Choď na obsah Choď na menu
 


S. Snape a tajomstvo Stonehenge - 15. a 16. kapitola

17. 8. 2009

15. kapitola

 

Svadobný dar

 

Obrázok Harry sedel v záhrade a pozoroval Kyriana pri hre s kocúrikom. Neustále musel myslieť na to, čo im navrhol Sirius. Bolo to také nereálne ... ale ich jediná možnosť, ako sa zdalo, pretože Hermiona stále na nič neprišla, i keď začala hľadať spolu s Ronom. Poposadol si na lavičke a podoprel si bradu rukou. Tajomstvo Stonehenge. Nikdy predtým o niečom takom nepočul. Znova sa cítil tak, akoby mal jedenásť a pred ním sa otváral celkom nový svet so svojimi záhadami, krásami i nebezpečenstvami. Sirius jasne naznačil, že to nebude nič jednoduché a tiež tu bola možnosť, že to nevyjde. Severus dlho mlčal a díval sa na Blacka tak, akoby si až teraz naozaj uvedomil, že pred ním stojí blázon a Harry už nemohol zabrániť novej hádke, ktorá sa rodila.

„Ty si sa celkom pomiatol!“ ozval sa neveriacky, vypliešťajúc naňho svoje čierne oči. Bol taký nahnevaný, že to nevládal skryť.

„Prečo? Lebo ti chcem pomôcť hrobárovi z lopaty?“ opýtal sa celkom pokojne Sirius a dokonca sa uškrnul. Svoju radosť z provokácie Harryho manžela si proste nedokázal odoprieť. Naveľa ich prerušil Harry, ktorému sa ten nápad, nech bol hocijako nebezpečný, zapáčil.

„V čom vlastne spočíva to tajomstvo?“ opýtal sa, sadnúc si a stiahol si Kyriana k sebe, posadiac si ho na kolená.

„Harry, to snáď nemyslíš vážne,“ ozval sa Severus, ale Harry len nedbanlivo mávol rukou, ochotný vypočuť si krstného otca radšej ako kedykoľvek predtým.

„Už roky sa povrávalo o tom, že Stonehenge stráži tajomstvo večného života. Počul si niekedy o prameni Šangri-La v Himalájach?“

Harry pokrútil hlavou. „Nie, nikdy. Čo to s tým má spoločné?“

„Veľa,“ odvetil Sirius. „Práve tam sa nachádza ten prameň. Živá voda, ktorá dokáže zahojiť akékoľvek zranenie, muža nad hrobom vzkriesi a dodá mu síl. Možno to je cesta k jeho uzdraveniu,“ povedal to tak, akoby tam Severus ani nebol. „Ale cesta tam nie je jednoduchá. Ak sa nám podarí získať mapu tej cesty, je to prvý krok k víťazstvu.“

„Čo by nám mohlo stáť v ceste?“ opýtal sa prezieravo Severus, ktorému nič neušlo a vrhol na Blacka prísny pohľad. Bol by okamžite vedel, keby zaklamal.

„No ... Snežní muži, napríklad,“ odvetil.

„Yettiovia?“ zhíkol Harry a na perách sa mu objavil vzrušený úsmev.

„Ty si sa naozaj zbláznil!“ prskal Severus. „Vari si nemyslíš, že niečomu takému, ako je rozprávka o prameni života a Yettioch uveríme!“

„A prečo nie?“ ozval sa Sirius a jeho oči blýskali potláčaným hnevom.

„Veru, prečo nie?“ opýtal sa Harry a pootočil sa, aby naňho videl. Severusova reakcia bola taká predvídateľná.

„To neprichádza do úvahy. Podľa mňa je to zbytočná strata času. To sa radšej vrátim učiť na Rokfort!“ odsekol, ale keď videl, ako sa Harryho tvár zachmúrila, zmĺkol.

„Preberieme to neskôr,“ povedal napokon Harry a vyprevadil s Kyrianom krstného otca.

„Naozaj si myslíš, že by sme to mohli zvládnuť?“ opýtal sa ho v salóne, sledujúc ako si jeho krstný otec naberá to ruky letax.

„Za pokus to predsa stojí, či nie? Ja tomu verím. Prečo by nemohli Yettiovia naozaj existovať, keď existujú kadejaké iné veci?“ pousmial sa. „Premysli si to. Zrejme iná cesta k záchrane jeho života neexistuje. A ak sa rozhodneš vydať sa na ňu, pôjdem po tvojom boku.“

„Ďakujem, Sirius. Vážim si to,“ šepol Harry a nemohol poprieť ako ho mužove slová dojali. Kyrian, ktorý sa stále držal jeho ruky ich len mlčky pozoroval.

„Neďakuj. Nie som hlúpy, aby som si nepriznal vinu. Vidím, že ti na ňom záleží viac ako je mi milé a s tým nič nenarobím. Ak si ho nezavrhol ani po tom, čo ti prezradil to tajomstvo ... Je to tvoj život, Harry. Budem s tebou, nech sa rozhodneš akokoľvek. To predsa vieš, či nie?“ usmial sa, keď mu jeho krstný syn padol do náručia a on mu venoval krátke objatie a chlapské potľapkanie po chrbte.

„Daj mi vedieť, ako si sa rozhodol,“ povedal a žmurkol na Kyriana. „Dovidenia, mladý muž.“

Odvtedy prešiel týždeň. Harry sa stihol kvôli tomu znova pohádať so Severusom, ale nebolo to také zlé. Proste obyčajná výmena názorov. Zatiaľ čo Harry bol za a odhodlaný vyskúšať čokoľvek, len aby mu pomohol, Severus bol proti. Oponoval mu tým, že je to chorý výmysel nejakého blázna, že také čosi nemôže existovať, o čom len svedčí tá povedačka o tom, že prameň strážia Yettiovia. Ale Harry to nemienil vzdať. Potreboval iba čas, aby si všetko premyslel. Ron s Hermionou boli tiež za, hoci i oni na tom neboli s názormi jednotne. Zatiaľ čo Ron prijal tú správu s nadšením, Hermiona hľadala v ich pláne trhliny, prekážky a podobne ako Severus, skúsila ich od toho odhovoriť. Ale nakoniec predsa len súhlasila. Lepší plán totiž neexistoval. Vlastne ... iný plán na záchranu jeho manžela neexistoval.

