Na druhý pohľad: 41. Kapitola
Kapitola č.41: Svetlo v temnote
Ktokoľvek, kto by nepoznal Severusa, by si pri pohľade naňho pomyslel, že je rovnaký, ako vždy. Jeho zamračený výraz tváre, tiché vrčanie, keď sa ho ktokoľvek pokúsil vtiahnuť do rozhovoru, či primäť ho k niečomu a hrozivý postoj, to všetko by nezaujatý pozorovateľ považoval za typické znaky nepríjemného profesora lektvarov a teraz i riaditeľa Bradavíc.
No v skutočnosti nič nebolo ako vždy. Severus bol od strachu celý bez seba, hoci sa to samozrejme snažil skrývať. Nebál sa Draca, ktorý sa z čista jasna objavil, keď to najmenej čakali. Nebál sa ani o seba. Bolo mu jedno, čo by mu mohol Draco urobiť, hoci pochyboval, že by to bolo niečo extrémne. Stále sa považoval za schopného brániť sa, obzvlášť proti svojmu bývalému študentovi, ktorého rozsah sily a schopnosti dokázal aspoň z časti odhadnúť. To, čoho sa bál najviac zo všetkého, bola Harryho strata.
Samozrejme, že nezabudol na to, ako ho mladší muž odmietol. Ale aj keď pripustil, že by zrejme nebol schopný pokračovať v nejakom romantickom vzťahu so Severusom, či dokonca v manželstve, navrhol mu aspoň priateľstvo. Nie, žeby to pre Severusa niečo menilo, ale ten pocit, že by mu prinajmenšom mohol byť nablízku, bol v každom prípade lepšou variantou, než žeby ho stratil úplne.
Ktosi by mohol oponovať, že už ho predsa raz stratil a dokázal bez neho žiť dvanásť rokov. No tých dvanásť rokov sám seba utešoval nádejou, že Harry nie je mŕtvy. Kým nedržal v rukách jeho telo, odmietal si tú možnosť pripustiť. Museli si o ňom myslieť, že je hlupák, keď sa on, Severus Snape, drží tejto nádeje ako topiaci sa posledného stebla trávy, no jemu na tom nezáležalo. V jeho živote bolo len jedno steblo trávy, ktoré ho mohlo zachrániť pred utopením. Bolo len jedno svetlo, ktoré ho mohlo vyviesť z temnoty. A on tak zúfalo potreboval nájsť cestu z nej, aby mohol ďalej žiť, že na to svetlo čakal... A dočkal sa. Harry bol tým svetlom a nech boli povaha a pozadie ich súčasného vzťahu akékoľvek, mohol konečne žiť ďalej.
Teda, mohol by, keby sa neobjavil Draco Malfoy, opravil v duchu sám seba. Draco vedel, hoci ako sa to dozvedel mu bolo stále záhadou, že Harry je tým, na čom mu v živote najviac záležalo. Vedel, ako najúčinnejšie ho zraniť, ako ho zlomiť a následne úplne zničiť. A Severus vedel, že ak sa mu nepodarí harryho nájsť včas, Draco napokon zvíťazí. Nebude záležať na tom, v čí prospech skončí ich nevyhnutná konfrontácia. Ak sa niečo stane Harrymu, ak... mu nebude mocť pomocť, jeho život stratí zmysel. Nebude viac nič, pre čo by mohol bojovať ďalej. Nič, kvoli čomu by sám seba ešte klamal, že všetko raz bude ako kedysi.
Hrad bol v tú noc až príliš tichý, podľa jeho názoru. Hermiona sa zrejme ešte nevrátila z večere u Weasleyovcov a Lupin... ktovie, čím ten sa zaoberal vo svojom voľnom čase. Bolo mu to jedno, pokým sa nemiešal do jeho záležitostí. A to, bohužiaľ, vďaka jeho spojeniu s Harrym, nebolo tak celkom možné. Najmä teraz, keď sa Lupin strachoval o Harryho, tak ako on sám.
