Choď na obsah Choď na menu
 


S. Snape a tajomstvo Stonehenge - 11. a 12.kapitola

8. 8. 2009

11. kapitola

Strage!

 

Obrázok Harry vošiel do domu celý uponáhľaný. I chlapec bol červený v tvári a dychčal. S obavami pozrel na hodiny a zhrozil sa. O desať minút malo byť pol jednej. Už dávno mali byť doma. Sľúbil predsa svojmu manželovi, že sa spolu naobedujú. Harry s nevôľou zazrel na malého kocúra spokojne ležiaceho vo svojej klietke. Akoby sa mu vysmieval priamo do tváre.

„Pán Potter, vitať doma,“ pozdravil ho Roling, zbavujúc ho nákupných tašiek.

„Môj manžel už obedoval?“ opýtal sa Harry skleslo, ale škriatok pokrútil hlavou.

„Nie pane, pán Severus byť v záhrade. On mať návštevu,“ povedal.

„Návštevu?“ zháčil sa Harry. Nevedel si predstaviť, kto by sem chodil v čase obeda a rušil ich.

„Kde je môj manžel?“

„On byť v záhrade,“ povedal úctivo škriatok.

„V poriadku. Zájdem za ním. Zatiaľ nám prichystajte obed. A Kyrian,“ otočil sa k chlapcovi. „Nezabudni si predtým umyť ruky,“ napomenul ho a zamieril k zadnej časti domu.

Vo chvíli, keď otvoril zadné dvere a vyšiel na kamenné schody, naskytol sa mu azda ten najstrašnejší pohľad. Kliatba, ktorý vyšľahla z konca prútika jeho krstného otca zasiahla Severusa priamo do hrude. A on ju neodrazil. Namiesto toho odhodil svoj prútik, rozpažil ruky a zavrel oči v očakávaní svojho konca. Mocné kúzlo ho zrazilo na zem vo chvíli, keď záhradu preťal Harryho zhrozený výkrik.

Sirius sa otočil, sám nechápajúc, čo sa práve stalo. V očiach mal rovnaké zdesenie, možno o niečo menšie ako jeho krstný syn.

„Harry, ja ...“ zašepkal, bezmocne skloniac svoj prútik a uprel pohľad na Snapa, ležiace bezvládne na trávniku.

Harry okolo neho iba prebehol, vrhnúc sa na kolená k svojmu manželovi, skúšajúc ho prebrať. „Severus?“ triasol ním, prihováral sa mu, ale nič nepomáhalo. Skúsil ho nadvihnúť a len čo priložil ruky pod jeho chrbát zistil, že ich má od krvi. Od jeho krvi ... S hrôzou si uvedomil, že karmínová mláčka pod jeho telom sa čoraz viac zväčšuje.

„Čo si to spravil?“ zahabkal vyplašene, hľadiac naňho smaragdovými očami, ktoré boli plné výčitiek a obvinení. „Ako si mohol Sirius?!“

„Ľutujem Harry,“ zahabkal muž stojaci za jeho chrbtom, nevediac, čo si počať. „Sám sa postavil do cesty kúzlu.“

„Na to ti kašlem! Aké kúzlo si vôbec použil! Povedz mi to! Okamžite! Musím mu pomôcť,“ šepkal nástojčivo, zvierajúc manželovu ruku vo svojej dlani priam kŕčovito, uprene hľadiac na jeho pobledlú, skoro priesvitnú tvár. Vedel, že veľa času nemá.

„Strage,“ odvetil polohlasne.

„Sirius!“ V tvári jeho krstného syna sa zračilo ohromujúce zdesenie. Avšak nestratil duchaprítomnosť. Otočil sa k svojmu manželovi, opatrne ho pretočil na bok a s vytiahnutým prútikom kĺzal po jeho ranách opakujúc: „Saldrasi ferita! Saldrasi ferita,“ kým sa mu zranenia nezacelili.

Jeho krstný otec postával obďaleč a najradšej by sa bol v tej chvíli prepadol do zeme. Keď videl, že chce Snapa kúzlom zodvihnúť a preniesť do domu, neobratne mu ponúkol svoju pomoc, ale chlapcov mrazivý tón v hlase a jeho strohé odmietnutie stačili na to, aby sa cítil horšie ako posledná špina.

„Nie Sirius! Už si spravil dosť! Ak to Severus neprežije, nikdy ti to neodpustím!“

S tými slovami ho zanechal v záhrade, skrúšene hľadiac na kaluž krvi svojho nepriateľa, Severusa Snapa. Ešte stále nechápal, čo sa vlastne stalo. Nechcel ho zabiť. Iba provokoval, tak ako vždy ... Ako mal tušiť, že ten šialený netopier urobí takú hlúposť a vrhne sa kliatbe do cesty? Sám však bol zodpovedný za kliatbu, ktorú použil. Krvavý kúpeľ nebola práve najlepšia voľba. Ale už to nemohol zmeniť. Oči sa mu zaleskli a nechýbalo veľa, aby sa znovu nezrútil, keď začul spoza chrbta jeho hlas.

„Sirius?“ ozval sa Remus, chytiac ho za plece, s obavami hľadiac na krvavú kaluž. „Čo sa tu stalo?“

Sirius sa mu však iba vytrhol a odmiestnil sa preč. Remus sa ponáhľal s obavami do domu, ochotný pomôcť, ak by bolo treba, tušiac, že sa jeho priateľ znova do niečoho zaplietol. Vbehol do domu a na chodbe našiel stáť akéhosi chlapca s vystrašeným výrazom v tvári. Pristúpil k nemu s obavami a chcel sa opýtať, kde je Harry, keď začul akýsi buchot vychádzajúci z jedných dverí na konci chodby. Nechal chlapca chlapcom a ponáhľal sa ta.

„Harry?“ volal naňho, ale odpoveď nedostal. Keď nakukol do miestnosti, zbadal ho horúčkovito preberať zásoby Severusových elixírov. „Harry!“ okríkol ho a stiahol ho preč od regálu, pretože mladík robil viac škody ako úžitku a z podlahy už bolo cítiť zmiešané výpary elixírov z rozbitých nádobiek. „Čo sa stalo?!“

„Potrebujem elixír na tvorbu krvi,“ vyjachtal ako v tranze a znova uprel svoj pohľad na regál s fľaštičkami. „Nemôžem ho nájsť! Severus ho súrne potrebuje!“ zvolal zúfalo a chcel sa vrhnúť späť k prehľadávaniu ostatných fľaštičiek, ale Remus ho držal pevne.