„Ty sa naňho nehneváš?“ opýtal sa Kyrian sediac na zemi a hladkajúc kocúrika, ktorý pod jeho malými rukami spokojne vrnel.

„Na koho? Na Severusa?“ zháčil sa Harry a hľadal dôvod, pre ktorý by si to chlapec myslel.

„Nie,“ povedal krútiac plavovlasou hlávkou. „Na ... na Siriusa,“ odvetil, keď si spomenul na meno muža, ktorý mu naháňal strach. Pamätal si ho zo dňa, keď ublížil jeho strýkovi a nedôvera k nemu v ňom sama vyklíčila.

„Mal by som sa naňho hnevať?“

„Ublížil strýkovi,“ vysvetlil chlapec a zahľadel sa naň prenikavými zelenými očami. Keby mal tmavé vlasy, Harrymu by to pripadalo, že sa snáď díva do zrkadla.

„Iste, ublížil mu, ale svoju chybu uznal a snaží sa to napraviť a to je správne. Nehnevám sa naňho, lebo je to môj krstný otec a ja ho mám rád.“

„Ako strýka?“ Kyrian naňho neprestajne upieral svoje zelené oči a Harry sa pod ich tlakom oprel o lavičku. Nechcel dlho otáľať s odpoveďou, aby si chlapec znova nevyvodil nesprávne závery.

„Nie, nie tak celkom,“ odvetil zamyslene a premýšľal, ako by mu to najlepšie vysvetlil svoj vzťah so Severusom. „Vieš, Severus je môj manžel,“ povedal, ale nebol si istý, či to chlapec pochopil. „V našom svete ... v čarodejníckom svete je niečo také dovolené. Vo svete, kde si sa narodil zasa nie.“ Odľahlo mu, keď sa ho Kyrian neopýtal, prečo je to tak. To mu mohli vysvetliť i neskôr. „Pýtal si sa, či mám Severusa rád, tak aby si vedel, mám ho rád. A urobím preňho i nemožné. Ako napríklad to, že pôjdem so Siriusm hľadať ten prameň, ktorý spomínal.“

Kyrian naňho chvíľu bez slova hľadel a zrejme zvažoval všetko, čo mu Harry povedal. „Nás ocko nemal rád,“ zaševelil a rukami zamyslene šklbal trsy trávi okolo seba.

„Koho vás?“

„Mňa a mamičku,“ odvetil placho. Kocúrik odbehol a on pokrčil nohy, oblapiac si ich rukami a zložiac na ne hlavičku.

„Chýba ti mama?“ Harry si k nemu prisadol na trávnik, aby mu bol bližšie. Samozrejme, že chlapča okamžite prikývlo.

„Aj mne chýba tá moja,“ vzdychol si. „Bol som ešte maličký, keď mi zomrela. Spolu s ockom. Raz ti ten príbeh vyrozprávam,“ prisľúbiac mu, objal ho okolo pliec a chlapec naňho pozrel spoza skiel svojich okrúhlych okuliarov. „Pôjdeš sa so mnou hrať na skrývačku?“

„Ale len chvíľu, dobre? Nechceme predsa zmeškať obed,“ upozornil ho a začal nahral odratúvať a zažmúril oči, aby sa chlapec mohol bežať skryť. I tak na chvíľku jedno oko pootvoril, aby mal predstavu o tom, kde sa ten malý nezbedník zatúla.

***

Remus sedel v obývacej izbe svojho domu a už štvrtý raz v ten deň bral noviny do rúk. Len čo ich začal čítať, musel ich odložiť. Z titulnej stránky novín sa naňho usmievala príťažlivá tvár mladšieho Blacka, Siriusovho brata. Pod fotografiou bol článok o tom, ako zázračne prežil a čo všetko podstúpil. Remus ho čítal už niekoľkokrát, ale nikdy nedošiel do konca. Tie oči, ktoré naňho hľadeli z fotky ... boli to tie, ktoré sa naňho tak ohnivo dívali, keď bol u nich na návšteve naposledy. Sirius sa naň tak nikdy nepozeral. On v ňom videl len svojho priateľa. Nevedel prečo ho teraz škrelo viac ako predtým, ale zrejme v ňom vyvolal takú reakciu a odozvu ten bozk.

„Do kotla!“ zahromžil, keď sa mu spomienky vrátili znova a s plnou odozvou. „To snáď nie je možné!“ Vstal z kresla a dlhými krokmi prešiel z obývačky do kuchyne. Postavil kanvicu na sporák a nechal, nech v nej zovrie voda. Potreboval kávu a potreboval sa schladiť. Takže kým si dopraje chvíľu v studenej sprche, káva nebude aspoň horúca. Ako si zaumienil, tak i spravil. Stál v kúpeľni, pod chladivou tečúcou vodou a snažil sa nemyslieť na Regula Arctura Blacka. Lenže napokon sa snažil už nemyslieť vôbec, lebo ako sa ukázalo, každá jeho bunka sa chytala jednej jedinej myšlienky ako svetielka nádeje. Napokon to vzdal. Nevládal bojovať so sebou samým ešte i v tomto. Hormónmi zmietaný a citovo zmätený a vyprahnutý ... čo mohlo byť horšie? Okolo bedier si omotal uterák a zišiel z poschodia do kuchyne, aby si vypil kávu, ako plánoval. Uchopil šálku do rúk a uchlipol si, keď začul akési kroky a zvrtol sa k dverám, uvedomiac si, že je nielen skoro polonahý, ale i bezbranný, lebo prútik ostal v kúpeľni. Keď v dverách zočil muža, ktorý sa stal jeho nočnou morou, zbledol a zahanbil sa, uvedomiac si, že všetko čo na sebe má, je uterák. Zaspätkoval a nohou nešikovne zavadil o zahnutý rožtek vyšúchaného koberca. Rukami sa však inštinktívne zachytil okraja drevenej linky a pustil pohár, ktorý držal doteraz v ruke. Káva sa vyliala a z pohára ostali črepy. Nebolo to však nič proti tomu, ako ucítil, že uterák, ktorý mal utiahnutý okolo bedier odrazu povolil a zošmykol sa na zem, odhaliac tak nezvanému hosťovi viac, ako by mu bolo milé. Bledú farbu vystriedala ohnivá červeň, ktorá mu sfarbila líca. No skôr ako sa stihol po uterák zohnúť, spravil tak Regulus a veľmi pomaly a lenivo mu ho uviazal naspäť, kĺžuc po jeho tele obdivným pohľadom, v ktorom sa zračila zmes potláčanej túžby. Remus bol proste dokonalý. Na jeho pokožke sa perlili stále kvapôčky vody, ktorá nestihla uschnúť a on mal chuť ...

