Na druhý pohľad: 3.-4. Kapitola
Kapitola č.3: Čas na premýšľanie
Následujúci, posledný, školský týždeň ubehol celkom rýchlo. Nielen študenti sa tešili na letné prázdniny, no i väčšina učiteľov ocenila dva mesiace voľna, bez neustálej zodpovednosti za plný hrad mladistvých študentov.
Severus nepatril medzi tých, ktorí by sa na prázdniny tešili. Samozrejme, konečne sa bude mocť venovať tomu, na čo behom školského roku nemal čas, ako napríklad výskumu, vareiu zásob lektvarov pre ošetrovňu a tak podobne. No prázdniny preňho, najmä v posledných rokoch, predstavovali najosamelejšie obdobie v roku. Začiatok prázdnin bol totiž začiatkom jeho samoty. Posledná bitka medzi Voldemortom a Harrym sa odohrala v posledný deň školského roku práve na bradavických pozemkoch.
Mali to byť ich prvé spoločné prázdniny. Harry dokončil skúšky, prekvapivo úspešne, napriek všetkému, čomu v tom roku musel čeliť. Výsledky jeho OVCí dodnes ležali v zásuvke Severusovho stolu, kde ich spolu so sobášnym listom opatroval ako najcennejší poklad. Harry svoje výsledky nikdy nevidel, ba ani netušil, aký bol naňho Severus pyšný. Plánovali si, že spolu oslávia nielen Harryho koniec školy, ale i svoj vstup do manželstva. Okrem krátkeho obradu a malého pohostenia s pár známymi nemali čas oslavovať. Všetkých ich príliš zamestnával Voldemort so svojimi plánmi na podmanenie si sveta. Chceli preto odísť niekam ďaleko, kde by ich nik a nič nerušilo v ich súkromnej oslave. Severus chcel Harrymu ukázať toľko krásnych miest, no človek mieni...
Dvanásť rokov trúchlil Severus nad stratou svojho manžela. Dvanásť rokov sa deň za dňom presviedčal o tom, že Harry je mŕtvy, inak by sa k nemu predsa vrátil. Dvanásť rokov navštevoval ich spoločné obľúbené miesto na brehu jazera, vždy v deň výročia ich svadby i v deň Harryho údajnej smrti. Nikdy viac necestoval, pokiaľ to nebolo nutné a neuskutočnil žiaden z tých bláznivých nápadov, ktoré mali spoločne na pláne. Bez Harryho to aj tak nemalo zmysel.
Hľadel z okna na dav študentov, ktorí opúšťali hrad a dumal nad tým, či to bude tentoraz iné. Harry predsa nezomrel, či áno? Lenže ak sa jeho manžel rozhodol uťať akékoľvek spojenie s ním, bude to i tak jedno. Aj tak zostane sám.
"Severus!" ozvalo sa za jeho chrbtom a Hermionin hlas ho konečne vytrhol zo zadumania.
"Hm?"
"Všetci sú už na ceste na vlak. Poppy odchádza večer a Hagrid sa zvezie spolu s nami vlakom až do Londýna, kde naňho bude čakať Charlie," spustila Hermiona, skúmavo ho sledujúc.
"Rozumiem," odpovedal vyrovnane a otočil sa späť k oknu. Slnko už bolo vysoko na oblohe bez jediného oblaku. Ďalší krásny letný deň, ktorý on strávi zavretý vo svojom laboratóriu.
"Si si istý, že tu chceš zostať úplne sám?" spýtala sa ustarane.
"Nie som dieťa, Hermiona. Vždy som trávil prázdniny v Bradaviciach," pripomenul jej.
"To áno, ale nikdy nie úplne sám. Ešte stále možem našim zavolať a vyhovoriť sa z tej návštevy. Pochopia to," zopakovala už najmenej po tretí krát v ten deň. Severus to už nevydržal a bez meškania podišiel až k nej. Chytil ju pevne za ramená, otočil ju čelom ku dverám a dotlačil k nim svoju vzpierajúcu sa zástupkyňu.
"Potrebuješ dovolenku viac než ja. Navyše, kto má neustále počúvať to tvoje: Poriadne sa najedz, káva ťa raz privedie do hrobu?" uškrnul sa.
"Nie, aby si ju pil každý deň po litroch!" varovala ho okamžite.