„Choď za ním, ja ho donesiem!“ prikázal mu, ale Harryho mozog akoby odmietal reagovať. „Tak choď!“ zopakoval a Harry cúvol. Potom sa rozbehol priamo do ich spálne za svojim manželom. Remus mu bol v pätách aj so správnym elixírom v rukách.

Remus vošiel do spálne hneď za ním. Len kútikom oka zachytil pohyb zatvárajúcich sa dverí oproti, ale teraz tomu nevenoval pozornosť. Keď zbadal ležať na posteli Severusa v krvavých šatách, spopolavel.

„Pre Merlina, Sirius, čo si to vyviedol?“ napadlo ho a rýchlo pristúpil k posteli, odstrčiac Harryho bokom, len aby mohol prezrieť zranenia. Dotrhaná košeľa i habit svedčili o mimoriadnej kliatbe a tmavé, červené, stále mokré škvrny prezrádzali, že prelial skutočne veľa krvi. Ale zdalo sa mu, že rany sú celkom dobre zahojené. Aj tak naňho namieril prútik a skúsil pozrieť, či nemá nejaké vnútorné zranenia.

„Čo ... čo to robíš?“ opýtal sa Harry trasúcim sa hlasom stojac opodiaľ a bedlivo ho pozorujúc.

„Toto ma naučila mama,“ zašepkal Remus. „Skúšam zistiť, či nemá vnútorné zranenia, ale nijaké nenachádzam,“ povedal pokojnejšie.

Hneď na to s Harryho pomocou vliali Severusovi do hrdla elixír a dúfali, že nie je neskoro a on zaberie. Harry sa zdrvene zosunul do kresla, ktoré mu Remus privolal kúzlom. Vôbec si nevšimol, že jeho ruky sú stále od Severusovej krvi, rovnako ako i jeho šaty, kým ho na to Remus jemne neupozornil. Keď sa však Harry nehýbal, iba si bezmocne hľadel na krvavé dlane, Remus sa opatrne dotkol jeho pleca.

„Myslím, že by si sa mal ísť umyť, Harry. A prezliecť. A bolo by treba prezliecť i Severusa a tiež tie zašpinené obliečky,“ dodal.

„Ja to urobím,“ odvetil okamžite Harry. „Postarám sa oňho, je to môj manžel,“ zašepkal, vzhliadnuc k jeho stále bledej tvári.

„Samozrejme. A ja ti rád pomôžem, ak dovolíš,“ šepol opatrne Remus. Až teraz Harry poslúchol. Len čo sa umyl a prezliekol do čistých šiat, spoločne s Remusom prezliekli i Severusa a Harry šikovne vymenil špinavé obliečky za čisté. Krvavé škvrny z vankúša a periny dostal Remus preč kúzlom. V Remusovi sa uplynulým časom zväčšovali obavy i o Siriusa. Nebol práve v najlepšom rozpoložení, keď sa vyparil a ani sa tomu nečudoval. Ale aj tak potreboval počuť, čo sa vlastne stalo. Nechcel veriť tomu, že by bol jeho priateľ schopný niečoho takého podlého a bol by na Severusa zaútočil tak kruto, ba surovo. Niečo sa muselo stať, niečo tomu predsa muselo predchádzať.

„Harry?“ ozval sa šeptom a hoci k nemu mladík nevzhliadol, vedel, že ho počúva. „Čo sa stalo?“

Harryho telom myklo, akoby ním prebehol bolestný kŕč. „Neviem ... ja ...“ habkal nesúvislo. „Videl som ... ako Sirius vyslal kliatbu a ... Seve ... Severus sa vôbec ...“ hlas sa mu zlomil a spod okrúhlych rámov okuliarov sa po jeho líci skotúľali prvé slzy, ktoré neprestávali tiecť. „Nebránil sa!“ zvolal a až teraz pozrel zvláštnym, zlomeným pohľadom na Remusa. „Postavil sa mu ... priamo do cesty ...“

„A Sirius?“

„Ten ma teraz vôbec nezaujíma, Remus!“ ozval sa a jeho hlas znel zlostne. „Prečo to urobil?! Zaútočil na môjho manžela! Vari nič nechápe?!“

Remus pristúpil bližšie, povzbudzujúco mu stisnúť plece a Harry si skryl tvár do dlaní. „Nemyslím si, že to spravil naschvál, Harry.“

„Neviem, či to spravil naschvál alebo nie, ale ako som povedal, to teraz nie je dôležité. Ak to Severus neprežije ... tak ... tak ...“

„Nesmieš ho znenávidieť!“ zhrozil sa Remus pri myšlienkových pochodoch mladého čarodejníka, ktoré si poľahky domyslel. „To by bola jeho smrť!“

Harry si len odfrkol. „Čo nepovieš!“

„Harry ... myslím si, že Severus je na tom dobre. Vonkajšie zranenia predsa nemá. Zahojil si mu ich ty?“

Harry prikývol. „Tak vidíš. A spravil si to skvele. Ani ja by som to lepšie nezvládol. A ani vnútorné zranenia som neobjavil. Ale ak si chceš byť istý, môžem zájsť do sv. Munga a priviesť odtiaľ ošetrovateľa.“

„To by asi bolo najlepšie. Musím si byť istý,“ hlesol. „Musím, chápeš?“

Remus neodpovedal. „A ten chlapec?“ opýtal sa, keď si naňho spomenul.

„Kyrian!“ zvolal zhrozene Harry. „Ešte sme ani neobedovali. Musí byť hladný. Mal by som sa oňho postarať.“

„Ja to spravím, nemaj obavy,“ navrhol Remus, ale Harry iba pokrútil hlavou.

„Nie, bojí sa cudzích ľudí. Nemá nikoho iného len mňa a ...“ jeho pohľad znovu padol na bledého manžela bezvládne ležiaceho na posteli a na chvíľu stíchol. „Mohol ... mohol by si pri ňom ostať, kým sa nepostarám o chlapca?“

„Isteže. Buď bez obáv,“ súhlasil a vyprevadil Harryho zroneným pohľadom z izby. Videl, ako Severus pootvoril pery a čosi zašepkal. Najprv mu nerozumel, ale Severus zašepkal zo spánku ešte raz a teraz priložil ucho blízko jeho perí.

