Na druhý pohľad: 27. Kapitola
Kapitola č.27: Deň víťazstva- deň skazy
Harry= Jerremy držal v ruke predposlednú spomienku, ktorá sa podľa dátumu napísaného na fľaštičke, odohrávala v deň poslednej bitky pri Bradaviciach. Teda v deň jeho zmiznutia. Netušil, čo obsahovala posledné fľaštička, no bol rozhodnutý pozrieť si obe ešte predtým, než pôjde za Severusom. Naklonil sa preto k myslánke, vylial do nej spomienku a spadol rovno do riaditeľne vedľa Severusa stojaceho pri okne.
„Je tu. Harry sa vrátil a Voldemort tu bude čo nevidieť, “ zašepkal muž potichu, sám pre seba a hľadel do tmavej noci. „Dnes sa to všetko rozhodne,“ mumlal si ďalej a pohľadom spočinul na portréte svojho radcu a učiteľa.
„Dnes uvidíme, či to všetko stačilo k zastaveniu Voldemorta a k tomu, aby Harry...“
„Veľa šťastia, môj chlapče!“ zaželal mu Albus vážnym hlasom a hoc sa to zdalo nepravdepodobné, akoby sa mu v očiach leskli slzy. To veru Severusa nepovzbudilo.
„Budeme ho potrebovať,“ povzdychol si a rýchlym krokom zamieril ku dverám riaditeľne, aby našiel a pomohol svojmu manželovi, hoci ešte neprišiel správny čas na to, vyjaviť verejne, komu patrí jeho vernosť.
V tmavej chodbe počul kroky a v mihu sa ukryl za brnením, ktoré stálo pred ním.
„Kto je tam?“ spýtal sa prísny ženský hlas, v ktorom spoznal svoju kolegyňu, Minervu McGonagallovú.
„To som ja,“ odpovedal a vyšiel zo svojho úkrytu. Hľadel na ňu a pohľadom sa snažil zistiť, či niekde v jej blízkosti neuvidí i Harryho, no nestalo sa. Možno bol pod neviditeľným plášťom, pomyslel si. „Je všetko v poriadku? Zdalo sa mi, že...“ začal váhavo, nespúšťajúc z nej zrak.
„Neviem o ničom, čo by vás malo znepokojovať, pán riaditeľ!“ odsekla profesorka tvrdo a v jej očiach sa črtala chladná nenávisť a nesúhlas s jeho jednaním. Ale on predsa nemal na výber, či áno? Toto všetko robil v záujme vyššieho dobra, ako to ten starý blázon rád označoval.
„Vskutku? A čo presne znepokojilo vás, drahá kolegyňa, že vás to prinútilo vstať z postele v túto neskorú nočnú hodinu? Neviem o tom, žeby ste dnes mala službu,“ nevzdával sa Severus a dúfal, že ak je Harry niekde blízko, ukáže sa mu.
„Opatrnosti nikdy nie je dosť. Najmä v týchto časoch,“ odsekla pohotovo.
„Minerva...“ zašepkal tak blízko jej ucha, že mohol cítiť, ako sa otriasla. „Ak si videla Harryho...“
Než sa stihol spamätať, zaútočila naňho a len vďaka svojej pohotovosti a azda pomoci niekoho, kto naďalej zostával vo svojom úkryte, sa mu podarilo jej kliatbu odvrátiť.
„Nedovolím ti, aby si tomu chlapcovi ublížil, Severus! Bola chyba, nechať vás dvoch urobiť to! Viem, že si to bol ty, kto zabil Albusa, ale viac už nikomu neublížiš! Nie, kým som tu!“ kričala naňho nenávistne a Severus mal čo robiť, aby sa tej starej čarodejnici ubránil.
„Tak už dosť!“ vykríkol Harry a neviditeľný plášť z neho skĺzol na zem. Boj okamžite utíchol a obaja naňho vyjavene hľadeli.
„Pán Potter! Neviete, čo...“ začala Minerva na svoju obranu, zatiaľ čo Severus len mlčky hľadel na Harryho a čakal, čo sa bude diať. Ich pohľady sa stretli.
„Viem, čo Severus urobil a vlastným životom ručím za to, že je na našej strane, nech to vyzerá akokoľvek!“ povedal pevne smerom k Minerve, no neustále hľadel na Severusa.
