severus sa predsa len nezmenil až tak moc.
„Neviem ako ty, ale ja sa až tak staro necítim. Takže... čo ťa sem privádza? Nemôžeš nájsť cestu do svojich komnát? Potrebuješ snáď mapu?“ pokračoval Severus svojim uštipačným tónom.
„Ďakujem, ale tak veľmi moja myseľ zatiaľ neotupela. Mimochodom, vedel si, že medzi Hermionou a Charliem je to také vážne?“ radšej rýchlo zmenil tému, než sa konečne dostane k tomu, prečo prišiel.
„Do toho, čo profesori robia a s kým to robia vo svojom voľnom čase mi nič nie je,“ odsekol Severus, no ani Remus nemohol prehliadnuť malý záblesk zvedavosti.
„No, možno ťa to bude zaujímať, keď sa tvoja zástupkyňa stane pani Weasleyovou a začne podľa vzoru Arthura a Molly rozširovať ich nemalú rodinku,“ odpovedal Remus potešene.
„Svadba?“ zvolal Severus prekvapene, ani sa to nesnažil skrývať.
„Pred chvíľou ju pod stromom pri Hegridovej chalupe požiadal o ruku,“ pritakal.
„To šlo naozaj rýchlo. Takže sa s tou novinkou šli pochváliť rodine?“ spýtal sa a hoci by to nepriznal, cítil trošku sklamanie, že ho o tom Hermiona neprišla informovať skôr, než šli za Weasleyovcami a jej rodičmi. Samozrejme, rodina na prvom mieste, ale on sa tiež tak trochu považoval za rodinu... Navyše, mali to za ním do hradu rozhodne bližšie, než k ostatným, ale... bol hlupák, ak veril všetkému, čo mu Hermiona narozprávala. Samozrejme, boli priatelia, ale väčšinu z toho, čo preňho robila a čím ho utešovala, vravela aj tak určite len preto, že bol stále Harryho manželom. Keď sa rozvedú... zrejme sa k nemu otočí chrbtom tak ako Harry.
„Vlastne...“ začal Remus váhavo. „Boli sme na ceste sem, aby ti to oznámili sami, ale... niečo sa stalo, Severus. Mal som sa dnes stretnúť s Harrym a on neprišiel. Neviem prečo... sľúbil, že určite príde, že nikam nezmizne a...“
„Do kotla, Lupin! Kokceš ako vystrašený prvák. Tak už to vyklop!“ oboril sa naňho.
„Harry proste neprišiel. Hermiona s Charliem šli za ním, zistiť, či je doma a či je v poriadku,“ priznal konečne a skrúšene čakal na výbuch, ktorý nevyhnutne musel prísť.
Namiesto neho sa však rozhostilo v riaditeľni ticho a keď Severus nič nevravel, riskol Remus krátky pohľad jeho smerom. Severusova tvár bola stiahnutá v jeho typickej kamennej maske a hruď sa mu dvíhala v nepravidelnom rytme, ako prerývane dýchal. To bol jediný znak toho, že ho táto informácia značne znepokojila.
„Si si istý, že mal naozaj v pláne sa s tebou stretnúť? Nemohol ti to navrhnúť len preto, aby sa ťa zbavil?“ spýtal sa podivným dutým hlasom.
„Pochybujem. Ja som ho nespoznal. To on ma oslovil menom a upriamil tak na seba pozornosť. Ak by chcel len tak ujsť, nerobil by to. Navyše, keď Harry niečo sľúbi...“ bránil chlapca Remus.
„Harry je mŕtvy, Lupin!“ zamumlal nepresvedčivo a s tými slovami zamieril ku krbu, nechávajúc za sebou zmäteného Remusa stále ešte sediaceho v kresle.
„Kam ideš?“ zavolal za ním vlkodlak, no odpoveďou mu bolo len zahučanie letaxu a zrazu bol v riaditeľni sám.
Severus sa behom pár minút ocitol v Harryho byte. Krbom sa premiestnil do ich spoločného domu, aby si tak ušetril cestu až na hranice prenášania a odtiaľ už nebol problém sa dostať tam, kam chcel. Čo na tom, že vpadne dnu bez ohlásenia? Keď by to bolo nutné, niečo si už vymyslí. Avšak zvieravý pocit okolo žalúdka mu naznačoval, že to nebude len tak.
Nemýlil sa. Jeho byt bol prázdny a nič, okrem neporiadku, nenasvedčovalo, že by sa jeho majiteľ v rýchlosti zbalil a odišiel neznámo kam. Skôr to vyzeralo, že sa niekam ponáhľal a všetko nechal tak, ako bolo. V jeho skriniach však nechýbalo zrejme žiadne oblečenie, aspoň podľa toho, čo dokázal Severus naoko posúdiť. Prešiel celý byt, od kuchyne cez obývačku, spálňu až do kúpeľne a s nahlodávajúcim pocitom viny si uvedomil, že Harry sa zrejme vôbec nevrátil domov po tom, čo sa spolu včera stretli. V duchu zaúpel. Prečo ho nechal odísť? Prečo ho prinajmenšom neodprevadil domov? A kam vlastne zmizol? Bolo vôbec možné, že by sa po ich včerajšom rozhovore proste len tak zobral a odišiel niekam, kde by ho nemohli nájsť? Ale veď vravel, že by mohli byť aspoň priateľmi... Nie, žeby to Severusovi stačilo. Nedokázal by sa uspokojiť len s priateľstvom, ale i to bolo viac, než nič.
