Choď na obsah Choď na menu
 


SS a tajomstvo Stonehenge - 23. a 24. kapitola

24. 11. 2009

23. kapitola

 

Wiratnagar

 

Obrázok Wiratnagar bola krásna podhorská dedinka. Keby mali naši siedmi dobrodruhovia viac času, iste by si vedeli vychutnať skvosty okolitej prírody, ale oni sa ponáhľali. Hlavne preto, lebo Kyrianovi bola zima napriek dvom hrubým Hermioniným svetrom a zahrievaciemu kúzlo. Držal sa Severusa za ruku ako kliešť a jeho strýko sa stále mračil. Nebolo to však znepokojeným o svojho synovca, lebo to ho už čiastočne prešlo. Necítil sa dobre. A začínalo sa to postupne zhoršovať. V duchu zvažoval svoje možnosti i to, či to priznať Harrymu. Nechcel pred Remus a Siriusom vyzerať ako slaboch, ale rovnako nechcel byť nezodpovedným. Vedel, že by mu Harry za to neskôr poriadne vynadal. A tak zatiaľ len v tichosti trpel a čakal, či sa to náhodou nezlepší. Rozhodol sa povedať o tom Harrymu, keď to už nebude znesiteľné. Dúfal, že tým priveľmi neriskuje jeho hnev.

Do dedinky prišli za šera. Ostatní ostali učupení čakať pod lesom, kým sa Harry rozhodol, že sa sám vyberie do dediny pod neviditeľným plášťom. To bolo najistejšie. Načo vzbudzovať rozruch a vyvolávať otázky? Zhodli sa na tom všetci, že čím budú najnenápadnejší, tým lepšie. Teraz Severus prešľapoval na mieste a díval sa na stopy v snehu, ktoré mizli, len čo sa objavili. Vedel, že Harry je dôsledný. Mazal ich za sebou hneď, len čo ich spravil. Krivo sa pousmial, nachvíľu sa odpútajúc od vlastnej bolesti, ktorá gniavila jeho telo stále s rovnakou intenzitou.

Remus, ktorý sa zdržiaval blízko pri ňom, akoby inštinktívne si ho znova zamyslene premeriaval od hlavy po päty. Možno ostatným ušla Severusa napätá tvár a väčšia bledosť pokožky ako zvyčajne, ale jemu nie. Okrem toho si všimol i drobné kropaje potu, ktoré mu vyrazili na čele a na pokožke pod vrchnou perou, hoci si to Severus rýchlo zotrel. Pristúpil k nemu bližšie a položil mu ruku na plece.

„Si v poriadku?“ opýtal sa šepky, tak aby ho nik iný okrem neho nepočul. Vedel, že Severus to len ocení. V tej chvíli naňho hodil tmavovlasý kúzelník zúfalý pohľad a pokrútil hlavou. O sekundu neskôr pustil chlapca a pevne sa zakvačil do Remusa skôr, ako za mohol zviezť na zem prikrytú štedrou snehovou nádielkou v mrákotách.

Remus ho včas zachytil a skôr ako si stihol všimnúť, podopieral Severusa i Sirius, zatiaľ čo Hermiona vyľakane zvýskla.

„Čo sa stalo?“ spytoval sa Ron, keď spoločne ustupovali ďalej do lesa. Plnil ich príkazy ako spoľahlivý, dobre vycvičený vojak. Rozhodli sa utáboriť, hoci s tým nikto z nich nepočítal. Na čistine chránenej hustým lesom rozostavili stan, ktorý mal Severus vo svojom batohu. Bol to presne ten typ stanu, ktorý mal Ronov otec. Okrem toho, nebol jediný, kto takýto stan vlastnil. Len čo uložili Severusa do postele a podarilo sa im ho prebrať kúzlom, užil svoje lieky, ale stále bol slabý a nevládal vstať. Zatiaľ čo sa Ron rozhodol postaviť zvyšné dva stany, Sirius sa podujal počkať Harryho na mieste, kde sa rozdelili a povedať mu, čo sa stalo, keď sa vráti. Hermiona sa potom tiež vytratila spolu s Kyrianom, rovnako prestrašeným ako ona, lebo sa nedalo povedať, že také čosi vôbec očakávala. Bol to nepríjemný zvrat udalostí. Pomohla teda Ronovi postaviť posledný stan, ktorý mu tu nechal Sirius a potom sa s chlapcom uchýlili do svojho s Ronom, aby odpútali nejako jeho pozornosť od toho, čo sa stalo a zahrali sa nejakú čarodejnícku hru. Bola si istá, že to dostatočne odvedie jeho pozornosť od všetkého ostatného.