„Je na ceste sem,“ pokračoval miernejšie, tentoraz jeho slová smerovali k mužovi pred ním. „Potrebujem pomoc, kým nenájdem viteál ukrytý v škole,“ prosil a Severus mlčky prikývol.
„Buď opatrný! Postarám sa o Voldemorta a smrtijedov. Minerva... môžem počítať s tvojou pomocou?“ obrátil sa ku svojej kolegyni, ktorá tam stála ako obarená a nevedela, čomu veriť.
„Moja pozícia zatiaľ nesmie byť odhalená, ale potrebujeme odtiaľto dostať študentov a zabezpečiť hrad. Bez pomoci ďalších profesorov to nezvládnem,“ naliehal na ňu Severus, no odpoveď stále neprichádzala.
„Do kotla, ženská! Ak ma chceš súdiť, bude na to času dosť, ak túto noc v zdraví prežijeme! Tak už sa pohni! Bradavice sú, myslím, i tvojim domovom!“ oboril sa na ňu a to ju zrejme prebralo dokonale.
„Zavolám ostatných profesorov do zborovne,“ súhlasila napokon a nervózne pohľadom prebiehala z jedného na druhého.
„Všetkých okrem smrtijedov!“ pripomenul Severus. „A hlavne opatrne!“
Harry so Severusom osameli a ich pohľady sa opäť zakliesnili do seba, aby sa vzápätí ocitli vo vzájomnom objatí.
„Bojím sa, Severus!“ priznal Harry, schúlený v náručí svojho manžela.
„Len idiot by sa nebál,“ odpovedal Severus, ktorý by tento okamih najradšej zachoval navždy. Zastaviť čas a zotrvať takto... nič viac nechcel. Ale nešlo to a vedeli to obaja. „Sľúb mi, že sa nebudeš hrať na hrdinu a budeš opatrný!“ naliehal Severus, držiac Harryho hlavu vo svojich dlaniach. „Sľúb mi to!“ okríkol ho drsnejšie, než chcel a do hlasu sa mu vkrádalo zúfalstvo. Čosi v Harryho pohľade... niečo, čo tam nemalo byť... ho znepokojovalo.
„Dnes to všetko skončí, Severus! Sľubujem, že po dnešku budeme voľní,“ usmial sa naňho Harry placho. „Dávaj na seba pozor, Severus!“ zašepkal a ukradol si bozk, ktorý mu riaditeľ s radosťou oplatil. „Milujem ťa, Severus!“ hlesol, keď sa od seba odtrhli a keďže ani jeden z nich nevedel, čo ďalej povedať, zohol sa Harry pre svoj neviditeľný plášť a chystal sa ho cez seba prehodiť. Zastavila ho Severusova ruka.
„Harry... ja...“ začal Severus váhavo a jeho pohľad bol plný vrúcneho citu, ktorý sa v jeho prítomnosti dral na povrch a chcel sa prejaviť v najvyššej možnej sile.
„Ja viem, Seve!“ usmial sa naňho Harry šťastne a s tým zmizol pod plášťom.
S tichým povzdychom sa Severus pokúšal zachytiť jeho tiché, prakticky nečujné kroky, až sa úplne stratili, a zamieril do zborovne, kde naňho už čakali bradavickí profesori.
Severus stál pred svojimi kolegami a trpezlivo znášal ich nesúhlasné a pochybovačné pohľady.
„Albus Brumbál a Harry Potter, dve veľmi dôležité osoby v tomto boji, mi verili a veria i teraz. Preto vás prosím, v mene ochrany našich študentov a školy, zabudnite dnes na to, ako veľmi ma nenávidíte za všetko, čím som sa previnil, a počúvnite ma! Voldemort je na ceste sem a nezastaví sa pred ničím. Potrebujeme každú pomoc zvnútra i zvonku. Už som informoval členov Rádu a všetci, ktorí sú dostupní, sú už na ceste. Minerva, prevezmeš vedenie nad touto akciou! Ja sa musím vrátiť k Voldemortovi a pokúsim sa urobiť čo bude v mojich silách, aby som oslabil jeho skupinu zvnútra. Rovnako ako vy, i ja chcem, aby to dnes všetko skončilo a aby to bol Voldemort, kto zaplatí za všetky svoje zverstvá!“ oslovil ich vážnym, no odhodlaným hlasom a hoci sa nezdalo, že presvedčil všetkých, ozvalo sa niekoľkohlasé súhlasné zamumlanie a Minerva súhlasne prikývla.
