Na druhý pohľad: 31. Kapitola
Kapitola č.31: Priateľstvo
Hermiona stála pred Severusovým bytom a kým čakala, že zareaguje, prípadne sa na ňu znovu oborí, premýšľala, koľko sa toho medzi nimi zmenilo od chvíle, čo za ním do riaditeľne prišla prvý krát.
Váhavo natiahla ruku ku dverám, rozhodnutá zaklopať, no pod jej dotykom sa odchýlili a jej sa naskytol pohľad, ktorý by pre iných bol možno úplne bezvýznamný a nič nevraviaci. No ona v tom jedinom obraze, ktorý videla, mohla vidieť viac.
Severus Snape, vysoký a hrôzu naháňajúci vo svojom čiernom habite, stál pri okne, chrbtom k nej a hľadel ďaleko pred seba, niekam, kam ona nemohla dohliadnuť.
Nemohla, pretože miesto, na ktoré hľadel, bolo skryté všetkým, okrem neho.
Nevidel ju ani nepočul a nie preto, že neklopala. Veď Severus Snape bol povestný tým, že jeho zmysly boli až príliš dobre vyvinuté na človeka, ale to mu zrejme zachránilo život, po všetkých rokoch v úlohe špióna. No v tej chvíli ju nepočul, pretože bol svojim duchom i mysľou veľmi vzdialený realite, ktorá ho obklopovala.
Takmer nečujne vošla dnu a hoci riskovala, že na ňu nakričí ako na neposlušnú školáčku a vyhodí ju možno i tým otvoreným oknom, podišla bližšie a postavila sa vedľa neho. Nepozrela na jeho tvár. Nepotrebovala ju vidieť, aby pochopila, že ten muž prežíva jedno z najhorších období svojho života. A nech si vravel kto chcel, čo chcel, ona neverila tomu, že pod tou maskou sa neskrýva človek s rovnakou schopnosťou milovať i cítiť bolesť, tak ako ktokoľvek iný.
Stála vedľa neho a on si to uvedomoval. Kútikom oka zachytila, že stuhol a keby naňho pozrela, jeho výraz by svedčil o tom, aký je napätý a že nevie, ako sa zachovať. Uľahčila mu to. Tým, že len stála a hľadela do okna, rovnako ako on.
Vo chvíli, keď sa jej po tvári skotúľala prvá slza, konečne prehovorila.
„Harry bol ako môj brat. Za každých okolností ma chcel chrániť a pomáhať mi, hoci som bola často otravná a nútila ho do učenia i proti jeho vôli.“ Jej hlas bol tichý a naplnený hlbokým smútkom. „Vedela som, kedy sa trápi, kedy je šťastný, z čoho má strach a vedela som, po čom túžil. Deň za dňom sa mi menil pred očami a premena, ktorá sa udiala v posledných rokoch... S príchodom do Bradavíc sa z neho vždy stával úplne iný chlapec, než aký nastupoval v Londýne do vlaku. No od chvíle, čo sa vaše cesty spojili, bola tá zmena až neuveriteľná,“ pokračovala ďalej a prekvapivo, Severus mlčky počúval.
„Zväčša chodieval zamyslený a pohrúžený do seba, najmä po Siriusovej smrti, ale vy... Jediná myšlienka na vás dokázala na jeho tvári vykúzliť úsmev, ktorý zmazal všetky starosti sveta a Harry bol konečne tak šťastný, ako si len zaslúžil,“ usmiala sa smutne cez slzy, ktoré voľne stekali po jej lícach. „Priznávam, a nie som na to hrdá, že som mala pochybnosti o zväzku, ktorý ste uzavreli, no keď som videla, aký je šťastný... Mohla som azda i ďalej pochybovať? Veď vy sám ste naňho občas v nestráženom okamihu hľadeli s toľkou nežnosťou a láskou... Myslel na vás kadiaľ chodil. Keď sme boli preč, stále o vás hovoril, keď si bol istý, že nás Ron nepočúva. Chýbali ste mu a...“
„Dosť už!“ zahriakol ju hlasom zhrubnutým potláčaným emóciami. Konečne naňho pozrela a než sa stihol odvrátiť, zazrela mokrú cestičku, brázdenú slzou, na jeho tvári. Tak predsa len nebol z kameňa...
„Prečo ste sem prišli, slečna Grangerová?“ spýtal sa, stále otočený chrbtom k nej.
„Než sa stalo... než Harry...“ nenachádzala vhodné slová, ktorými vysloviť, to čo sa vlastne stalo. „Požiadal ma... musela som mu sľúbiť, že ak sa mu niečo stane, nedovolím, aby ste si to vyčítali a pomôžem vám..“ priznala potichu.
„Nestojím o vašu pomoc a pokiaľ ide o sľub, ktorý ste dala Harrymu, môžete pokojne spávať, slečna Grangerová. Zbavujem vás povinnosti ho splniť,“ odsekol prudko, no ona sa nenechala zastrašiť.
„Nie som tu kvôli tomu sľubu!“ vykríkla zúfalo. „Áno, sľúbila som to, ale kvôli tomu som neprišla,“ bránila sa a opatrne pristúpila bližšie k mužovi, ktorého telo bolo úplne stuhnuté napätím. Nevedela, čo urobiť, ako postupovať, najmä nie, ak šlo o Severusa Snapea, no napokon jej nebelvírska odvaha zvíťazila a ona opatrne položila ruku na jeho rameno.