So Severusom ostal Remus, sediac pri jeho posteli. I teraz mu kontroloval tep.

„Je celkom pravidelný. Ako sa cítiš?“ opýtal sa znepokojene, lebo Severus bol stále bledý.

„Mizerne,“ odvetil stroho.

„To je mi ľúto,“ riekol Remus. „Nechápem to. Veď si sa v poslednej dobe cítil už lepšie, či nie?“

Severus prikývol. „Hej, ale to neznamená, že ma ten jed nadobro opustil. Vždy mi koloval v žilách. Bolo len otázkou času, kedy to prepukne. A ako sa zdá, práve sa stalo ...“

„Nesmieš strácať nádej, Severus. Sme síce len na začiatku cesty, ale aj tak máme nádej.“

„Nevládzem sa ani pohnúť, tak mi nevrav, že nemám strácať nádej,“ šomral čiernovlasý kúzelník vzdorovito. „Pre mňa za mňa, by som mohol pokojne umrieť aj teraz.“

„To nehovor!“

„A prečo? Aj tak sa to stane ...“ oponoval mu tvrdohlavo a dokonca sa posmešne uškrnul. „Vieš, čo jediné by mi tam, na druhej strane chýbalo?“

Remus pokrútil hlavou. „Čo?“

„Predsa Harry,“ zaševelil a spodná pera sa mu zatriasla. Musel si do nej zahryznúť, aby sa mu prestala chvieť.

„Ty ho naozaj miluješ, čo?“ ozval sa ticho Remus.

„Veľmi. Viac ako svoj život. A je smutné, že som mu to ani raz nepovedal. Som sebec, Remus,“ hlesol, priznajúc tak pred niekdajším nepriateľom viac ako chcel.

„Mal by si to napraviť. On si to zaslúži.“

„On áno. Ale čím som si zaslúžil ja jeho, to netuším. A asi sa to ani nikdy nedozviem.“

„Na staré kolená sa z teba stáva sentimentálny trkvas, Snape,“ doberal si ho veselo a obaja sa nad tým pousmiali, keď sa dvierka stanu poodchýlili a vpustili dnu posledné zvyšky denného svetla. Sirius, ktorý doprevádzal Harryho ostal vonku a rovnako sa ta pobral i Remus, nechajúc ich osamote.

Sirius stále stál ako prikovaný na mieste a civel na dvierka stanu, ktoré sa pred ním zatvorili. Vyzeral tak bezradne, že ho mal Remus chuť objať a uchlácholiť, že je všetko tak, ako má byť. Ale nespravil to.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa miesto toho, čo prebralo Siriusa z omámenia.

Potriasol hlavou. „Ale nie, ja len, že ... to nič,“ povedal po kratučkej odmlke.

„Sirius?“ opýtal sa ho, keď sa ten otočil, mieriac k svojmu stanu. „Dúfal som, že sa budeme môcť podeliť o tvoj stan, lebo ako vieš, ja žiadny nemám, ale ak by ti to malo prekážať, tak sa opýtam ..“

„Nie, dobre. Jasné, že ti je môj stan k dispozícii. Sme predsa priatelia a ... už toľké roky, tak prečo by ... nie, jasné, že môžeš, je to ok,“ koktal Sirius vyvedený z miery. Celkom zabudol na takú maličkosť ako bolo to, že Remus nevlastný taký stan ako oni.

Remus sa pousmial. „Ďakujem, Sirius,“ povedal mäkko, z čoho Siriusovi prebehol po chrbte mráz a vôbec to nebolo z chladu, ktorý tu panoval. Len nasucho preglgol a prikývol, stratiac sa vo svojom stane. Teda ... ich stane, ako sa v duchu poopravil. Sadol si do najbližšieho kresla a spustil si hlavu do dlaní.