Podvedome rozsvietil malé svetlo pri posteli, predtým než si ľahol. Bol to inštinkt, ktorý ho viedol k tomu, aby nechal svetlo rozsvietené celú noc, prakticky odvtedy, čo sa oženil s Harrym. Severus nebol z tých, ktorí by priznali, že ho tma desí, zato Harry s tým nemal najmenší problém. Stačilo, aby raz povedal...
Bol to jeden z tých vzácnych večerov, ktorý mohli stráviť spolu. Od ich svadby ubehlo sotva pár týždňov a hoci by boli radi spolu častejšie, nebolo im to dopriané. Občasné tresty, ktoré Severus Harrymu udeľoval, aby si ukradol aspoň krátky okamih osamote so svojim manželom, nestačil ani jednému z nich.
V tú noc si všetci mysleli, že Harry spí na ošetrovni po neveľmi peknom páde z metly počas zápasu so Zmijozelom. Čo netušila ani Poppy Pomfreyová bolo, že len čo sa ošetrovňa ponorila do ticha, Harry po špičkách vyliezol z postele a v duchu ďakoval svojim priateľom za to, že mu priniesli jeho neviditeľný plášť. Aspoň tak mu to Harry popisoval, keď konečne prekročil prah dverí do súkromných komnát Severusa Snapea. Smutne sa pri tej spomienke usmial, ako už neraz predtým, keď spomínal na čokoľvek súvisiace s Harrym.
Chlapec bol vždy plný života a elánu, no únava a vzájomné odlúčenie robili svoje. Severus mohol vidieť, že napriek tomu, že sa Harry snaží všetkých naokolo, vrátane neho, presvedčiť, aký je šťastný a spokojný, nebolo tomu tak. Trápili ho obavy, že je to kvoli nemu. Že Harry nechce priznať, že ho manželstvo s ním ničí, no strapaté vlasy, stojace na všetky strany, zelené oči naplnené dychtivým očakávaním, keď konečne odložil svoj plášť a pozrel naňho, ho nenechali na pochybách o tom, čo k nemu mladší muž cítil. Všetky pochybnosti boli razom preč.
Napriek tomu, že bol viac než rád, že ho vidí... musel dostáť svojej povesti a nejako ventilovať nahromadené emócie, ktoré ho zachvátili, keď videl Harryho padať z metly a následne sa uistil, že jeho muž bude v poriadku.
"Čo si myslíš, že tu robíš, Potter? Máš byť na ošetrovni!" osopil sa naňho, akoby medzi nimi nebolo nič, akoby sa vrátili v čase do dob, kedy bol Harry len študentom, ktorý mu pil krv.
"Nič mi nie je!" ohradil sa Harry a na jeho tvári sa jasne zrkadlilo sklamanie. "Chcel som byť aspoň chvíľu s tebou," priznal zamračene, ruky zatínajúc v päsť. "Viem, že si nemohol zostať so mnou..." ten spodný tón hlasu nenechal Severusa na pochybách o tom, ako veľmi to harryho ranilo. Ale naozaj nemohol... Bolo príliš nebezpečné pre nich oboch, keby zostával na ošetrovni so študentom, ktorého podľa verejnej mienky neznáša viac než kohokoľvek na svete, snáď okrem Jamesa Pottera a Siriusa Blacka. Harry to vedel, on to vedel... aj tak to Harryho to trápilo.
"Vieš, že by som zostal, keby som mohol," uistil ho tichým, miernym hlasom a prinútil Harryho, aby naňho pozrel. "Vyľakal si ma," pripustil a hlas sa mu mierne zachvel, keď to priznával.
"Zažil som horšie," uškrnul sa Harry a mierne váhajúc, podišiel až k Severusovi a objal ho. "Možem tu dnes zostať s tebou?" žiadal naliehavo a Severus vedel, že nedokáže odmietnuť. Nie, keď každý kúsok jeho tela i jeho mysle doslova volal po tom, aby mal Harryho zase blízko seba... Tak blízko, ako ho mal teraz... či ešte bližšie.