Čokoľvek chcel povedať, čokoľvek dodať, bol prerušený neľútostným ľadovým hlasom, ktorý sa niesol hradom, akoby ten, kto hovorí, stál priamo vedľa nich.
„Viem, že sa pripravujete na boj! Vaša snaha je však zbytočná, pretože so mnou bojovať nemôžete! Nemáte najmenšiu šancu!“ ozýval sa Voldemortov posmešný hlas a všetci prítomní si vymieňali hrôzou naplnené pohľady. Mám ale iný návrh! Nechcem vás zabiť! Bradavice si vskutku zaslúžia moju úctu, dokonca i učitelia v nej,“ pokračoval ďalej ten hlas. „Chcem len jedno. Vydajte mi Harryho Pottera a ja nechám Bradavice na pokoji. Vydajte mi Harryho Pottera a ja vás nechám žiť. Máte čas do polnoci! Potom zaútočím!“ varoval ich hlas a len čo zmĺkol, rozbehla sa v zborovni búrlivá debata. Všetci, až na Severusa, ktorý mal na tvári opäť svoju kamennú masku, sa dohadovali, ako postupovať.
„Minerva!“ oslovil starú ženu, ktorá k nemu prekvapene zhliadla. Stačil jej jediný pohľad na to, ako si rukou pridŕža ľavé zápästie, aby pochopila.
„Buď opatrný, Severus! Keď to všetko skončí, chcem počuť vysvetlenie!“ trvala na svojom, no jej hlas už nebol taký neoblomný a nenávistný, ako pred chvíľou. Teraz znel... skoro až ustarane, pomyslel si Severus a s tým zamieril von z hradu, aby sa pridal ako verný smrťožrút k svojmu pánovi.
Spolu s ostatnými smrtijedmi sa na Voldemortov príkaz presne o polnoci, po tom, čo k jeho úľave nik Harryho nevydal, dokonca sa ten pochábeľ nerozhodol vydať sám, pustil do boja. Nenápadne sabotoval útoky svojich spolubojovníkov a snažil sa všemožne prispieť k obrane Bradavíc, no v toľkej presile to šlo len veľmi ťažko. S mozkomormi a obrami na Voldemortovej strane boli Bradavice obkľúčené a on s tým nemohol nič urobiť.
Keď sa po jeho boku zjavil jeden zo smrtijedov a trval na tom, že ho Voldemort volá k sebe, napadlo ho jediné... bol odhalený a teraz ho čaká veľmi pomalá a krutá smrť. Alebo ešte horšie, Voldemort odhalil jeho manželstvo s Harrym a bude tým mladšieho muža vydierať, aby sa vzdal. Jeho skreslené myšlienky ho na ceste do Chroptiacej chýše oberali o rozum, no keď sa mal ocitnúť tvárou v tvár svojmu „pánovi, uzavrel svoju myseľ, ako najlepšie v tej chvíli dokázal a s hrdo vztýčenou bradou predstúpil pred Voldemorta.
„Volali ste ma, môj pane?“
„Áno, Severus. Ako sa vyvíja situácia na bojisku?“ spýtal sa Voldemort skoro až konverzačným hlasom a jeho červené, hadie oči, ktoré Harry=Jerremy videl prvýkrát, sa nebezpečne zaleskli.
„Ich odpor slabne, môj pane,“ odpovedal Severus poslušne.
„Áno... a to i bez tvojej pomoci, môj drahý priateľu,“ skonštatoval takmer ľútostivo. „Nie, žeby som pochyboval o tvojich schopnostiach, Severus! Kdeže! Ale jeden človek, hoc mocný ako ty, na výsledku dnešného boja nič nemôže zmeniť... Už sme skoro v cieli, Severus! Už len krôčik a...“
„Dovoľte mi nájsť toho chlapca a priviesť vám ho, môj pane. Viem, kde ho nájdem, pane. Viem, kde je Harry Potter!“ navrhol, no Voldemort len nesúhlasne pokrútil hlavou a pohrával sa s prútikom vo svojej ruke.
„Mám problém, Severus!“ začal z iného konca, čím Severusa vyviedol z miery, hoc sa to snažil nedať najavo.