„Harry,“ uvedomil si Remus. „Volá Harryho.“

Harry vyšiel na chodbu, nasucho prehltol a zaklopal na dvere Kyrianovej izby. Chlapec sedel v kúte s mačiatkom v náručí a tváril sa dosť vydesene.

„Kyrian?“ ozval sa Harry vynaložiac všetku námahu, aby znel jeho hlas celkom normálne. Chlapec k nemu vzhliadol, ale ani sa nepohol.

„Bude strýko v poriadku?“ opýtal sa trasúcim sa hláskom a čakal na Harryho uistenie.

„Isteže bude, urobili sme, čo sme mohli,“ odvetil okamžite Harry, presviedčajúc takto i sám seba. „Poď, určite si už hladný. Je čas najesť sa,“ povedal a vystrel k nemu ruku. Chlapča položilo kocúrika vedľa seba a ten sa okamžite začal hrať s akousi hračkou. Harrymu to prišlo ako akési klbko.  Spoločne zišli do jedálne a spoločne sa najedli, hoci Harrymu vôbec nechutilo a väčšinu jedla ostalo na jeho tanieri. Aspoň chlapec pojedol všetko.

„Kyrian, ja sa teraz vrátil k Severusovi,“ povedal vážnym hlasom, keď pobehoval po jedálni a zhľadúval nejaký kus čistého pergamenu a brko, aby mohol napísať stručný odkaz. „Poprosím Hermionu, či by ťa nemohla prísť postrážiť. Je veľmi milá, isto si ju obľúbiš,“ hovoril zamyslene. „Už si ju videl. Práve dnes sme sa stretli.“

Chlapec nevydal ani hláska, iba poslušne prikývol, sledujúc ako Harry uväzuje list o nohu sove. A hoci mal pár ďalších otázok na jazyku, pochopil, že teraz by s nimi asi Harryho nemal otravovať.

„Vráť sa prosím do svojej izby, kým Hermiona nepríde,“ poprosil ho a bol rád, že chlapec bez reptania poslúchol. On šiel potom oznámiť Removi, že sám zájde k svätému Mungovi a privedie odtiaľ nejakého ošetrovateľa, hoci aj na silu, ak by nechcel prísť. Našťastie to nemusel. V nemocnici nebolo tak rušno a tak sa jeden z ošetrovateľov sám ponúkol, že ho bude sprevádzať, aby dôkladne prezrel zranenia jeho manžela. Pri príchode skonštatoval len to, čo už Harry počul od Remusa. Ale nariadil mu novú dávku elixíru na doplnenie krvi spolu s posilňujúcim elixírom. Remus mal pravdu, Harry bol teraz už oveľa pokojnejší.

Len čo Harry vyšiel späť na poschodie, keď vyprevadil ošetrovateľa, začul zdola akýsi buchot. O chvíľu na to sa sídlom rozľahol Hermionin hlas.

„Hermiona tu som, prosím nekrič,“ žiadal ju priškrteným hlasom vyjdúc z knižnice. Vybehla za ním s vystrašeným výrazom v tvári.

„Čo sa stalo? Je to vážne?!“ vyzvedala a tak jej rozpovedal všetko, čo sa stalo, zavedúc ju k dverám chlapcovej izby.

„Tak vidíš, bude v poriadku,“ hlesla a viditeľne jej odľahlo. „O Kyriana si nerob starosti. Iste si budeme rozumieť. Okrem toho ... nechceš aby som ho radšej zobrala k nám? V Brlohu je teraz i malá Victory a ...“

„Neviem. Skús sa ho opýtať. Chcem, aby sa rozhodol sám. Nechcem ho do ničoho nútiť. Okrem toho, cudzích sa stále bojí. Som rád, že si ako tak zvykol na nás dvoch,“ hlesol.

„Dobre, opýtam sa ho. Keby sa rozhodol ísť so mnou, dáme ti vedieť. Teraz choď, myslím, že tvoj manžel ťa teraz potrebuje viac,“ šepla, kývnuc k náprotivným dverám. Harry ťažkopádne prikývol a zmizol za dverami vedľajšej izby.

Remus sa otočil od okna a uprel naňho svoje skúmavé sivé oči. Harry si všimol, že je nepokojný, ale nechcel skúmať, čo je toho príčinou. Jemu teraz ležalo na srdci len manželovo uzdravenie.

„Nebude ti vadiť, ak pôjdem?“ opýtal sa ho starší čarodejník opatrne.

„Nie Remus, len choď,“ odvetil, ale ešte ho zastavil. „Ty náhodou nevieš, čo sa stalo v tú svätojánsku noc? Aj Sirius to pár krát už vytiahol a otrieskával mi to o hlavu,“ zahundral Harry, hľadiac uprene do Severusovej tváre. To bolo totiž to, čo stihol zachytiť z jeho nezmyselného drmolenia, keď ho vyšetroval ošetrovateľ.

Remus však neodpovedal. Premýšľal, čo by bolo najlepšie. „Harry, podľa mňa ... ja nie som ten pravý, kto by ti o tom mal povedať. Popros Severusa, keď sa preberie a bude mu lepšie.“

Harry prikývol. „Asi. Dobre, urobím to,“ povedal zamyslene a pristúpil bližšie k Severusovej posteli. Bruškami prstov mu prešiel jemne po línii stále bledého líca a skĺzol k brade. S tichým povzdychom mu odhrnul ebenové vlasy z čela a uteráčikom mu ho osušil od kropají potu, ktoré ho orosili.

„Prečo, Severus, prečo?“ zašepkal zlomene. „Čo ťa primälo vrhnúť sa tej kliatbe priamo do cesty? A čo s tým všetkým má spoločné tá svätojánska noc?!“ precedil pomedzi zuby a chvíľu mu trvalo, kým sa znova upokojil. Potom sa zohol k jeho pootvoreným ústam a vtisol na ne krátky bozk. Prisunul si kreslo k jeho posteli a držiac ho opatrne za ruku si sadol. S očami upretými na jeho tvár sledoval bedlivo každú jeho mimickú reakciu.