"Dúfam, že sa z toho nestane zvyk," zamumlal Severus, no Harry, ktorý mal občas problém sledovať jeho myšlienkové pochody, tak ako tomu bolo i naopak, ho pochopil zle. Tvár mu skrivil bolestný výraz a než si Severus uvedomil, ako to znelo, bol Harry pri dverách.
"Počkaj, Harry! Zle si ma pochopil," zarazil ho práve včas.
"Myslel som, že chceš..."
"Samozrejme, že chcem byť s tebou, Harry," uistil ho okamžite.
"Ale povedal si..." Harry tomu naozaj nerozumel. Severus podišiel k nemu a obtočil okolo jeho štíhlej postavy svoje ruky.
"Mal som na mysli to tvoje padanie z metly. Aby si správne pochopil, malo to byť: Dúfam, že sa nemieniš prizabiť pádom z metly zakaždým, keď ma budeš chcieť vidieť," upresnil Severus a Harryho tvár sa okamžite vyjasnila.
"No, to ma nenapadlo, ale vďaka za tip," uškrnul sa Harry a Severus nad jeho zmenou nálady a rozjarenosťou len bezradne pokrútil hlavou.
"Mal by si odpočívať. Ten otras mozgu..." napomenul Harryho vážnym hlasom.
"Ale no tak! Severus! Prečo musíš pokaziť každú zábavu?" posťažoval si mladší muž sklamane.
"Pretože som monštrum z podzemia a ty si sa svojim príchodom plne oddal do mojej moci," uškrnul sa Severus a bez dlhého váhania pritisol svoje pery na tie Harry. Lačne sa k nemu prisal a odtrhol sa až vo chvíli, keď im obom dochádzal dych.
"A teraz do postele s tebou!" zavelil rázne a nasmeroval Harryho k spálni. "O chvíľu som tam," odpovedal na Harryho nevyslovenú otázku. Sledoval, ako sa to krásne štíhle telo jeho muža pohlo smerom k spálni a musel sa veľmi ovládať, aby potlačil túžbu vrhnúť sa naňho a vziať si ho hneď tam, hoc i na zemi. Tak veľmi mu chýbalo to teplo, ktoré z Harryho sálalo a napĺňalo ho blahom vždy, keď boli spolu. No dnes nemohol. Studená sprcha mu pomože s jeho sebaovládaním. Nechcel totiž Harrymu ublížiť. Možno si to chlapec neuvedomoval, ale jeho únava bola takmer hmatateľná. Severusovi stiahlo žalúdok, keď skúšal prísť na to, čo harryho tak vyčerpáva a trápi. O to horšie bolo preňho priznať si, že nevie, ako to zistiť, či ako mu pomocť. Harry sa mu s tým nikdy nezdoveril a odmietal o tom hovoriť. Sprvu ho to prápilo, ale keď mu Harry pripomenul, že i on sám má tajomstvá, o ktorých nechce hovoriť, musel uznať, že má pravdu. Stiahol sa a už toľko nenaliehal, no nebol pokojný. A po dnešnej Harryho nehode...
Keď sa vrátil zo sprchy, našiel Harryho schúleného do klbka uprostred postele. V duchu sa sám pre seba usmial, sledujúc uvoľnenú a bezstarostnú tvár svojho manžela. takto spiaci sa zdal ešte mladší a zraniteľnejší, než normálne.
Opatrne, aby ho nezobudil, ľahol si vedľa neho a jemne ho objal, užívajúc si jeho prítomnosť. Zhasol svetlo, no namiesto toho, aby zaspal, bezmyšlienkovite prstami prehrabával tie neposlušné strapaté vlasy a premýšľal.