„Môj pane?“ hlesol váhavo.
„Prútik... ten prútik nefunguje tak, ako by mal. Ten prútik totiž... patril Albusovi Brumbálovi a my obaja vieme, čo toho úbohého starca postihlo,“ uškrnul sa Voldemort.
„Áno, môj pane. Obávam sa, že...“
„Nechápeš, kam mierim, môj drahý Severus? Och, isteže! Tento prútik... toto je moja poistka dnešného víťazstva. Tento prútik nezlyhá, keď sa konečne ocitnem tvárou v tvár mladému Potterovi...“ uvažoval nahlas Voldemort a Severusove oči sa hrôzou rozšírili.
„Dovoľte mi ho priviesť k vám, môj pane!“ skúsil to ešte raz, dúfajúc, že Voldemort privolí.
„To nie je nutné, Severus. Ten chlapec sem príde sám a dobrovoľne... tým som si istý. Ale než príde, musím vyriešiť tú malú nepríjemnosť s prútikom. Premýšľal som, prečo mi nechce slúžiť, a potom mi došlo... Prútik slúži len svojmu majiteľovi a tým je ten, kto premohol jeho bývalého majiteľa. Už mi rozumieš, Severus?“
Severusova tvár bola smrteľne bledá, keď si dal dve a dve dohromady. Aby Voldemort mohol získať moc nad tým prútikom, a aby ním následne mohol zabiť Harryho... jeho Harryho... on bude musieť zomrieť.
„Naozaj mi je ľúto, že to musím urobiť, Severus! Slúžil si mi oddane a ja na to nezabudnem!“ tvrdil Voldemort bez štipky ľútosti či známky nevôle z toho, čo musel urobiť. Zdvihol prútik v rovnakej chvíli, ako zdvihol Severus ten svoj na obranu, no namiesto smrtiacej kliatby zmizla ochranná klietka okolo Voldemortovho hada a po tichom zasyčaní z Voldemortových úst, sa had vrhol priamo na Severusa.
Ticho v miestnosti preťal jeho výkrik tesne predtým, než sa ostré hadie zuby zahryzli do krku s jasným úmyslom ho zabiť. Harry= Jerremy zdesene sledoval, ako sa mužovi pred jeho očami podlomili kolena a on sa pomaly, ale isto, bezvládne zviezol na zem, pridŕžajúc si rukou ranu, z ktorej sa valila krv na zem. Voldemort mu viac nevenoval svoju pozornosť a len čo opäť umiestnil hada do ochrannej klietky, odišiel. Harry= Jerremy sledoval, ako sa Severus z posledných síl drží pri živote a po líci mu stekali slzy, keď si uvedomil, že jeho manžel zomiera. Zdalo sa mu neskutočné, že po tomto útoku toho obrovského hada mohol Severus prežiť, najmä, keď tu nebol nik, kto by mu pomohol.
Ale v tom sa mýlil. Severus tu nebol sám, ako vzápätí zistil. Za jeho chrbtom sa ozval šuchot a následné: „Harry! Nie!“
No Harry, jeho mladšie ja, nepočúval nikoho a bezmyšlienkovite sa vrhol k svojmu manželovi.
„Severus!“ vzlykol a roztrasenú ruku pritlačil na tú Severusovu, ktorá sa snažila zastaviť krvácanie.
„Harry..“ zachripel Severus s námahou a pokúsil sa o niečo, čo sa vzdialene malo podobať úsmevu.
„Pšššt, nerozprávaj!“ napomenul ho Harry mierne a po tvári sa mu kotúľali slzy veľké ako hrachy. „Som tu s tebou, Severus! Budeš v poriadku, sľubujem! Postarám sa o teba!“ sľuboval hlasom naplneným zúfalstvom, skláňajúc sa nad trasúcim sa telom.
„Je ne- neskoro, Harry,“ zašepkal Severus namáhavo a oči sa mu zavierali slabosťou, ktorá ho premáhala. „Musíš... postaraj sa...“ snažil sa zo všetkých síl, no stratil už príliš veľa krvi.
„Nie, Severus! Nenechám ťa tu samého! Nesmieš zomrieť! Počuješ ma? Nesmieš ma tu nechať samého!“ vzlykal mladík prerývane a druhou rukou mu roztrasene odhŕňal vlasy z čela, kam ho vzápätí na to pobozkal a odmietal sa od neho vzdialiť čo i len na milimeter. „Nesmieš odo mňa takto odísť! Ešte nie!“ šepkal zronene .
