Choď na obsah Choď na menu
 


S. Snape a tajomstvo Stonehenge - 7. a 8. kapitola

29. 7. 2009

7. kapitola

 

Nečakané dedičstvo

 

Obrázok Severus vstal prvý. Pravda, vždy bol ranné vtáča. A nebolo tomu teraz ani inak, s tým rozdielom, že sa mu z manželskej postele dnes ráno veľmi nechcelo. Hlavne preto, lebo jeho manžel ležal tesne pri ňom a jeho ruka spočívala pokojne na Severusovej hrudi, ktorá sa pravidelne dvíhala a klesala. Bol to preňho zvláštny pocit. Napokon tak sa cítil vždy, keď bol s ním. Zvláštne. Odrazu mal pocit, že na ňom niekomu záleží, že tu nie je len tak pre nič za nič a že i jeho smutný život má zmysel.

„Jasné, že mal zmysel,“ pomyslel si spokojne, „veď má i svoje meno, Harry,“ zašepkal nežne a mladý muž zo spánku čosi zamrmlal. Severus natiahol ruku a odhrnul vlasy Harrymu z čela. Bruškom ukazováka celkom jemne pohladil jeho jazvu. I on bol poznačený rovnakým pôvodcom, len inak. Kedysi nevedel posúdiť, čo bolo horšie. Jeho temné znamenie, alebo Harryho jazva, vďaka ktorej i dnes ešte ovládal parselčinu a mysľou sa mohol spojiť s Voldemortom. 

Z jeho úst sa vydral tichý povzdych. Musel vstať. Bolo potrebné vybaviť veľa vecí. Vymanil sa z Harryho objatia a vkĺzol do kúpeľne dávajúc pozor, aby nenarobil príliš veľa hluku. Keď z nej vyšiel osviežený sprchou, cítil sa ako znovuzrodený. Harry ešte spal, tak ho nechcel rušiť. Včerajšom vyčerpal i jeho. Uškrnul sa, keď si spomenul na ich manželský bozk i na výraz v tvári Siriusa Blacka. Azda nikdy predtým necítil väčšie zadosťučinenie ako v tej chvíli, keď sa ich pery spojili v krátkom bozku. Netušil však, aké prekvapenie ho čaká.

Zišiel dolu do haly a zo stolíka si vzal dnešný výtlačok Denného proroka. S novinami v ruke zamieril do pracovne. Rozhodol sa, že s raňajkami počká na Harryho. Samému mu aj tak jesť nechutilo. Ale proti rannej káve nemal nič. Rád si ju vychutná pri čítaní novín. S myšlienkami na ten lahodný, aromatický nápoj sa vybral teda do pracovne, o ktorú sa mali s Harrym deliť, lenže keď začul zo salóna hlasné chrápanie, zastavil sa ako na povel a nakukol dnu.

Na gauči našiel ležať rozvaleného Siriusa Blacka.

„Čo tu do Salazara robíš?!“ ozval sa hromovým hlasom, na čo sa Sirius hrmotne preberal zo spánku, vstávajúc s ťažkým ochkaním a nadávaním na nepohodlný gauč.

„Nikto ti nekázal ľahnúť si naň!“ zavrčal Severus. „Ako si sa sem vlastne dostal?“

„Nekrič!“ zašomral Sirius, držiac si rukami hlavu, lebo mal dojem, že mu pukne vo dvoje. Rukou s prútikom namieril k oknám a jediným pohybom nechal zatiahnuť závesy. „Aj tak za to všetko môžeš iba ty, netopier všivavý!“

„Čo nepovieš?“ opýtal sa Severus hlasnejšie, len aby ho potrápil.

„Povedal som, aby si nekričal!“ zasypel Black a pozrel naňho stále krvou podliatymi očami.

„Toto je môj dom, môžem si robiť, čo chcem. Pýtal som sa ťa, ako si sa sem dostal, tak mi odpovedz,“ zopakoval svoju otázku pokojnejšie, lenže Sirius len pokrčil plecami.

„Keby som si to pamätal, poviem ti ...“ odvetil namosúrene. „Posledné na čo si spomínam bolo, že som ťa chcel zabiť.“

„To ma neprekvapuje,“ odvetil Severus postaviac sa za kreslo. „A prečo tentoraz?“

„Ty sa ma ešte pýtaš? Si obyčajný kretén!“

„Vskutku vyberaný slovník, lord Black,“ doberal si ho a vedel, čo s ním to oslovenie urobí. Sirius zaškrípal zubami.

„Prečo? Pre ten bozk a preto, čo malo nasledovať potom ...!“ vyštekol ako besný pes, ale vzápätí i zaskučal. Cítil sa strašne. Akoby mu trhalo celé telo na kusy.

„To sa teba – Black - netýka!“ odvetil opovržlivo a rovnako zhnusene si ho i premeriaval.

„Je to môj krstný syn!“

„A môj manžel, či sa ti to už páči, alebo nie! Zmier sa s tým konečne! Vedel si, že raz k tomu dôjde. Mal si na to dva roky, aby si sa s tým zmieril. Nechápem, čo toľko vyvádzaš!“

„Je to ešte len chlapec,“ zasipel. „Keď si predstavím vás dvoch ... teba ... ako sa ...“ musel skončiť, lebo už len pri tých myšlienkach mu prišlo nevoľno.

Severus si vzdychol. Ale musel to nejako konečne vyriešiť. Vzal si Harryho za manžela, ale mal tušiť, že s ním si berie aj tohto stroskotanca. Vstal z kresla a na chvíľu sa vytratil z miestnosti. Vošiel do pracovne a vybral odtiaľ ampulku s elixírom proti bolesti hlavy.

„Na, vypij to,“ podal mu ju odzátkovanú a Sirius si ho premeriaval nedôverčivým pohľadom. „Neboj sa, žiaden jed. Tak pi, uľaví sa ti.“

Sirius poslúchol. Vypil do dna a skutočne, po chvíli sa cítil omnoho lepšie. I bolesť sa stratila kamsi do nenávratna. V duchu si sľúbil, že to viac nespraví, keď vracal Severusovi prázdnu ampulku.

