Na druhý pohľad: 46. Kapitola
Kapitola č.46: A ak nie?
Severus odratúval posledné sekundy, akoby boli posledné v jeho živote a konečne otvoril Harryho ústa, aby mu do nich nalial pripravený protijed. Až na ten okamih, keď ho primäl tekutinu prehltnúť, neprestával s Harryho oživovaním. Všetko teraz záviselo už len na Harrym. Toto všetko robil preňho, aby ho zachránil. Nechcel ho predsa zabiť! Nie... on ho nesmel stratiť...
Trvalo to celú večnosť, kým Harryho telo prijalo protijed a hoci stále ešte nemal vyhraté, jeho srdce konečne znovu naskočilo a mladý muž niekoľkokrát zalapal po dychu.
„Už je dobre! To nič! To bude v poriadku!“ chlácholil ho Severus s jasne zreteľnou úľavou v hlase, dvíhajúc ho do polosedu, aby sa mu lepšie dýchalo.
Vedel, že bude ešte chvíľu trvať, kým sa jed z tela úplne vylúči, ale prinajmenšom protijed zaúčinkoval. Teraz už mu nič nebránilo v tom, aby Harrymu uľavil od bolesti a vyliečil jeho ďalšie zranenia.
„Postarám sa o teba,“ upokojoval ho tichým hlasom. „To najhoršie máme za sebou. Zvládol si to skvele, Harry,“ dovolil malému úsmevu, aby zahnal tieň na jeho tvári a začal pracovať rýchlo a dôsledne. Trvalo mu to takmer pol hodiny a napriek tomu, že bol Harry v bezvedomí, unikol mu tichý vzdych a výraz jeho tváre sa zdal byť uvoľnenejší. Zjavne mu lektvary konečne pomohli a bolo mu lepšie. Severusovi tiež odľahlo.
Keď sa zdalo, že viac preňho nemôže urobiť a zvyšok bude musieť prenechať Poppy, keď sa vrátia do Bradavíc, spomenul si na knihu, ktorú našiel v laboratóriu. Kúzlom, ktoré tam našiel, pripravil Draco Harryho o jeho zrak. Našťastie, vedel ako toto kúzlo zvrátiť. Zabralo mu snáď dve minúty, kým napravil i to a v duchu ďakoval Merlinovi, že sa mladý Malfoy neuchýlil k drastickejšiemu spôsobu, ako jeho manžela oslepiť. Slabým svetlom z konca prútika skontroloval reflexy jeho zreníc a našťastie sa zdalo byť všetko v poriadku. Snáď to Poppy potvrdí, pomyslel si a s tým sa vyčerpane zviezol na kraj postele vedľa Harryho.
Chvíľu premýšľal, či ho má vziať za školskou ošetrovateľkou hneď, alebo počkať, kým sa preberie. Napokon si však uvedomil vlastnú únavu a rozhodol sa sám načerpať trochu sily. Nebola tu žiadna ďalšia posteľ, len tvrdá stolička pri stole, schátraná časom. Mohol si ju premeniť na pohodlnejšie kreslo, prípadne nejaké ďalšie lôžko, no oveľa radšej by bol Harrymu tak nablízku, ako to len šlo. Preto mu netrvalo dlho rozhodnúť sa, čo urobiť. Opatrne, aby mu neublížil, ak na niečo zabudol, ľahol si vedľa svojho manžela a pohľadom naplneným úľavou, vďačnosťou a nevídanou nežnosťou, vzhľadom k jeho osobe, sledoval spiacu tvár mladého muža. Tak veľmi mu chýbala možnosť sledovať ho, dotýkať sa ho, byť s ním, v tak tesnej blízkosti ako teraz... Bezmyšlienkovite sa začal prehrabávať strapatými čiernymi vlasmi a než si stihol pomyslieť, ako hlúpo bude znieť či vyzerať, prihovoril sa mu.
„Vedel som, že to zvládneš,“ zašepkal. „Vždy si dokázal prekvapiť, a nielen mňa,“ usmial sa mierne. „Opäť si dokázal, aký si výnimočný a preto... preto ťa milujem,“ priznal po chvíľkovom zaváhaní. Nestávalo sa často, že by svoje city priznával nahlas, no s Harrym sa mu to už nezdalo také cudzie. Azda preto, že jeho láska k nemu bola naozaj úprimná a ani po rokoch neochabla? Povzdychol si.
„Premýšľal som o tom, čo si mi povedal, keď sme sa naposledy videli,“ začal potichu, premýšľajúc, ako pokračovať.
