Choď na obsah Choď na menu
 


SS a tajomstvo Stonehenge - 29. a 30. kapitola

18. 1. 2010

29. kapitola

 

Na tenkom ľade

 

Obrázok Šestica sa vydala na rázcestí jedinou možnou cestou a síce tou, ktorou kráčal malý Kyrian, keď im nebadane vykĺzol v ústrety neznámemu revu v hustom lese. Nikto z nich neprehovoril ani len slovo, no každý jeden si uvedomoval, čo za nebezpečenstvá tu môžu striehnuť. Vlkov už stretli, ale to nebolo zďaleka všetko, čo môže malého, sotva osemročného chlapca opusteného uprostred hustého lesa ohroziť. Navyše, akoby sa bol bránil? Oni mali svoje prútiky, čary, zaklínadlá a kliatby, ale on? Nikto z nich nevedel pochopiť, čo ho to pochytilo, či posadlo. Doteraz bol celkom poslušný, kráčal vedno s nimi udržiavajúc ich tempo, hoci sa mu ostatní snažili čo najviac prispôsobiť. Nereptal ani sa nesťažoval. Vlastne svojím bezstarostným rapotaním privádzal na iné myšlienky nielen svojho strýka, ale i ufrflaného Siriusa, či zadumaného Remusa.

„Kde do kotla je?!“ vyštekol podráždene Severus, nahnevaný však sám na seba, že spustil chlapca tak ľahkovážne z dohľadu. „Nemohol zájsť predsa ďaleko.“

„Neboj sa, nájdeme ho,“ snažil sa ho upokojiť Harry a sám pridal do kroku, zanechajúc tak ostatných pár krokov za sebou. Hoci naťahoval krk a pohľadom prečesával i vzdialené okolie, neuzrel ho. V duchu uvažoval, či si nemali predsa so sebou zobrať i svoje metly. Lenže v neznámom prostredí a teréne, lietať na metle bolo riskantné. Okrem toho, mrazivé počasie to celkom znemožnovalo a teda stopercentne vylučovalo, ak len ste mali zdravý rozum a chceli sa vyhnúť tomu, aby vám primrznutú rúčku metly odstraňovali spod zadku chirurgicky.

Harry pridal do kroku a dokonca pobehol. Naozaj nechápal ako mohol chlapec prejsť takú diaľku tak rýchlo. „Žeby bežal?“ napadlo ho a v tej chvíli sa mu napätá tvár rozjasnila. „Vidím ho!“ zakričal ponad plece a zvyšok skupiny si s tichým frflaním vydýchol.

Okrem Severusa. „Tak mu zmaľujem zadok, že si týždeň nesadne,“ vyhrážal sa v tichosti a jeho namosúrený pohľad by otriasol sebavedomím i Rokfortskej riaditeľky, ale Harry sa ho nezľakol. Iste, Harry vedel, že Severus sa o chlapca bál najviac, lebo zaň má plnú zodpovednosť, ale ... na druhej strane, neveril, že by bol schopný zdvihnúť naň ruku. Hoci to, že naňho poriadne nakričí už vylúčiť nemohol.

Keď Harry udivene zastal na kraji oválnej zamrznutej plochy, všetci sa okolo neho začudovane zhrčili.

„No do frasa!“ zašomral Ron, vyvaľujúc oči na Kyriana stojaceho uprostred zamrznutého jazera. Už odtiaľ videli prasklinu na ľade, ktorá smerovala od stredu jazera priamo k nim.

„Kyrian!“ zvolal Severus, ale chlapec sa ani neotočil. „Kyrian!“ skúsil to znova, no jeho volanie ostalo bez chlapcovej spätnej reakcie.

„Niečo nie je v poriadku,“ poznamenala Hermiona zamyslene.

„Ja si myslím, že sa len bojí vrátiť, lebo vie, že dostane na zadok,“ povedal Sirius prorocky, no Hermiona pokrútila hlavou.