Nevedel, ako dlho trvalo, kým sa Harryho dýchanie zmenilo a na čele sa mu objavili prvé kropaje potu. Všimol si to a zamračil sa. Harryho spánok sa stával čoraz nepokojnejším a nepomáhalo ani to, že ho objal pevnejšie a do ucha mu šepkal nezmyselné slová útechy, len aby ho upokojil. Harry bol uväznený v nejakej nočnej more a zjavne nebolo iné východisko, než ho zobudiť.
Jemne ním zatriasol, no nezdalo sa, že by to malo nejaký účinok. Zatiasol ním silnejšie a dokonca ho volal po mene, no i tak mu trvalo prinajmenšom ďalšie dve minúty, kým sa mu podarilo Harryho zobudiť.
"Čo... Severus?" spýtal sa mladší muž zmätene a rýchlo zažmurkal, keď sa miestnosťou rozlialo mäkké svetlo. Ani sa nemusel pozrieť na Severusovu zamračenú tvár, aby pochopil, že ho práve zobudil z jednej z jeho pravidelných nočných mor.
"Si v poriadku?" spýtal sa muž starostlivo a natiahol ruku k Harrymu. Ten sa trochu strol od prekvapenia, čo Severusa zarazilo a odtiahol sa, poskytujúc Harrymu priestor, ktorý potreboval.
Harry sa zahanbil nad svojou reakciou, no nevedel, ako by to mal napraviť. Severus sa od neho odtiahol a hoci by chcel, aby ho objal, nedokázal sa prinútiť prekonať tú vzdialenosť medzi nimi.
"To nič. Bol to len sen," zamumlal znavene, chystajúc sa uložiť späť k spánku, hoci vedel, že už do rána nezaspí. Ruka na jeho ramene ho zastavila.
"Ako dlho to už trvá?" spýtal sa Severus vážnym hlasom.
"Čo?" pozrel naňho vyjavene.
"Nočné mory. Ako dlho ich máš?" zopakoval Severus doraznejšie a jeho oči boli naplnené hlbokým záujmom a starosťou.
"Ja... no... od prázdnin," pripustil chlapec a odvrátil zrak. Nedokázal svojmu manželovi pozrieť do očí.
"Od prázdnin?" zalapal po dychu Severus. Ako bolo vobec možné, že si nič nevšimol? Ako dokázal Harry pred ním utajiť niečo takéto? Pravda, netrávili spolu vela nocí, ale i tak... od prázdnin a on to nevidel...
"Nemávam ich každú noc a donedávna som užíval Bezsenný spánok," poponáhľad sa Harry s vysvetlením, ktoré podľa jeho mienky malo zmierni´t dopad tohoto zistenia.
"Bezsenný spánok? Kde si vzal ten lektvar?" spýtal sa tentoraz podozrievavo.
"Mal som nejaké zásoby z minulého roku," ošil sa Harry nepohodlne, stále civiac na cíp svojho pyžama, ktorý bol v tej chvíli oveľa zaujímavejší, než čokoľvek iné.
"Zásoby..." zopakoval Severus duto a premýšľal, kvoli čomu potreboval chlapec zásoby Bezsenného spánku minulý rok, no nespýtal sa. Namiesto toho uprel svoj zrak na Harryho a premýšľal, čo urobiť či povedať.
"Prečo si za mnou neprišiel, keď sa ti minul?" spýtal sa napokon s miernou výčitkou v hlase a Harry neurčito pokrútil hlavou a pokrčil ramenami. Či to malo znamenať, že sám nevie, alebo že nechcel, to Severus netušil.
"Harry, som tvoj manžel! Ak máš nejaký problém, akýkoľvek, bol by som rád, keby si za mnou prišiel. Nech by šlo o čokoľvek, vždy spolu nájdeme riešenie. Obzvlášť ak je tým riešením jednoducho len dodávka lektvaru, ktorý potrebuješ," káral ho mierne a snažil sa, aby jeho hlas nebol príliš vyčítavý vzhľadom k tomu, aký napätý chlapec stále bol.