„Pre Merlina,“ povzdychol si v duchu, sťažka prehltnúc. V ústach mal vyprahnuté ako v púšti, srdce mu divo búšilo a chvel sa takou mocnou túžbou, až ho to samého prekvapivo zasiahlo. Avšak ovládol sa. Musel. Zdalo sa, že Remus je citlivejší a nechcel ho odplašiť. Už to, ako mu vyznal lásku, opil ho a následne pobozkal bolo naňho zrejme veľa. Musel sa jednoducho krotiť.

Remus skoro ani nedýchal. Cítil na sebe jeho uprený pohľad a bedlivo sledoval každý jeden Regulov pohyb. Len čo mu omotal uterák späť, vytiahol svoj prútik a namieril ho na šálku.

„Reparo,“ preniesol a šálka bola ako nová. „Evanesco,“ nasledovalo ďalšie kúzlo a dlážka bola i čistá. Strčil si prútik späť do vrecka nohavíc a konečne mu pozrel do očí.

„Prepáč mi to prepadnutie,“ ospravedlnil sa a nedbalo sa oprel o linku. „Len som chcel vedieť, na čom vlastne som. Ak ... ak si vôbec pamätáš, čo sa ... Celý týždeň si sa neukázal,“ vysvetlil habkajúc, nevediac, či sa prv ospravedlniť, alebo začať vysvetľovať. Už v noci sa rozhodol, že ho navštívi. Bolo to strašné, keď nemyslel na nič iné, len naňho, keď sa nevedel na nič sústrediť. Nechutilo mu jesť, nemohol spávať. Zdalo sa mu, že živorí horšie ako keď bol prikutý v tej kobke, kde ho väznil toľké roky Voldemort.

„Ja ... no, vydrž, len ... oblečiem sa,“ odvetil Remus, stále bordový v tvári, tentoraz si pridržiavajúc uterák, len aby z neho znova nespadol. Hodil na seba staré džínsy a tričko a zbehol dolu uvažujúc o tom, čo sa pred malou chvíľou stalo. Bolo to strašné a on sa cítil nesmierne zahanbený, ale ... Stále bol zmätený. Mal dojem, že jeho vnútro je jeden veľký chaos.

„Dáš si kávu?“ opýtal sa ho, púšťajúc do kanvice novú vodu a znova ju stavajúc na sporák. Regulus prikývol. Chvíľu bolo ticho, kým Remus dávkoval do šálok aromatickú, drvenú zmes. „Cukor?“ opýtal sa znovu a Regulus prikývol. „Aj mlieko?“

„Aj to,“ odvetil, nespúšťajúc z neho oči. Uvedomoval si, že Remus sa naopak jeho pohľadu vyhýba. Chápal ho. Nemal ho tak neohlásene prepadnúť a to, čo sa mu prihodilo ... Iste, preňho to bola šťastná náhoda, aj tak mal chuť strhnúť z neho ten uterák a ... Zahryzol si do pery, uvedomiac, že by nemal mať takéto myšlienky, lenže túžba bola akosi silnejšia.

Remus si odchlipol z novej kávy a pozrel sa naňho ponad okraj šálky. Regulus mal čosi do seba, to musel uznať. Nebol vysoký, no prevyšoval ho o pár centimetrov. Vlasy mal rovnako tmavé ako Sirius, ale omnoho kratšie a trochu sa mu kučeraveli. V oválnej tvári mal posadené sivé oči, pod pekne sa klenúcim tmavým obočím, rovný nos, pekné plné pery a vzdorovitú bradu. To všetko vytváralo obraz príťažlivého mladého muža a svedčilo o jeho prednostiach. Prečo by to s ním teda nemohol skúsiť? Touto otázkou sa zaoberal celý uplynulý týždeň, čo sa snažil vyhýbať obom bratom Blackovcom.

„Nepoznáš ma,“ povedal Remus a bola to naozaj pravda. Teraz myslel nielen na to, že o ňom Regulus naozaj nič nevedel, ale i na to, že vôbec netušil, že je vlkolakom.

„Lenže chcem to zmeniť,“ odvetil a v jeho sivých očiach sa blyslo pevné rozhodnutie. „Ak o to budeš stáť. Len na tebe záleží, Remus a ja nechcem naliehať. Ani neviem, či si vlastne ... či si ...“ jachtal, ale Remus mu prišiel na pomoc.

„Som. Regulus, ja ... potrebujem popremýšľať. Daj mi čas,“ požiadal ho a pozrel do jeho očí, ktoré naň hľadeli tak odovzdane.

„Všetko, čo žiadaš,“ riekol mladík, sediaci za stolom oproti nemu a pousmial sa. Bolo to viac v ako dúfal. Viac ako si len kedy mohol vysnívať.

***

Severus sa už cítil lepšie. Po štyroch dňoch strávených nedobrovoľne v posteli aj musel. Neustále užíval elixír na doplnenie krvi, ale len vo veľmi malých množstvách, spolu s posilňujúcim elixírom. Dnes však nemal celkom nič. Naozaj sa cítil dobre. I preto sa rozhodol konečne sa uchýliť do svojho laboratória a pustil sa do práce, ktorú mal rád a ktorá ho bezhranične bavila. Remus Lupin ho požiadal o elixíry a dokonca mu doniesol suroviny na ich prípravu. Musel uznať, že to bolo od neho prezieravé. A hoci mu chcel za to zaplatiť, Severus od neho nechcel žiadať ani len jediný sikel. Nepotreboval to.