***

Harry získal v dedinke, čo potreboval. Mal šťastie hneď v prvom dome. Našiel tam nejaký kožúšok, rukavice i čiapku so šálom. Vzal ich so sebou, nechajúc na stole kôpku Nepálskych peňazí. Dosť na to, aby to pokrylo veci, ktoré odcudzil. Tak sa z neho vlastne nestal zlodej, keď za ne poctivo zaplatil. A dokonca viac ako tie veci stáli. Cesta tam a späť mu netrvala dlho, ale keď sa vracal, znepokojil sa, keď na mieste, kde sa rozdelili našiel len Siriusa s nevyspytateľným výrazom v tvári.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa krstného otca, tušiac, že to súvisí so Severusom.

„Neviem. Prišlo mu zle. Je s ním Remus. Ron rozostavil stany kúsok odtiaľ,“ vysvetľoval mu cestou.

„Vedel som, že sa s ním niečo deje, vedel!“ hromžil Harry, nahnevaný sám na seba, že jeho zdravotný stav podcenil, keď si dovolil čo i len dúfať, že to nebude nič vážne. Len čo prekročili čarovné ochrany, ktoré tam Remus vytvoril, vkĺzol do stanu a sadol si na kraj Severusovej postele hneď potom, čo Remus diskrétne odišiel.

„Ako ti je?“ opýtal sa starostlivo, chytiac jeho ruku do svojich studených dlaní.

„Lepšie, keď si pri mne,“ odvetil jeho manžel, ale Harry sa zamračil.

„Nemal by si zľahčovať situáciu. Sám sa za to na seba hnevám! Videl som, že sa niečo deje a aj tak som to podcenil. Som taký hlupák!“ soptil a zovretou päsťou voľnej ruky sa buchol po kolene.

„Harry, prestaň sa obviňovať. Ak niekto za to môže, tak som to ja. Mal som ti povedať, že sa necítim dobre. Nevyčítaj si to, dobre?“ nástojil na svojom Severus a konečne sa pohol aspoň trochu.

„Vyľakal si ma,“ priznal Harry po chvíli mlčania skrúšene a nerozhodne natiahol ruku k jeho tvári, ktorá začínala postupne naberať zdravšiu farbu. Posunul sa bližšie k nemu a priložil svoje čelo k tomu jeho. Keď uvoľnene vydýchol, jeho dych pohladil Severusa po perách a prebehlo ním vzrušenie. Merlin, čo s ním ten chlapec porobil, keď ho ešte aj v bolestiach dokázal vzrušiť takým nevinným gestom.

„Je mi to ľúto,“ priznal Severus previnilo, zdvihol ruky a vnoril ich Harrymu do vlasov. Len mierne nadvihol hlavu a stačilo to na to, aby sa ich pery stretli v jemnom, opatrnom bozku.

„Je ti naozaj už lepšie?“ opýtal sa ho Harry, pohladiac ho hánkami prstov po líci a jeho manžel prikývol.

„Je. Dokonca natoľko, že ti dovolím pripraviť mi kúpeľ a večeru,“ uškrnul sa, keď sa Harry pousmial.

„Samozrejme, vaša jasnosť. Mal som hneď vedieť, že je to len zámienka na to, aby ste sa nechali rozmaznávať,“ zasmial sa a vtisol mu na jeho nos ďalší hlasný, mľaskavý bozk.

„Harry?“ oslovil ho Severus, keď vstával z jeho postele, chystajúc sa do kúpeľne, aby mu pripravil to, čo si z rozmaru zažiadal. Napokon, Harry by mu bol pripravil čokoľvek. Spravil by to preňho. Naozaj všetko. Bol ochotný doniesť mu aj modré z neba, alebo tých pár kvapiek živej vody, len aby mu to pomohlo, nech by za to dal čokoľvek.

„Áno?“ otočil sa k nemu s nežným úsmevom na perách.

„Milujem ťa,“ povedal konečne jedným dychom, hľadiac svojmu manželovi do očí, čakajúc ako zareaguje.

Harry najprv nepohnute stál, uvažujúc, či počul dobre. Keď však jeho mozog a srdce konečne prijali tie slová a vpili ich do seba, po tvári sa mu rozlial milujúci úsmev. Jeho zelené oči žiarili ako smaragdy, keď opätoval manželov pohľad.