Prudkosť, s akou sa k nej otočil, s doslova šialeným výrazom v tvári, ju zaskočila a keď jej ruky zovrel pevne ako v okovách, mihol sa v jej očiach tieň strachu, no rozhodla sa neustúpiť.
„Tak prečo ste tu?“ zasyčal nebezpečne.
„Pretože... lebo... v Škriekajúcej búde, keď si Harry myslel, že ste mŕtvy... musela som ho nasilu odtrhnúť od vášho tela a prinútiť ho, aby sa vzchopil a pokračoval v tom, čo ste spoločne začali. Videla som, že ho to úplne zlomilo a už len ten pohľad mi trhal srdce na kusy. A teraz, hoci sa to snažíte skryť pred všetkými i sám pred sebou, tak vidím, ako to ničí vás!“ vzlykala, no neustále hľadela do Snapeových očí. „Viem, ako veľmi to bolí mňa a neviem si predstaviť, aké to musí byť pre vás! A hoci moja snaha o útechu a pomoc je pre vás bezvýznamná a bezcenná, tak v tom nie ste sám, profesor,“ dodala potichšie a zovretie okolo jej zápästí povolilo. „Harry pokračoval až dokonca kvôli vám a neželal by si, aby ste to vy teraz vzdali. Konečne ste slobodný, tak ako ste si vždy priali, tak svoju šancu nepremárnite a nedopusťte, aby Harryho obeť vyšla nazmar!“ naliehala i naďalej.
„Veľmi oceňujem vašu snahu, slečna Grangerová a som vám vďačný za oddanosť a priateľstvo, ktorými ste poctili Harryho, no pokiaľ ide o mňa... sú veci, s ktorými mi nemôžete pomôcť,“ odpovedal duto, hľadiac opäť von z okna. „Nepochopte ma prosím zle... Vaša snaha pre mňa rozhodne nie je bezvýznamná, ani bezcenná,“ dodal ešte a Hermiona sa smutne usmiala.
„Ďakujem, pane. Keby som mohla kedykoľvek nejako pomôcť...“
„Výsledky Vašich záverečných skúšok boli vynikajúce, slečna Grangerová,“ zmenil náhle tému a konečne na ňu pozrel vyrovnanejším pohľadom. Prekvapil ju, čo na jeho tvári vyvolalo mierne pobavený úškrn.
„Ďakujem, pane. Snažila som sa...“ jachtala Hermiona zmätene.
„Nemohlo byť ľahké, učiť sa na skúšky v spoločnosti dvoch mladých mužov, ktorí o učenie zjavne nejavili príliš veľký záujem,“ skonštatoval. „Musím však uznať, že ste všetci traja odviedli veľmi slušnú prácu a to nepochybne vďaka vám,“ uznal Severus vážnym hlasom, čím šokoval Hermionu ešte viac. Naozaj ju práve pochválil a vyjadril jej uznanie?
„Už ste uvažovali, čo budete robiť ďalej, slečna Grangerová?“ spýtal sa Severus znenazdajky.
„Ja... no... popravde, ešte na to nebol čas, pane,“ priznala zmätene.
„Profesorka McGonagallová sa rozhodla, že o miesto riaditeľky nestojí a tak mi táto funkcia zrejme prischne aspoň na ďalší školský rok. Čo ma privádza na myšlienku, že budem musieť urobiť menšie zmeny v učiteľskom zbore. Ak by ste mali záujem...“ nechal vetu nedokončenú visieť vo vzduchu a čakal, kým jej to dôjde.
„Myslíte, učiť v Bradaviciach? Ale pane! Nemám na to potrebné vzdelanie a...“ jachtala zmätene.
„Chcela ste mi pomôcť, slečna Grangerová, alebo sa mýlim? Nielen v tom vašom krúžku, čo ste s Harrym viedli, ale i behom posledného roku ste dokázali, že sa na túto profesiu viac než hodíte. S dokončením potrebného vzdelania si hlavu nelámte, to vyriešime neskôr. Ak teda máte záujem a nebojíte sa povestnej kliatby na poste učiteľa Obrany, je to vaše!“ uzavrel a keď sa Hermiona nezmohla na odpoveď, teatrálne prevrátil očami.
„Pošlite mi sovu, keď sa rozhodnete. A teraz ak dovolíte...“ naznačil, že ich rozhovor skončil a ona stále ešte zmätená, zamierila ku dverám.
„Ďakujem, pane,“ zamumlala ešte a než za sebou definitívne zavrela dvere, začula ešte tiché: „Aj ja vám...“
V tom okamihu, keď jej Severus ponúkol miesto učiteľky v Bradaviciach, ešte ani jeden z nich netušil, kam až ich vzájomné porozumenie povedie. No obaja vedeli, že sa niečo zmenilo. Niečo zásadné.
S tichým povzdychol znova zaklopala na dvere a tie sa, prekvapivo, potichu otvorili.
Komentáre
Prehľad komentárov
v utorok a v stredu ma čaká maturita a ja si tu čítam poviedku xD ale neva, stálo to za to...vždy to stojí za to ;)
...
(Eressië, 14. 3. 2010 11:31)