Na druhý pohľad: 22. Kapitola
Kapitola č.22: Celkom "obyčajný" deň
Zvonenie budíka ho vytrhlo zo zamyslenia. Áno, zo zamyslenia, nie zo spánku. Ten ho totiž obchádzal celú noc, pretože jeho myšlienky sa neustále točili okolo jednej jedinej osoby. Severus Snape. Muž, ktorý sa v jeho živote zjavil tak znenazdajky a všetko, čomu veril a čím žil, obrátil hore nohami.
Zamračene pozrel na budík, aby vzápätí na to zistil, že je najvyšší čas vstávať a zamieriť do práce. Aj keď... práca bola v tej chvíli to posledné, na čo mal pomyslenie. Ale na druhú stranu, pomyslel si vtsávajúc, možno konečne príde na iné myšlienky a vytesní z nich Severusa.
Úkony ako uumývanie sa, čistenie zubov, obliekanie a tak podobne, vykonával skor automaticky, než vedome. Rozhodne nebol schopný sa na nič poriadne sústrediť a keby mal na výber, radšej by čo najrýchlejšie prezrel i zvyšné spomienky, aby vedel, na čom je. Teda... nie, žeby doteraz nemal aspoň hmlistú predstavu, ktorá stále naberala ostrejšie obrysy.
"Dobré ráno, pán doktor," privítala ho jeho asistentka a nasledovala ho do kancelárie, aby mu odovzdala odkazy a pripomenula, čo musí v ten deň stihnúť.
"Dobré," zamumlal unavene a sotva sa zviezol do kresla, unavene si pretrel oči.
"Zlá noc?" spýtala sa ľútostivo, na čo on len stroho prikývol. "Dáte si trocha čaju na povzbudenie?" spýtala sa, keďže chcela byť nápomocná.
"Dnes by som dal čokoľvek za trochu kávy," zamumlal a prosebne na ňu pozrel. Odmenila ho chápavým úsmevom a vzápätí na to zmizla, zrejme pre spomínanú kávu.
"Čau chlape!" ozvalo sa od dverí zvesela, no tentoraz to nebol tichý a chápavý hlas jeho asistentky. "No páni! Vyzeráš fakt hrozne! To ťa tak zriadila Monika?" uškŕňal sa muž zhruba v jeho veku, s krátkymi, na ježka ostrihanými vlasmi, hnedými očami a lišiackym úsmevom, ktorý z jeho tváre len tak ľahko nezmizol.
"Vďaka za uznanie, Dick!" zavrčal v odpoveď a trochu sa v kresle narovnal. "Monika je len jedným z mojich problémov," povzdychol si. "Mimochodom, prečo ťa napadla práve ona?"
"Blázniš, chlape? Celý víkend ma uháňala, že ťa nemože zohnať. Dokonca ma obvinila z toho, že ťa zapieram, a že sa skrývaš u mňa. Akoby som vedel, kde sa náš drahý pán doktor práve ukrýva, že?" uškrnul sa.
"Mal som nejaký program," odpovedal Jeremy vyhýbavo.
"Jasné, chápem! Tak čo? Aká bola? Vysoká, štíhla, blondína? Či tentoraz zrz?" žmurkol naňho spiklenecky.
"Nebol som so žiadnou ženou. Aspoň nie tak, ako si ty predstavuješ," zarazil jeho dohady okamžite. "
"Ale no tak, Jerry! Nebuď taký suchar! Mne to možeš povedať!" napomenul ho kolega a pohodlne sa rozvalil v hosťovskom kresle.
"Bol som na jednej rodinnej oslave starých známych, ak to musíš vedieť. A potom som trochu... spomínal," pripustil váhavo.
"Jasné. A preto vyzeráš, akoby ťa prešiel parný valec. No nič, keď sa nechceš podeliť, nútiť ťa nebudem. Ale keď už si bol taký zamestnaný premýšľaním... čo ta Rodgersova ponuka? Už si sa rozhodol?" spýtal sa vzrušene.
"Čo? Aká... aha, myslíš tu stáž v Amerike," povzdychol si a pokrútil pritom hlavou. "Úplne som na to zabudol. Nie, ešte som sa nerozhodol," pripustil a v tom sa dvere otvorili a v nich sa zjavila mladá žena so sľubovanou kávou.
"Prepáčte, netušila som, že tu niekoho máte," ospravedlnila sa okamžite a zapýrene pozrela na druhého muža.