„To ti to teda trvalo,“ povedal s nekonečnou úľavou, ktorú v tej chvíli pociťoval, vrátil sa k jeho posteli, sklonil sa k nemu a ukradol si ďalší, oveľa dlhší a vášnivejší bozk, ako bol ten predtým.

***

Keď sa všetci navečerali, Kyrian konečne opustil stan Rona a Hermiony a vrátil sa k Harrymu a Severusovi, ktorému bolo podstatne lepšie. Teraz už pokojne spal vo svojej posteli, rovnako ako jeho strýko so svojim manželom. Ron tiež pochrapkával, zatiaľ, čo si Hermiona niečo čítala. Jedine Sirius s Remusom stále nespali. Len čo Remus povedal, že sa potrebuje osprchovať, Sirius s rumencom vybehol zo stanu s výhovorkou, že musí skontrolovať ochranné kúzla. Remus sa uškrnul. Jeho cesta sem mala mať dvojitý cieľ. Pomôcť Severusovi a Harrymu a samozrejme, zviesť Siriusa. Bol odhodlaný na všetko a tak použil trik, ktorý by sa pri nikom inom neodvážil. V rovnakej situácii sa ocitol so Siriusovým bratom, hoci vtedy to neplánoval a nemohol vedieť, čo sa stane.

Keď konečne vyšiel zo sprchy, veselo si pohvizdujúc, s ručníkom okolo bedier ledabolo uviazaným, vedel, že Sirius sedí v obývačke a vyčkáva, kedy bude môcť vliezť do sprchy on. Remus si dal záležať, aby to dobre načasoval. Bol v sprche vyše dvadsať minút a vedel, že Sirius nemôže vydržať v tej treskúcej zime tak dlho.

„Už si späť?“ opýtal sa nedbanlivo, keď prechádzal cez obývačku a pohľadom zavadil o svojho priateľa. „Sprcha je voľná, ak sa chceš aj ty osviežiť,“ povedal a zamieril k stolíku poblíž, aby si zobral knihu, ktorú predtým čítal. V momente, keď sa po ňu načahoval dovolil svojmu uteráku, aby sa z neho skĺzol. V duchu sa usmieval, ale v skutočnosti sa červenal ako rak, pretože skôr ako sa po uterák zohol sa celkom otočil, aby poskytol Siriusovi pohľad, o čo prichádza a dovolil mu pokochať sa pohľadom na jeho telo. Len čo to však spravil, rýchlo schmatol kus froté látky, omotal si ho späť a s rumencom na tvári a predstieranou hanblivosťou zmizol v spálni.

Sirius ledva dýchal, už keď Remus vošiel do ich provizórnej obývačky, ale len čo sa stal svedkom jeho divadielka, načisto stratil dych a nebol schopný ho popadnúť ešte hodnú chvíľu. Obsah pohára, v ktorom sa jagala jantárovo sfarbená ohnivá whisky do seba vylial na jeden hlt, pričom mal pocit, že si do hrdla leje žeravé olovo. Namiesto sprchy však, ktorý by ho dostatočne schladila vybehol radšej vonku pred stan a dúfal, že to mrazivé počasie bude účinnejšie ako ľadová sprcha. Ak by nebolo, bol rozhodnutý dopriať si ju, hoci by mal aj zmrznúť.

 

24. kapitola

 

Chladný ako ľad

 

Harry sa zobudil prvý. Ležal schúlený vedľa spokojne odfukujúceho Severusa. Konečne vyzeral naozaj lepšie. Po kúpeli a teplom jedle sa mu zdá sa podstatne uľavilo. Ale aj tak ho nečakané zhoršenie jeho zdravotného stavu citeľne zasiahlo. Nevedel si ani len predstaviť, že by mal Severus chorobe podľahnúť teraz, keď už boli tak rečeno pred cieľom. Bolo to neslýchané. Keby sa to predsa len stalo, zrejme by sa pominul od žiaľu za ním. Priveľmi mu prirástol k srdcu. Potichu vstal, aby ho nezobudil a daroval mu ešte pár vzácnych minút a len čo sa osprchoval, pobral sa pripraviť raňajky. Vedel, že hrianky a omeletu má Severus rovnako rád, ako mal on rád palacinky.