"Presne to mám v úmysle, ty malá tyranka. A ak hneď teraz neodídeš a nedopraješ mi aspoň týždeň úplného božského pokoja, prekľajem ťa do desiateho kolena!" varoval ju hrozivo, na čo sa ona len zlomyseľne uškrnula.
"Na to ma máš až príliš rád, ty prerastený netopier," odsekla mu, div, že pritom i jazyk nevypľazila, ako dajaká puberťačka. "Ak by si čokoľvek potreboval, vieš, kde ma hľadať," povzdychla si napokon a sama došla tých pár krokov až za dvere.
"Postarám sa o seba!" uistil ju a čakal, či sa zmože ešte na nejaký protest, alebo to konečne vzdá.
"Fajn. Ale vezmi si deku, ak máš v pláne stráviť pri jazere celú noc!" zavolala ešte bežiac po schodoch dolu. Vedela o jeho zvyku, tráviť noci pri jazere a snažila sa rešpektovať jeho túžbu byť tam v istých chvíľach sám. A preto ho zavše len sledovala z okna, uisťujúc sa, že je v poriadku.
Severus nad jej roztopašnosťou len pokrútil hlavou a vrátil sa k oknu. Sledoval, ako vychádza z hradu a beží za ostatnými, aby ich dohnala. Napriek tým zmäteným a ťaživým myšlienkam sa musel usmiať. Dnes už vedel, prečo sa s ňou Harry kamarátil. Bola naozaj vernou a obetavou priateľkou a on hodnotu jej priateľstva sám ocenil po tom, čo ho Harryho odchod tak zasiahol. Vtedy ona pomohla jemu a na oplátku on jej, keď sa s ňou po niekoľkých rokoch spoločného vzťahu Ron Weasley rozišiel. Mal neskutočnú chuť vtedy toho idiota poriadne nakopnúť, aby si uvedomil, aký poklad stratil, keď ju nechal odísť, no napokon to nechal tak. Veď ten hlupák si ju vobec nezaslúžil a to isté povedal aj Hermione. Ona mala na viac. Zaslúžila si niekoho lepšieho. No ten niekto stále neprichádzal a ona zostala rovnako sama, ako on. Azda preto si tak rozumeli. Trávili spolu veľa času, najmä kvôli školským povinnostiam, ktoré jeho ako riaditeľa a ju, ako jeho zástupkyňu, zaviedli vždy do riaditeľne. Po škole sa šepkalo, čo sa asi deje za zavretými dverami, tak ako tomu bývalo za čias Minervy a Albusa, keď boli v rovnakých pozíciách. Obaja sa tomu len smiali. Obaja vedeli, že nikdy nezabudnú na tých, ktorým dali svoje srdcia. A aj keby... Severus o ženy naozaj záujem nemal a azda to bol hlavný dôvod toho, že z ich priateľstva nikdy nebolo nič viac.
Hľadel z okna dovtedy, kým mu i posledný človek nezmizol z dohľadu a jemu neostalo iné, než sa vrátiť ku svojmu stolu a dokončiť povinnosti, ktoré ako riaditeľ mal. Nebolo ich veľa a mal na ne prakticky celé prázdniny, no Severus nebol typ človeka, ktorý by svoju prácu odkladal. Navyše, na jeho plánovaný výlet k jazeru bolo ešte veľmi skoro a on nemal žiaden iný program, ktorým by vyplnil časovú medzeru.
Posadil sa k stolu, ignorujúc Albusovu snahu presvedčiť ho, že by sa nemal zahrabať v práci, keď začali prázdniny a začal vypisovať listy študentom.
Hermiona celou cestu vlakom premýšľala o Severusovi. Vlastne, v poslednom týždni akosi nedokázala myslieť na nič iné. Vždy, keď si myslel, že ho nik nevidí, bol zamyslený viac, než zvyčajne a ten zvláštny lesk v jeho očiach svedčil o tom, že sa opäť raz stráca vo svojich spomienkach.