Postavil kotlík nad oheň, ktorý zapálil v kozube a začal doň pridávať jednotlivé prísady, presne podľa postupu, ktorý ovládal už spamäti hoci bol tento elixír na svoju prípravu vcelku náročný. A jeho zvedavý synovec bol pri ňom. Sedel nehybne na stoličke a pozorujúc ho, celkom fascinovaný.

„Chcem, aby si vedel, že sem nikdy nesmieš chodiť bez povolenia. Nie je to tu pre teba bezpečné, rozumieš?“ uisťoval sa, keď krájal akýsi pokrútený koreň. „Si tu len preto, že Harry mal nejaké povinnosti. A keďže ja musím súrne pripraviť tento elixír, nemal som inú možnosť.“

„Nebudem,“ pritakal chlapec hľadiac, ako sa jeho strýko otočil, vhodil ten pokrájaný koreň do kotlíka a pár krát zmes premiešal.

„To je dobre, pretože inak by si ma sklamal,“ prehodil medzi rečou Severus a vrhol naňho varovný pohľad, aby svoje slová zdôraznil.

„Čo to varíš?“ opýtal sa zvedavo.

„Protivlkolačí elixír.“

„Elixír pre vlka?“

„Nie pre vlka, ale pre vlkolaka,“ opravil ho trpezlivo, čo by nikdy predtým zrejme bez svojho sebaovládania nedokázal, ale Harry ho upozorňoval toľko krát, aby sa k nemu správal milo a citlivo, až sa to nedalo vydržať a on mu to sväto-sväte prisľúbil.

„Ten vlkolak je chorý?“

„V istom slova zmysle,“ odvetil, ale chlapec ho sotva pochopil, preto sa poponáhľal s vysvetlením. „Vieš, vlkolak je človek, ktorý sa mení na vlkolaka, keď je mesiac v splne. Jeho premena je bolestivá a ťažká a práve preto potrebuje ten elixír,“ dodal. „Ale teraz už bez otázok, lebo sa potrebujem sústrediť,“ poprosil ho. „Ak nie, stále ťa môžem začarovať,“ povedal a kútikmi úst mu potrhávalo, keď videl, ako chlapec vytreštil oči.

Vtedy sa však otvorili dvere dokorán a zastal v nich domáci škriatok. „Pán Severus! Pán Harry! Rýchlo!“ zvolal a Kyrian naňho zhrozene pozrel čakajúc, že vytiahne každú chvíľu prútik a Rolinga začaruje, no nespravil tak. Namiesto toho vybehol za ním na chodbu a nasledoval ho do Harryho pracovne. Oči sa mu od hrôzy rozšírili.

Harry sa kŕčovito metal na zemi zvierajúc v rukách akýsi predmet, bolestne stenal a jeho tvár bola zvraštená v bolestnej grimase. Keď sa Severus dostal do zorného poľa jeho obrazu, snažil sa mu niečo povedať, no znelo to skôr ako hatlanina ako súvislé slová. Až kým jeho telo odrazu neochablo a on neupadol do bezvedomia.

„Harry! Harry!“ zvolal Severus hodiac sa k nemu na kolená. Prv však než sa ho vôbec dotkol mávol prútikom a dýku, ktorú zvieral v rukách, kúzlom uvoľnil z jeho zovretia. Keď sa na ne následne pozrel, so zhrozením skonštatoval otravu. Našťastie pri sebe vždy nosil bezoár. Ako u majstra elixírov to bolo bežné. Tak ako keď je niekto zvyknutí nosiť so sebou za každého počasia dáždnik. Strčil mu ho do krku a kúzlom ho prinútil prehltnúť.

„Harry,“ skúšal ho osloviť, len čo nahmatal jeho pulz, ale ten bol stále nepravidelný a slabý ako predtým a nezlepšovalo sa to. Severus vrhol znepokojený pohľad na dýku a všimol si krabičku, v ktorej bola zabalená i lístok, ktorý k nej bol priložený. Opatrne, tak aby sa ničoho nedotkol si prezrel priložený lístok.

„Drahý pán Potter,

dovoľujeme si Vám oneskorene blahopriať k Vášmu uzavretému manželstvu. Veríme, že bude šťastné a dlhé ...“

Bez podpisu. Severus zaprskal. Cítil z tých slov skrytý výsmech a zlobu. Ako to, že to Harry nevybadal. Vari neskontroloval tento svadobný dar a otvoril ho len tak? O tom pochyboval. Radšej rýchlo preskúmal dýku, snažiac sa jej nedotýkajúc rukami. Na jej rukoväti objavil naozaj čudný povlak. A len čo si následne prezrel Harryho ruky, ktoré boli začervenané a objavili sa mu na nich akési drobné vyrážky, vedel naisto, že ide o otravu.

„Odveď Kyriana do jeho izby a pošli správu slečne Grangerovej,“ prikazoval domácemu škriatkovi, ktorý tam postával spolu s vystrašeným chlapcom. „Popros ju, nech sem príde, potrebujeme jej pomoc,“ myslel hlavne na Kyriana. Nemohol ho nechať predsa kto vie ako dlho zavretého vo vlastnej izbe.

Potom sám vyčaroval nosidlá a preniesol Harryho do izby. Len čo skontroloval opakovane jeho stav, ktorý sa nijako nezlepšoval, vrazil ako búrkový mrak späť do pracovne, aby odtiaľ zobral dýku a schoval sa v laboratóriu, kde mohol previesť rozbor a analýzu jedu, s ktorým sa dostal Harry do kontaktu. Vedel, že nemá viac ako pár hodín.