Počul pri dverách nejaké hlasy, preto k nim zamieril a mlčky počúval, ako si na Hermionu dovoľuje akýsi dotieravý chlap. Už- už chcel zasiahnuť, keď začal byť ten muž príliš dotieravý, no Charlie Weasley sa vrátil v pravý čas.
Keď si bol konečne istý, že je ten idiot, nazývajúci sa Harryho priateľom, z dohľadu, otvoril dvere a svojim nepreniknuteľným pohľadom spražil dvojicu zaľúbencov.
„Budete tu ešte dlho tokať, alebo začneme konečne hľadať Jerremyho?“ spýtal sa nevrlo a odstúpil od dverí, aby mohla zarazená dvojica vojsť dnu.
„Našiel si niečo?“ spamätala sa Hermiona ako prvá.
„Nie, okrem toho, že sa zrejme včera vôbec nevrátil domov,“ zamumlal Severus mrzuto.
„Si si tým istý? Nemyslím, žeby len tak bez slova odišiel... Nech už ste si povedali čokoľvek, nebol to dôvod k tomu, aby utiekol!“ premýšľala Hermiona nahlas.
„Tiež netvrdím, že utiekol,“ odvrkol Severus a ich pohľady sa stretli.
„Myslíš, že mu mohol niekto ublížiť?“ spýtala sa priškrteným hlasom, keď jej došlo, kam smerujú Severusove myšlienky.
„Dúfam, že sa mýlim,“ povzdychol si. „Ale po tom článku v novinách o tom, že je späť, aby som sa ničomu nedivil. Po tom všetkom je na slobode dosť ľudí, čo by mohli mať záujem o osobnú pomstu.“
„Máš na mysli niekoho konkrétneho?“ spýtala sa potichu.
„Neviem. Mohol by to byť ktokoľvek,“ pripustil a znavene si šúchal koreň nosu.
„Čo urobíme?“ spýtala sa, sama nenachádzajúc riešenie.
„Myslím, že najrozumnejšie by bolo požiadať o pomoc ministerstvo. Bystrozorské oddelenie má dnes oveľa viac metód, ako vypátrať nezvestné osoby,“ ozval sa po prvýkrát v Snapeovej prítomnosti Charlie.
„Nemyslím, že by niečomu pomohlo, keby sa do toho zapojilo ministerstvo,“ pokrútil hlavou nesúhlasne bradavický riaditeľ.
„Ja si naopak myslím, že je to dobrý nápad!“ ujala sa slova Hermiona.
„To vravíš preto, že to navrhol on,“ odvrkol Severus nahnevane.
„Nie! Vravím to preto, že Charlie má pravdu. Sám vieš veľmi dobre, že ti Kingsley neustále opakuje, aby si za ním prišiel, keby si dačo potreboval. Prečo to nevyužiješ? Vykašli sa raz na svoju hrdosť a dovoľ niekomu, aby ti pomohol!“ dohovárala mu.
„Čomu tým pomôžem?“ zlostil sa Severus.
„Pomôžeš tým Harrymu! Ak mu chce niekto naozaj ublížiť, potom je čas proti nám. Chceš ho predsa nájsť, či nie?“ oborila sa naňho hnevlivo.
„Samozrejme! Alebo si myslíš, že som tu preto, aby som radoval z toho, že sa zase do dačoho namočil?“
„Možno je v tom tentoraz nevinne, tak ako po väčšinu času,“ odvetila Hermiona miernejšie. „Bohužiaľ tentoraz je to o to horšie, že pokiaľ je to niekto od nás, je proti nemu Harry bezmocný,“ povzdychla si a v jej očiach sa zračil strach.
„Skúste zistiť, či ho náhodou neodvolali do nemocnice, ja prejdem trasu odtiaľto až k reštaurácii. Za hodinu sa stretneme na ministerstve,“ rozhodol napokon Severus a ako povedal, tak i urobil. Vydal sa smerom, ktorým zamieril i Harry pred viac ako 24 hodinami.
Komentáre
Prehľad komentárov
Ja už neviem, čo komentovať tu a čo na Potter - sk!!
Mám v tom slušný gulaš!
Keď nájdem novú kapitolu od V službách... aj Na druhý pohľad... ,tu, tak ostanem tu.
Krásne napísaná kapitolka!!
A tak logicky zdôvodnené, prečo sa Severus objavil v Jerremyho byte! Jednoduché!
Verbálný súboj Remus - Severus ma pobavil!
Tak hurá ďalšia kapitolka!!
http://glorilian.sblog.cz
(Glorilian, 21. 3. 2010 12:50)
Hm, napínavé!
Copak se asi stalo Jerremimu? Jsem zvědavá, napnutá... hm =D
Hura, hurá
(Tessa, 21. 3. 2010 10:46)
nechávam tu koment ako prvá... Uf, no, po viac ako dvadsiatich prezretiach a nikto sa neozve... je to smutné.
Túto poviedku úplne a totálne žeriem! Keďže poznám Lucy dosť dobre, môžem sa len odvážiť nádejať, že Harry veľmi trpieť nebude a Sev ho rýchlo nájde. Ak sa mu to už raz podarilo - hoci po tých dvanástich rokoch, musí to zmáknuť i teraz. Verím mu a držím prsty, chudáčik z toho musí byť vedľa jak tá jedľa.
:))
(nadin, 22. 3. 2010 8:41)