Hľadela z okna na rozkvitnuté lúky, ktoré sa mihali za oknami bradavického expresu a ticho si povzdychla. Nepochybovala o tom, že Severus naozaj verí tomu, že Harryho stretol. Podľa jej názoru bol však natoľko posadnutý túžbou ho nájsť za každú cenu, že ho mohol vidieť v komkoľvek, kto bol Harrymu aspoň vzdialene podobný. Popravde, mala oňho vážne obavy. Ktovie, ako ďaleko by ho táto túžba mohla doviesť. A práve preto sa jej nepáčilo, že ho necháva samého na hrade, kde naňho prakticky z každého kúta mohol vyskočiť kdejaký prízrak minulosti. Najmä tej jeho spoločnej s Harrym.
Vlak zastavil a všetci študenti i podaktorí učitelia, sa začali hrnúť na nástupište.
"Hermiona!" volal na ňu Hargrid, ktorý práve vystúpil z vedľajšieho vagónu. Usmiala sa naňho a podišla bližšie, aby mu mohla zaželať pekné prázdniny.
"Nie, aby si sa zase zahrabala v knižkach, dievča!" napomenul ju dobrácky, zvierajúc ju v tuhom objatí. "Potrebuješ tiež trocha farby, jak Severus. Ale ten má tak tvrdu makovicu..." sťažoval si a Hermiona sa neubránila smiechu.
"Dohliadnem na to, aby občas vystrčil nos z riaditeľne," uistila ho s úsmevom na perách a bola rozhodnutá to naozaj dodržať. "Pozdravuj Charlieho!" pripomenula a s tým nechala Hagrida, aby sa vzdialil k ďalšiemu vlaku.
Naposledy sa rozhliadla po poloprázdnom nástupišti, kde tu pozdravila nejakého zo študentov či rodičov, zaželala im pekné prázdniny a prešla bariérou do mudlovskej časti londýnskej železničnej stanice.
"Ocko!" zavolala na osamelo postávajúceho muža pri vchode a tvár sa jej opäť roztiahla do širokého úsmevu.
"Ahoj, srdiečko!" privítal ju otec vrelo a hoci už bola dospelá, zovrel ju v náručí ako kedysi, keď sa vracala z Bradavíc ešte ako študentka. "Tak aký si mala rok?" spýtal sa zvedavo a ona mu zvesela začala rozprávať rozne príhody, ktorých si ako zástupkyňa riaditeľa užila viac než dosť.
Cestou k autu kráčali popri stojanu s novinami a ako už bývalo jej zvykom, hneď po nich siahla. Chcela byť predsa v obraze i na domácej pode, nielen v kúzelníckom svete. Zrak jej padol na forku na titulnej strane a zapala po dychu. Meno pod fotkou oznamovalo, že sa jedná o istého doktora, Jeremyho Martina. To meno jej bolo povedomé. Vzápätí si uvedomila, že presne toto meno spomenul Severus v spojení so svojim stretnutím s Harrym. Teraz už chápala. Ale ako je to vobec možné?
"Si v poriadku, Hermiona?" spýtal sa jej otec ustarane, keď si všimol, že sa zastavila. Pozrela naňho s nečitateľným pohľadom a prikývla.
"Potrebujem si len oddýchnuť," zamumlala na vysvetlenie a nastúpila do auta.
"Ja to hovorím stále, že pracuješ až príliš. To ten váš riaditeľ nevidí, ako sa drieš?" rozčuľoval sa pán Granger.
"V tomto Severusovi krivdíš," bránila ho okamžite. "Má toho viac, než si myslíš. Než si ktokoľvek myslí," zamumlala a až po zvyšok cesty mlčala.
Kapitola č.4: Chyba v úsudku
Slnko už zapadalo za obzor a on konečne vyšiel zo svojho "úkrytu". Aj keď dnes už sa vlastne nemusel skrývať. Bol na hrade sám, len so svojimi spomienkami, ktoré naňho doliehali celou svojou váhou. Prechádzajúc okolo vstupu do Veľkej siene, vynorila sa mu v hlave spomienka na Harryho príchod do tejto školy. Jeho pocity v tej chvíli boli také zmiešané, ako hádam ešte nikdy. Syn muža, ktorého celé roky nenávidel a ženy, ktorá mu bola jedinou priateľkou v časoch, keď o ňom ostatní nezmýšľali inak než o potupe spoločnosti. Teda, do chvíle, než na jej miesto v Severusovom živote naujala Hermiona, ale to bolo až oveľa neskor. On vtedy, pri pohľade na chlapca, pocítil vlnu odporu i ľútosti zároveň. Ľutoval chlapca, že nikdy nemohol poznať dobrotu srdca svojej matky. Vedel, akej lásky bola Lilly schopná a vedel, ako veľmi túžila po deťoch. Harry, jej syn, nemal možnosť sa o tom presvedčiť.
