Na druhý pohľad: 29.Kapitola
Kapitola č.29: Na návrat!
Harry stál pred zrkadlom a premýšľal, či si má vziať kravatu, alebo sa prikloniť k trošku ležérnejšiemu rozopnutému gombíku na tmavo modrej košeli. Prekvapivo ho zaujímalo, čo by sa viac páčilo Severusovi, ale o tom, prečo mu na tom záležalo, radšej odmietal premýšľať.
Napokon vrátil kravatu späť do skrine a vykročil smer kúpeľňa, aby trochu skrotil svoje neposedné vlasy. Teraz, po zhliadnutí toľkých spomienok vedel, že ich také strapaté mal vždy, aj keď sa mu ich teraz darilo upraviť lepšie než v minulosti. Samozrejme to chcelo vyskúšať niekoľko prípravkov na mudlovskom trhu, ale zabralo to.
Skontroloval hodinky a zhrozil sa, keď si uvedomil, ako je neskoro. Ak ihneď nevyrazí, bude mať meškanie a to by asi Severus neocenil. A on ho predsa nechcel sklamať, však?
Do reštaurácie pribehol celý zadýchaný, čím si od Severusa vyslúžil pobavený úškrn na privítanie.
"Chýba vám kondička, pán doktor?" doberal si ho mierne a pokynul Harrymu, aby sa posadil.
"Zdá sa. Prepáčte mi to meškanie, ale..."
"Myslel som, že si tykáme," upozornil ho Severus pokojne, nedbajúc na jeho ospravedlnenia.
"Ah, prepáč! Akosi mi to ušlo," ospravedlnil sa Harry.
"Ešte raz povieš prepáč, a garantujem ti, že neskorý príchod a oslovenie budú tým posledným, čo ťa bude trápiť," zarazil ho starší muž bez toho, aby čo i len pozdvihol zrak od nápojového lístka. "Čo tak trochu vína na začiatok?" navrhol a kývol čašníkovi, ktorý nemeškal a ladným krokom sa vydal k ich stolu.
"Tak teda... Na tvoj návrat," prehovoril opäť Severus, dvíhajúc svoj pohár s vínom na prípitok.
"Ehm... a na to tykanie?" navrhol Harry nesmelo a potešilo ho, keď boli jeho slová odmenené niečím, čo sa u Severusa dalo považovať za úsmev. Ich pohľady sa stretli, keď sa jeden i druhý napili a kým Severus nemienil uhnúť, bol to Harry, kto prvý sklopil zrak a zadíval sa na vzor na obruse.
"Podarilo sa ti prejsť všetkými spomienkami?" spýtal sa Severus so záujmom a bezmyšlienkovite prstami krútil stopkou svojho pohára.
"No... až na jednu," pripustil Harry potichu a červeň na jeho lícach Severusovi jasne napovedala, ktorá že bola tá jedna.
"Rozumiem. Ako bolo uvedené na odkaze, bola tam viac menej ako doplnok k tomu, čo si potreboval vedieť," pokračoval ďalej, akoby sa nič nedialo. "Predpokladám, že máš nejaké otázky," povzbudil ho k tomu, aby sa pýtal.
"No... áno, nejaké by sa našli," priznal Harry a opäť trochu upil zo svojho pohára, no i naďalej mlčal.
"Z nosa ti neodhryznem za to, že sa spýtaš, ak ťa niečo zaujíma, či máš pochybnosti," uškrnul sa Severus.
"Fajn.. tak teda... akú úlohu skutočne zohral Albus Brumbál v tom, že sme sa my dvaja stali manželmi?" spýtal sa, keďže ho stále ešte trápili pochybnosti. Severus sa mierne zamračil, čo ho mrzelo, ale nemohol si pomocť.