Keď sa o dobrú pol hodinku otvorili dvere ich stanu a dnu vošli Kyrian, Ron a Hermiona, všetci sa bez pozvania nahrnuli k jedálenskému stolu, ktorý musel Harry kúzlom zväčšiť, hoci sa Ron ponúkol, že sa pokojne naje aj na gauči, či v kresle. Severus privítal prítomných kyslým úškľabkom, ale správal sa slušne a zdvorilo. Kyrianovi dokonca rozcuchal vlasy a opýtal sa ho ako sa vyspal. Harry sa usmial, ale jednostaj musel myslieť na to, aké ráno a hlavne noc mali Remus a jeho krstný otec. Keď videl Siriusa včera naposledy, pochodoval pred stanom a tváril sa čudne.

„Už je vám lepšie, profesor?“ opýtala sa Hermiona, keď si natierala hrianku jahodovým džemom.

„Ďakujem za opýtanie, Hermiona, oveľa lepšie,“ odvetil, nalievajúc Kyrianovi do pohára kakao.

„Určite, strýko?“ opýtal sa ho chlapec, vyvaliac naňho svoje zvedavé zelené oči.

„Určite,“ odvetil pevne a rozhodol sa dozrieť na to, aby sa chlapec poriadne najedol. Stále nebol nadšený z toho, že je tu s nimi, ale čo sa dalo robiť, keď ho ostatní prehlasovali?

Dvere stanu sa o chvíľu roztvorili znova a dnu vstúpil Sirius. Na tvári nemal o nič lepší výraz ako včera večer a nevšimol si to len Harry.

„Aká bola prvá noc v stane?“ opýtal sa Harry so záujmom, ale uvedomil si, že to zrejme nebola najšťastnejšia otázka, lebo jeho krstný otec po ňom strelil nepekným pohľadom. Pod očami mal kruhy, i keď nie veľmi výrazné a celkový výraz tváre napovedal o jeho nevrlosti.

„Dobré ráno,“ pozdravil stroho namiesto odpovede a prisadol si na miesto, ktoré uvoľnila nasýtená Hermiona. Ona zrejme ako jediná chápala, čo sa deje medzi ním a Remusom, no zhovievavo o tom mlčala.

Harry sledoval ako do stanu vzápätí vošiel Remus a atmosfére zhustla. Vlastne tu bolo také napätie, aké už dávno nezažil. Lenže na rozdiel od Siriusa bol Remus spokojný a vysmiaty.

Len čo sa najedli a zbalili, vyrazili na cestu. Harry roztvoril mapu a spoločne sledovali trasu, ktorá na nej bola vyznačená. Zatiaľ boli na rovinke pod horami a čakal ich mierny výstup do vrchov pokrytých snehom a ľadom. A kto vie, čo ešte. Vedenia sa ujal Remus, čo odôvodnil svojim čuchom a výborným zmyslom pre orientáciu v priestore, no i tak nikto nenamietal. Viedol ich naozaj dobre. Dával pozor, aby bol terén schodný a bezpečný.

Najprv napredovali v tichosti. Potom to ticho prerušil Kyrian, ktorý zasypal Severusa i Harryho zvedavými otázkami, zatiaľ čo sa Ron a Hermiona ponorili do vlastnej debaty.

„Dúfam, že dnes bude chlapec nocovať v ich stane,“ šomral nespokojne Ron, ktorý hádzal po Hermione túžobné pohľady.

„Vieš o tom, že si hrozný?“ opýtala sa, pričom jej horeli líca sviežou červeňou.

„V prvom rade som hrozne ... ako to povedať ....“ uvažoval v duchu chvíľu, ale žiaľ, neprišiel na žiadne krajšie slovo, tak vyriekol na čo myslel, „nadržaný.“

„Och, Ron! Ty si nemožný!“ zasipela nervózne. Hoci mala chuť ovaliť ho hocičím, čo by mala po ruke. „To bez toho nevieš vydržať?“

„Hermiona, nebuď taká,“ začal nariekavo. „Kedy sme boli naposledy ... spolu takto? Veď v poslednej dobe stále strážiš toho chalana!“

„No a? To ti prekáža, že chcem pomôcť Harrymu a Severusovi?“

„Ale nie, ja len ... Och, dofrasa, keby to bolo naše dieťa, nepoviem ani slovo,“ zafučal, ale Hermiona sa prekvapene odmlčala. Po chvíli sa usmiala.