Ako dni plynuli a ich cesty sa jednostaj križovali, nevoľa voči chlapcovi v ňom rástla. Videl v ňom rovnako arogantného a namysleného spratka, akým bol jeho otec a to sa nezmenilo, až kým... Jeho pohľad naňho sa zmenil niekedy v priebehu Harryho štvrtého ročníku.
Trojčarodejnícky turnaj. Sprvu si Severus myslel, že Potter chce strhnúť opäť všetku slávu ku svojej osobe, no ako sa ukázalo, opak bol pravdou. Neraz ho vídal sedieť osamote na zemi v Severnej veži. Samozrejme, to Potter netušil, no Severus ho pár krát sledoval a podľa toho, ako sa chlapec tváril, bol skor skrúšený, než šťastný z toho, že sa mu darí. To Severus nechápal, kým všetka tá šaráda neskončila smrťou Cedrica Diggoryho.
Severus pomaly prešiel až k jazeru a usadil sa pod strom. Sedával tam dosť často a rozjímal podobne ako dnes.
Spomienka na ten osudný večer, keď sa Harry vrátil z cintorína i s mŕtvym telom svojho spolužiaka, sa mu vkrádala do mysli a bola rovnako živá, ako pred rokmi.
Potter bol v šoku. Jeho telo sa triaslo od zimy, strachu a ktovie, prečo ešte. Tvár mal úfúĺanú od blata, sĺz a, k Severusovmu zdeseniu, i krvi. Znamenie na jeho ruke pálilo a on vedel, že to mohlo znamenať jediné. Voldemort je späť.
Sotva sa otočil k riaditeľovi a začal upokojovať prítomných študentov a hostí, Potter mu zmizol z dohľadu. Neprekvapovalo by ho to, keby si myslel, že ten chlapec bol schopný vytratiť sa sám. Lenže to on predsa nebol, či áno?
Upozornil na to Albusa a ich kroky následne viedli do kabinetu Obrany proti čiernej mágii. Od začiatku roku tvrdil, že sa mu na Moodym niečo nepozdávalo a, samozrejme, mal pravdu. Mohlo mu hneď dojsť, že je pod vplyvom mnoholičného lektvaru. S pomocou Veritaséra už nebol problém dostať z neho pravdu prv, než ho stihol trest, ktorý si zaslúžil.
Bolo už hlboko po polnoci, kedy sa hradom konečne rozľahlo ticho. Hostia sa rozišli a väčšina študentov bola, pod dohľadom všetkých učiteľov, zahnaná do postele. Nevedno prečo cítil potrebu ísť skontrolovať práve Pottera. Azda chcel evdieť viac o návrate Temného pána a Potter bol jediný, kto mu mohol dať odpovede na jeho otázky. Lež nedočkal sa. V posteli ho nenašiel a hoci by to nepripustil, premkla ho hrozná obava. Bez meškania zamieril k Severnej veži a prísť len o minútu neskor...
Srdce mu zovrelo úzkosťou pri pomyslení na to, čo chcel ten chlapec urobiť. Možno si ktosi myslel, že ho premohla zlosť a práve preto začal Potterom triasť a nadávať mu do hlupákov, no opak bol pravdou. Bol šokovaný tým, čo videl. Nebol to Potter... už viac nie. Pred ním stál Harry, zúfalý chlapec, ktorý nevedel, ako niesť bremeno, ktoré mu naložili na ramená. Jeho oči boli prázde a bez života.
"Nezabránil som tomu!" zašepkal zlomeným hlasom a z posledných síl sa vytrhol zo Severusovho zovretia, aby sa pozdĺž steny zosunul na zem. "Vrátil sa vďaka mne a opäť bude vraždiť," pokračoval skrúšene, neodvažujúc sa pozrieť na svojho profesora.
"Vzchopte sa, Potter!" okríkol ho podráždene, no bol to len zúfalý pokus primäť chlapca k boji.