"Albus mi naozaj dal len tú knihu. Pokúšal sa nás dvoch spriateliť od chvíle, čo si prišiel do školy, no vtedy ani on nemohol tušiť, ako to všetko dopadne. A keď mu došlo, že medzi nami je niečo viac, než len priateľstvo, o ktoré sa on snažil celé tie roky, rozhodol sa nás, nenápadne samozrejme, primäť k ďalšiemu kroku. Tou knihou jeho vplyv na mňa, čo sa týkalo mojho rozhodnutia, skončil. Samozrejme, keď nebudeme počítať fakt, že nás oddal a že ti predtým vymýval mozog tým, že sa musíš obetovať," odfrkol si trpko.
"Ale asi v tom mal pravdu, či nie? Ak totiž bola pravda, že som bol jedným z viteálov, potom by sa Voldemort mohol vrátiť a celé by to začalo odznova," pokúsil sa brániť starého muža Harry.
"Obávam sa, že v tomto sa Albus naozaj nemýlil a že práve to súvisí s tvojou stratou pamäte, ale o tom sa pozhovárame neskor. Nejaké ďalšie otázky?"
Harryho otázka však musela chvíľu počkať, pretože v tej chvíli sa vrátil čašník s jedlom, ktoré si objednali a za svorného mlčania, len so zaželaním dobrej chute, sa doňho obaja pomaly pustili.
"Takže?" nadhodil opäť Severus, keď sa mu už ticho zdalo príliš dlhé. Nie, žeby snáď Severus Snape bol netrpezlivý.
"Tá Brumbálova smrť... bol by zomrel aj tak, však?" spýtal sa potichu a Severus váhavo prikývol, s pohľadom upretým do svojho taniera.
"A ja tiež, keby som nesplnil danú prísahu," zamumlal a pre istotu sa po dobu vysvetľovania rozhodol odložiť príbor. Aj tak nemal veľmi chuť do jedla.
"Lucius Malfoy, ako som už spomínal, bol potrestaný za svoju domnelú zradu. Obaja vieme, ako to bolo v skutočnosti, no Voldemortov hnev nebol namierený len na Luciusa samotného. Celá jeho rodina mala niesť následky a hlavne jeho syn. Voldemor ho prijal za svojho služobníka a Draco nemal na výber, než sa k nemu pridať, inak by zabil jeho i jeho matku.
Mal len jedinú úlohu..." spomínal trpko Severus. "Mal zabiť Albusa Brumbála a keby zlyhal... Jeho matka ma požiadala o pomoc a keďže v tom okamihu bola prítomná i jej sestra, trvala na tom, že sa k tejto pomoci zaviažem neporušiteľnou prísahou," vysvetľoval tichým hlasom.
"Prečo ho potom nezabil Draco? Predsa k tomu mal príležitosť, či nie?" snažil sa to pochopiť Harry.
"Draco bol v rovnakom veku ako ty, Harry. Aj o jeho živote rozhodovali iní a tak ako tebe sa nepáčila predstava, že máš zabiť Voldemorta, hoci bol číre zlo, tak Draco nebol schopný zabiť človeka, ktorý napriek všetkému bol niekým, ku komu nešlo neprechovávať aspoň skrytú úctu. Samozrejme, mohol ísť za Brumbálom a požiadať ho o pomoc a verím, že by to riaditeľ nejako vyriešil, no nanešťastie Draco vyrastal v úplne inom prostredí, než ty. Celý život sa pripravoval na to, že sa stane smrtijedom a keď sa ním stal, chcel dokázať Voldemortovi, že nie každý Malfoy je zradcom. Ale nech sa snažil akokoľvek, jeho pokusy boli neúspešné. Prekliaty náhrdelník, otrávená whisky... Nedal si poradiť," povzdychol si Severus. "Keď sa ocitol tvárou v tvár mužovi, ktorého mal zabiť, nedokázal to a vobec sa mu nečudujem," dodal tichšie.
"Musel si to urobiť, aby si ušetril Brumbála od dlhej a bolestivej smrti, seba od smrti za porušenie prísahy a Draca predtým, aby sa nestal vrahom," zhodnotil chápavo a skúmavý pohľad uprel na muža pred sebou. "Nikoho nezaujímalo, aký dopad to všetko malo na teba... Ako ťa to poznamená..." povzdychol si s neskrývaným sklamaním.