„Harry...“ zachripel opäť Severus a tentoraz sa Harry trochu odtiahol. Ale len tak, aby mu mohol pozrieť do očí, ktoré boli v tej chvíli naplnené pokojom a zmierením. „Milujem ťa,“ zašepkal Severus svoje posledné slová, patriace Harrymu.
„Nie! Severus! Prosím, nie!“ vykríkol nahlas zúfalo, až sa jeho hlas musel ozvenou niesť minimálne k Bradaviciam.
To bolo posledné, čo Harry= Jerremy videl či počul, kým sa okolo neho tiež nerozprestrela temnota, aby ju vzápätí na to rozčerilo oslepujúce biele svetlo. Rovnako biele, aké obostrelo Harryho a Severusa počas ich svadobného obradu.
Sotva žiara zmizla, ocitol sa opäť v miestnosti, kde na zemi ležalo Severusove telo, tentoraz však prikryté tmavým plášťom. Nevedel, čo sa medzitým odohralo, no to zrejme zostane záhadou, keďže toto je Severusova spomienka a on mu mohol ukázať len to, čo sám vnímal.
Pozrel preto na muža, ktorý prekvapene zažmurkal očami a neveriacky sa rozhliadal okolo seba. Bol tam sám a snažil sa prísť na to, čo sa stalo. Keď v tom si spomenul na udalosti posledných... čo vlastne? Minút, hodín? Rukou opatrne nahmatal miesto, kam sa zabodli hadie zuby, no rana bola zacelená a na zemi okolo nebola ani kvapka krvi. Pohľadom spočinul na plášti, ktorý ho zakrýval a spomenul si...
„Harry!“ hlesol zdesene a na nič nečakajúc, rozbehol sa do tunelu, ktorým sa mal dostať von.
Jerremy ho nasledoval, pričom srdce mu bilo ako splašené. Nevedel nič o tom, ako boj prebiehal ďalej, ani čo sa dialo medzitým, čo bol Severus v bezvedomí. Možno by túto spomienku mohol získať od Hermiony, ktorá bola s Harrym aj v tej chvíli...
Vyšiel za Severusom spod akéhosi stromu a naskytol sa mu pohľad na zničený hrad a spustošené okolie. Všade, kam jeho oko dohliadlo, ležali na zemi mŕtve či zranené telá nielen smrtijedov, ale i tých, ktorí bránili Bradavice.
Severus a obzeral okolo seba a nemohol veriť tomu, čo videl. Zdalo sa, že je po všetkom. Nik už nebojoval a kto mohol, pomáhal tým, ktorí to potrebovali a mali šancu na prežitie.
Zvieravý pocit v hrudi a zlovestná predtucha niečoho veľmi zlého, ho hnali rovno do hradu. Vstupná brána bola vyvalená a keď Severus vystupoval na prvý schod smerom k nej, nemohol si odpustiť malú škodoradosť, keď videl telo hada, ktorý ho napadol a takmer zabil, bez hlavy.
Veľká sieň bola preplnená ľuďmi a na ich tvárach sa zračila úľava, radosť, no miesili sa s prežívanou bolesťou a smútkom.
“Severus!“ zavolal naňho ktosi a keď sa otočil, zbadal Minervu McGonagallovú, ako sa k nemu rúti neskutočne rýchlym tempom, vzhľadom k jej veku. „Vraveli... tvrdili... ach, Merlin! Nemôžem tomu uveriť! Mysleli sme, že si mŕtvy!“ vzdychla a po tvári sa jej, zrejme už po niekoľkýkrát v ten večer, začali kotúľať slané slzy.
„Som v poriadku, Minerva!“ uistil ju miernym hlasom. „Čo ostatní?“ spýtal sa, hoci zo všetkého najviac túžil vedieť, kde je Harry.
„Mnoho dobrých ľudí padlo, Severus,“ povzdychla si smutne. „Ale je koniec!“ oznámila o poznanie veselšie. „Voldemort je konečne nadobro mŕtvy!“ uistila ho, na čo on len chápavo prikývol na znak porozumenia.