„Nie, to je hlúposť. A okrem toho, on na zadok nedostane. Niečo sa naozaj stalo, ale čo?“ uvažovala nahlas, pričom ostatní na ňu vrhli pohľad, akoby spadla z tej najvyššej borovice, čo rástla v tomto lese.

„Kyrian?“ skúsil ho zavolať Harry a spravil krok dopredu, presunúc sa opatrne na ľadovú plochu.

Počuli, ako ľad pod jeho váhou zapraskal a bol to práve Severus, ktorý ho v okamihu strhol späť. „Slušný pokus, ale teraz nám nebude tvoje hrdinstvo platné,“ povedal rozhorčene.

Ron sa mračil a zazeral na ľad ako na obrovského trollieho nepriateľa. „Ako je vôbec možné, že v tejto nadmorskej výške sú jazerá?“ rozčuľoval sa. „Okrem toho, v mape žiadne nie je.“

Hermiona pokrútila hlavou, na ktorej jej sedela ružová pletené čiapka. „Ron, toto nie je ani tak jazero ako pleso. Horské pleso alebo oko. Odborne sa to nazýva jazero ľadovcového pôvodu. Delia sa na karové a hradené a plesá vzniknuté kombináciou oboch. Môžu byť hlboké aj viac ako päťdesiat metrov. A na mape ho máš. To bola tá neveľká modrá bodka s názvom Smaragdové pleso. Ale zaujímalo by ma, prečo je vôbec zamrznuté. Je známe, že tieto horské oká nezamŕzajú,“ poznamenala zadumane.

„Kto by si všímal akúsi bodku. Myslel som si, že je to obyčajná machuľa,“ zahundral červený v tvári a odhrnul si z očí ofinu o pár odtieňov tmavšiu ako zradný rumenec, ktorý ho zalial.

„Možno to spôsobila náhodná mágia,“ uvažoval Remus.

„A čia?“ Sirius naňho vrhol začudovaný pohľad, keď zbadal jeho pohľad uprený na chlapca a udivene sa otočil k Severusovi. „Nevravel si, že je mukel?“ Ten nad jeho otázkou iba pokrčil plecami.

Sirius si vzdychol a nad Hermioniným ponaučením, ktoré venovala Ronovi sa uškrnul. Kým ostatní stále volali na chlapca v márnej snahe získať jeho pozornosť. Chlapec k nim stál navyše otočený chrbtom a hľadel kamsi do diaľky, kde sa črtali zasnežené vrcholce skalnatých hôr, s čiapočkami zo snehovej pokrývky.

„Myslím, že keď tu budeme naňho vyrevovať, nič nedosiahneme,“ zamrmlal Remus bezradne a pozrel na priateľov. „Hermiona má asi pravdu a niečo sa stalo. Možno zmenu v jeho správaní vyvolal ten čudný rev. Neviem ako inak rozumne vysvetliť, prečo by nás ignoroval. A ešte tak vytrvalo.“

„Niekto poňho musí ísť,“ povedal odhodlane Harry a chcel znova vystúpiť na ľadovú plochu, no Severus ho zadržal.

„Ak niekto pôjde, tak to budem ja. Je to môj synovec a som zaňho zodpovedný.“

Harry si prekrížil ruky na prsiach a pozrel naňho pohľadom, ktorý ho jasne varoval. Presne ako jeho slová. „Len cez moju mŕtvolu.“ Až ho striaslo pri predstave Severusa, pod ktorým sa láme ľad a jeho telo sa ponára čoraz hlbšie do ľadovej vody. To by ho zabilo. Skôr ako ten jed, ktorý mu koloval žilami. A ich cesta by bola márna.

Severus sa zamračil a chystal sa namietnuť, keď do hádky vstúpila i Hermiona s Ronom a dokonca Remusom, ktorý sa začali dohadovať, kto z nich pre chlapca pôjde, kto použije a aké kúzlo na to, aby ľad vydržal váhu vybraného záchrancu. Kým si všimli, že Sirius už pomaly kráča po ľade, bolo neskoro.