„Mal by si vedieť, že by som Harrymu nikdy neublížil. Rovnako ako nikdy nespravím to, čo nebude chcieť sám,“ povedal potichu. „A teraz odíď z nášho domu. Aj tak si tu častejšie ako mi je milé. Chcem si konečne vypiť svoju kávu a prečítať v kľude noviny!“ dokončil a otočiac sa na opätku vyšiel z miestnosti. Nemusel sa s ním lúčiť. Vedel, že pri jeho častých návštevách, ktoré ich postihnú ako morové rany to nebude potrebné. Black mohol pokojne toto sídlo označiť už teraz za svoj prechodný pobyt. A Severus s tým nemohol nič robiť. Už len preto, lebo vedel, ako má Harry svojho nepodareného krstného otca rád.

***

I Harry mal veľmi príjemné ráno. Nielen, že sa dobre vyspal, ale zdalo sa, že Severus mal dobrú náladu.

„Dnes čakám návštevu,“ prehodil medzi rečou mladík a vrhol naňho kradmý pohľad.

„Áno? A koho?“ opýtal sa so záujmom a v duchu sa modlil aby to nebol ten otrasný Black, lebo svoje si povedali už ráno.

„Príde Ron s Hermionou,“ odvetil a jemu odľahlo.

„V poriadku. Aj tak nebudem mať čas, pretože si musím vybaviť pár vecí. Okrem toho, McGonagallová ma i včera na svadbe obťažovala s návrhmi, či si to nerozmyslím a predsa len neostanem vo funkcii riaditeľa školy. Aj Kingsley sa k nej pridal.“

„A neostaneš?“ opýtal sa Harry prekvapene, načo naňho Severus začudovane pozrel.

„Popravde, uvažoval som nad tým, ale ... chcel som sa najprv poradiť s tebou.“

Harryho to milo prekvapilo. Takže Snape spravil ústupok len kvôli nemu? Počkal s rozhodnutím naňho? To bolo nezvyčajné. A príjemne to hrialo u srdca ... ten pocit ... Severus však neskončil s vysvetľovaním.

„Vieš predsa, že nie som zdravý a rok podľa mňa nie je veľa času ... Chcel som ho stráviť inak, než zavretý v riaditeľni medzi múrmi a hovoriacimi portrétmi.“

„Ako inak?“ ozval sa Harry trochu nechápavo a poposadol si na stoličke.

„Stebou,“ zahundral Severus prirýchlo, až mu Harry nerozumel.

„Čo?“ opýtal sa uprene naňho hľadiac, ale Severus si zamyslene miešal kávu a nezdalo sa, že by to mal chuť zopakovať. Namiesto toho si odkašľal a opýtal sa, kedy majú prísť tí dvaja, čím nepochybne myslel jeho priateľov. Potom sa vytratil ospravedlniac sa, že si musí v jednej z izieb zariadiť laboratórium, lebo jeho zásoby sa míňajú a tiež tie papierovačky, o ktorých sa zmienil. Harry len prikývol. Nevedel sa dočkať, kedy prídu jeho priatelia. Potreboval sa s nimi súrne pozhovárať.

***

Ron nervózne postával pred tým obrovským sídlom a prestupoval z nohy na nohu, držiac Hermionu za ruku.

„Hotový palác,“ zašomral, spomenúc si na ich Brloh. Oproti tomuto sídlu mu pripadal celkom miniatúrny. „Aj my raz budeme mať takýto,“ zašepkal a Hermiona sa schuti zasmiala.

„A na čo by nám bol? Nebuď smiešny Ron, mne sa vlastne ani nepáči.“

Popravde, vydýchol si. „Tak poďme,“ hlesol a obaja vykročili. Privítal ich domáci škriatok, ktorý ich zaviedol za Harrym do záhrady. Sedel pod veľkou košatou lipou a vedľa neho bola opretá metla.

„Ahoj,“ pozdravili ho svorne.

„Bol si si zalietať?“ opýtal sa Ron a pohľadom zavadil o jeho metlu.

„Hej. Som rád, že ste tu, musím s vami hovoriť.“

„Veď aj my s tebou, kamoško,“ povedal Ron, zatváriac sa súcitne. „Tak? Aká bola ... noc?“

„Ronald!“ zhíkla Hermiona a štuchla do lakťom do rebier celá zhrozená.

„Čo je? Vravela si, že ťa to zaujíma, ta čo?“ opýtal sa nechápavo, zatiaľ čo sa Hermiona červenala od hanby ako pivonka.

„Prepáč Harry. Naozaj som zvedavá, ale rozhodne som nechcela byť taká netaktná!“ zasipela podráždene na Rona.

Harry sa len usmial. „Ak sme pri tom, ste naozaj netaktní, ale môžete ostať pokojní. Nič sa nestalo.“

„Nič? Skutočne?“ vyzvedal prekvapene Ron, ktorý tomu akosi nechcel uveriť. „Zvláštne, že nevyužil situáciu. To by  som od neho nečakal.“

„Buďte pokojní, pokiaľ ide o .. .to ... povedal mi, že neurobí nič, čo by mi ublížilo.“

„Veď to už spravil!“ zvolal rozhorčene Ron. Zrejme zastávajúci Siriusov názor. „Veď ťa prinútil vziať si ho, nie?“

„Ron, nič také sa predsa nestalo!“ upozornil ho podráždene Harry, ale všimol si i Hermionin spýtavý pohľad.

„Tak aby sme mali v tomto navždy jasno. Musel som ho presvedčiť, aby si ma vôbec zobral. Ja som na tom trval, nie on! A teraz k veci ...“ vydýchol a začal rozprávať. „Nepovedal som vám to, lebo som nevedel, čo spraviť. Ale mám vážny problém.“

Ron chcel poznamenať, že si je toho vedomí, lebo ten problém sa volá Severus Snape a je jeho manželom, lenže radšej si to rozmyslel.