 

16. kapitola

 

Do starých koľají

 

 

Obrázok Severus rýchlym mávnutím prútika vyprázdnil kotlík, kde bublali vyvreté zvyšky elixíru, ktorý pripravoval predtým. Teraz sa sústredil len na jedno. Potreboval zistiť o aký jed išlo, aby mohol následne vyrobiť účinné antidotum. Trvalo mu snáď celú večnosť, kým bol schopný identifikovať druh jedu. Celkom jednoduchou metódou musel zistiť, či použitý toxín patrí do skupiny organických, alebo anorganických látok. Previedol rôzne orientačné testy, pridával do vzoriek jednotlivé činidlá a sledoval, či dôjde k reakcii. Po polhodine úmornej práce sa tak naozaj stalo a jedna zo vzoriek sa sfarbila do červena. Spokojne sa pousmial. Konečne mal v rukách niečo, čoho sa mohol zachytiť. Zistil, že na rukoväti dýky neznámy páchatelia, alebo páchateľ naniesol jed vyrobený z listov obyčajnej rajčiny a rebarbory. Musel však rýchlo konať. Práve táto kombinácia toxických zlúčenín vyvolávala príznaky, ktoré Harry mal. Čo však bolo horšie, spôsobovala aj srdcové problémy s možným vyvolaním jeho zástavy. Mrazivé obruče strachu o manželov život mu zovreli hrudník vo svojom železnom objatí.

Keď sa po ďalšej polhodine sa vyrútil z laboratória náhliac sa do spálne, kde ležal jeho manžel, bledý ako smrť.

„Už som tu, bude to v poriadku Harry,“ prihováral sa mu, keď mu nadvihol hlavu a vylial do krku účinný protijed. Jeho manžel sťažka prehltol a hlava mu klesla späť na vankúš. Dych mal plytký a sípavý. Severusa vôbec nevnímal. Ten sa nad ním skláňal a jemnými, krúživými pohybmi prstov, mu vtieral do rúk hojivú masť, tiež s antitoxickými účinkami. Bylinková masť prevoňala izbu a veľmi rýchlo vsiakla do pokožky mladého muža. Severus si nervózne sadol do kresla, ktoré si privolal prútikom spod okien a bedlivo sledoval, či sa stav jeho manžela začne zlepšovať. Ani nie po desiatich minútach badal prvé známky svojho úspechu a mohol si vydýchnuť. Avšak neostal pokojný.

Harry sa na malú chvíľu prebral a zaklipkal viečkami, ktoré sa mu zdali také ťažké. Bol unavený, ale cítil, ako únava z jeho tela pomaly opadáva.

„Se ... Severus,“ zašemotil chrapľavým, slabým hlasom a muž sediaci v kresle pri jeho posteli sa zodvihol a sadol si na kraj jeho postele, nakloniac sa k nemu bližšie.

„Pšššt, nerozprávaj. Oddychuj,“ zašepkal, vezmúc ho za ruku a otočiac ju dlaňou nahor. Pokožka sa mu pekne hojila a on pohladil Harryho dlaň palcom svojej ruky.

„Prepáč mi to,“ zaševelil, nevšímajúc si jeho radu. „Nechcel som ti ... s ... spôsobiť starosti.“

Severus sa zamračil. Ako mu mal vysvetliť, že to nie je jeho vina? To práve on sa cítil vinný. Vedel, že hoci je Harry skvelý čarodejník, nemá také skúsenosti s čiernou mágiou ako on. Mal prezrieť ten dar ako prvý.

„Žiadne si nespôsobil,“ oponoval mu. „Hlavné je, že budeš do rána v poriadku. Teraz odpočívaj.“

Harryho kútiky úst sa jemne vytočili v náznaku úsmevu a viečka znova schovali tie prekrásne oči, ktoré tak zbožňoval. Nahol sa k nemu ešte viac a jeho pery sa nežne obtreli o Harryho. Vtisol mu na ne krátky, no vrúcny bozk a pocítil ako sa prsty jeho manžela mimovoľne zovreli okolo jeho ruky, ani čo by mu tým odpovedal. Znova zaspal a Severus pri ňom ostal ešte chvíľu. Napokon si však musel splniť svoje povinnosti a spálňu opustil, no vystriedala ho slečna Grangerová s Kyrianom. Predtým sa však musel podrobiť jej výsluchu a podrobnému opisu najposlednejších udalostí.

„Zdá sa, že tu sa stále niečo deje a nie je to nič dobré,“ zašomrala si nešťastne popod nos a on s ňou v duchu len súhlasil.

Vrátil sa do svojej pracovne, kde nechal dýku a pozorne si ju prezrel znova. Premýšľal, kto im ju len mohol poslať, ale na jeho pomyselnej čiernej listine sa objavovalo zakaždým len jedno jediné meno. Malfoy. Bol si skoro istý, že to bol niekto z ich rodiny. Lucius bol v Azkabane, ale nepochyboval, že si našiel svoju cestu, ako mu to doručiť. Zrejme vedel, že ak sa chce pomstiť jemu, musí ho zasiahnuť na citlivom mieste, tam, kde ho to zabolí najviac. Preto poslal dar Harrymu. Práve Lucius sa vyznal v čiernej mágii skoro tak dobre ako on. Ale čo ak to bol jeho syn? Čo ak poslal tú dýku sám Draco? Nezdalo sa mu to príliš pravdepodobné, ale istá možnosť a podozrenie tu boli. Draco sa nikdy netajil nenávisťou k Harrymu. Ale aký by mal byť jeho motív? Pokiaľ Severus vedel, Harry mu zachránil život. Že by sa mu takto chcel odplatiť? Nie, to by sa k Dracovi nehodilo. Nech ho akokoľvek nenávidel, vedel, že mu dlhuje viac. On to určite nespravil. A Narcissa? Tou myšlienkou sa ani nehodlal zaoberať. Bola žena. O čiernu mágiu sa zaujímala pramálo. Okrem toho, mala svoje starosti.

Vhodil dýku do kotlíka, v ktorom bublala voda a hneď na to do nej pridal pár kvapiek antidota. Voda sa zafarbila, zasyčala a zreagovala s jednom natretou rukoväťou striebornej dýky. Keď ju po chvíli odtiaľ vytiahol, vedel, že jed už nikomu neublíži. Ale i tak dýku ešte dosucha vytrel a vrátil späť do kazety, v ktorej bola zabalená. Otvoril tajné dvere a krabicu hodil medzi ostatné haraburdy. Na spýtavé volanie matky neodpovedal. Ešte stále sa na ňu hneval a nevedel jej odpustiť roky klamstva a podvodu.