„Ja tiež,“ ozval sa slabý hlas po jeho boku a každý iný, okrem Severusa, by od ľaku prinajmenšom spadol z postele. On však len prekvapene pozrel do milovaných smaragdových očí a uľahčene, tentoraz nahlas, si vydýchol.
„Už som si začínal myslieť, že prespíš zvyšok života,“ uškrnul sa.
„A nechať ťa liať do mňa jeden jed za druhým?“ odvetil Harry unavene s rovnako krivým úsmeškom. Severusovu tvár však v mihu zahalil tieň. Odtiahol sa od neho, akoby sa spálil. Predpokladal, že Harry nestojí o jeho blízkosť a nechcel v ňom zbytočne vyvolávať rozpaky, či ho inak rozrušovať. Nie, keď ešte pred chvíľou takmer zomrel a teraz sa zotavoval zo svojich zranení.
Harryho ruka ho však zastavila a prinútila pozrieť na muža ležiaceho v posteli.
„To nemala byť výčitka, Severus. Zachránil si mi tým život a ja si to veľmi cením,“ vysvetľoval náhle. „Je jedno, akým spôsobom si to dosiahol. Prosím, neodchádzaj!“ žiadal naliehavo a Severus mlčky prikývol. Trochu sa vzpieral, keď sa ho Harry pokúsil stiahnuť späť na posteľ, aby si ľahol vedľa neho, no napokon sa podvolil.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ustarane. Harry naňho hľadel s neskrývanou vďačnosťou a fascinovane skúmal jeho tvár.
„Nikdy mi nebolo lepšie,“ odpovedal tichým, zjavne unaveným hlasom.
„Aspoň netáraj nezmysly,“ zamumlal Severus zamračene. „Z tvojho tela sa stále ešte vylučuje jed a po tom mučení musíš mať bolesti. Môžem ti dať niečo na jej utíšenie...“ navrhol, no Harry zamietavo pokrútil hlavou.
„Tá trocha bolesti je nič v porovnaní s tým, aká bola než si prišiel. Teraz je to len dôkaz toho, že žijem a keď si tu so mnou...“ zarazil sa.
„Nie je iné miesto, kde by som bol radšej než teraz,“ odpovedal Severus a opatrne si ho pritiahol do náručia. „Len keby boli okolnosti iné,“ povzdychol si a napriek Harryho protestom mu k perám pritisol fľaštičku s lektvarom proti bolesti. „Dávam prednosť tomu, aby si necítil žiadnu bolesť, ak s tým môžem niečo robiť,“ pridal neúprosne a Harry poslušne vypil celý obsah fľaštičky.
„Ďakujem,“ zamumlal a pohodlnejšie sa uvelebil v Severusovom náručí. „Bál som sa, že po tom, čo som ti povedal, neprídeš,“ prezradil svoje obavy a vôbec mu nevadilo, keď zovretie okolo jeho tela zosilnelo.
„Sľúbil som, že ťa budem chrániť a mienim to dodržať, či sa ti to páči, alebo nie,“ zamumlal Severus vzdialene.
„Je to jediný dôvod, prečo si mi prišiel na pomoc?“ spýtal sa Harry a z nejakého dôvodu znel jeho hlas sklamane.
„Nie,“ odvetil Snape prosto. „Nebolo to len kvôli tomu sľubu.“
„Takže?“ Harry zjavne potreboval počuť to, čo sa Severus tak veľmi bál pripustiť, teraz, keď bol Harry zase pri vedomí. Už raz bol odmietnutý a nevedel, či by zvládol počuť tie slová znova. Muselo to prísť, nepochybne, ale nie teraz. Nie, keď len pred pár minútami to vyzeralo, že Harryho stratí navždy.
„Mal by si odpočívať,“ povedal namiesto toho. „Vezmem ťa do Bradavíc k madam Pomfreyovej, ale potrebuješ nabrať trochu sily, aby si zvládol presun.“
„Nechcem!“ ohradil sa okamžite.
„Nepýtal som sa, čo chceš!“ zahriakol ho Severus, akoby bol malé dieťa. „Nie som liečiteľ, aby som ti mohol poskytnúť všetku starostlivosť, ktorú potrebuješ,“ vysvetľoval prudko.
„Samozrejme, že môžeš! Je mi fajn! Myslím, že som v poriadku!“ bránil sa mladý muž vehementne.
„To len preto, že som do teba nalial toľko lektvarov, koľko som len mohol, aby sa ti uľavilo,“ odpovedal Severus zamračene a jemne pohladil Harryho po tvári, prinútiac ho vzhliadnuť k nemu. „Urobil som čo som mohol, ale o zvyšok sa musí postarať skúsený liečiteľ. Keď lektvary prestanú účinkovať...“ snažil sa mu to vysvetliť.