„Viete, že Severusa liečil ten istý liečiteľ, čo tvojho otca Ron. Avšak nie s rovnakým výsledkom. Zatiaľ čo je tvoj otec v poriadku, Severus pomaly zomiera. Podľa toho liečiteľa mu neostáva viac ako rok života. A ja chcem, aby ste mi ho pomohli zachrániť.“

„Harry, ale ako?“ precitla ako prvá Hermiona, keď si uvedomila, čo vlastne od nich žiada. „Keď nepomohol protijed, čo zmôžeme my? Okrem toho, nie sme žiadny liečitelia. Viem napraviť zlomený nos a vyliečiť neveľké tržné rany, ale zachrániť človeka, ktorý umiera vďaka silnému jedu? Nehnevaj sa, ale toto nedokážem.“

Harry si zložil ruky na kolená a zahľadel sa do trávy. „Ja to viem Hermiona. Veď to ani nežiadam.“

„Tak čo potom od nás chceš?“

„Vieš, Dumbledore mi raz rozprával o jednom mieste. O mieste, ktoré je posvätené a leží vysoko v horách, nad oblakmi. Je tam prameň, kde vyviera živá voda. Dokáže vraj vyliečiť akékoľvek zranenie.“

„A vieš, kde to je?“ opýtal sa Ron zadumane. Nikdy o takom niečom totiž vôbec nepočul.

„Nie. Dokonca ani len neviem ako sa to miesto volá. Ale má svojich strážcov. Tvory, ktoré je len ťažko uzrieť. Avšak doteraz sa tam dostalo len veľmi málo ľudí.“

„A od nás chceš, aby sme ho našli?“ spýtala sa vecne, akoby to bola hračka.

„Hej. Myslel som, že by v knihách mohlo niečo byť. Zajtra som chcel ísť do školy, aby som prehľadal knihy v Dumbledorovej pracovni.“

„Dobre, tak pôjdem s tebou,“ hlesla bez premýšľania.

„Jasnačka, pôjdem s vami, bez debát,“ pritakal i Ron, keď ticho znova prerušila Hermiona.

„Harry, prečo to robíš?“

Tmavovlasý čarodejník sa zamyslel a napravil si okuliare. „To isté sa ma opýtal i Severus. Prečo to robím ... Vieš prečo?“ otočil sa k nej a jeho kamarátka len pokrútila hlavou. „Záleží mi na ňom viac ako som si myslel. Neviem, čo presne k nemu cítim, ale viem, že ho nechcem stratiť. Je to láska?“ opýtal sa jej, akoby práve ona mala vedieť odpoveď na každú otázku.

„Neviem Harry, toto musíš zistiť len ty sám.“

***

Bolo už neskoro poobede, keď Severus sedel vo svojej pracovni. Spisoval si všetky potrebné veci, ktoré potreboval na zariadenie svojho laboratória. Našiel na to jednu výbornú miestnosť v západnom krídle domu. Už mal v zozname kotlíky všetkých veľkostí i tvarov, sklenené banky, cínové i keramické nádobky, misky, varešky na miešanie, odmerky a kadečo iné. Ostávalo mu len pospisovať tie najzákladnejšie prísady. Ostatné si predsa môže kedykoľvek dokúpiť v Šikmej uličke.

„Bezoár, Palina pravá, Myší chvost, mločie očká,“ vymenúval si polohlasne, keď ho vyrušilo zaklopanie na dvere.

„Ďalej,“ zvolal a dnu vstúpil ich domáci škriatok Roling.

„Pán Severus dostať telegram,“ povedal, podávajúc mu ho. Hneď na to sa stratil. Severus si ho zamyslene obzeral v rukách. Nepriniesla mu ho sova, už to bolo čudné. Mal obyčajnú poštovú mukelskú známku a bol zabalený v obyčajnej obálke. I to bolo čudné. Otvoril ho a začítal sa do jeho obsahu. Kým skončil, ostal sedieť v šoku celú pol hodinu, civiac na popísaný, úradný listový papier. Takto ho našiel Harry, keď ho prišiel zavolať na večeru.

Zaklopal, lenže nik mu neodpovedal. Len čo vstúpil a zočil ho tam sedieť bledého ako stena a bez jediného pohybu, myslel si, že mu je zle, že sa mu pohoršilo. Pribehol k nemu, položiac mu ruku na plece a vtedy sa Severus prebral z tranzu.

„Čo sa stalo? Severus? Si v poriadku?“ chrlil naň jednu otázku za druhou, kým jeho manžel neprikývol.

„Ale som, nerob si starosti,“ habkal nesúvislo, stále vyvedený z konceptu. A jeho len tak niečo nevedelo rozhodiť. To vedel i Harry. „To kvôli tomuto ...“ hlesol, aby to vysvetlil. „Zdá sa, že som niečo zdedil.“

„Niečo si zdedil? A čo?“

„Sedemročné dieťa, chlapca,“ odvetil a teraz pobledol i Harry.

 

8. kapitola

 

Kyrian

 

Obrázok Na druhý deň sa mal Severus dostaviť na sociálny úrad v Londýne, kde ho mal čakať právnik, vybavujúci pozostalosť, ktorého sa týkal ten včerajší list. Harry trval na tom, že pôjde s ním a on nenamietal. Vedel, že bude potrebovať oporu a v kom by ju mal lepšiu ako vo vlastnom manželovi?

„Myslím, že vyzeráš skvele,“ povedal Harry a prezrel si kritickým okom znova jeho výzor. Pomáhal mu totiž s výberom oblečenia. Mal na sebe bielu košeľu s krátkym rukávom, snehovo biele nohavice a ľahkú vestu. Nechýbala mu ani kravata. Vlasy si Severus zopol do chvosta koženým remienkom.