"Ja som... nechcel som, aby si si robil starosti," pripustil Harry a konečne sa odvážil naňho pozrieť. "Som v poriadku. Naozaj. To len..."
"To bolo viac než len pár nocí bez spánku, Harry¨," oponoval Severus takmer nežne. "Tá únava dnes sposobila, že si bol neopatrný pri zápase a nebyť Albusovho včasného zásahu, mohol si byť..." koniec vety sa mu zasekol v hrdle. Naprázdno prehltol. Než stihol Harry protestovať, bol odrazu vtiahnutý do pevného objatia. Prekvapivo, to bolo presne to, čo potreboval, aby sa konečne upokojil.
"Ten sen..." prerušil ich pohodlné ticho po chvíli Severus. "Týkal sa udalostí, ktoré sa stali pred prázdninami?" pokračoval a Harry po chvíľke váhania prikývol.
"Opakuje sa buď to, čo sa stalo na Voldemortovom panstve, alebo smrť Siriusa či Cedrica..." pripustil tichým, takmer nečujným hlasom.
"Mal si za mnou prísť," zopakoval Severus znova a pevnejšie ho zovrel vo svojom náručí.
"Ja viem. Prepáč! Už sa to nestane," sľúbil Harry a hoci ho nemohol vidieť, pretože svojou hlavou spočíval na Severusovej hrudi, starší muž prikývol na znak prijatia toho sľubu.
"Mal by si sa pokúsiť ešte si pospať," navrhol Severus a natiahol svoju ruku k prútiku, ktorý teraz ležal na posteli vedľa neho. Chcel zhasnúť svetlo, no Harry ho zastavil.
"Mohol by si... ja..." jachtal váhavo.
"Chceš, aby som nechal rozsvietené?" spýtal sa Severus chápajúc, že harry by sa potme mohol cítiť rovnako nesvoj, ako on sám. On by si svoju slabosť nepripustil a preto nikdy nenechal rozsvietené, no dnes... Harry prikývol a uprel naňho svoj prosebný pohľad.
Mlčky prikyvujúc, skryl Severus prútik pod vankúš, kde ho mal vždy po ruke a pohodlnejšie sa uložil, s harrym stále schúleným v jeho náručí.
Už si myslel, že Harry opäť zaspal, keď ho vytrhol z jeho zamyslenia nečakanou otázkou.
"Severus, chcel si mať niekedy vlastnú rodinu? Myslím, s deťmi a tak..." spýtal sa trochu napätým hlasom a Severus nechápal, kam tým mieri.
"Myslím, že jedno dieťa, s ktorým som sa oženil, je viac než dosť," odvetil, dúfajúc, že svojim typicky sarkastickým humorom situáciu trochu odľahčí, no opäť sa mýlil. Harryho sa zatváril ublížene a chcel sa odtiahnuť, no on ho nenechal.
"To mal byť žart," vysvetlil okamžite. "Zrejme nie príliš podarený," povzdychol si unavene.
"Hm, to asi nie," pripustil Harry, ale trochu sa uvoľnil.
"Viem, že už dávno nie si dieťa," pripustil Severus. "A pokiaľ ide o deti, obaja sme muži, Potter," pokračoval, prepnúc do svojho učiteľského módu, čo konečne primälo Harryho trochu sa zasmiať.
"Myslíš, že mi nikto nevysvetlil, ako sa robia deti?" uchechtol sa, čeliac Severusovmu pobavenému pohľadu. "Samozrejme, že viem, že dvaja muži nemožu mať vlastné dieťa," uistil ho, že nie je úplný imbecil.
"Fajn, tak prečo tá otázka?" zaujímalo Severusa.
"To len... len ma to tak napadlo. Keď som bol mladší, túžil som po rodine a predstavoval som si, že raz budem mať vlastný dom, psa a po záhrade budú pobehovať deti..." zaspomínal sa.