Zamračene sa poobzeral po svojej pracovni a zhrozil sa. Vedel, že ho teraz čaká chvíľa upratovania a potom, potom by mal konečne začať pripravovať Lupinovi ten elixír. Hoci upratoval rád bez pomoci kúzel, s rukávmi vykasanými po lakte, pretože tak mohol pokojne a nerušene premýšľať o mnohých veciach, teraz si nimi pomohol. Chcel sa vrátiť k Harrymu čím skôr. V žalúdku mu nečakane zaškvŕkalo a to mu pripomenulo, že ešte neobedoval. Zbežne sa pozrel na hodinky a zistil, že je niečo po druhej. Iste, mal by sa ísť naobedovať. Grangerová s chlapcom tak už iste spravili.

„Ale najprv ten elixír,“ zamrmlal potichu rozhodne a na pracovný stôl si zhromaždil všetky potrebné ingrediencie, ktoré potreboval na jeho prípravu. Uvažoval, že najesť sa môže i počas prípravy elixíru, keď bude hodinu odstavený päť minút po tom, čo zovrie. Bol to ideálny plán. Nielen, že sa nasýti, ale skontroluje i Harryho i tú malú šprtku a svojho synovca. Spravil presne tak, ako si zaumienil.

Hermionu a Kyriana našiel pri Harrym. Ticho mu niečo šepkala do ucha, nežne ho objímajúc. Vedel, že sa nevyhne tomu, aby sa s ním pozhováral i on. Ale spraví to až večer.

„Ako mu je?“ opýtal sa polohlasne a Hermiona otočila tvár k svojmu kamarátovi.

„Stále spí. Ale do tváre sa mu začína vracať farba a jeho dych je už celkom pravidelný. Aj ruky som mu potrela tou masťou, podľa vašich pokynov a hoja sa skvele,“ bľabotala, ale on ju vnímal len na poly. S očami upretými na svojho manžela ... ťažko dokázal popri tom robiť i niečo iné.

„Ďakujem vám, vážim si, že ste sem merali cestu, aby ste nám pomohli,“ precedil pomedzi zuby, ale myslel to úprimne.

„Samozrejme, pre Harryho čokoľvek,“ povedala a vezmúc chlapca za ruku a našľapujúc na špičky opustili obaja ich manželskú spálňu.

Severus si vzdychol. „Iste, preňho ... čokoľvek,“ pomyslel si súhlasne. Skontroloval hodinky, aby odrátal ostávajúci čas. Nemohol pokaziť i tento druhý elixír. Aj tak bude musieť dokúpiť nejaké suroviny za vlastné, keďže jeho prvý pokus nevyšiel.

Pohľadom zavadil o kreslo, ale nesadol si doň. Obišiel ho a sadol si na kraj postele. Matrac sa pod váhou jeho tela prehol. Severus uprel na Harryho zamyslený pohľad. Doteraz si neuvedomil, aký bol sebecký. Áno, bol sebecký. Celý čas si hovel v Harryho bezmedznej starostlivosti a opatere, vyžíval sa v jeho strachu oňho, v jeho nesmelom zvádzaní ... Zmenil sa. Zmäkol. Poľavil na ostražitosti. Bolo to tým, že prijal verdikt neústupného osudu? Bolo to vari tým, že neustále musel myslieť na svoj koniec, na svoju smrť? Natiahol ruku k Harryho tvári a bruškom ukazováka sa zamyslene dotkol jeho jazvy v tvare blesku. Tak jemne ako to len dokázal, aby ho nezobudil. Prešiel po línii lícnej kosti, skĺzol k brade a palcom pohladil i jeho plné, horúce pery.

Harry. Jeho manžel. Nevedel si predstaviť, čo by robil, keby ho odrazu nebolo. Ostal by celkom sám ... s malým chlapcom na krku. Stala by sa z neho troska, len tieň toho muža, akým bol kedysi. A i ten tieň by raz zmizol z povrchu zeme. Strach, ktorý mu zvieral hruď ho neopúšťal. Tieto desivé myšlienky ho zaviedli v mysli na ponurý cintorín. Videl sa ako sa skláňa nad rakvou z tmavého dreva, v ktorej spí jeho manžel večným spánkom. V ten deň, keby sa tak naozaj stalo, by zomrel aj on. Len silou vôle sa zbavil tých ničivých myšlienok a silno potriasol hlavou, akoby ich chcel navždy od seba odohnať.  

Harry si predsa zaslúžil viac. Zaslúžil si lásku so všetkým, čo k tomu patrí. Po všetkom, čo musel prežiť za celý svoj život by to bolo len a len spravodlivé. V ten okamih sa rozhodol. Urobí všetko preto, aby nebol ťaživým balvanom obkrúteným o Harryho nohu, ktorý by ho ťahal ku dnu so sebou. Nie. Bude jeho skutočným manželom. Tým, o koho sa bude môcť oprieť, o koho sa nebude môcť strachovať na každom kroku a ratovať ho pri prvej príležitosti. Na to mal Severus predsa len príliš odolný korienok.

„Ak je to vôľa osudu, budem tým, po kom túžiš,“ zašepkal, pohladiac spiaceho muža hánkami prstov po líci.

Harryho pery sa pootvorili a zašepkali jeho meno. Tak nežne, tak zmyselne ... Celkom ho to rozrušilo a telom mu prebehla príjemná triaška. Och, dobrotivé nebo, len Merlin vie, ako veľmi po ňom túžil už celé roky. A jeho túžba neutíchala ... Upokojovalo ho len pomyslenie na to, že skôr, či neskôr ju bude musieť uhasiť. Avšak pred tým zapáli rovnaký žiadostivý oheň v Harryho tele ... a pokiaľ možno, i v jeho srdci.

***

Remusovi sa zdalo, že v poslednej dobe nerobí nič iné, iba premýšľa. Jeho myšlienky sa točili okolo Regula, ale i okolo Siriusa. Konečne sa odhodlal na návštevu po dlhých dvoch týždňoch. Bolo to neuveriteľné, že sa tak dlho nevideli. Popravde, Sirius mu chýbal tak veľmi, až ho z toho bolelo celé telo, srdce nevinímajúc ... Ale na druhej strane ... bol tu jeho brat. Regulus. Zrejme konečne nastal čas. Čas, aby sa mu priznal so svojimi citmi. Len tak môže dospieť k definitívnemu rozhodnutiu. Odhodlal sa. Teraz stál pred veľkými vchodovými dverami a ťažkým kovovým klopadlom búchal na dvere. Otvoril mu domáci škriatok a on ho poprosil, aby ho zaviedol za Siriusom.