„Naozaj? Necítim sa tak,“ zahundral a obzrel sa v zrkadle i on.

„Mali by sme ísť. Chvíľu potrvá, kým sa ta dostaneme,“ upozornil ho Harry trocha nervózne a tak vyrazili. Stále premýšľal nad tým, čo to všetko malo znamenať a prečo sa mu Severus s niečím takým nepriznal. Svoj zdravotný stav mu prezradil, ale to, že má dieťa s nejakou ... nejakou ... ženskou, to už zrejme nepovažoval za potrebné. Celú noc mu blúdili hlavou všakovaké myšlienky a on sa ich nevedel zbaviť. Ale čo mal robiť, keď mu k tomu nič nepovedal doteraz? Mal mu dať vypiť veritaserum a vypočuť ho pod jeho vplyvom? To sa mu videlo zákerné. Preto sa radšej rozhodol čakať.

Sociálnemu úradu patrila jedna z budov v radovej zástavbe na ulici svätého Vavrinca. Celkom obyčajná, jednoduchá, tehlová budova. Nad vstupnými dverami visel strohý maľovaný nápis „Sociálny úrad,“ ktorému sa z písmen odlupovala červená farba. Harry bez váhania vošiel, ale Severus ostal trčať pred budovou. Musel ho potiahnuť za ruku, aby vôbec vošiel dnu. Nebolo to preňho jednoduché. Len včera sa dozvedel, že mal nejakého príbuzného aj to, že nedávno zomrel a on po ňom zdedil jeho dieťa. Iste, dieťa bolo zriedkavý predmet dedičstva. Ale už si mohol zvyknúť, že sa mu celý život dejú čudné a zriedkavé veci.

„Dobrý deň, vy ste pán Severus Snape?“ opýtal sa malý, zavalitý mužík s hranatými okuliarmi, posadenými na rozčapenom nose, no s dobráckou tvárou.

„Áno, som,“ odvetil Severus. Nevšimol si malé chlapča sediace na jednej zo stoličiek na chodbe, zvierajúce v náručí plyšového macka. Mal síce natrhnuté ucho a vypadnuté oko visiace na jednej nitke, ale preňho to bol zrejme najväčší poklad. So strachom v očiach sa zahľadel na mužov, ktorí si poňho prišli. Harry si to všimol. Všimol si i tú nezvratnú podobu so Severusom a na malú chvíľu sa mu zatajil dych a zvlhli mu dlane.

Napadali ho príšerné myšlienky, ale ako nemali, keď ... „Čo ak je to jeho syn? Čo ak mal predtým pomer s nejakou ... Ó, Merlin, prečo?“ zaúpel v duchu. „Prečo som sem len šiel!“ Skôr ako vošli sa ešte raz pozorne zahľadel na chlapca. Plavé vlasy boli iné, ale črty tváre, nos, ústa a tie čierne oči ... to mali navlas rovnaké. Ešte i ten nepreniknuteľný, záhadný výraz v tvári, ktorý ho neraz prinútil hádať, na čo asi tak myslí.

„Pôjdete so mnou do mojej kancelárie,“ vyzval ich právnik a čakal, kým sa usadili. „Dáte si kávu? Čaj alebo niečo iné?“ opýtal sa zdvorilo, ale oni odmietli.

„Dovoľte, aby som sa predstavil. Som Viktor Sullivan, advokát a právny poradca. Mojím oborom je rodinné právo a k tomu patrí i vybavovanie dedičského konania.“

„Prepáčte, ale v liste ste neuviedli žiadne meno. O koho sa teda vlastne jedná?“ začal Severus stále vyvedený z miery. Netušil, že Harry je na tom ešte horšie.

„Och, to ma mrzí, ale včera som mal strašne veľa práce. Zrejme som na to pozabudol. Ešte raz sa vám ospravedlňujem, hneď to napravím,“ vyjachtal, červený v tvári. Hanbil sa za takú chybu. Pán Viktor nikdy chyby nerobil. Bol precízny a svedomitý. Dokonalý pracovník, skvelý právnik. Rýchlo vytiahol z plechovej skrine ich zložku a roztvoril ju. „Zosnulý bol váš príbuzný Tobias Snape,“ prezradil im a pozrel na nich, či im to niečo hovorí. Pretože pokiaľ sám vedel od svojho klienta, Severus Snape nebol informovaný o tom, že niekto ako on vôbec žije.

Harrymu bol azda viac prekvapený ako jeho manžel, no viditeľne mu odľahlo a teraz sa zahanbil preto, lebo si namýšľal niečo, čo nebola pravda. Ale ako mal vedieť, že ide o príbuzného, keď sa o tom Severus ani len slovkom nezmienil? Ale zdalo sa, že Severus si jeho správanie i prekvapený výraz v tvári všimol. Asi aj preto zbledol, ale v hlave si rýchlo preratúval roky.

 „Nie, to nie je možné. Nemôže to byť pravda, aby otec ... Pre Merlina!“ zaúpel vystrašene. „To dieťa malo byť teda jeho ... jeho ... Nie, to je nemožné! Otec zomrel už dávno! Zomrel!“ opakoval si v duchu.

Keď Severus neodpovedal, slova sa ujal Harry. „Iste. Volal sa tak otec pána Snapa.“

„Áno,“ pritakal právnik. „Ale teraz nehovorím o ňom,“ odvetil zhovievavo a Severus si vydýchol. Iba na chvíľku, kým nezačal premýšľať, o čo tu teda vlastne šlo a kto je ten druhý Tobias Snape.

„A nejde o nejaký omyl?“ opýtal sa, pretože k inému záveru žiaľ nedošiel.

„Nie, určite nie,“ pokýval plešivejúcou hlavou muž sediaci oproti nim. „Tobias Snape mladší zomrel pred troma dňami. Dostal infarkt. Jeho manželka zomrela pred dvoma rokmi. A on vám vo svojej záveti odkázal svojho syna. Spoliehal sa na to, že ho prevezmete do svojej výchovy, pane.“

Severus prikývol. „Mohol by som vidieť tie dokumenty?“ Advokát mu ich ochotne podal a Severus čítal.