Remus vpálil do Blackdog Manor ako blesk, ale našiel tam iba Regula, ktorý ho prekvapene, no o to s väčším potešením privítal. On však naňho nemal vôbec čas a pravdu povediac, ani náladu.

„Kde je Sirius?“ opýtal sa chvatne, ale Regulus len pokrútil hlavou.

„Netuším. Od rána tu nebol,“ odvetil mladší z bratov a zháčil sa. „Deje sa niečo Remus?“

Ale Remus neodpovedal. Vybehol z domu a znova sa odmiestnil, stratiac sa Regulovi spred očí.

Remus urputne premýšľal, kde by jeho priateľ mohol byť, ak nebol doma. Bolo len pár takých miest, kde by sa mohol uchýliť. Ale nemyslel si, že by ho našiel práve tam, kde ho i objavil. Kľačal pri hroboch Jamesa a Lilly s tvárou schovanou v dlaniach. Dlhé, rovné vlasy mu rozvieval vietor. Remus nasucho prehltol. Keď ho tam tak videl, kývať sa s tvárou zmáčanou slzami, vyzeral ako šialený.

„Sirius?“ oslovil ho opatrne a ešte opatrnejšie sa dotkol jeho pleca. Sirius sa zľakol, ale nevytrhol sa mu.

Remus pristúpil ešte bližšie. „Bude v poriadku, nemaj obavy. Dostane sa z toho,“ ubezpečoval ho a cítil ako Siriusovo telo na malý moment stŕplo.

„Bol som pri Harrym. Mal by si mu to vysvetliť. Odpustí ti, nepochybujem o tom,“ pokračoval, ale Sirius iba pokrútil hlavou.

„Nie!“ odvrkol a rukami sa zaboril do zeme, pokrývajúcej náhrobky dvoch ľudí, ktorí patrili k jeho najbližším.

„Sirius ... buď rozumný,“ pokúšal sa ho obmäkčiť Remus, ale zdalo sa, že jeho snaha je zbytočná.

„Nie!“ zavrčal znova. „Neuchránil som ho pred ním! Neuchránil! Už ho má celkom vo svojej moci!“

„Sirius, Harry nie je James,“ povedal opatrne. „Myslím si, že on má Severusa úprimne rád.“

Sirius neodpovedal. Chvíľku mu trvalo, kým zo seba dostal nejaké slová. „Keby vedel, čo sa vtedy stalo, znenávidel by ho!“

„Možno, ale tým si sám nemôžeš byť istý,“ oponoval mu Remus. „Nie je lepšie nechať minulosť minulosťou a žiť v prítomnosti?“

Jeho priateľ pokrútil hlavou a odfrkol si.

„Prečo si naňho vlastne vytiahol prútik?“ opýtal sa ho po ďalšej odmlke.

„Len som ho provokoval. On na mňa vypálil prvý. Bola to obrana. Nečakal som, že sa ... že sa mi vrhne priamo do rany,“ precedil pomedzi zuby. „Vieš, čo mi Harry povedal? Že ak sa nepreberie, tak ...“ hlas sa mu zasekol v hrdle. „Znenávidí ma. Mňa! Svojho krstného otca! Ale mne záleží len na jeho šťastí!“ zakričal bezmocne a vyvrátil hlavu do hora. „Som vari prekliaty, Remus?! Prečo i ja nemôžem byť šťastný?!“

Remusovi stislo pri jeho slovách srdce. Nevedel, čo ho primälo pristúpiť k nemu a objať Siriusa, ale spravil to. A Sirius sa nebránil. Aspoň nie sprvu. Keď si však po chvíli uvedomil, že sa necháva hýčkať v Removom náručí, vytrhol sa mu a rozbehol sa preč bez slovka vysvetlenia. Remus iba sklonil hlavu, aby ani len to jasné, modré nebo nevidelo bolesť, ktorá sa mu v tej chvíli zračila v tvári. Chcel vari tak veľa? Veď ho túžil len povzbudiť a upokojiť ... A on ho odvrhol ... znova ...

Hermiona s Kyrianom nakoniec neodišli. Ostala tu s nimi, aby sa o chlapca postarala, kým sa Severus nedostane z najhoršieho.

Severus sa cítil hrozne. Akoby ho prevalcovalo stádo trollov. Bolela ho azda každá kostička v tele, ale viac ako bolesť si uvedomoval teplo sálajúce z ruky, ktorá spočívala prepletená s tou jeho. S vynaložením menšej námahy ako očakával otvoril viečka a prinútil svoje pery zotrvať v jemnom úsmeve.

„Neodišiel? Je tu? Tak o čom to potom ten Black ...“ hútal v duchu, keď mu to došlo. „Blufoval! Ten všivák blufoval! Chcel ma iba vyprovokovať a ja hlupák som sa nechal. Sadol som mu na návnadu ako hlúpa ryba!“ uvedomil si zdesene.

„Harry?“ zašepkal, ale jeho hlas znel stále dosť slabo. Prstom ruky pohladil manžela po dlani, len aby skúsil, či to zaberie a znova ho oslovil.

„Č-čo? Severus!“ zahabkal chlapec, okamžite sa preberúc zo spánku. „Ty si hore? Kedy, ako ...?“ šepkal, zovrúc jeho ruku v svojej pevnejšie.

Severus sa naňho usmieval, ale úsmev mu z tváre zmizol, keď si spomenul na dôvod, ktorým ho Sirius dostal na kolená. „Harry, ja ...“

„Ticho, nenamáhaj sa,“ zašepkal prosebne, ale Severus odmietol.

„Ja musím Harry,“ povedal so všetko vážnosťou, zbierajúc odvahu na priznanie. „Mal som ti to povedať už skôr. Jediný dôvod, pre ktorý sa na mňa Black hnevá a nie jediný, pre ktorý ma nenávidí.“

Harry nechápal. „A ... čo to teda je?“

„Tajomstvo, ktoré ma ťaží pár rokov. Tajomstvo Svätojánskej noci.“

*************************************************************************

Vysvetlivky:

Strage - krvavý kúpeľ

Saldrasi ferita - zaceliť rany

 

Kúzla, ktoré som si našla na webe v slovníku ... a sú skvelé! Tak sa mi sem hodili, až je to neuveriteľné ...

 

******************************************************************************************************

 

12. kapitola

Svätojánska noc

 

Obrázok Harry sedel pri Severusovej posteli, stále si neuvedomujúc, že ho skoro až kŕčovito drží za ruku.