"Mali ste pravdu. Vo všetkom, čo ste povedali," zamumlal Harry. "Som len neschopný hlupák, ktorý je súci len na to, aby všetkým ničil životy."
Pre Merlina,ako len nenávidel ten tón hlasu, tú bolesť, ktorá z neho zaznievala. Nebol typ človeka, ktorý by dokázal utešovať kohokoľvek, tobož takto zlomené dieťa. Vedel však, že ak neurobí niečo teraz, može sa o pár dní stať to, že sem zase vtrhne ako uragán, no napriek tomu bude neskoro.
Zhlboka sa nadýchol a otočil sa Potterovi chrbtom. Hľadel na hviezdami posiatu oblohu, ktorá neprezrádzala nič o tom, aké hrozy ich čakajú v najbližších dňoch, mesiacoch či dokonca rokoch.
"Dnes sa zmenilo mnoho, Potter," začal potichu a napriek tomu si bol istý, že ho Potter počul dosť dobre. "Nie si jediný, komu Voldemort vzal jeho život. Je mnoho takých, ako ty, ja, či dokonca Cedric Diggory. Ani jeden z nás si nevybral život, aký máme, no kým sme tu, možeme s tým niečo robiť!" zvolal prudko a otočil sa k vystrašenému Harrymu. "To, že ťa označím za neschopného hlupáka neznamená, že ním skutočne si. Teda len v prípade, že tomu sám uveríš a naozaj sa ním staneš. No ty máš možnosť sa mi postaviť a presvedčiť ma o tom, že to tak nie je, alebo sa mýlim?" hľadel na Harryho v nádeji, že aspoň nejako, akokoľvek, zareaguje. Zmohol sa však len na nemé prikývnutie a ostražito sledoval svojho profesora, ktorý sa nad ním hrozivo týčil.
"A možeš sa postaviť komukoľvek! Voldemort si ťa vybral za svoj primárny cieľ a ty máš na výber. Prijmeš svoj osud, poddáš sa tomu a budeš fňukať v kúte, kým si po teba nepríde a potom spolu s tebou zomrú tisíce nevinných ľudí. Alebo sa mu postavíš a budeš bojovať! Nie je to záruka prežitia, no je to možnosť, akým dokázať sám sebe i všetkým, čo o tom ešte pochybujú, že si hoden obete, ktorú pre teba tvoja matka podstúpila." Severus sa odmlčal a nechal svoje slová doznieť. Harry naňho stále hľadel ako vyoraná myš, no konečne sa v jeho očiach zjavil záblesk niečoho... čohosi, čo by mohol považovať za novú iskru života a odhodlanie do boja.Rozhodol sa pokračovať v tomto duchu v nádeji, že by mohol dosiahnuť viac.
"Každý z nás robí chyby a nik nie je neomylný. Možno som si o tebe doposiaľ myslel len to najhoršie," pripustil nevoľky, no pohľadom neuhol. Pred sebou nevidel Pottera, lež chlapca, ktorý sa ocitol v situácii tak podobnej tej jeho pred rokmi, až ho to zarazilo. Bol na rozcestí a pred ním bolo niekoľko ciest. Škoda len, že on, Severus, nemal nikoho, kto by mu poradil, ktorá je ta správna. Ale ak može zabrániť tomu, že sa tou zlou vydá Harry... bolo to to najmenšie, čo pre Lilly mohol urobiť. Zhlboka sa nadýchol. To, čo sa chystal povedať, zrejme hneď ráno oľutuje, no nemal na výber.
"Dnes ti dávam možnosť presvedčiť ma o tom, že som sa mýlil vo svojom úsudku a dokázať mi, že nie si arogantný a neschopný tupec, ktorý sa vyhrieva na výslní svojej slávy. Rozhodni sa správne, Potter! Si zbabelec a hlupák, alebo sa postavíš za správnu vec a nedovolíš tomu monštru, aby naďalej ničilo životy nevinných ľudí?"
Harry naňho hľadel s neskrývaným prekvapením.Nebol schopný jediného slova, no keď k nemu Snape natiahol ruku, aby mu pomohol na nohy, prijal ju. Nohy ho však sotva udržali a on sa, v snahe udržať rovnováhu, chytil Snapea v mieste, kde bolo pod tmavou látkou ukryté Znamenie Zla. Že je Snape smrtijed, mu došlo vo chvíli, keď profesor takmer nečujne sykol od bolesti. Ich pohľady sa stretli. Kým Severus očakával príval nadávok a hysterický krik, Harry si v hlave opakoval všetko, čo mu práve povedal.