„Snape, Tobias ml., narodený v Londýne roku 1975,“ priam hltal údaje uvedené na tom dokumente. V jeho rodnom liste v kolonke otec stálo meno jeho otca a pri mene matky stálo: „Leticia Rottová.“

„Takže som mal skutočne nevlastného brata?“

„Nuž, je to tak,“ odvetil pán Sullivan. „A jeho syn Kyrian teraz čaká na chodbe.“

„Hej, všimol som si,“ hlesol Harry a Severus po ňom strelil pohľadom. On ho totiž absolútne a jednoznačne prehliadol.

„Len čo prečítam poslednú vôľu vášho brata, privediem ho sem, dobre?“ opýtal sa, hneď si nasadil okuliare a začal čítať. Obaja pozorne počúvali. Z toho, čo sa dozvedeli, zdedil Severus našťastie len chlapca. Otcove dlhy sa vyplatili predajom domu ako nehnuteľnosti. Avšak chlapec ostal úplne bez prostriedkov.

„Ak by ste ho však odmietli vziať a adoptovať si ho, je tu aj náhradná možnosť,“ upozornil ich advokát, ale bolo na ňom vidno, že mu to nepôsobí nijakú radosť. Bola to len nutná formalita.

„A to je?“ opýtal sa Severus, len tak pre informáciu.

„Sirotinec,“ odvetil skleslo právnik. Dúfal, že si to chlapča adoptujú. Veľmi si to želal. V sirotincoch deti nemali také možnosti, ako keď sú začlenení do normálnych rodín. Lenže netušil, že Severusova rodina nebola práve normálna. Už len manželstvo s mužom tomu nenasvedčovalo. Keby to vedel, zrejme by sa ten milý chlapík zhrozil, nehovoriac o tom, že mal pred sebou dvoch skvelých čarodejníkov.

Severus vrhol spýtavý pohľad na Harryho a ten skoro nebadane prikývol.

„Dobre. Súhlasím s adopciou. Treba podpísať nejaké dokumenty?“ opýtal sa a mužík naradostene vyťahoval ďalšie papiere na podpis.

Hneď potom vybehol natešený advokát na chodbu a doviedol so sebou chlapca do kancelárie.

„Pán Snape, pán Potter, toto je Kyrian Snape, váš synovec,“ predstavil im ho a chlapča úctivo pozdravilo.

Severus sa zamračil. „Ako to, že som si ho nevšimol hneď na chodbe?“ napadlo mu. „Má rovnaké oči ako Harry a ešte aj tie okuliare.“ V tej istej chvíli pukla váza na stole pána Sullivana a advokát sa čudujúc i ospravedlňujúc rýchlo ponáhľal upratať ten neporiadok. Harry sa začudovane pozrel na Severusa, no ten na sebe nedal nič znať.

Keď si všimol, že sa chlapča pod jeho prísnym pohľadom stiahlo a Harry si nenápadne odkašľal, prestal sa mračiť a podal chlapcovi ruku.

„Dobrý deň, Kyrian,“ pozdravil ho a díval sa, ako chlapča odvážne stislo jeho ruku a aj to, ako ju okamžite stiahlo späť.

Aj Harry sa s ním pozdravil. Lenže on si na rozdiel od Severusa kľukol, aby mal oči v chlapcovej úrovni.

„Ahoj, ja som Harry,“ oslovil ho, na čo chlapča odvetilo nesmelo rovnaký pozdrav. „Máš pekného macka. Má aj meno?“ zaujímal sa a chlapec znova prikývol.

„Lucas,“ odvetil a nesmelo Harrymu opätoval úsmev. No len čo pozrel znova na Severusa zvážnel a v očiach mu bolo čítať ako sa ho bojí.

„Myslím, že by bolo na čase odísť. Už aj tak sme sa zdržali príliš,“ zasiahol Severus nervózne. „Chlapec je zbalený?“ opýtal sa advokáta a ten prikývol.

„Tamto má svoj kufor,“ povedal a bežal do kúta miestnosti, aby im ho podal. Severus sa zamračil rovnako ako i jeho manžel. Nešlo totiž o kufor, ale skôr o kufrík. Advokát ho podal Harrymu a ten ho si ho vzal venujúc pozornosť Kyrianovi. Natiahol k nemu ruku.

„Pôjdeme,“ opýtal sa ho a počkal, kým ho chlapča nesmelo uchopilo.

„Tešilo nás, pán Sullivan. Dovidenia,“ pozdravili a konečne mohli opustiť úrad.

Len čo sa ocitli znova na poloprázdnej ulici, Harry nedočkavo oslovil Severusa.

„Nemyslíš si, že by bolo dobré, keby sme mu najprv pár vecí vysvetlili?“ opýtal sa ho nedočkavo, ale Severus ho prepočul. „Severus?“ ozval sa znova a jeho manžel až teraz zareagoval.

„Pýtal si sa niečo?“

„Hej, pýtal,“ odvetil pobavene Harry. „Podľa mňa by sme mu mali pár vecí vysvetliť, prv ako ...“

Severus sa pozrel na chlapca, ktorý cupital popri Harrym a pokrútil hlavou. „Myslím, že nie. Chcem byť čo najskôr doma. Nechcem sa zdržiavať. Vysvetľovanie si proste necháme na doma.“

„Tak dobre, ako chceš,“ prisvedčil. Nechcel sa s ním hádať. Skusmo pozrel na Kyriana, no ten uhol pohľadom. Ale aj tak Harry vedel, že ich počúva a pozorne sleduje. Uvažoval, aké ťažké to preňho musí byť, keď sa zo dňa na deň dostal medzi celkom cudzích ľudí hneď potom, čo stratil posledného z rodičov, ktorý mu ešte ostal. „Ako sa dostaneme domov?“ opýtal sa Harry, lebo bol zvedavý na Severusov názor. Vedel totiž, že sa premiestňovať nemôžu, kvôli chlapcovi. Letieť tiež nebol dobrý nápad. A cesta Rytierskym autobusom tiež nebola práve najvhodnejšia.

