Na druhý pohľad: 44. Kapitola
Kapitola č.44: Smrť, vykúpenie z bolesti
Dverami, ukrytými za starým závesom vedľa vchodu do knižnice, zostúpil do pivnice, ktorá ukrývala mnohé tajomstvá. Nie veľa ľudí vedelo o tom, čo všetko sa tu ukrývalo. Okrem laboratória, v ktorom kedysi trávil pomerne dosť času, sa tu nachádzali i podobné kobky ako na Malfoyovom panstve. Len s tým rozdielom, že ich tu bolo menej a neboli tak dobre ukryté. Blackovici si zrejme nerobili starosti s tým, že by ich väzňov niekto odhalil.
Prešiel okolo laboratória, no na okamih sa zarazil a vrátil sa tam. Chcel skontrolovať, že dýka, ktorú našiel v Malfoy Major bola skutočne z tejto zbierky, a že nešlo o podvrh. Taktiež sa chcel uistiť, že nechýbala žiadna iná... Naprázdno prehltol, keď zbadal prázdne miesto v zdobenom puzdre. Už nebolo pochýb o pravosti otráveného noža.
Rýchlymi krokmi zamieril ku kobkám a pozorne načúval každému zvuku, ktorý k nemu doliehal. Zaujal ho tichý ston, prichádzajúci z konca chodby.
S prútikom v pozore sa tam rozbehol, najtichšie ako len dokázal. Dvere boli zamknuté, ale poradil si s nimi bez väčších problémov. V miestnosti, do ktorej vkročil, bola nepreniknuteľná tma a chvíľu trvalo, kým si na ňu jeho oči privykli. Sotva trochu prekukol tú tmu, zbadal v rohu špinavej väzenskej cely schúlenú postavu.
„Harry!“ zvolal priškrteným hlasom a okamžite sa k nemu rozbehol. Bez meškania si prútikom posvietil, aby lepšie zhodnotil stav, v ktorom sa jeho manžel nachádzal. Vedel, že to nebude pekný pohľad, no bolo to horšie, než čakal. Harryho tvár bola skrivená v bolestnej grimase, špinavá od krvi a potu. Ležal na špinavej kamennej podlahe plnej neidentifikovateľných škvŕn, ktorých pôvod sa Severus radšej ani neodvažoval odhadnúť.
„Som tu, Harry! Dostanem ťa odtiaľto!“ prihováral sa mladému mužovi, ktorý balansoval na hranici vedomia a bezvedomia. Sotva sa jeho ruka dotkla Harryho ramena, mladý muž sa vyľakane strhol.
„To je v poriadku, Harry!“ snažil sa ho upokojiť. Srdce mu bilo ako splašené, hrdlo mal stiahnuté úzkosťou, no teraz si nesmel pripustiť žiadnu slabosť. Musel sa o Harryho postarať, bez ohľadu na to, ako veľmi ho pohľad na jeho utrpenie trýznil. „To som ja, Severus,“ pokračoval tichým, naoko pokojným hlasom.
„Pomôžem ti, len musíš zostať pokojný.“
„Sev...“ zachripel Harry a svojim nevidomým zrakom pozrel jeho smerom. V tej chvíli by Severus najradšej vykričal svoju zlosť, bezmocnosť a zúfalstvo do celého sveta, ale tým by nič nezmohol. Harry! Harry je jeho prioritou! Musí mu pomôcť! Opakoval si to stále dookola, snažiac sa získať späť svoju rovnováhu.
„Áno, Harry! Tu som,“ odpovedal priškrteným hlasom. „Už som tu s tebou a dostanem ťa odtiaľto,“ sľúbil mu.
„Nevidím...“ zachripel Harry s námahou, keď jeho telo zachvátil nekontrolovateľný tras. Severus mlčky prikývol, hoci to jeho manžel nemohol vidieť.
„Zase to bude v poriadku. Postarám sa o to,“ sľúbil, bezmocne sledujúc prejavujúce sa účinky jedu. Pevne stisol Harryho ruku, akoby mu tým chcel dodať odvahu a istotu, že je tam s ním a nenechá ho viac trpieť. Lenže ten jed... Trpel a Severus to vedel. Lenže s tým nič nezmohol.
„Je... tu...“ vysúkal zo seba Harry tesne predtým, než ruka v Severusovej dlani ochabla.