„Ty ... ty chceš mať so mnou deti, Ron?“ opýtala sa opatrne a sledovala, ako mu očerveneli špičky uší.

„Jasnačka, prečo by som nechcel. Veď ťa milujem,“ odvetil, načiahol sa za jej rukou a vzal ju do tej svojej.

Hermiona sa k nemu pritúlila a vtisla mu na pery krátky bozk. Sirius, ktorý uzatváral tú podivnú skupinku len prevrátil očami a prial si, aby sa mohol prepadnúť pod tú sprostú, zamrznutú zem. Alebo oni, aspoň by vychladli.

Keď Hermiona zašepkala Ronovi, že uvidia, čo sa s tým dá robiť, vedel, že mala na mysli chlapca. Chvíľu uvažoval, či by nemohol ten malý prespať uňho v stane, ale potom si to rýchlo rozmyslel. Severus by zrejme nebol nadšený, keby sa chlapec ocitol v bezprostrednej blízkosti vlkolaka. Vlastne ... keď sa to tak vezme, ani on z toho nebol nadšený.

Napokon sa pohrúžil do vlastných myšlienok, popri tom, ako za nimi mazal dôkladne všetky stopy. Nechceli na seba pútať pozornosť, pravda, i keď v okolí nebolo ani živej duše. Ale to vynechal veveričky v korunách stromov, zopár operencov a kamzíkov. Celý ten čas sa usiloval myslieť na všetko možné, len nie na Remusa Lupina. Keď mali obedňajšiu prestávku, sadol si od neho čo najďalej, ale to nezabránilo Removi, aby si prisadol k nemu. Zatiaľ čo Remus sa s ním bavil celkom otvorene o hocičom, správal sa uvoľnene a tak, akoby sa včera večer nič nestalo, Sirius sa začervenal zakaždým, keď pozrel na Remus, pretože si okamžite vybavil jeho pevne stavané telo. Hladkú hruď, štíhle brucho, dlhé nohy a pevný zadok ... a to sa nezmienil o ...

„Do prekliateho, zhnitého, deravého kotla!“ zanadával v duchu, keď mu znova tá vzrušujúca predstava Remusa sfarbila líca do ružova. Mal šťastie, že začal pofukovať mrazivý vetrík a tak sa ho aspoň nik nepýtal a nekládol mu zvedavé otázky typu: „Čo sa s tebou deje?“ Nevedel ako dlho ešte vydrží ten nápor, ale pochyboval, že sa bude môcť ovládať dlhšie ako ... Sám ani nevedel ako dlho to ešte zvládne.

Keď si Remus líhal večer do postele, po očku sledoval Siriusa. Nevedel, čo má spraviť, aby sa pokúsil nadviazať s ním bližší vzťah. Zdalo sa mu, že nech sa snaží akokoľvek, Sirius sa mu čoraz viac vzďaľuje. A to nechcel pripustiť. Od kedy sa poznali, už od prvého okamihu, keď ho zbadal vedel, že tento chlapec zohrá v jeho živote dôležitú úlohu. Vtedy však ešte nevedel, že to bolo preto, lebo už vtedy sa k nemu pripútal. Teraz by to nazval láskou na prvý pohľad. Vzdychol si, hľadiac na Siriusov nehybný chrbát. V stane svietila jediná svieca a vrhala na nich svoje mäkké svetlo.

Mal chuť zakričať a kričal by dovtedy, kým by mu hlasivky nevypovedali službu. Bol z celého svojho života unavený a potreboval nejako vzpružiť. Potreboval niečo, čo by mu vlialo do žíl chuť k životu a to „niečo“ ležalo obrátené k nemu chrbtom na opačnej strane izby stanu.