"Niekoho áno," usmial sa Severus smutne. "Naozaj som sa bál, že ťa kvoli tomu stratím a že ma budeš nenávidieť horšie než predtým, ale opäť sa ukázalo, ako veľmi som sa mýlil," pripustil váhavo.
"Mýliť sa je ľudské a ty si skutočne len človek, aj keď podľa mňa výnimočne odolný," usmial sa Harry a opäť sa pustil do jedla, ktoré im obom medzičasom vychladlo.
"Neviem, kto z nás dvoch ako jediný na svete trikrát prežil smrtiacu kliatbu. Iní nemali to šťastie ani raz," odfrkol si Severus posmešne, no Harry už akosi dokázal rozlíšiť, kedy je to skutočne posmech mierený na jeho osobu, alebo kedy sa ním Severus len bráni proti niečomu, na čo nie je zvyknutý. Lichotky a pochvaly zrejme do tejto kategórie spadali tiež.
"Ako si prežil to hadí útok?" spýtal sa znenazdajky, zámerne zmeniac tému.
"Obávam sa, že v tomto prípade sa možem len dohadovať. Podľa mojich predpokladov za to vďačím kúzlu, ktorým si ma chránil po celý čas od našej svadby," vyjadril svoj názor s pokrčením ramien.
"A to kúzlo... myslíš teda, že to má niečo spoločné s mojim súčasným stavom, ak som správne pochopil," skonštatoval Harry naoko nezaujato.
Tentoraz Severus definitívne odložil príbor a odsunul tanier, než sa naňho zadíval naozaj vážne a akoby... zarmútene?
"Harry, neviem, ako to povedať..." začal váhavo a Harryho sa zmocnila divná predtucha.
"Ty si myslíš, že si nespomeniem, však?" spýtal sa potichu.
"Radil som sa s Albusom, ktorý toho o viteáloch vedel oveľa viac, než ja a tiež mal v malíčku všetky ochranné kúzla, ktorými bolo možné chrániť blízke osoby. Merlinžiaľ, sme sa zhodli na to, že tá strata spomienok i mágie súvisí s tým, čo sa stalo v tú noc, keď si porazil Voldemorta," priznal skrúšene. "Albus si myslí, že Harry Potter musel zomrieť, aby sa Voldemort nikdy nemohol vrátiť. To znamená, že spolu s kúskom jeho duše, musela zomrieť i tá Harry. To znamená stratú identity, spomienok, citov, magie... všetkého, čo z teba robilo toho, kým si bol. Ale práve vďaka tomu kúzlu, ktoré ťa chránilo, si nemohol zomrieť. Teda, nie touto násilnou smrťou," špecifikoval Severus, keďže kúzlo nezaručovalo nesmrteľnosť.
"Úžasné, takže... Telo Harryho Pottera prežilo, ale nič viac... nikdy viac ním nebudem a všetko, čo sa za jeho života odohralo, je nenávratne preč..." zopakoval priškrteným hlasom a ruky, ktorý mal položené na stole, sa mu mierne trasli, čo Severusovi neušlo. Opatrne, akoby čakal, že sa Harry odtiahne, sa k nemu natiahol a svojou dlaňou prekryl tú jeho.
"Nie všetko je preč, Harry," oslovil ho jemne. "Je to len teória, ktorú sa stále ešte možeme pokúsiť vyvrátiť tým, že zájdeme za odborníkmi," navrhol jedno z možných riešení.
"Vravel si, že si sa už informoval a nik nevedel, ako mi pomocť," oponoval mu mladší muž.
"Nik, koho som zatiaľ kontaktoval. To však neznamená, že už nie je nik, kto by nám mohol pomocť. Možno to bude chvíľu trvať, no kým tu tá šanca je..."