„Tak ma vezmi do našej nemocnice, prosím!“ naliehal ďalej a Severus nedokázal pochopiť, prečo sa tak veľmi bráni čarodejníckej forme liečenia.
„V mudlovskej nemocnici ti nebudú môcť pomôcť so zraneniami spôsobenými magickým mučením, Harry. Prečo nechceš, aby ťa prezrel liečiteľ?“
„Ja... to len... je to hlúpe, ale...“ jachtal Harry, skutočne veľmi vyvedený z miery.
„Určite to nie je hlúpe, len mi to povedz a spoločne prídeme na nejaký kompromis,“ uisťoval ho Severus, snažiac sa objatím zmenšiť Harryho úzkosť.
„Odkedy som sa dozvedel o vašom svete...“ začal váhavo a keď sa ho Severus nijako nepokúsil prerušiť či opraviť, pokračoval. „Všetko v mojom živote, všetko v čo som posledných dvanásť rokov veril, je zrazu hore nohami. Z tvojich spomienok, z Hermioninho rozprávania a tak všeobecne som zistil, že mágia, nech je akokoľvek fascinujúca, môže v mnohom viac uškodiť než pomôcť. Napríklad len náš život... tvoj a môj, než sme sa rozdelili, bol jedným veľkým nešťastím,“ povzdychol si.
„Naše spojenie by som nešťastím nenazval a určite by si zaň neoznačil svoj vzťah k priateľom,“ pripomenul mu Severus jemne.
„Ty vieš, ako to myslím,“ zamumlal Harry a Severus mlčky prikývol, hoci ho Harry nemohol vidieť, pretože pohľad upieral kamsi do diaľky. „Život medzi mudlami, nech bol akokoľvek ťažký kvôli tomu, že som nevedel, kto vlastne som, bol o dosť pokojnejší. To, čo som prežil ako Harry Potter a to, čo sa stalo teraz, len chvíľu po tom, čo som sa znova zaplietol s kúzelníkmi...“ zaváhal a Severus pochopil, kam tým mieril. Smer jeho myšlienok sa mu však ani v najmenšom nepáčil.
„Harry... Jerremy,“ začal zdráhavo, so zvláštnym dôrazom na jeho novom mene. To prinútilo Harryho vzhliadnuť a povzbudivo sa naňho usmiať.
„Pokojne mi hovor Harry. Je to pre teba prirodzenejšie a ja som si začal zvykať.“
„Nechaj ma prosím dohovoriť, Jerremy,“ žiadal Severus. „Premýšľal som o tom, čo si povedal v tej reštaurácii. „Viem, že si myslíš, že nevidím rozdiel medzi Harrym, ktorého som si vzal za manžela a mužom, ktorý je tu teraz so mnou, ale nie je tomu tak. Uvedomujem si, že i keby boli tvoje spomienky a mágia v poriadku, dvanásť rokov je dlhá doba a i Harry by sa zmenil. Keby sme neboli odlúčení, nebola by tá zmena taká výrazná, pretože by prišla postupne. Takto však... Nikdy sme s Harrym nemali dosť času na to, aby sme sa spoznali tak, ako by sa manželia poznať mali. Ale to neznamená, že by sme ten čas, ktorý sa nám teraz ponúka, nemali využiť. Viem, že nie si tým, kým si býval, no nikdy to nebola len tvár či telo, ktoré som miloval. Vlastnosti, ktoré som si nielen ja, ale všetci, ktorí Harryho poznali, najviac cenili, sú stále i tvojou súčasťou. Ty sám to možno nevidíš, ale až tak veľmi si sa nezmenil. Tvoju osobnosť netvorili spomienky či mágia, ale tvoje srdce a ty sám. Keby sme tomu dali šancu...“ navrhol opatrne Severus, sám prekvapený svojou výrečnosťou. Harry naňho prekvapene hľadel a zdalo sa, že nenachádzal slová.
„To je... ja... myslíš...“ jachtal ako vystrašený prvák, pomyslel si Severus a v duchu sa tomu musel uškrnúť.
„Prečo by sme nemohli začať odznovu? Fungovalo to raz, možno by mohlo znovu a ak nie...“
„Ak nie?“ spýtal sa Harry váhavo.