„Harry?“ zvolal Severus vystrašene a v slabom svetle svojho prútika skúmal tvár muža pred sebou.
„Ešte nie je mŕtvy,“ ozval sa chladný hlas za jeho chrbtom a pochodne na stenách jasne zažiarili. V mihu stál pred ním a prútikom mieril priamo na Dracovu hruď.
„Bude umierať ešte dosť dlho na to, aby pocítil bolesť, ktorú som cítil ja sám, keď moje telo zachvacovali plamene pekelného ohňa,“ pokračoval nenávistne.
„O to ti ide? Nechať ho pocítiť tvoju vlastnú bolesť?“ vyštekol Severus rovnakým tónom.
„Áno, to je jedna z vecí,“ pripustil blondiak nezaujato. „A ešte chcem vidieť vás, ako naňho bezmocne hľadíte, neschopný urobiť nič pre jeho záchranu,“ uškrnul sa šialene.
„Prečo si si tým taký istý?“ nedal sa tak ľahko zastrašiť Severus.
„Ale no tak, profesor! Obaja vieme, že na ten jed neexistuje liek. Ani vy ste ho nedokázali vyrobiť,“ vysmieval sa mu Draco. „Budete sledovať, ako sa duša vášho manžela rúti do záhuby v príšerných bolestiach a ...“
„A teba zabijem skôr, než si to budeš môcť vychutnať, ty malý bastard!“ zavrčal Severus a zoslal na svojho nepriateľa prvú útočnú kliatbu. Napriek svojmu handicapu sa jej Draco bez námahy vyhol a sám na Severusa zaútočil.
„Vyšiel si z cviku, Snape!“ vysmieval sa mu jeho mladší protivník, keď ho neznáma kliatba zasiahla do ramena.
„Fagana ako ty zvládnem hoc i poslepiačky!“ odvrkol Severus a skutočne, jeho hnev sa prejavil naplno. Draco narazil na náprotivnú stenu a zviezol sa na zem, neschopný akéhokoľvek ďalšieho pohybu. Prerývane dýchal, zmierený so svojim koncom hľadiac na svojho bývalého profesora.
„Tak len do toho!“ povzbudzoval ho. „Dokončite to, čo ten váš úbožiak nedokázal.“
Severus hľadel do znetvorenej tváre Draca Malfoya, ktorý v tej chvíli naozaj očakával, ba dokonca vítal smrť. Jeho fyzické zranenia poznamenali i dušu, uvedomil si bolestnú skutočnosť, ktorá doviedla jeho bývalého študenta až k tomuto činu. Draco bol vždy veľmi nadaný a keby boli veci inak, možno by svoj potenciál využil iným smerom, ale takto... Dokázal ho pochopiť. On áno. A tak napriek tomu, žeby ho mal nenávidieť za to, čo urobil Harrymu, mohol ním len opovrhovať a ľutovať trosku, aká sa z neho stala. Draco žadonil o smrť. A hoci sem šiel rozhodnutý ho poctiť Avadou, neurobil to.
„Smrť by pre teba bola príliš veľkorysým trestom. Dostaneš to, čo si zaslúžiš,“ odvrkol Severus a niekoľkými účinnými kúzlami Draca spútal a zabránil mu v úteku, kým sa poňho bude môcť vrátiť a vymyslieť náležitý trest.
Keď sa postaral o hrozbu v podobe Draca, vrátil sa späť k Harrymu. Roztrasenou rukou skontroloval jeho tep, aby sa uistil, že ešte nie je neskoro. Uľavilo sa mu, avšak len trochu, že Harry stále ešte žije. Jeho telo však bolo účinkom jedu paralyzované a on sa nemohol hýbať, ani inak Severusovi naznačiť, že ho počuje a vníma. Bolo však len otázkou času, kým mu začnú zlyhávať životne dôležité orgány a bude po všetkom. To však Severus nemienil dopustiť. Ako tomu zabrániť, to ešte netušil, ale nemienil sa vzdať. Nikdy sa nevzdával a Harry tak isto.
„Viem, že ma počuješ, Harry,“ prihováral sa mu tichým hlasom. „Som tu s tebou, nemusíš sa ničoho báť. Zvládneme to, rozumieš? Hlavne sa nesmieš vzdávať! Už si v bezpečí,“ uisťoval ho a opatrne ho vzal do náručia, aby ho odniesol z tohto pekla.