"A ak nie? Čo ak sa to nepodarí?" zvolal Harry zúfalo a vytrhol si ruku spod tej Severusovej.
"Dvanásť rokov som veril tomu, že žiješ. Nebolo to ľahké a ver, že som sa zožieral pochybnosťami. Mohol som uveriť tomu, že si mŕtvy a žiť ďalej, ale nechcel som. Nie bez teba! A teraz nechcem veriť, že sme bezmocní, pretože nie sme! Žiješ a to je hlavné!" nedal sa odradiť starší muž.
"Žijem, no nie som muž, ktorého si miloval. Nie som ten, koho si si bral za muža!" krútil hlavou Harry. "Možem mať jeho tvár, jeho telo, ale chýba mi to podstatné, Severus! Ja... mám pocit, že je mi tvoj a Harryho osud naozaj bližší, teraz, po všetkých tých spomienkach. A je mi veľmi ľúto, čo všetko ste museli spoločne preskákať, ale ja som v tomto príbehu len tretia osoba, ktorá to všetko sledovala tvojimi očami. Nespomenul som si na jediný okamih z tej doby a hoci to nerád hovorím, ale pochybujem, že si spomeniem len preto, že ste ty, Hermiona a všetci ostatní, vstúpili do mojho života," vravel harry roztraseným hlasom.
"Sme súčasťou tvojho života, tak ako ty si časťou toho nášho," nedal sa Severus.
"Nie! Nie ja! všetci vo mne vidíte Harryho, ale sám si povedal, že ten zomrel spolu s Voldemortom, tam na bojisku pred školou. Je mi ľúto, že nemožeme pokraočvať tam, kde sme pred dvanástimi rokmi skončili, Severus, ale ja by som nedokázal žiť s niekým a vedieť, že to nie som ja, lež moje telo, ktoré ťa zaujíma," vykríkol zúfalo a s tým vyskočil od stola.
"To nie je..." snažil sa ho zastaviť Severus, no Harry len pokrútil hlavou.
"Nerobme si to ťažším, než už to je, Severus! Prosím, prijmi to, čo tvoji priatelia už pred časom. Harry sa nevráti," zašepkal a srdce mu trhalo, keď tie slová vyriekol. Videl, že Severusova tvár zbledla ešte väčšmi, než už bola a pomyslenie, že príčinou je on... Nedokázal len tak odísť, preto pristúpil až k nemu a naklonil sa bližšie... Ich pery sa spojili, čo Severusa prekvapilo, no niajko na to nereagoval, len bozk naliehavo opätoval, nedbajúc na možné pohoršenie, ktoré by tým v reštaurácii mohli vyvolať.
"Kiežby to šlo inak..." hlesol harry, keď sa od neho odtrhol a ich pohľady, oba naplnené smútkom, no ten Harryho zároveň nezlomný a rozhodný, sa stretli. "Snáď možme zostať aspoň priatelia, ale ak ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť, pochopím to," dodal etše na odchode a s tým zamieril na odchod. Cestou podal čašníkovi bankovku, ktorou pokryl výdaje za večeru a prv, než sa Severus rozhýbal, bol preč.
Myšlienkami bol úplne niekde inde, keď sa stíchnutou ulicou vracal domov. Vlastne sa bezcieľne túlal sem a tam, vracajúc sa neustále k mužovi, ktorého práve nechal samého v reštaurácii. Mohol si len predstavovať, čo asi urobil. Avšak dovolil si, aspoň podľa toho, čo videl v spomienkach, hádať, že odtiaľ odišiel s hrdo vztýčenou hlavou a nepreniknuteľnou maskou na tvári. A ak dá vobec priechod nejakým emóciám, bude to až v bezpečí jeho domova, tým si bol istý.