Škriatok sa úctivo uklonil, odprevadil ho do salóna a ponáhľal sa oznámiť lordovi Blackovi, že má návštevu. Remus ho nevidel vojsť. Stál otočený k veľkým francúzskym oknám s výhľadom do záhrady. Bola veľká, ale ani zďaleka nie tak pekná ako tá u Harryho a Severusa. O túto zrejme nikto nedbal.

„Ahoj, stalo sa niečo?“ opýtal sa Sirius, ležérne opretý o veraje dverí. Jeho pohľad neprezrádzal zhola nič. Vlastne sa Removi zdalo, že je akýsi chladný ... Skoro ho to obralo i o to málo odvahy, čo mal. Teraz by bol vďačne prijal i pohárik ohnivej whisky, ale potreboval mať čistú hlavu.

„Nie, nie tak celkom,“ odvetil, otočiac sa k nemu a sledoval ho, ako si sadá do kresla, prehadzujúc dlhé vlasy na chrbát. Tak veľmi chcel do nich zaboriť svoje prsty ... pobozkať tie úzke pery, stiahnuté do tenkej linky, akoby sa hneval. „Hnevá sa?“ napadlo mu a sám sa zamračil. „Nemal som prísť inokedy?“ Jeho myšlienky boli zmätené a odrazu nevedel, či to bol skutočne dobrý nápad. Keď však pozrel s obavami do jeho modrých očí, do očí, ktoré miloval ... vedel, že niet cesty späť.

„Nebude ti vadiť, ak ...“ ukázal na dvere a Sirius pokrútil hlavou. Remus len mávol prútikom a ony sa zatvorili s tichým buchnutím. Jeho ďalšie zamrmlanie zabezpečilo miestnosť, aby si bol istý, že to, čo mu povie, ostane len medzi nimi.

Sirius trpezlivo čakal. Netušil, čo od neho môže Remus chcieť, ale začínal v ňom hlodať dojem, že sa mu to vôbec nebude páčiť. Možno mu to hovorili jeho oči ... sivé, podobné odtieňu očí jeho brata, možno mu to napovedal nervózny výraz jeho tváre ...

„Tak povieš mi, o čo ide?“ opýtal sa strácajúc trpezlivosť a pohodlne sa oprel v kresle.

Remus sa zhlboka nadýchol a vydýchol, kým prehovoril. „Sirius, ja ... neviem ako začať,“ jachtal a upieral naňho svoj dychtivý, odhodlaný i nervózny pohľad. „Musím sa ti s niečím zveriť a nie je to vôbec ľahké.“

„O tom, že si vlkolak už viem,“ uškrnul sa, ale jeho pokus vyšiel navnivoč.

„Nikdy som sa ti s tým nepriznal, lebo som dosiaľ nenabral odvahu ...“ zavrávoral a naprázdno prehltol. Za pohár vody by bol dal teraz pol kráľovstva, tak mu vyschlo v hrdle. „Som ... som a vždy som bol homosexuál.“

Sirius si poposadol v kresle a teraz znervóznel už i on. Avšak do očí sa mu začínali vkrádať mráčky smútku.

„Na tom nie je nič zlé,“ odvetil, ale Remus len pokrútil hlavou s tichým, žalostným povzdychom.

„Nechápeš to,“ povedal, ponáhľajúc sa s vysvetlením. „Už od prvej chvíle, kedy som ťa uvidel ... celý svoj život túžim len po tom, aby si mi patril.“

Sirius sedel na svojom mieste, z tváre sa mu pomaly, každým výdychom a nádychom vytrácala farba a telo tuhlo. Mal dojem, že i srdce akosi prestáva silno udierať a jeho činnosť je akási bezduchá.

„Chcem vedieť len jedno, Sirius,“ povedal muž stojaci oproti nemu a v očiach mu svietili iskierky nádeje. „Mám nejakú šancu, že ku mne budeš jedného dňa cítiť to, čo cítim roky ja k tebe?“ Hlas sa mu chvel, ale dokázal to vysloviť bez prerušenia, bez zbytočného zajakávania.

Siriusovi v hrdle navrela akási hrča a oči mu odrazu zvlhli. Jeho vnútro sa otriasalo v základoch a kričalo, volalo, túžilo vpadnúť tomu odvážnemu vlkolakovi do náručia a zotrvať tam naveky. Lenže nemohol. Zaklipkal očami, odoženúc tak akékoľvek city a len s námahou si tvár zmenil na chladnú masku.

„Ľutujem Remus,“ odvetil tvrdo, ani len naňho nepozrúc. „To sa nikdy nestane.“ Nechcel sa pozrieť priateľovi do očí, lebo by v tej chvíli vedel, že Sirius klame, až sa tak práši. Nemohol sa pozrieť do jeho tváre, lebo nechcel vidieť, ako veľmi mu ublížil. Jemu samému práve v tejto chvíli puklo srdce vo dvoje. Vstal a zamieril k dverám, poľahky zrušiac Remove kúzlo, ale na prahu dverí zastal. „Dúfam, že i napriek tomu ostaneme priateľmi.“ To boli jeho posledné slová predtým ako opustil miestnosť a zanechal tam priateľa stáť ako obareného. Potreboval byť sám, so svojím smútkom, so svojím nekonečným žiaľom, ktorý mu teraz jediný robil spoločnosť. Potreboval zo seba dostať ten zdrvujúci pocit viny, ktorý ho zožieral a bolo mu jedno, ako to spraví. Vybehol z domu ako víchor, zamieriac priamo do stajní. Svojmu koňovi nasadil iba uzdu. So zakladaním sedla a popruhov sa neobťažoval. Vedel, že sa i napriek nim udrží na chrbte svojho koňa. Potreboval len jediné. Utiecť preč ... od neho, od tohto domu ... od sľubu, ktorý dal svojmu bratovi.