„Krbom z deravého kotlíka, myslel som,“ odvetil zadumane Severus a znova pozrel skúmavo na chlapca a hneď na Harryho, akoby mu čítal myšlienky, zopakoval, na čom trval i predtým. „Až doma Harry.“

Jeho manžel iba mykol plecami. „Ak myslíš.“

Cestou toho veľa nenahovorili. Pre každého z nich to bola zvláštna a hlavne nová situácia. Chlapec bol rovnako mĺkvi, ale zato všímavý. Keď sa dostali pred hostinec Deravý kotlík, začudovane a zvedavo si obzeral ľudí, čo tam sedeli i postávali pri bare. Severus podišiel k hostinskému, nechal mu na pulte zlatku a pýtal si povolenie použiť krb v jednej z hosťovských izieb. Tom im rád vyhovel.

„Premiestnim sa až po vás,“ povedal a zobral si od Harryho kufor, čo jasne naznačovalo, že s chlapcom sa má cez krb prepraviť práve jeho manžel. Harry mal chuť namietať, ale nespravil tak.

Namiesto toho sa otočil k chlapcovi a snažil sa mu čo najrozumnejšie vysvetliť, čo bude nasledovať.

„Nezľakni sa, dobre?“ upozorňoval ho, keď sa obaja postavili do vyhasnutého popola a Harry držal v pravej ruke za hrsť letaxu. „Ako som povedal. Nič sa nám nestane. Uvidíš,“ zopakoval zasa venujúc pozornosť iba chlapcovi a ten len prikyvoval. Keď však Harry hodil pod ich nohy letax a povedal adresu, na čo vyšľahli okolo nich zelené plamene, ktoré ich pohltili, Severus stihol zachytiť chlapcovo prekvapené zhíknutie. Aspoň dúfal, že to nebol výkrik prameniaci zo strachu, lebo potom by musel dať za pravdu Harrymu, ktorý chcel, aby sa s chlapcom pozhovárali prv ako prídu domov. Len čo však zmizli, rýchlo ich nasledoval a objavil sa vo chvíli, keď z nich Harry oprašoval v jednom zo salónov popol.

„Zľakol som sa, aby ste sa nedostali niekam inam,“ poznamenal a i on sa rýchlo oprášil. Nikto z nich si nevšimol, že chlapec hľadí k dverám s vyvalenými očami a zíza na tvora, ktorý sa tam objavil.

„Pán Potter, pán Snape, vy vitať doma. Obed sa bude podávať o hodinu,“ oznámil škriatok úctivo a uklonil sa im. „Pán Severus, vám prísť pošta. Ja vám ju nechať v pracovni na stole.“

„Ďakujem Roling,“ hlesol Severus a ukázal na chlapcov kufor. „Chlapec tu bude odteraz žiť s nami. Prichystaj mu izbu. Najlepšia bude hneď vedľa našej. A nech mu Maytta vybalí veci.“

„Ako si želať, pán Severus,“ pritakal škriatok a zmizol.

Harry si všimol, ako sa chlapec trasie. Ani si to zrejme neuvedomoval, ale rukou zvieral svojho macka tak mocne, až mu vypučilo i to jediné prišité oko, ktoré ešte mal a to visiace ešte viac previslo.

„Čo – čo to bolo?“ vyjachtal zajakavo.

„To bol náš domáci škriatok, Kyrian,“ odvetil Harry položiac mu ruku na plece. Chlapec bol bledý už aj predtým, ale teraz sa zdalo, že je priam priesvitný. Harryho slová naňho nijako neúčinkovali. Snažil sa chlapca upokojiť, ale márne. A Severus tam len stál s rukami zvesenými pozdĺž tela a očividne nevedel, čo so sebou, nie to ešte s chlapcom. To Harryho naštvalo.

„Dobre Severus, sme doma,“ povedal a čakal, že sa konečne bude mať k činu. Napokon to vzdal, vytiahol z vrecka nohavíc svoj prútik a otočil sa už aj tak k vystrašenému dieťaťu. „Kyrian? Niečo ti ukážem,“ povedal a vyčaroval pred ním malého, žltého vtáčika. Netušil, že chlapec od strachu vykríkne a rozbehne sa do najbližšieho kúta s tvárou zmáčanou od sĺz.

„Tak to sa ti podarilo,“ zahundral Severus.

„Je to tvoj synovec! Ja som sa aspoň snažil!“ vyhŕkol a bezmocne pozrel na chlapca trasúceho sa v kúte.

„Prepáč,“ zamrmlal Severus a vytratil sa s tým, že mu niečo donesie. Neklamal. Naozaj bol späť takmer okamžite. Podišiel ku chlapcovi, kľakol si a natiahol k nemu ruku.

„Kyrian? Poď ku mne,“ povedal a Harry sa díval, ako chlapča váhavo poslúchlo. Videl na ňom, že sa Severusa bojí, ale predsa ho poslúchol. „Vypij to, bude ti lepšie,“ povedal a odzátkoval malý flakónik. Musel mu ho však pridržať pri ústach, lebo sa ešte stále celý chvel.

„Upokojujúci elixír,“ vysvetlil Harrymu, ktorý sa bez slova zviezol do kresla a len ich sledoval. Severus potom vzal chlapca za ruku a usadil ho do jedného z kresiel.

„Nechcem, aby si sa nás bál,“ začal potichu. „Nie sme zlí ľudia.“

Harry si všimol, že chlapec napäto počúva a nespúšťa zo Severusa oči. Ale zdalo sa mu, že elixír zaberá. Už prestal fňukať a dokonca i triaška pomaly ustupovala. Možno za to mohol i Severusov hlas. Bol taký zamatovo mäkký, pokojný, taký podmanivý.