V duchu si nadával za to, ako sa správal, no mohol vari inak? Nebolo to zďaleka jednoduché ani preňho samotného. Šiel tam, naplnený očakávaním z toho, čo bude a dúfal, že by medzi ním a Severusom mohlo byť niečo viac... Aj keď stále nevedel, či by manželstvo po toľkých rokoch a hlavne vzhľadom k novým okolnostiam fungovalo, ale kdesi vo svojom vnútri Harrymu zo spomienok závidel. Závidel mu tú úprimnú lásku, ktorú k nemu Severus cítil, priateľov, ktorí sa kvoli nemu boli schopní vzdať všetkého, no keď prišlo na lámanie chleba... Videl v Severusových očiach, že chcel, aby to pokračovalo. Lenže on chcel späť harryho, nie jeho, Jerremyho! Predstieranie toho, že je niekým iným, než v skutočnosti je, by po čase oboch unavila a ktovie, kam by to potom dospelo. A tak... nech to preňho bolo akokoľvek ťažké, povedať tie slová, čo vypustil z úst, musel to urobiť. Musel, kvoli Severusovi a tiež kvoli sebe, pretože nemal najmenšie právo nárokovať si niečo, čo nebolo jeho. Pretože Severusova láska a oddanosť, skutočne patrili Harrymu, a nie jemu. A hoci on teraz ten rozdiel nevidí, prišiel by na to sám a dal by mu za pravdu. Tým jediným sa mohol utešovať, pretože inak mu bolo zle zo seba samého.
Bol natoľko zamyslený, že si nevšimol muža kráčajúceho oproti nemu. Zrážke sa ani jeden z nich nestihol vyhnúť a tak obaja skončili na zemi. Harry chvíľu zmätene hľadel na postaršieho muža, ktorý sa zviechal zo zeme a až vtedy mu došlo, čo sa vlastne stalo.
"Prepáčte mi to! Veľmi ma to mrzí! Bol som zamyslený a nedával som pozor!" ospravedlňoval sa okamžite, pomáhajúc sivovlasému mužovi na nohy.
"To nič, mladý muž. To sa občas stáva," usmial sa naňho prívetivo, oprašujúc si zo svojho rozodraného kabáta prach.
"Ste v poriadku?" uisťoval sa Harry pre každý prípad a premýšľal, odkiaľ je mu ten
muž povedomý.
"Iste... už mi bolo aj horšie," upokojoval ho a ten hlas...
"Nie ste vy náhodou Remus Lupin?" spýtal sa Harry opatrne a muž pred ním zmätene zažmurkal a spozornel.
"My sa poznáme?" spýtal sa vážnym hlasom a skúmavo sa na muža pred sebou zahľadel. Trvalo azda sekundu či dve, kým Remus zalapal po dychu a rukou si nezakryl ústa, aby nevykríkol prekvapením.
"Takže je to pravda? Ty... Harry..." na viac sa nezmohol a než sa Harry spamätal, ocitol sa v tuhom objatí. "Merlin, myslel som si... Harry..." jachtal prerývane.
"No... to si mysleli viacerí a vlastne mali pravdu," povzdychol si mladší muž, no nepokúsil sa vymaniť z objatia.
"Kde sa tu berieš, Harry? Hľadali sme ťa snáď všade a..." Remus tomu naozaj nemohol uveriť a v očiach sa mu leskli slzy, keď hľadel na syna svojho najlepšieho priateľa.
"Ja viem, už sa to ku mne donieslo," pripustil smutne. "Mrzí ma, čo sa stalo," zamumlal potichu a hoci by sa rád porozprával s týmto mužom a dozvedel sa opäť niečo viac, v tej chvíli naozaj nechcel nič iné, než vrátiť sa domov a všetko si to premyslieť.
"No, to by ťa teda malo mrzieť!" oboril sa naňho, tentoraz ublížene. "Nevieš si predstaviť, ako nám bolo! Ako si myslíšm, že sa cítil Severus? A čo tvoji priatelia a ja? Bol si mi ako syn!" zaúpel bolestne, hľadiac na mladšieho muža ako na zjavenie.