Niesol ho tmavou chodbou a horúčkovito premýšľal, čo robiť. Mal by ho vziať do Bradavíc a zveriť ho do rúk skúsenej ošetrovateľke? Stratí tak nielen čas cestovaním do hradu, ale i dohadovaním sa Poppy o tom, že mu nesmie podať žiaden lektvar, ktorým by chcela uľaviť jeho bolesti. Samozrejme, i on by ho chcel toho utrpenia zbaviť, no tým by len zhoršil jeho súčasný stav a to nesmel dopustiť. Tak čo teda má, do kotla, robiť? Nechať ho tu a postarať sa oňho vlastnými silami, v rámci možností súčasného vybavenia laboratória v podzemí? Nebolo to síce najvhodnejšie riešenie, ale lepšie, než iné, pomyslel si a opatrne vystúpil po schodoch na prvé poschodie. Uložil svojho manžela v prvej izbe, v ktorej našiel posteľ. Niekoľkými diagnostickými kúzlami skontroloval jeho stav. Nebolo to dobré. Harryho telo, oslabené opakovaným mučením, podliehalo jedu, ktorý koloval v jeho krvnom obehu. Severus nemal dosť času na to, aby skúsil ďalší neúspešný pokus o vytvorenie protijedu. Napriek tomu tu nemohol len tak sedieť a dívať sa, ako Harry pred jeho očami umiera. Nenechá ho zomrieť! Nenechá!
Na Harryho čele sa perlili drobné kvapôčky potu a telo sa začínalo triasť v horúčke. Severus v kúpeľni našiel starý uterák, ktorý namočil do vody, a začal ním Harrymu utierať spotenú a špinavú tvár. Spod nánosov špiny a zaschnutej krvi sa konečne začala objavovať milovaná tvár, na nepoznanie zmenená mučením.
„Viem, že to bolí, ale musíš ešte chvíľu vydržať, Harry!“ prihováral sa mu šeptom. „Si silný. Ty to dokážeš!“ povzbudzoval ho a zároveň tými slovami utešoval i sám seba. „Na chvíľku ťa tu nechám samého, kým v laboratóriu nájdem niečo, čo ti pomôže,“ vysvetľoval a hoci Harry nemohol rozprávať, ani sa inak pohybovať, jeho zrýchlený tep a rozšírené zrenice oslepených očí boli dostatočným dôkazom jeho strachu. Opäť mu v upokojujúcom geste stisol ruku, chladný mokrý uterák prikladajúc jemne na jeho čelo.
„Tu budeš v bezpečí. Nik okrem mňa nevie, že si tu. Sme v tomto dome sami, Harry,“ snažil sa ho upokojiť, no Harryho dych bol stále zrýchlený a nepravidelný.
„Musíš sa upokojiť, Harry! Takto si ešte viac ubližuješ!“ naliehal zúfalo. „Chcem ti pomôcť, ale musíš mi pomôcť! Musíš tu na mňa počkať, kým sa vrátim, rozumieš? Hneď budem späť a zase ti bude lepšie,“ opakoval stále dookola, kým sa Harry konečne aspoň trochu neupokojil. Vstal z kraja postele, kam sa posadil, aby mu bol nablízku, rozhodnutý vrátiť sa do laboratória a nájsť čokoľvek, čo Harrymu pomôže. Na okamih sa zastavil a znovu sa k nemu naklonil. Jeho pery sa dotkli horúceho čela jeho manžela.
„Nedovolím ti odísť! Nie znovu!“ zašepkal a potom už za ním len s tichým zašušťaním zavial jeho plášť, keď nechal Harryho osamote, ponáhľajúc sa späť do podzemia.
Komentáre
Prehľad komentárov
Som zvedavá, ako sa dá neutralizovať taký jed???
Dramatická kapitolka, ale mohla by mať romantické vyvrcholenie.
Ďakujem za krásne pokračovanie!!
http://glorilian.sblog.cz
(Glorilian, 7. 4. 2010 18:48)To je tak smutné, napříč tomu, že ho našel. =) Snad to ale dopadne dobře - musí!
...
(oronis, 7. 4. 2010 16:45)
nádherná kapitola, doufám, že Severus na něco přijde a Harrymu pomůže
PS: rychle další kapitolu
...
(nadin, 7. 4. 2010 18:48)