„Tak dobre, začni, počúvam,“ nabádal nervózne svojho manžela a poposadol si v kresle.

Severus na moment privrel oči uvedomujúc si, aké to môže mať preňho následky, ale nebolo cesty späť. Harry sa to konečne musel dozvedieť, aby on, Severus Snape mohol zobrať i posledný tromf, ktorý držal Sirius Black vo svojich rukách a začal rozprávať.

„Bol som vtedy mladý. Mal som sedemnásť a bol som zamilovaný,“ začal, akoby ho tieto dôvody mladíckej nerozvážnosti mali ospravedlniť. Na Harryho sa ani nepozrel. Vedel, že v týchto momentoch by to nezvládol.

„Iste, do mojej matky,“ vmiešal sa do rozhovoru Harry, ale zamračil sa, keď Severus pokrútil odmietavo hlavou.

„Nie, nie do nej, hoci som ju mal rád. Bola moja najlepšia priateľka, ale nemiloval som ju ako ženu. Ak by to tak bolo, teraz by sme neboli manželmi,“ opravil ho a pokračoval. „Miloval som niekoho iného. A veľmi. Ale vedel som, že nikdy nemôžeme byť spolu, lebo nás oveľa viac rozdeľovalo ako spájalo. Tak ako on ma veľmi nenávidel, ja som ho miloval. A nevzdával som sa. Dúfal som, že jedného dňa to pochopí. Nestalo sa tak,“ pokrčil plecami.

Harry ho nechcel prerušiť, ale napadlo mu, či to nebol práve Sirius, do ktorého sa jeho manžel pred rokmi zamiloval. Ak by to tak bolo, vysvetľovalo by to ich terajšiu nevraživosť.

„A čo s tým má spoločné svätojánska noc?“ opýtal sa nechápavo a uprel naňho svoje zelené oči, odrážajúce zvedavosť.

„Všetko, Harry,“ odvetil mu. „Bol som v poslednom ročníku a škola pomaly končila. Vedel som, že príležitostí je tak málo a ja som si chcel ukradnúť aspoň kúsok šťastia. Napokon som spravil to, čo som si už dlho pripravoval. V tú noc som vypil Felix Felicis, ktorý som vyhral od Slughorna. Všetko šlo ako po masle. Vedel som, že sa mal s niekým stretnúť v Astronomickej veži, ale ten niekto neprišiel. Opil sa ... zo žiaľu. Bolo to ľahšie ako som si myslel. A ja som vedel, že prišiel môj čas. Keď som sa ukázal, bol taký opitý, že iste nevedel, čo robí ... Prvý raz som v jeho očiach videl to, čo som si v nich prial uzrieť od prvého okamihu. Lásku ... vášeň ... túžbu i obdiv ... Nemusel som robiť celkom nič. Sám mi pod vplyvom množstva vypitého alkoholu vyznal lásku, sám sa mi vrhol do náručia a šepkal mi tie najkrajšie slová, aké som túžil počuť.“

Harry napäto počúval. Celý sa chvel. Bol by radšej, keby si to nechal Severus všetko pre seba, pretože teraz cítil k tomu neznámemu niečo, čo predtým nikdy nezažil. Zožierala ho pálčivá žiarlivosť. A bál sa, čo bude nasledovať. Najradšej by si bol zakryl uši a nakričal naňho, nech už skončí s tým rozprávaním a prestane ho trápiť, lebo to nevydrží, ale nespravil to. Ovládol sa.

„A čo sa stalo potom?“ opýtal sa akoby cudzím, nie svojim hlasom.

„Nič,“ odvetil Severus zahanbene. „Celkom nič, hoci sme boli už obaja ...“ trhane sa nadýchol ... „do pol pása nahý, nestalo sa to. Vtrhol tam Black a všetko prekazil.“

Harry pustil jeho ruku a zbledol ešte viac. „Sirius? Vyrušil vás Sirius? Ja ... ja myslel som, že – že ...“

Severus pokrútil hlavou. „Myslel si si, že som bol zamilovaný doň? Nie, hoci neviem, či by to teraz nebolo lepšie,“ zahundral.

„Tak kto ...“

„James, Harry. Bol to James koho som miloval. Tvoj otec,“ povedal a konečne nabral odvahu pozrieť mu do očí.

„Nie ...“ habkal mladík. „Čo to hovoríš ... Nie!“ vykríkol vstanúc z kresla tak prudko, až ho prevrátil.

„Harry, je ... je mi tak ľúto,“ šepol, ale chlapec ho nevnímal. Vnímal vlastnú bolesť z ešte bolestnejšieho poznania.

„Ako si mohol!“ okríkol ho. „Ako si mi to mohol tajiť!“ Prechádzal sa hore – dolu po izbe ako lev v klietke a potom zastal. Z jeho zelených očí sršali blesky a Severus vedel, že má na to plné právo. Má plné právo ho nenávidieť. „Môj otec?!“ zvolal znova neveriaco a z jeho hrdla sa vydral zvuk podobný smiechu, ale nebol to smiech. „A čo som pre teba ja?! Náhrada zaňho?! Do kotla, Snape!“ zakričal, ale to už sa hnal k dverám, zlomený žiaľom a neutíchajúcou bolesťou, ktorá sa mu zahryzla priamo do srdca.

„Harry!“

Severusovo volanie už nepočul. Nechcel ho počuť. Bol by najradšej, keby na uplynulé minúty zabudol. No to sa nedalo. S vedomím, že jeho manžel miloval jeho otca ...  

Hermionu, ktorá stála vo dverách svojej spálne so zdeseným výrazom v tvári prehliadol. Nemohol tušiť, že počula každé slovo. Napriek tomu Severusa neobviňovala. Videla predsa zlatú žiaru. A tá bola taká jasné, taká čistá ... Nech si už Harry teraz myslel čokoľvek, ona vedela, že Severus miluje jeho a nie spomienku na jeho otca. A nemá ho ani ako jeho náhradu. Azda i preto na seba natiahla župan a zastala pred dverami do Severusovej spálne. Zaklopala a vošla dnu bez pozvania.

„Grangerová?“ ozval sa spýtavo, premýšľajúc, čo tam tá šprtka vlastne robí.