"Je mi ľúto, že som svojim vpádom do tvojho života rozbil tvoje sny," zavrčal Severus, tentoraz i on ublížene. Chcel vstať z postele, no Harry mu to nedovolil.
"Tak som to nemyslel!" zastavil ho rýchlo.
"Ja... od chvíle, čo som sa dozvedel, že to mám byť ja, kto má poraziť Voldemorta, vzdal som sa akejkoľvek nádeje na to, že by sa to raz mohlo splniť," priznal skľúčene a Severusa bodlo pri srdci pri pohľade na zúfalstvo, ktoré sa mihlo v Harryho očiach.
"Ale potom si prišiel ty a ja... znova som začal veriť, že možno raz... Že aj ja možem byť šťastný, lebo som!" vyhŕkol náhle, ak by náhodou chcel Severus pochybovať. "S tebou som šťastný, Severus a vždy budem, aj keď to znamená, že nikdy nebudem mať vlastné deti. Mám predsa teba..." usmial sa nesmelo na svojho manžela a dúfal, že svojim monológom nejako nepokazil to, čo medzi nimi bolo.
Severus ho chvíľu prepaľoval svojimi čiernymi očami, potom prehovoril mierne priškrteným hlasom. Vyznanie, ktoré práve učinil Harry, ho rozhodne nenechalo chladného.
"Ja... nikdy som o deťoch neuvažoval. Vlastne som nikdy neveril, že by som sa mohol oženiť, ale myslím... Možno raz... keď toto všetko bude za nami..." Harry nechápal, kam tým mieril, no nechcel ho prerušovať. Zdalo sa, že z nejakého dovodu bolo pre Severusa doležité, aby toto vedel.
"Ak by si veľmi chcel, myslím, že by som nič nenamietal proti myšlienke si nejaké dieťa adoptovať," dokončil a Harry zalapal po dychu. To bolo viac, než by od neho očakával.
"Ďakujem. To je naozaj..." nenachádzal vhodné slová, čo Severus využil vo svoj prospech a rozhodol sa zmeniť tému.
"Áno to je a teraz už spi, inak ti osobne do krku nalejem uspávací lektvar a poviem Poppy, aby to robila rovnako celý následujúci týždeň," vyhrážal sa so svojim typickým úškrnom na tvári.
"To by si neurobil!" bránil sa Harry.
"Chceš sa staviť?" nedal sa odbiť Severus a jemne Harryho primäl k tomu, aby sa opäť schúlil v jeho náručí. Prekvapivo zaspal skor, než si vobec uložil hlavu späť na Severusovu hruď. Ešte chvíľu naňho tie nepreniknuteľné čierne studne hľadeli, kým i jeho viečka neoťaželi a on sa ponoril do vlastnej ríše snov. Do snov, kde bol on a Harry, a spoločne tvorili šťastnú rodinu, nad ktorou nevisela žiadna hrozba.
Komentáre
Prehľad komentárov
už se moc těším na další kapitolu, tahle je opravdu krásná, jsem zvědavá, jak to bude dál a doufám, že tahle povídka bude mít šťastný konec a že brzy tady bude další kapitola
Mmm..
(nadin, 30. 3. 2010 22:16)
To bolo tak romantické!
Škoda, že sú to len spomienky...
Už aby sa začala romantizovať aj ich prítomnosť.
***
(XXX, 28. 3. 2010 22:04)Nádhera, neviem sa dočkať pokračovania. Dúfam, že to bude happy end. Čítala som už zaujímavé poviedky so smutným koncom, ale nie je to ono. Tí dvaja boli takí nešťastní, že si zaslúžia aspoň trošku šťastia a spokojnosti...
...
(Eressië, 28. 3. 2010 20:42)toto bola krásna časť :-) mám rada, ked sú Severus a Harry spolu, a kedže to v momentálnej situácii neide, som rada aspoň za tento návrat do minulosti :-) a držím im palce, zaslúžia si byť spolu konečne šťastní ;-)
.....
(oronis, 5. 4. 2010 19:57)