„Ako si sám povedal, vždy môžeme zostať priateľmi. Ale nech sa rozhodneš akokoľvek, vždy tu budem a nedovolím, aby sa viac opakovalo to, čo si tu musel zažiť,“ odpovedal rozhodne a svoje slová myslel smrteľne vážne.
„Ďakujem, Severus. Naozaj to pre mňa veľa znamená,“ zašepkal Harry hlasom zastretým emóciami, ktoré Severus nedokázal presne rozlíšiť. „Aj keď, čo som ja pôvodne zamýšľal povedať bolo, že v tejto chvíli sa necítim pripravený čeliť čomukoľvek, čo má niečo spoločné s mágiou. Teda ani liečeniu,“ dokončil svoju prvotnú myšlienku, než ho Severus prerušil.
„Rozumiem. Ale pred chvíľou, keď som ti dával lektvary...“
„S tebou je to iné. S tebou sa cítim... v bezpečí,“ priznal Harry. „nepoznám vašu ošetrovateľku a vlastne ani neviem, ako by si ma dostal k vám do školy, keď z nej dokážem vidieť len ruiny,“ pripomenul Harry a Severus musel žasnúť nad jeho schopnosťou zvažovať takéto detaily, hlavne v tomto stave. Pričom jemu samému tento fakt unikol, uvedomil si trpko.
„Máš pravdu, Bradavice nie sú tým pravým miestom. Takže musíme vymyslieť niečo iné,“ zamumlal Severus potichu a chvíľu sa mračil, keď zvažoval ich možnosti.
„Fajn, navrhujem vziať ťa buď do nášho domu, alebo ak dávaš prednosť, k tebe domov. Toto rozhodnutie nechám na tebe, ale trvám na tom, že ťa prezrie liečiteľ. Madam Pomfreyová ťa ošetrovala od chvíle, čo si do Bradavíc nastúpil ako študent. Keď nechce ísť ty za ňou, privediem ju k tebe a ak si to budeš želať, zostanem s tebou celý čas, čo tam bude,“ ozrejmil mu svoj plán.
„Sľubuješ?“ spýtal sa Harry a hoci to i jemu samotnému znelo priveľmi detinsky, nemohol si pomôcť. Potreboval istotu bezpečia. Severus si to zjavne tiež uvedomil a keď sa k nemu naklonil bližšie, ticho zašepkal.
„Sľubujem! A zostanem s tebou ako dlho len budeš chcieť,“ dodal a než sa Harry stihol spamätať k odpovedi, uväznil jeho pery vo svojich. Prisal sa k nemu až so zúfalou naliehavosťou, ktorú Harry, prekvapivo, ochotne oplácal. Na krátky okamih obaja zabudli na to, čo sa okolo nich dialo, kde boli a v akej situácii. Odtrhli sa od seba až keď im začal dochádzať kyslík a Harry slabo zastonal.
„Prepáč!“ ospravedlňoval sa Severus okamžite. „Ublížil som ti?“ spýtal sa ustarane, hľadajúc v Harryho tvári akýkoľvek náznak bolesti, či nesúhlasu s tým, čo sa práve stalo.
„Nie, neublížil,“ uistil ho Harry okamžite a rukou jemne pohladil Severusove zamračené čelo. „Kiežby som to isté mohol povedať ja o sebe,“ povzdychol si, uvedomujúc si, ako veľmi Severusa zraňuje jeho nerozhodnosť a neistota v postoji k ich vzťahu. „Chcel by som...“
„Pšššt...“ umlčal ho Severus opäť bozkom, tentoraz šlo však len o letmý dotyk ich pier. „Teraz sa tým netráp. Tvoje zdravie je prednejšie,“ uzavrel ich debatu a s tým pomohol Harrymu posadiť sa.
Napriek tomu, že sa zdal byť, až na menšiu únavu v poriadku, nedokázal Harry bez pomoci ani sedieť, tobôž stáť. Severus nad ničím nepremýšľal a nevšímajúc si Harryho prekvapený pohľad, vzal ho do náručia a bez meškania sa s ním premiestnil priamo do Harryho vlastnej spálne.
Komentáre
Prehľad komentárov
Takže teraz bude Severus a Jerremy!
KRÁSNE!!!
....
(Eressie, 9. 4. 2010 11:20)oh, no teda :-) bol to síce od Severusa riskantný krok, hlavné ale je, že to vyšlo, a tiež má Harry späť svoj zrak :-) len neviem, prečo tu takto kecám, ked najkrajší bol tak či tak ten bozk na konci :D úplne že úžasná časť a ja sa už teraz nemôžem dočkať pokračovania ;-)
waau
(nadin, 9. 4. 2010 21:01)