"To nič, Silvia. Ste poklad, ďakujem," vďačne sa na ňu usmial, keď pred neho položila kávu. "Dáš si niečo?" obrátil sa na svojho kolegu, ktorý zamietavo pokrútil hlavou a zaujato sledoval odchádzajúcu asistentku.
"To, čo by som si dal, aj tak nie je k dispozícii," povzdychol si sklamane.
"Si nenapraviteľný!" zasmial sa Jerremy konečne trochu uvoľnenejšie.
"Samozrejme. Žiaden suchar ako niekto, však? Tak čo s tou stážou? Ak to budeš stále odkladať, vyberú niekoho iného. To by si predsa nechcel, či áno? Tvrdo si pracoval, aby si potom váhal nad takou skvelou ponukou? Čo to s tebou je, chlape?" rozhorčoval sa druhý muž, no Jerremy sa sústredil viac na svoju kávu, než na to, čo mu vravel. Nikdy kávu nemal rád, hoci jeho manžel, jej podľa všetkého dokázal vypiť hoc i celé litre.
"Počúvaš ma vobec?" vytrhol ho zo zamyslenia Dickov hlas a on od ľaku takmer naskočil.
"Samozrejme," zamumlal neprítomne. "Počuj, nemožeme to nechať na inokedy? Naozaj som sa ešte nerozhodol a v tejto chvíli..."
"Si duchom mimo, je mi to jasné!" povzdychol si jeho priateľ. "No, tak radšej aby som šiel. Uvidíme sa v laborke?" spýtal sa pre istotu a jeho úsmev mierne ovädol, keď zachytil Jerremyho neprítomný pohľad z okna.
"Hm... Počuj, Dick!" ozval sa konečne a jeho hlas znel podivne duto. "Som si istý, že to tam pár dní bezo mňa zvládnete. Ja... potrebujem si vyriešiť pár vecí. Skúsim si vymeniť službu v nemocnici a preobjednať pacientov a vezmem si na pár dní voľno. Nebude to vadiť?" spýtal sa zamyslene.
"Jasné... v pohode..." jachtal Dick, zaskočený Jerremyho náladou. Takéhoto ho veru nepoznal. "Si si istý, že si v poriadku, kamarát?" spýtal sa trochu ustarane.
"Jasné, nič to nie je. Len potrebujem trochu premýšľať," uistil ho druhý muž a slabo sa naňho usmial.
"Tak teda dobre. Keby si dačo potreboval, daj vedieť. Však vieš..." dodal na odchode a Jerremy prikývol na znak porozumenia. Sotva Dick odišiel, zavolal svoju asistentku a požiadal ju, aby presunula jeho pacientov na iné termíny. Bola prekvapená, pretože za dobu, čo ho poznala, a že to boli už najmenej tri roky, si doktor Jerremy Martin nevzal ani jediný deň voľna. Avšak dnes jej bolo na prvý pohľad jasné, že to skutočne potrebuje a tak mu ochotne vyhovela a postarala sa o to, o čo ju požiadal.
Kráčal londýnskou ulicou, nevedno kam. Proste len šiel, kam ho nohy zaviedli, predierajúc sa davom náhliacich sa ľudí. Nemal žiaden vytýčený cieľ, no domov sa mu v tej chvíli akosi nechcelo. Veď čo tam naňho čakalo? Štyri steny, ktoré mu zas a znova pripomínali jeho samotu.
Ach áno, stále tam ešte boli Severusove spomienky, ktoré sa naopak snažili ho presvedčiť, že jeho samota nie je tak celkom skutočná. Po tom, čo videl včera... najprv síce pochyboval o tom, že tá ponuka je úprimná a považoval to za ďalší vypočítavý trik toho starca, no potom... potom sa jeho pohľad na vec zmenil a už viac nemohol pochybovať. Nemohol, aj keby chcel. Lenže aj keď si bol istý, že Severus Harryho miloval, preňho sa tým nič nezmenilo. On bol Jerremy Martin, londýnsky lekár, výskumník, a nie nejaký hrdina. Severus nemiloval jeho... jeho ako osobu, lež tvár, ktorá patrila jeho mužovi. Nevedel, či ho to má tešiť, pretože on by tým pádom nemal voči Severusovi žiadne záväzky, alebo naopak, či má Harrymu závidieť.