***

Harry sa prebral skoro ráno v posteli a so zamračeným výrazom v tvári zistil, že je tam žiaľ sám. Okamžite si spomenul na to, čo sa mu len včera stalo a rýchlo sa načiahol za okuliarmi, aby sa pozrel na svoje ruky. Nemal tam však celkom nič. Ani len jednu jedinú vyrážku. Vydýchol si a chcel vstať, keď ho zarazil prísny hlas odo dverí.

„To nech ti ani len nenapadne, Potter.“

Harry prekvapene otočil strapatú hlavu za jeho hlasom a pozrel sa priamo do bezodných očí farby gagátu. Severus spokojne zastal medzi dvermi a na tvári mu sedel ten starý známy výraz. Taký provokačný, taký ... jeho ... Harryho telom prešla príjemná triaška. Díval sa na svojho manžela, ktorý sa k nemu približoval s výrazom lovca.

„Mám byť vari v dnešné ráno jeho ... lovná obeť?“ napadlo mu a oblízol si špičkou jazyka suché pery. Cítil, ako sa mu napäli vzrušením všetky svaly a jeho vzrušenie, ktoré ho tak nečakane zachvátilo ho celkom pohltilo.

„Severus?“ šepol rozochvene. Jeho manžel teraz stál pri posteli, vypínajúc sa nad ním ako socha mýtického, božského hrdinu. Pery, skrivené v náznaku úsmevu, oči, ktoré ho prepaľovali ...

„Len bláznivému chrabromilčanovi by mohlo napadnúť prijať akýsi nezmyselný svadobný dar bez poriadnych opatrení,“ zahundral sarkasticky. „Vidím, že budeme musieť pár vecí doladiť a vycibriť k dokonalosti,“ povedal už celkom pokojne a usmial sa naňho tak, až mal Harry pocit, že sa od radosti celkom rozplynie.

„Nechcel som. Ani mi len nenapadlo, že sa také čosi môže stať. Kto by nám predsa chcel ublížiť?“

„To zistíme,“ odvetil zamyslene Severus. „Časom. Teraz sa naraňajkuj,“ prikázal, ukážuc na podnos vrchovato naložený jedlom, ktorý si predtým Harry nevšimol. „Keď sa osprchuješ, obleč sa, čaká nás jedna neodkladná návšteva.“

S týmto sa otočil a vypochodoval z izby. Dúfal, že Harry pochopil, že si oňho viac nebude musieť robiť starosti. Mali by si byť rovnocenní a on zo seba nechcel predčasne robiť nebožtíka. Preto sa rozhodol, že prijme ten šialený Blackov plán a preto mali namierené práve tam, hoci to Harry nemohol tušiť.

„Dúfam, že raňajky mu budú chutiť,“ pomyslel si. „S tými lievancami bolo toľko práce ...“ zahundral si popod nos, keď sa mu pred očami mihla jeho zástera zašpinená od múky a lepkavého cesta.

***********************************************************************

Gagát – alebo tiež čierny jantár, jet alebo kanell. Je tmavý mineraloid, používaný ako polodrahokam. Je voskovo tmavý, čierny alebo tmavohnedý a nepriehľadný. Vznikol miliónmi rokov trvajúcim rozkladom dreva. Jeho názov je odvodený od rieky Gagátes v malej Ázii, kde bol ťažený Rimanmi.

Používa sa hlavne na výrobu smútočných šperkov. Je mu pripisovaná magická moc. Rimania verili, že plaší hady. Varený s vínom mal liečiť bolesti zubov. Gerolamo Cardano ho odporučoval ako ochranu pred nočnými morami, prízrakmi, inkubami a sukubami.

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Tak

Lucy,8. 2. 2010 8:57

ako vidím, mám čo dobiehať a nechápem, že tuto ešte nie je moj koment... takže paráda, Tessa a idem chytro ďalej

ja viem, ale ešte budete musieť

Tessa - Lethy :),30. 8. 2009 22:09

chvilinku počkať ... ešte zajtra som v práci, v utorok máme podľa všetkého doma zemiakovú brigádku, ale v stredu už aj keby mi mali ruky odpadnúť, už bude nová kapitolka ... ja sama mám na seba ťažké srdce, len vydržte ... okrem toho, ešte i tak premýšľam, ako ich do toho všetkých zapojím ... do čoho? dozviete sa :D

:))

nadin,30. 8. 2009 19:41

Dlho som tu nebola, ale dočítala som sa až sem a sklamane som zistila, že pokračovanie tu zatiaľ nie je.
Zamotalo sa to poriadne. Pekne popísané city, až z toho mrazí...
Už sa teším na pokračovanie :)

:-D

Saskya,28. 8. 2009 10:31

veľmi pekná kapitola...

jasnačka...

Grid,25. 8. 2009 11:30

tessa, chápeme a veríme, že ty to zmákneš v obojstannej spokojnosti.Mimochodom ten Severus konečne začína byť Severusom a to sa mi páči.
A myslím, že sa to páči aj Harrymu, že? Tak v pohode
tvor a nezabudni písať.

deje sa to,

Tessa - Lethy :),24. 8. 2009 23:36

že som bola pracovne vyťažená, no, musíte sa učiť aj trpezlivosti. Zatiaľ som mala v kapitolkách náskok, teraz budem trošku v sklze, kým si znovu nenadbehnem ...

čo sa deje?

Grid,24. 8. 2009 15:46

tak som zasa tu a pozerám, že žiadna nová kapča. To mi nerob, Léthe, ak ma nechceš mať na svedomí! Ale vážne, ak sa dá tak sem niečo hoď, veď vieš, že teším na to, čo bude ďalej. Pekne ťa pozdravujem a píš.

och..

Saskya,20. 8. 2009 12:37

najprv hrozí smrť Severusovi, teraz Harrymu... tí majú ale šťastie.. chudák Kyrian, bude zdeptaný, čo všetko sa okolo neho za tak krátky čas deje.. :)
pekná kapitola...

pekneeee

neti,19. 8. 2009 18:49

waaw, pekne sa to zamotava :)