„Dobrý večer, som rada, že už vám je lepšie,“ povedala, nerozhodne zastaviac vo dverách. Napokon predsa len vošla dnu, tváriac sa previnilo.

„Ja ... počula som, čo ste vravel Harrymu,“ povedala, hľadiac do zeme. „A som rada, že ste sa mu priznal. Môžete tak začať s čistým štítom.“

„Nezdá sa mi,“ zavrčal zdrvene. „Podľa všetkého ... Black znova vyhrá.“

„Ako to myslíte?“ spýtala sa, sadnúc si do kresla, v ktorom predtým sedel Harry.

„Nebuďte smiešna!“ vysmial sa jej. „Toto mi Harry len tak neodpustí! Som si istý, že požiada o anuláciu ...“ odvetil skoro nečujne a napadlo ho, ako krátko sa tešil z toho, že sa tomu tak nestane. Pár mizivých minút, kým svojmu manželovi konečne nepovedal pravdu.

Hermiona si vzdychla. „Aj tak si myslím, že by ste mu mal viac dôverovať,“ hlesla a nechala ho tam, vrátiac sa potichu do svojej izby.

Severus ostal v posteli ešte pár minút, kým si dôkladne nepremyslel, čo robiť. Keď sa opatrne vydral z postele a kúzlom privolal svoje kufre, bol rozhodnutý. Vedel, že týmto priznaním Harryho sklamal. Nie ako muž, ale ako manžel. A hoci sa tá udalosť odohrala pred rokmi, cítil sa tak, akoby ho podviedol len včera. Vina jeho svedomia bola o to väčšia a bolesť o to pálčivejšia, že to bol práve jeho vlastný otec, do ktorého sa pred rokmi zaľúbil. A hoci bol teraz James Potter už len prchavou spomienkou na dávnu prvú lásku, stal sa práve dnes čímsi viac. Stal sa klinom, ktorý stál pevne a neomylne medzi nimi dvoma. Medzi Severusom a Harrym.

Kufre si balil nedbanlivo. Keď ich kúzlom zatváral, že škár mu trčali kusy odevov. Nezaujímalo ho to. S obliekaním mal trochu problémy, pretože sa mu točila hlava a príšerne ho bolela, no on to nevzdal. Nechcel tu byť, keď sa Harry vráti. Radšej odíde sám, akoby mal znášať ešte i poníženie za to, že ho odtiaľ vyhodil. Vyšiel na tichú, potemnenú chodbu a bez zaklopania vošiel do izby svojho synovca. Chlapec nespal napriek pokročilej nočnej hodine. Teraz však nemal času nazvyš, aby zisťoval, prečo je to tak, ani aby ho prípadne pokáral.

„Kyrian,“ oslovil ho pošepky. „Obleč sa, odchádzame,“ povedal a otvoril dvojdverovú skrinňu, aby zbalil i jeho. Chlapec mu neprotirečil. Zoskočil z postele a rýchlo spravil, čo mu strýko prikázal. S kocúrikom v náručí a kuframi vznášajúcimi sa pred nimi nasledoval Severusa do jedného zo salónov. A hoci sa mu cestovanie kozubom páčilo, bolo mu nesmierne ľúto, že odchádzajú bez rozlúčky. Vedel však, že sa medzi Harrym a jeho strýkom niečo stalo. Nevedel čo to bolo a mohol len dúfať, že sa nepohádali práve kvôli nemu. Harryho si obľúbil veľmi rýchlo a hoci sa strýka sprvu obával, nezdalo sa, že by bol podobný jeho otcovi. Preto sa ho poslušne chytil za ruku a spoločne vošli do kozuba, kde ich pohltili zelené plamene a oni sa ocitli razom v inom kozube a inom dome.

***

Harry vyšiel z ich spálne ako omráčený. Tackavo prešiel chodbou a zbehol po schodoch. Dokonca sa potkol o vlastné nohy a so slzami v očiach ostal chvíľu kľačať na zemi, kde dopadol. Vôbec nevedel, čo si počať.

„To nemôže byť pravda,“ opakoval si šepky. „Klame. Jednoducho klame! Ale prečo by to robil?“ spytoval sa sám seba, no odpoveď neprichádzala. Uvažoval i nad tým, že jeho krstný otec mal možno vo všetkom pravdu. Že si nikdy nemal Severusa brať, nikdy to nemal ani len pripustiť. Lenže ... zastonal a pozviechal sa zo zeme. Potreboval počuť i druhú verziu pravdy. Potreboval vedieť, či to všetko nie je iba nejaká vykonštruovaná nezmyselná lož, ktorú mu Severus podhodil, len aby ho zranil. Aj predtým sa to stávalo. Urážal ho a zraňoval, kde len mohol a ako. Lenže to bolo ešte na škole a ... pravdou bolo, že i on k nemu vtedy prechovával nenávisť. Ako ho mohol mať rád, keď ho nechal žiť s vedomím, že je zodpovedný za Dumbledorovu smrť? A to bola len jedna z tých dôvodov, ktorá ich vtedy rozdeľovala ... Lenže odvtedy prešlo toľko času ...

Otočil sa a uprel svoj pohľad na poschodie. Premýšľal, či sa k nemu má vrátiť, alebo či ... Bol taký nepokojný a plný zmätku, že si ani nevšimol, že váza stojaca na vysokom podstavci pukla pod prívalom jeho divej energie, ktorá z neho sálala. Nakoniec sa rozhodol inak. Zvrtol sa a priam vybehol z domu odmiestniac sa.

Keď sa ocitol pred veľkolepým starým sídlom Blackdog Manor nachvíľu zastal a premýšľal, či robí dobre, keď sem ide. Lenže jediný, kto mu mohol dať odpovede na otázky bol práve jeho krstný otec. Nevedel, ako ho prijme, hlavne preto, lebo naňho poriadne nakričal. Ale vari na to nemal právo? Skoro pripravil jeho manžela o život ... Zastonal pri spomienke na Severusa a pri srdci pocítil ostré bodnutie ... Nechápal, čo to bolo ... Žiarlivosť na vlastného otca? Hnev na Siriusa, že ten starý hriech vôbec vyťahoval? A možno oboje. Možno v tom bola i jeho vlastná zlosť, lebo vôbec nevedel, ako sa má zachovať. Mal Severusovi odpustiť okamžite? Alebo sa s ním navždy rozísť? Sťažka si povzdychol a pozrel sa na tmavé sídlo pred sebou. V zopár oknách na prízemí sa stále svietilo. Dúfal, že ho krstný otec prijme, rovnako ako dúfal, že mu toho veľa vyjasní ...