"Harry!" ozval sa povedomý hlas len kúsok za jeho chrbtom a hoci by ešte pred pár dňami na to meno nereagoval, dnes si už nebol istý tým, kde naňho kto zavolá. Váhavo sa preto otočil a pozrel na muža, ktorý mával jeho smerom. Okamžite v ňom spoznal Rona Weasleyho a nevedel, či sa smiať, alebo plakať nad tým, aký mal dnes "skvelý" deň.
"Nazdar, Harry! Čo tu robíš?" spýtal sa Ron, sotva k nemu dobehol a priateľsky ho štuchol do ramena. Zrejme zabudol na to, že bol Harry svedkom jeho hádky so Severusom i Hermionou, alebo to nepovažoval za doležité.
"Len som sa chcel trochu prejsť. Vzal som si v práci voľno, takže..."
"No to je skvelé! práve som šiel na obed. Povodne som mal ísť s tatkom, ale ten mal nejakú prácu, takže som zostal na ocot. Čo keby si sa pridal? Možeme trochu zaspomínať... Poviem ti, hrozne si nám chýbal, kamoško!"
Harry už len pri zmienke o spomínaní teatrálne prevrátil očami a mal chuť sa zvrtnúť na podpätku. Hlavne zmiznúť čo najďalej odtiaľto, pomyslel si túžobne, no nechal sa Ronom zatiahnuť k čudne vyzerajúcej krčmičke.
Deravý kotol, ako zistil v zápätí názov podniku, bol v túto dennú dobu preplnený ľuďmi roznych vekových kategórií a zo všetkého toho ruchu Harryho začala bolieť hlava.
"Ahoj, Tom!" pozdravil Ron hrbatého barmana a zamieril k azda poslednému prázdnemu stolu v podniku.
"Á, nová tvár," usmial sa Tom svojim bezzubým úsmevom na Harryho.
"Nespoznávaš ho, Tom? Veď to je Harry! Harry Potter!" vykríkol Ron natešene. Sotva jeho slová dozneli, miestnosť obostrelo ticho.
"Harry Potter? Ten je predsa mŕtvy!" ozval sa do ticha tichý šepot, nasledovaný vzrušeným mumlaním. Na okamih Harryho oslepil i blesk fotoaparátu, čo ho ešte viac popudilo.
"Vďaka, Ron! To sa ti podarilo!" zavrčal podráždene na svojho spoločníka, ktorý sa zahanbene usmieval.
"Prepáč, to som nechcel. Viem, ako to neznášaš," ospravedlňoval sa pohotovo. "Ak chceš, možeme ísť inam," navrhol, keď kútikom oka zachytil rozširujúci sa dav, mieriaci k ich stolu.
"Ak nechcem skončiť rozdupaný ich podrážkami, zrejme by sme mali," pritakal Harry a rýchlosťou blesku zamieril ku dverám.
"Ľudia ťa milujú, Harry! Musíš im to, aspoň tentoraz odpustiť," dohováral mu Ron, netušiac, čo sa Harrymu preháňalo hlavou.
"Samozrejme," povzdychol si skrúšene.
"Stavím sa s tebou o čo chceš, že Snape bude prskať horšie než pani Norissová, keď uvidí našu fotku v novinách," uškŕňal sa pri tej predstave. Harry, naopak, sa ešte viac zamračil. Nemal záujem, aby si Severus myslel, že si nechá od Rona čosi vtĺkať do hlavy a už vobec nie, aby si myslel, že sa predvádza. Veď práve to neznášal, všakže? Teda, než zistil, že si to Harry nikdy skutočne neužíval.
"Ten slizký bastard je naozaj neskutočný," pokračoval Ron bez prestávky. "Čo si vlastne myslel, keď sa na mňa povyšoval, akoby som bol malé decko? Najprv nech si ten umastenec zametie pred vlastným prahom! Zbabelec! Najprv chladnokrvne zabije Brumbála, potom utečie a nakoniec sa ešte nechá uctievať ako hrdinu," odfrkol si Ron pohoršene. Harry, ktorý ho počúval len na pol ucha, však nedokázal počúvať takéto nehanebné urážky. Napriek tomu, že jeho city k Severusovi boli veľmi zmätené, nemohol dovoliť, aby ho niekto urážal. A už vobec nie Ron, ktorý podľa všetkého, vyrástol v naozajstného nadutca a neznesiteľného idiota.