Remus sa pretočil na chrbát a pre zmenu necivel na Siriusa, ale na látkový strop stanu, ktorá sa ohýbal pod nápormi mrazivého vetra. Spomenul si na Regula. Ani sám nevedel prečo. Možno to spôsobilo chladné Siriusovo správanie, také odlišné od bratovho. Možno jeho strohý a odmietavý postoj, ktorý k nemu zaujal, kým Regulus bol otvorený a dával mu najavo i svoje skryté pocity. Na um mu prišla i sklenená ampulka, v ktorej sa hmýrila striebristá hmota. Jeho najvzácnejší poklad. Myšlienka, ktorú ukradol Siriusovi po ich jedinej spoločnej noci, keď mu ľsťou podal v nápoji zamiešaný elixír Amortencie.

„Nespíš?“ ozval sa odrazu Sirius a to Remusa prekvapilo, že celkom zabudol odpovedať. Sirius sa napokon pretočil v posteli a pozrel naňho.

„Nie, nespím,“ odvetil konečne a pousmial sa, dúfajúc, že sa ľady medzi nimi začali azda pomaly roztápať.

Sirius zneistel, ale svoj pohľad neodvrátil a Remus mal dojem, že by mu možno bol rád povedal viac, keby mu v tom niečo nebránilo.

„Myslíš, že sa to podarí a nájdeme ten liečivý prameň?“

„Nemám poňatia,“ šepol Remus, „ale dúfam, že áno,“ priznal a už mal na jazyku i to, že dúfa nielen kvôli Severusovi a Harrymu, ale i kvôli sebe. Možno by i jemu tá zázračná voda pomohla, no kto vie? A možno by ho dokázala zbaviť toho bremena, ktoré so sebou nesie už tak dlho.

„Remus?“ hlesol Sirius a Rem maňho pozrel. „Dobrú noc.“

„Dobrú aj tebe,“ odvetil Remus a sledoval ako Sirius vytiahol prútik a kúzlom zhasil horiacu sviecu. Predtým, než sa v izbe stanu rozhostila tma, všimol si, aký je Sirius unavený a chápal i jeho nevrlosť počas dňa. Vedel, že to, že sa pred ním náročky odhalil a zahral sa na exhibicionistu Siriusa uviedlo do pomykova. Ale Remus dúfal, že neostane chladným. Iste, bol odjakživa hanblivý a to čo spravil ho stálo snáď všetku odvahu sveta, ale nejako ho predsa musel pritlačiť k múru, keď sa on tvrdohlavo zaťal. Len sám Merlin vedel ako veľmi po ňom túži a koľkokrát si premietal v mysli ich spoločnú noc, ktorá sa potom nikdy viac nezopakovala a odohrávala sa iba v Remových spomienkach ako opozeraný, starý film pre pamätníkov. Trhalo mu to srdce.

Ako sa však zdalo, Siriusom to nie veľmi pohlo. Zlostil sa, ale zrejme preto, lebo nevedel, čo si s Remom počať. Aspoň tak hádal Remus. Nakoniec sa zavŕtal hlbšie pod prikrývku a zavrel oči. Znova mu prišla na myseľ sklenená ampulka s uschovanou Siriusovou spomienkou.

„Ešte nie, nepoužijem teraz svoj tromf. Vytiahnem ho ako eso z rukáva, keď nič iné naňho nezaberie. Potom uvidíme, či bude naďalej taký chladný,“ pomyslel si v duchu a spokojne sa usmial, keď premýšľal nad tým, čo by ešte mohol k zlepšeniu ich vzťahu urobiť a ako Siriusa prinútiť, aby sa priznal k svojim citom. Remus kdesi hlboko v srdci cítil, že nie je taký chladný, ako predstiera.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Dočkala som sa!

nadin,20. 12. 2009 15:49

Už som myslela, že si na nás závislákov zabudla!
Ty ich chudákov naťahuješ! Všetkých! Ešte pár takých zážitkov a skočia po sebe hoci v záveji! :)))))
Kapitolka ako vždy krásna! Len kedy bude ďalšia???

:-D

Saskya,4. 12. 2009 21:14

heh, brala by som taká stan :-D
peknučkééé

:)))

nadin,25. 11. 2009 12:00

Ale pozrime sa na Remusa!
Inak super vec tie čarodejnícke stany, páčili sa mi už v originále! Rozložíš stan - máš komplet byt!!

:-)

ASISI,25. 11. 2009 9:39

Povedený konec. Líbí se mi situace mezi Siriusem a Remusem. Tak je tak dál. :-)