"Naozaj ma to mrzí! Viem, aké to bolo! Viem to! Naozaj! Ale nik z vás nevie, ako bolo mne!" okríkol ho Harry zúfalo. Bolo toho naňho príliš už bez toho, aby naňho niekto tlačil s toľkými výčitkami.
"Och, Harry... prepáč! Ja viem... nemám právo ťa súdiť. To len... Počuj! Ubytoval som sa v Deravom kotli. Nechceš ísť so mnou a porozprávať mi, čo si robil celých tých dvanásť rokov?" navrhol, no Harry váhavo pokrútil hlavou.
"Prepáčte, ale dnes už naozaj nemožem. Pozval by som vás k sebe, ale..."
"Rozumiem, nič sa nedeje," zamumlal Remus, márne sa snažiac skryť svoje sklamanie.
"Čo poviete, ke¨by sme zajtra zašli na obed? Sľubujem, že sa vám nechcem vyhýbať. Navyše, aj tak by ste ma našli, keby ste sa spýtali Severusa či Hermiony," usmial sa unavene.
"Takže oni vedia... Vedia, že si nažive a nič mi nepovedali?" spýtal sa prekvapene a nechápavo. Ako mohol niekto pred ním tajiť informáciu o tom, že Harry žije?
"Možno to malo byť prekvapenie, ale po tom, čo sa o tom dozvedeli noviny, by ste to aj tak čoskoro zistili."
"Myslel som, že je to číry výmysle a pokus nejakých ničomníkov pošpiniť tvoju pamiatku. Ale... prečo mi vlastne vykáš? Harry... čo sa stalo?" spýtal sa Remus, tentoraz ustarane, no Harry len pokrútil hlavou na znak, že o tom nechce hovoriť.
"všetko vám vysvetlím, ale prosím, nie dnes. Tak zajtra? V tamtej reštaurácii na rohu?" ukázal na jednu z tých, kam chodieval so svojimi spolupracovníkmi z laborky a Remus váhavo prikývol.
"Sľubuješ, že mi nezmizneš a ďalších dvanásť rokov ťa neuvidím?" uisťoval sa a Harry prikývol.
"Sľubujem! Takže zajtra!" rozlúčil sa a dovolil Lupinovi, aby ho ešte raz objal.
Opäť sám, zamieril konečne domov. Tešil sa na svoju posteľ a dúfal, že sa mu podarí čo najskor zaspať. Bol to naozaj náročný deň a keby to nebolo paradoxné vzhľadom k situácii, želal by si zabudnúť... Netušil, že vo chvíli, keď si myslel, že je sám, sleduje ho pár očí ukrytých v tme, striehnuci na každý jeho krok.
Komentáre
Prehľad komentárov
Myslím, že aj Harry niekde hlboko vo svojom srdci cíti, že Severus je tým človekom, ktorého kedysi ľúbil a niečo z toho citu sa pomaly prediera na povrch. Pomaly ale predsa. Snáď to kúzlo lásky, ktoré ich oboch malo ochraňovať funguje aj teraz a verím, že budú zasa spolu. Inak, zaujímalo by ma kto Harryho sleduje a prečo?
:))
(nadin, 10. 3. 2010 19:48)
Ach jaj, to sa ale zamotáva!!
Ale veď sa môžu zblížiť ako Severus a Jerremy!
Remus sa objavil!
Harryho - Jerremyho niekto sleduje! Tc, Tc!!
Skvelá kapitolka!!
Ksakru...
(Gigi..., 10. 3. 2010 19:40)To bylo hrozné... chudák Severus... doufám, že se o Harryho ještě pokusí bojovat... mohl by navrhnout, aby to zkusili od začátku... pěkně pomaloučku, polehoučku... několik schůzek, randění, svádění a poznávání se... mají přeci něco společného... Severus by si zvykl na novou verzi Harryho a Harrymu by se konečně rozsvítilo v kebuli a už by Severuse nikdy neopustil... :)
Presne tak!
(Grid, 11. 3. 2010 7:58)