"Počuj, ja vlastne nie som hladný," zarazil príval jeho ďalších urážok Harry. "A aj keby som bol, tak rozhodne nemienim ísť na obed s niekým, kto najprv hovorí, až potom premýšľa a bez prestania uráža mojho manžela. Áno, Severus Snape je moj manžel a je moja vec, či s ním naďalej zostanem, alebo nie. A to, čo povieš, alebo urobíš, na mojom rozhodnutí nebude mať ani ten najmenší podiel, rozumel si?" oboril sa naňho nevrlo.
"Ale... Harry! Sme predsa kamaráti! Sme ako bratia!" bránil sa Ron. "Vždy ti záležalo na tom, čo si myslím!"
"V súčasnej dobe si pre mňa úplne cudzí človek, ktorý naozaj ublížil mojej kamarátke. Je mi jedno, kto z vás zapríčinil ten rozchod, no v posledných dňoch som mal možnosť stráviť nejaký čas s tebou i Hermionou. Myslím, že i tvoj zakrpatený mozog zvládne pochopiť, na čej strane stojím. Maj sa pekne, Ron. A prosím, kým náhodou niekde cestou nestretneš rozum, zabudni, že sa my dvaja poznáme!" kričal naňho zlostne a s tým sa obrátil na odchod. Počul Rona, ktorý za ním skusmo raz či dvakrát zakričal, no on sa ani neobzrel. Stratil sa v dave a keďže už nestál o žiadne ďalšie prekvapenia, zamieril rovno domov.
Znavene sa oprel o dvere, ktoré sa za ním zavreli a túžil sa vypariť kamsi ďaleko... Chcel sa vrátiť v čase... Len si nebol istý, či do doby, kedy bol Harrym Potterom, alebo Jerremym Martinom a nevedel nič o tom, čo obnášala jeho minulosť.
S tichým povzdychom zamieril do izby a váhavo otvoril zásuvku svojho nočného stolíku. Hodnú chvíľu hľadel na retiazku s príveskom leva, ktoré ležali na jeho dne. Mal ho skúsiť kontaktovať? Čo ak neodpovie? Čo ak ho už nikdy nebude chcieť vidieť, po tom strete s Monikou?
V okamihu, keď na to pomyslel, vedel s istotou, že by ho to mrzelo. Nemohol si pomocť, no čosi ho k tomu nevrlému mužovi priťahovalo. A nebolo to len tým, že po právnej stránke boli manželmi. Bolo to... zvláštne. V hlave si premietal všetky svoje predošlé vzťahy, teda aspoň tie, na ktoré si spomínal, a došlo mu, že nikdy s nikým neprežíval to, čo Harry so Severusom pred rokmi. A hoci bol v tom čase chlapec neskúsený a vlastne veľmi naivný, o jeho citoch nebolo pochýb. Veď kto už by sa vrhol do cesty smrtiacej kliatbe pre niekoho, na kom by mu nezáležalo? Nie. Toho bol schopný len naozaj zamilovaný človek, hlboko oddaný svojej láske.
Kdesi v jeho vnútri ho bodol osteň žiarlivosti. Žiarlil na svoje mladšie ja, že bolo schopné cítiť niečo, čo on doposiaľ nepoznal. A pritom by stačilo tak málo! Stačilo by spomenúť si! Aspoň jedna jediná spomienka... Lenže nech sa snažil akokoľvek, stále mal v hlave rovnako prázdno, ako predtým. Vedel to, čo sa dozvedel od Hermiony či Snapea, no vlastné čriepky minulosti zostávali i naďalej zahalené nepreniknuteľným závojom temnoty.
Odhodlane siahol po prívesok a pohodlne sa usadil na posteľ, kým vyslal k Severusovi svoju prvú myšlienku. Tentoraz so skutočným zámerom ho kontaktovať.
Komentáre
Prehľad komentárov
Ron je pako na druhú!!
Harry žiarli sám na seba - dobré!
A prichádza na scénu myšlienkový prívesok...
Teším sa na ďalšie kapitolky!
Ďakujem za túto!
...
(Eressië, 3. 3. 2010 17:21)Tessa - no píšem, teda, skôr sa iba tak snažím.. ale HP slash mi nejak neide, skôr píšem originálne príbehy.. :-) a čo sa týka adresy: my-illusions.blog.cz
Eressië
(Tessa, 3. 3. 2010 9:20)myslím, že som dobre postrehla, že píšeš, však? Ak máš svoju stránku, pokojne mi tu nechaj na ňu link, nech si ťa hodím do odkazov :)
:))
(nadin, 3. 3. 2010 19:17)