Zaklopal a odstúpil od dverí. Keď sa roztvorili zalialo ho mäkké svetlo sviec z mužovho trojramenného svietnika, ktorý držal v ruke.

„Harry?“ zašepkal Sirius neveriacky a chvíľu naňho len civel.

„Môžem ísť ďalej?“ ozval sa a odľahlo mu, keď Sirius ustúpil odo dverí, aby mohol vojsť.

Krstný otec ho zaviedol do svojej pracovne a svietnik položil na stôl. „Dáš si niečo?“ opýtal sa ho, keď otváral barovú skrinku, bohato naplnenú likérmi, koňakmi a inými pálenkami. A na jeho prekvapenie Harry prikývol.

„Dám. Ohnivú whisky,“ poprosil a počkal, kým mu Sirius nepodal pohár s jantárovou tekutinou.

„Som rád, že je Severus na tom lepšie,“ prehovoril ako prvý, keď už to ticho, ktoré medzi zavládlo nevládal ďalej znášať, ale Harry prikývol, doprajúc si poriadny hlt nápoja. Tvár sa mu zvraštila pri prvom dúšku a mal dojem, že mu ten jantárový mok spáli útroby, ale nestalo sa.

„Je to trochu silné, ale keď si zvykneš ...“ načal Sirius znova, zatiaľ čo sa Harry ešte i rozkašľal.

„Sirius ...“ hlesol lapajúc dych. „Už viem o tej noci,“ povedal a Sirius naň prekvapene vypleštil svoje modré oči. Boli tmavé a smutné ako nočná obloha, na ktorej viseli ťažké sivé mračná. A Harry si želal, aby len pršalo. Pretože to vo svojej duši cítil rovnako.

„Ako?“ opýtal sa ho krstný otec a Harry sa pohodlnejšie oprel v kresle.

„Povedal mi to,“ prezradil, a keď sa pozrel na Siriusa, mohol vidieť ten tromf, ktorý sa mu zračil v tvári. A on pocítil chuť zotrieť mu z tváre ten víťazný úškrn raz a navždy. Sám nevedel prečo chce pred ním manžela obhajovať, ale ... cítil, že to tak má byť. „Nedám to manželstvo anulovať, i keď si to zjavne veľmi želáš. Dúfal si, že keď sa o tom dozviem, urobím to?“ opýtal sa skormútene a ranilo ho, keď Sirius prikývol.

„Popravde, áno. Veril som tomu,“ priznal Sirius. „Vieš Harry, nikdy som mu neveril. A keď som ho vtedy videl spolu s Jamesom ... tvojím otcom ... Iba zákerne využil situáciu! Veď ho chcel znásilniť pre Merlina! Za to som ho mal mať rád?! Preto mu mám poďakovať a vážiť si ho, že má teraz teba ako náhradníka?!“ vykríkol zúfalo a nevšimol si, ako Harrym myklo pri slove náhradník.

„Nie, to iste nie,“ zašepkal chlapec a prstami oblapil pohár mocnejšie. Cítil ako sa začína chvieť. V hlave mu uviazlo slovo náhradník ako muška chytená v sieti pavúka. Nevedel sa ho zbaviť. Musel poprieť vlastné ego, aby vyslovil nasledujúce priznanie.

„Je mi to jedno,“ povedal pokojným hlasom. „Počuješ? Je mi to jedno!“

„Ale Harry,“ šepol Sirius nechápavo a bol azda viac zmätený ako on.

„Je mi jedno, že ho nenávidíš! Pretože ja ... nemôžem bez neho byť!“

„Harry ...“ začal Sirius opatrne, aby si chlapca znova nepohneval a priviedol ho azda k zdravému rozumu. „A nenamýšľaš si to len?“

Harrymu sa z hrdla vydral smiech. Nemal v sebe však šťastie, ale ukrýval bolesť a žiaľ. Keď sa Harry znova spamätal, prehovoril takým vážnym hlasom, z ktorého Siriusa až zamrazilo. „To čo sa stalo, bolo dávno. Pred rokmi. A okrem toho, neznásilnil ho. Všetko čo chcel, bolo milovať sa s ním, hoci ty to vidíš inak.“

„Zrejme to vidím inak!“ precedil Sirius skrz zaťaté zuby, ale viac nepovedal.

„Vieš, najprv som nevedel, čo robiť. Možno si myslíš, že som pod Imperiom, keď s ním ostávam, ale ... nie je to tak. Mám ho rád. Mám ho skutočne rád. A ak niekoho ... ak niekoho ľúbiš, odpustíš mu, či nie? Inak by to nebola láska ...“

„Harry, nie som si istý, či ..“

„Čo Sirius? Nie si si istý, či ma Severus iba nevyužíva? Či ma nechce len ako náhradu za Jamesa do postele?“ opýtal sa tvrdo a priamo a Sirius zaťal zuby.

„Keby to tak bolo, už dávno ...“ vydýchol a hoci sa červenal ako rak, dokončil. „Už dávno by som nebol panicom. Ani dva týždne po svadbe, nemyslíš?“ opýtal sa vstávajúc z kresla. Pohár s nedopitou whisky položil na stôl. „Mám ťa rád, krstný otec, ale jedno nech ti je jasné. Nevzdám sa ho! Dobre, možno miloval kedysi môjho otca. Ale ja urobím všetko pre to, aby naňho zabudol.“

***

Harry sa vrátil späť domov a zamieril priamo na poschodie. Do spálne vtrhol bez zaklopania, pretože chcel využiť moment prekvapenia, ale znova ostal prekvapený len on, keď zbadal rozhádzanú posteľ a skrine pootvárané. Na zemi sa sem – tam váľala nejaká pohodená vec.

„Severus?“ zašepkal zhrozene a zaspätkoval na chodbu. Potom sa chvatne otočil a zbadal, že i dvere na Kyrianovej izbe sú pootvorené. Vstúpil dnu, ale izba bola prázdna. V okamihu sa zvrtol na päte a volajúc Hermionino meno vpálil i do jej spálne. Aspoň ju tu našiel.