„A Harry?“ spýtal sa priškrteným hlasom a už podľa toho, ako odvrátila zrak, mu bolo jasné, že to, čo mu povie, sa mu nebude páčiť. „Kde je?“ naliehal úpenlivejšie a do hlasu sa mu vkrádala beznádej.
„Nik nevie, Severus,“ priznala potichu. „Bolo to celé veľmi zvláštne a... Harry sa postavil Voldemortovi a vôbec sa nebránil. Zakázal všetkým, aby sa do toho plietli a vykrikoval, že toto je boj len medzi ním a Voldemortom,“ vysvetľovala náhlivo, no to už sa k nim pridali i Ron s Hermionou.
„Pane? Vy ste predsa... Videli sme vás... Harry...“ vzlykala Hermiona a cez príval sĺz nebola schopná pokračovať. Slova sa ujal Ron.
„Nikoho nepočúval. Bol zaslepený zúfalstvom z toho, že vás Voldemort zabil a tak sa nechal zabiť i on sám. Ani len nevytiahol prútik, aby sa bránil a nechal toho bastarda...“
„Urobil to kvôli nám všetkým, Ron!“ zahriakla ho Hermiona. „Obetoval sa pre nás, aby nikomu z nás nemohol Voldemort ublížiť. A keď ho to zasiahlo... všetkých nás oslepilo divné biele svetlo a potom...“vzlykla Hermiona znovu.
„Čo potom?“ spýtal sa Severus takmer bez dychu.
„Voldemort tam ležal mŕtvy a Harry... Harry zmizol ktovie kam,“ dokončila Minerva skľúčene.
„Ako to myslíte, že zmizol?“ nechápal Severus.
„Nikde ho nemôžeme nájsť. Nik poriadne nevie, čo sa stalo, či ako sa Harrymu podarilo Voldemorta premôcť a rovno zabiť, no po ňom, ako by sa zľahla zem.
„To nie je možné!“ vyprskol Severus neveriacky. „Musí tu niekde byť! Možno je zranený a potrebuje pomôcť!“ vyhŕkol Severus a zúfalo sa rozhliadal okolo seba. „Tak čo tu ešte stojíme? Musíme ho nájsť! Nemohol sa predsa len tak vypariť!“ okríkol ich a rozbehol sa smerom, kde dúfal, že by mohol svojho manžela nájsť.
Spomienka sa rozplynula a Harry mal čo robiť, aby sa po návrate z nej ovládol a zostal pri zmysloch. Celý ten čas vnímal Severusovo i Harryho zúfalstvo, ktoré bolo doslova hmatateľné a ich bolesť zo straty... nemohol síce vidieť svoju reakciu na Severusovu údajnú smrť, no ak ho tam nechal len tak ležať, na podlahe plnej krvi, určite to nebolo dobrovoľné a prinútili ho k tomu len okolnosti. A Severus... Jeho zúfalstvo ním prestupovalo a on sa zas a znova pýtal: Prečo?
Komentáre
Prehľad komentárov
člověk nestačí zírat! O víkednu si na komenty čekám skoro až do večera- samozřejmě nic ve zlém, já si na ně ráda počkám :-) A v pracovním dnu hned takhle po ránu... Tomu se říká pracovní morálka :-D Nebojte, já na tom nejsem o moc líp, většinou v práci píšu jako o život, když mě zrovna nehoní šéf :-D
Nadin: No, neviem, či chodíš na druhé stránky potter-sk, kde je táto poviedka tiež, ale tam sa rozvíja teória, že týmto príbehom prekonám vlastný Oblúk smrti, ktorý mal 56 kapitol... Takže sa konca zatiaľ báť nemusíš. 33 kapitol je už istých a stále nie som ešte vo fáze: 5 do konca :-D
...
( Eressië, 8. 3. 2010 8:10)och,..už aspoň vieme ako to bolo..ale, čo tá biela žiara? uf, na to si asi budem musieť počkať :-) v každom prípade ale, pri tejto časti som skoro ani nedýchala, chudák Harry a Severus :( len nech to dobre skončí :)
Ách!!
(nadin, 8. 3. 2010 7:51)
Táto kapitolka mi tu vyhupla priam pred očami!
ĎAKUJEM!! Krása!!
Teším sa na ďalšiu, ale zároveň viem, že sa ňou blíži koniec. Dúfam, že je ešte véľmi ďaleko...
Teda...
(Lucy1313, 8. 3. 2010 9:24)