„Do včera som netušil, že som mal kdesi brata. Tvoj otec, Tobias a ja sme boli rodina, chápeš?“ opýtal sa a chlapec prikývol. „Preto si teraz tu. Nechcel som, aby si skončil v sirotinci. Tvoj otec si želal, aby som sa o teba postaral a ja to spravím. Sme pre teba síce cudzí, ale časom ... časom sa z nás stane rodina.“ Na chvíľu sa odmlčal a mrkol na Harryho, no ten naňho len bez slova hľadel a čakal, kedy povie to hlavné.

Severus si vzdychol. „To, čo ti ukázal Harry, bolo obyčajné kúzlo. Aj ja to viem robiť. V našom svete vie čarovať veľa ľudí Kyrian a netreba sa toho báť. Pamätáš si ako pukla tá váza u pána Sullivana a rozbila sa?“ opýtal sa odrazu a chlapec sklopil zrak.

„Urobil si to ty?“ spytoval sa Severus ďalej, no chlapec len pokrčil plecami. „Ver mi, nie je to nič zlé. Takto sa u detí ako si ty prejavujú čarovné schopnosti.“

„Čo to znamená?“ prehovorilo konečne chlapča a upieralo teraz na Severusa zvedavé oči.

„Zrejme aj z teba raz vyrastie čarodejník.“

„Budem čarodejník?“ zopakoval mysliac si, že sa mu to všetko len sníva. Už sa nebál, ale chcel vedieť, čo sa to okolo neho deje. Potreboval vysvetliť, ako to, že cestovali kozubom, prečo tá palička vykúzlila vtáčika a čo bolo to čudné stvorenie, ktoré pred chvíľou videl medzi dvermi.

„Pravdepodobne áno,“ prisvedčil Severus. „Takých čarodejníkov ako si ty, voláme čarodejníci muklovského pôvodu. A muklovia sú to ľudia, ktorí nemajú ani potuchy, že náš svet existuje, a že vieme čarovať. A my si to tajomstvo dobre strážime. Budeš ho strážiť spolu s nami?“ spytoval sa. „So mnou a s Harrym?“

Kyrian prikývol. „Budem. Nevedel som, že cez kozub sa dá cestovať,“ hlesol okamžite očividne sa osmeliac a rozhovoriac. Asi za to mohol elixír spolu s jeho detskou zvedavosťou.

„Dá sa. Ale cestujeme aj inak. Máme lietajúce metly, vieme sa premiestňovať z jedného miesta na iné a tiež máme svoj autobus. Rytiersky autobus,“ opravil sa Severus.

„Fíha,“ žasol chlapec, hneď vychrliac ďalšiu otázku. „Čo to bolo za čudo?“

Severus si domyslel, čo tým čudom myslí a už mu mykalo kútikmi úst. „To bol náš domáci škriatok. Volá sa Roling. Máme ešte ďalších dvoch. Mayttu a Grifku.“

„Aj oni vedia čarovať?“

„Áno. Ale nateraz bolo dosť otázok. Harry ťa vezme na poschodie a ukáže ti tvoju izbu, kde budeš bývať. Potom prídete na obed a hneď poobede si trochu odpočinieš.“

„Musím ísť spať?“ opýtal sa neveselo, ale neprotestoval, keď videl Severusov neústupný výraz v tvári.

Harry tam po celú dobu len sedel a ticho počúval. Občas prikývol, či pousmial sa. Bol ohúrený Severusovým prístupom k tomu chlapcovi. Sprvu si nevedel ani len predstaviť, ako sa k nemu bude správať a z jeho zdržanlivého počiatočného vystupovania nečakal, že to pôjde tak hladko.

„Rodina,“ preblesklo mu mysľou. Práve to slovo jeho manžel použil a zapáčilo sa mu. Konečne mal svoju rodinu, ktorú nedovolí nikomu, aby mu ju vzal. „Ani len smrti,“ zamrmlal tak, aby to nepočul ani jeho manžel a spravil, o čo ho požiadal. Vzal so sebou Kyriana, aby mu ukázal jeho novú izbu.

***

Deň prebehol bez problémov. Keď si Kyrian poobede pospal, Harry mu ukázal celý dom. Napokon vyšli do záhrady, aby nerušili Severusa pri práci, lebo ešte stále si dokončoval svoje laboratórium. Večer Severus usúdil, že bude najlepšie, ak chlapcovi stanovia isté pravidlá, ktoré mal dodržiavať, aby si navzájom na seba lepšie zvykli. Nechceli ho obmedzovať, ale na druhej strane mu zasa nemohli všetko dovoľovať. Museli preto existovať nejaké hranice a tie si vytýčili. Večer mu pre pokojný spánok dali elixír Bezsenného spánku, aby sa mu lepšie spalo a v noci sa po celodenných zážitkoch, ktorých bolo viac ako dosť nebudil nebodaj s plačom. V tom bol Severus naozaj predvídavý a Harry jeho návrh len uznanlivo odobril.

Keď sa konečne dostal Harry do spálne, bolo už čosi po desiatej. Severus ležal v posteli a čítal si v nejakých papieroch a on sa oprel chrbtom o dvere a pozoroval ho. Nevedel, čím to je, ale pomaličky v ňom klíčila mocná túžba, ktorá sa rozhárala v srdci a spaľovala ho. Sledoval Severusove črty tváre, znova zamračené a uvažoval, čo také číta, že sa pri tom mračí. Skĺzol pohľadom na jeho široké plecia, na tmavomodrú nočnú košeľu, ktorá odhaľovala kúsok z jeho hrude, kde sa černeli tmavé chĺpky a on nepochyboval, že sú mäkké ako zamat. Najviac ho fascinovali jeho ruky. Boli mocné, ale i jemné a s dlhými, štíhlymi prstami.