„Kde sú?!“ opýtal sa, nie práve šetrne ňou trasúc, aby ju prebral zo spánku.

Hermiona sa v prvej chvíli vydesila a nechápala na čo sa jej spytuje. „Čo? Harry?“ habkala rozospato.

Ten ju však namiesto odpovede vytiahol z postele a ťahal ju do spálne, o ktorú sa delil ešte pred pár hodinami so Severusom.

„Pre Merlina ... čo sa tu stalo?“ opýtala sa a očami zablúdila k izbe oproti. Tá bola v podobnom stave.

„Kde sú Hermiona? Musím ich nájsť!“ volal zúfalo.

„Ja neviem, Harry,“ šepla žalostne. „Severus vravel čosi ... čosi o tom, že mu neodpustíš ... a o ... o anulácii, tak ...“ mykla bezradne plecami, kým on vybehol z izby preč. Zamieril do salóna, odkiaľ sa dal používať krb na cestovanie letaxovou sieťou a schmatol za hrsť čarovného prášku. Len čo zvolal pevným hlasom Severusovu pôvodnú adresu, o pár sekúnd vypadol z kozuba domu, stojaceho v radovej zástavbe Pradiarskej uličky.

„Severus?“ zvolal poriadne nahlas a bolo mu jedno, či zobudí jeho, či chlapca. Lenže nik mu neodpovedal. „Severus!“ zakričal znova a vytiahnuc prútik si bleskovo rozsvietil. V tomto dome už zopár krát bol. Keď bol baliť jeho veci, preto sa tu už poľahky vyznal. Chvíľu mu trvalo, kým prezrel izby na prízemí, ale schody bral hneď po dvoch.

„Severus!“ Nik sa mu neozýval a jeho premkli obavy. Až hore začul tichý detský plač a neomylne zamieril za jeho zvukom.

„Kyrian!“ zvolal na chlapca, ktorý sa chúlil v kúte izby a tíško nariekal. „Kyrian, čo sa stalo?“ opýtal sa mierne, aby ho nevystrašil a zovrel ho v náručí v neblahej predtuche. Chlapcov plač s prenikavým kocúrovým mňaučaním zneli ako scéna vystrihnutá z hororového filmu.

„S ... strýko,“ habkal chlapec. „Zo-zomrel, on zomrel,“ žalostil a Harrymu v tej chvíli zastalo srdce. Pustil chlapca zložiac ho na zem a ako opitý sa vtackal s divo bijúcim srdcom do izby, ktorá patrila Severusovi. Našiel ho ležať na zemi medzi nerozbalenými kuframi, ležiaceho na boku v čudnom uhle. V svetle prútika vyzerala jeho tvár neskutočne mdlo. Bledšie ako predtým ...

„Severus,“ zašepkal, nehybne stojac nad jeho telom a jeho myseľ spradúvala tie najhoršie obvinenia proti nemu samému. Kolená sa mu podlomili a on sa zviezol na zem povedľa jeho tela. Azda práve vtedy si všimol, že Severusova hruď sa predsa len dvíha a on dýcha.

„Severus?“ ozval sa s nádejou v hlase, zotierajúc si slzy z pobledlých líc. Priložil mu ruku na krk, aby zistil, aký má tep. Bol síce slabý a zle hmatateľný, ale žil.

Harry sa otočil ku Kyrianovi a zavolal naň. „Vrátime sa domov. Strýko nie je mŕtvy, zrejme len zamdlel,“ snažil sa ho upokojiť. Kufre nechal kuframi a kúzlom nadvihol Severusovo telo, aby ho mohol uložiť na nosidlá, ktoré vyčaroval. Lenže kozubom sa takto prepraviť nemohol.

„Počkáš tu?“ opýtal sa chlapca. „Sľubujem, že sa po teba hneď vrátim. Dobre?“

Chlapec prikývol. Utierajúc si slzy z očí a uveličene zhíkol, keď odrazu Harry s jeho strýkom zmizol rovno jemu pred nosom. Ostal v tom veľkom, pochmúrnom a tmavom dome celkom sám a nebolo mu všetko jedno. A hoci sa nepohol zo svojho miesta, začal uvažovať nad tým, či sa ho strýko s Harrym nechceli len zbaviť. Nechajú ho tu a nikdy sa poňho viac nevrátia. Nesmierne mu odľahlo, keď začul z predizby ako ho Harry volá. Rozbehol sa k nemu ako o život a vbehol k nemu priamo do kozuba zakvačiac sa rukami do jeho habitu ako kliešť. O chvíľu boli obaja späť doma.

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:-D

Saskya,11. 8. 2009 20:12

moooc krásna 12. kapitola :-))
chudák Kyrian, len sa stále premiestňuje z jedného miesta na druhé... a to všetko čo sa okolo neho deje... :)

Grid

Tessa - Lethy :),11. 8. 2009 16:52

žiaľ, Sirius si musí prejsť očistcom, aby vstúpil konečne do raja - budeš musieť chvíľu vyčkať.
Čo sa týka Kyriana - to príde postupne, inak by bol celý príbeh len v jednej kapči a to by nebolo ono ...

ale som rada, že sa ti to páči :D

No teda....!?

Grid,10. 8. 2009 14:47

Momentálne sa musím rýchlo zorientovať, nakoľko čítam aj Kameň manželstva, ale dobre,páčia sa mi tvoje myšlienkové pochody a dúfam, že Siriusa nebudeš ďalej vykresľovať ako takého úpného debila, pretože ostané postavy sú celkom v pohode a dosť real. Čakám, čo do ich vzťahu vnesie Kyrián, zatiaľ je taký nejasný. Takže moja píš, píš, teším sa na spríjemnenie inak dosť hektického dňa. Kapča je skvelá.

:)))

Saskya,9. 8. 2009 12:45

Jeeee, som rada, že je v poriadku... ale bojím sa toho vysvetlenia, i keď mám zopár teorií čo a ako... kto vie, čo sa mi z nich potvrdí... len dúfam, že ak je to... alebo bolo... také zlé... že ich vzťah sa nepokazí... alebo aspoň, že Harry príjme, čo mu Severus povie a nebude ho nenávidieť, veď síce Severusa Sirius nemusí, ale Remus má inakší názor, tak kto vie, aký bude ten Harryho :) ...
veľmi pekná kapitola :))