"Ľutujete svoje rozhodnutie, pane?" spýtal sa takmer nečujne. Severus si ho pozorne premeral. Mal odhaliť pravdu? Mohol tomu chlapcovi veriť a prakticky mu zveriť do rúk vlastný život?
"Niekedy je nutné sliapnuť vedľa, aby človek našiel správny smer. Niekedy je však ešte čas na návrat," odpovedal duto.
"Ak to zistí, zabije vás!" hlesol Harry zúfalo a Severus si nečujne vydýchol. Možno Potter nebude až taký zadubenec.
"Som ochotný to riskovať, ak to znamená čo i len minimálnu šancu na to, že ten bastard zaplatí za všetko zlo, ktoré napáchal. Čo ty?" spýtal sa vyzývavo a Harry opätoval jeho uprený pohľad.
"Mám strach, že to nezvládnem, pane," priznal.
"Len hlupák by sa nebál," uškrnul sa Severus, no nebol to ten typický ľadový úškrn, ktorým ho zvyčajne častoval. "Ale keď otvoríš oči, zistíš, že v tom nie si sám a spoločne sme silnejší," pripomenul mu a keď sa Harry konečne narovnal a v jeho očiach zažiarilo odhodlanie, mal Severus istotu, že aspoň tento boj si može pripísať k dobru ako víťaz. Zamieril ku dverám, keď ho Potterova ruka nečakane zastavila.
"Ďakujem vám, pane. Dúfam, že vás presvedčím, že ste sa vo svojom názore na mňa mýlili," usmial sa nesmelo a hoci by to Severus nepriznal ani za nič, už v tej chvíli vedel, že v Potterovom prípade bol každý jeho čin jeden veľký omyl. Až doposiaľ...
Na oblohe už trónil mesiac a v celej svojej paráde sa vysmieval Severusovi a jeho bláhovým predstavám. Smial sa mu, pretože vždy vedel, aký bol naivný, keď veril... Severus Snape nebol idealista, no i on mal sny a túžby, ktoré ukrýval pred celým svetom. Nedovolil si ich odhaliť nikomu, okrem Harryho. V tú noc sa medzi nimi čosi zásadne zmenilo a ich vzťah napredoval.
Sprvu šlo len o maličkosti. Potter ho, zrejme po dlhom váhaní, na začiatku svojho piateho ročníka požiadal o pomoc. Jeho, už tak nočnými morami mučenú myseľ, napadol Voldemort prostredníctvom jeho jazvy. Jediným sposobom, akým to zastaviť, sa javila nitrobrana a keďže tá bol jednou zo Severusových mocných zbraní v boji o prežitie, začalo ich spoločné doučovanie. Priateľstvo sa menilo v niečo viac, čo si obaja zarputilo odmietali pripustiť najmä kvoli situácii, v ktorej sa nachádzali. V rámci Severusovho utajenia museli i naďalej predstierať vzájomnú nenávisť a city by všetko len skomplikovali. Obaja sa báli pripustiť si toho druhého príliš k telu, keďže hrozba smrti visela nad oboma každý boží deň. Príliš sa báli straty, ktorá by ich mohla zasiahnuť a stiahnuť až na dno. A tak s tichým porozumením vyčkávali, kým...
Komentáre
Prehľad komentárov
Otrava som ja a vy len v prípade, že viazne pridávanie kapitoliek :)))
Nadin...
(Lachesis, 14. 2. 2010 14:07)
je mi cťou toto počuť a neviem... spýtaj sa Tessy, ktorá z nás je väčšia otrava :-D Možno budeme prekvapené
Lachesis,
(nadin, 14. 2. 2010 12:36)
Ak som sem doteraz chodila kvôli Tesse, tak odo dnes ma máš na krku aj ty!! (Tessa ti potvrdí, že niet nad čím jasať! ja som otrava!!!)
Píšete podobným šýlom, ľahkým a chytľavým na čítanie.
Teším sa, ako pôjde Tvoj príbeh ďalej.
Určite nie!
(nadin, 14. 2. 2010 15:49)