Severus zdvihol hlavu od papierov a zmätene sa naň pozrel. „Deje sa niečo?“

Harry len pokrútil hlavou a podišiel bližšie, rozväzujúc si župan. Chcel obísť posteľ na svoju stranu, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel a prešiel na tú jeho, sadnúc si opatrne na kraj. Zahľadel sa mu do očí a usmial sa.

„Podobá sa na teba,“ povedal šeptom a pohľadom skúmal jeho tvár hľadajúc medzi ním a chlapcom spoločné znaky. Pokojne by mohol byť jeho synom. Aj tak si to chvíľu myslel.
Všimol si, že Severusov dych sa zrýchlil a uškrnul sa, lebo ho to potešilo. „Severus?“ zašepkal podmanivo a oblízol si pery. „Mohol ... mohol by si pre mňa niečo urobiť?“ ozval sa nevinne.

„Iste,“ hlesol jeho manžel okamžite, nespúšťajúc oči z jeho vlhkých úst. Netušil, že i on prahne len po jedinom.

„Pobozkáš ma? Tak naozaj?“ nahol sa k nemu a perami sa jemne obtrel o jeho ústa. Keď začul Severusov prerývaný vzdych, len ho to povzbudilo a bol to znova on, kto urobil ďalší krok. Uchopil mu tvár do dlaní a žiadostivo sa mu prisal na horúce pery. Ale neostal len pri tom. Keď ucítil manželove ruky, ktoré ho vzápätí objali a keď sa mu z úst vydral ďalší vzdych zmiešaný s tým jeho, čo znelo jeho ušiam ako rajská hudba, prinútil Severusa pootvoriť ústa a prehĺbiť ich bozk.
A Severus mu vyhovel. Ako by aj nie, keď po tom túžil možno ešte viac ako Harry. Bozkával ho s takou nehou a láskou, akoby tým bozkom mal spasiť svoju dušu.

Ale bol to práve Severus, ktorý bozk prerušil. „Harry,“ šepol udýchane, snažiac sa polapiť dych. „Nemali by sme ... ja viac nemôžem ... nemusel by som sa ovládnuť a sľúbil som ti, že ...“

„Ja viem,“ zašepkal nežne Harry. „Ja viem, Severus. Nebudem ťa pokúšať. Len som ti chcel zaželať dobrú noc.“

Severus bol zmätený. Toto veru nebude dobrá noc, keď bude jednostaj myslieť na ich bozk a na to, aké by to bolo, keby zašli ešte ďalej ...

„Ach,“ hlesol. „Tak i ja ti prajem dobrú noc,“ šepol a hľadel na mladíka, ktorý stále s úsmevom na tvári obišiel posteľ, aby sa konečne dostal na svoju stranu a vkĺzol pod prikrývku. Avšak otočil sa na bok a hľadel na Severusa, ktorý sa rozhodol dočítať si dokumenty rozložené na kolenách. Modlil sa, aby si Harry nevšimol, ako sa mu chvejú ruky a ako mu oči bezcieľne tekajú po papieri. Nevnímal nič z toho, čo po tom bozku prečítal. Myslel len na to, ako zaspí bez toho, aby sa na Harryho náhodou nevrhol.

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

zaujímavé...

Grid,4. 8. 2009 15:24

Naozaj sa teším na ďalšie kapitolky! Takže píš!!!
Síce by som nečakala dieťa v tomto inak pekne rozohratom príbehu, ale dobre, ukáž čo s tým chceš dosiahnuť. Pozriem sa sem ešte podvečer, možno ma potešíš novou kapitolkou.

Ups...

Lucy,3. 8. 2009 7:45

som zvedavá na Harryho reakciu a ako to Seve vysvetlí... dieťa, to predsa nie je len tak. Ale bude sranda, aspoň budú mať vlastné

Saskya

Tessa - Lethy :),2. 8. 2009 22:13

a jeje ... ups :D samozrejme, že to malo byť RL ... dik za koment, aspoň si to môžem opraviť :D

;-))))

Saskya,31. 7. 2009 23:44

ešte budem otravovať.... jedna otázočka...
"Aby ste vedeli, Severus a Harry nebudú jediný pár, ktorý sa tu objaví. Mám rovnako rada i pár SB a RM a ešte pribudne nám ešte jeden pár,..." - dve vety u úvodu tejto poviedky... neviem, či som vážne až tak tupá (určite :-D) - ale ani zaboha si neviem spomenúť na postavu s iniciálmy - RM... kto to je? :-P alebo to malo byť RL - Remus? :)

:)))

Saskya,31. 7. 2009 23:39

wow... a to som si myslela, že ma už nič extra prekvapivé nečaká, že sa len bude rozvíjať ich vzťah, pričom sa budú snažiť zachrániť Severusov život... to bude ešte veľmi zaujímavé :D
btw, teraz ma tak napadlo - v poviedke to nebolo vôbec spomínané a už dosť pochybujem, že aj bude... ako je to s ich menami? zmenili sa im nejako? (priezviská, samozrejme :D)... Snape/Potter... Potter-Snape, Snape-Potter.... ? nie že by to bolo nejako dôležité, len ma to tak napadlo :)
a kapitola je naozaj veľmi pekná... :-D treba sa vôbec vyjadrovať ku jej koncu? :-D

Nádhera :o)

Janka,31. 7. 2009 23:15

Tadle povídka vážně nemá chybu. Sem zvědavá od koho zdědil to dítě :o) No vypadá to, že to bude ještě hodně zajímavý, takže jen tak dál, už se mocinky těším na pokráčko :o)

:))

nadin,30. 7. 2009 0:48

Povedala som si, ešte pozriem, či niečo pribudlo...
Tak, žeby mal Sevík ľavobočka??
Kapitolka bola pekná, len je mi ľúto Severusa, ale ty ho určite nenecháš umrieť.
Píšem akosi zmätene, to bude tou hodinou polnočnou...