Severus nepekne zaklial a presne miereným pohybom svojho prútika zosielal kúzla na ľadovú plochu, ktorá pod Siriusovou váhou vydávala protestné zvuky. Okamžite sa k nemu pridal i Remus so svojimi ľad-posilňujúcimi kúzlami, kým ostatní len čakali v napätí, čo sa stane.

Sirius kráčal pomaly a jeho zrak preskakoval spod svojich nôh, tentoraz bez snežníc, na chlapca stojaceho už len pár stôp od neho. „Kyrian?“ oslovil ho pokojným hlasom, ale on sa ani nepohol. V duchu začínal súhlasiť s Hermioninou teóriou. „Kyrian, počuješ ma?“ skúsil to znova, keď sa na jeho prekvapenie chlapec k nemu naozaj otočil so zmäteným výrazom v tvári a obzeral sa okolo seba.

„Kde to som?“ opýtal sa začudovane a hľadel na Siriusa vyľakane.

„To si vysvetlíme potom. Teraz prosím ťa, prejdi opatrne ku mne, dobre?“ vyzval ho a kývol mu rukou, aby sa chlapec priblížil.

Kyrian sa opatrne pohol k nemu. Urobil krok a vystrašene zhíkol, keď začul praskanie ľadu i on a vzápätí vyvalil oči priamo pod svoje nôžky.

„Neboj sa,“ prihováral sa mu Sirius pokojným hlasom. „Nič sa nestane, len poď ku mne, dobre?“ chlapec prikývol a spravil ďalší krok. Ľad zapraskal znovu. Spravil ešte dva ďalšie kroky a ocitol sa konečne pri Siriusovi, do ktorého sa okamžite zakvačil ako kliešť.

„Zlomí sa pod nami ten ľad a my sa utopíme?“ opýtal sa žalostným hlasom, trasúc sa ako osika.

„Samozrejme, že nie,“ povedal sebaisto Sirius, hoci si tým vôbec nebol istý. Vlastne si myslel pravý opak, ale načo tým strašiť chlapca?

„Ako si sa sem vlastne dostal?“ vypytoval sa ho, aby odviedol jeho myšlienky od lámajúceho a praskajúceho ľadu.

„Ja neviem. Nepamätám sa,“ rieklo chlapča, pokrčiac útlymi plecami. „Najprv som počul to volanie a potom si na nič nepamätám.“

„Volanie?“ zháčil sa.

„Hej, volanie,“ pritakal chlapec.

Nemal však čas vypytovať sa na podrobnosti, pretože mal vážny problém. Boli od brehu plesa nie viac ako päť metrov, keď ľad napriek úsiliu Severusa a Remusa zapraskal ešte väčšmi a začal sa pod jeho nohami doslova boriť. Sirius čakal najhoršie, no urobil čo mohol, aby aspoň chlapca zachránil pred ľadovou vodou. Použil naňho kúzlo, ktoré ho mrštilo šmykom dopredu a ostatní ho mohli zachytiť včas, kým on sa prepadal do ľadovej vody.

Sirius azda ešte nikdy nezažil taký príšerný pocit. Len čo sa pod ním preboril ľad a on sa dostal do studenej vody, rozdrkotal sa zubami, rukami sa snažiac zúfalo zachytiť kúskov ľadu a vydriapať svoje tuhnúce telo na hladinu. Ohromujúci chlad z vody naňho nepríjemne doliehal. Akoby mu do tela bodalo naraz milión drobných ihličiek a spôsobovalo mu nevýslovné muky. Svaly mu tuhli, telo mrzlo a srdce zvýšilo vplyvom šoku a chladu svoju činnosť. Dych sa mu zadrhával v hrdle a on mal dojem, že mu tá ľadová voda roztrhne pľúca ...

„Neprestávaj sa hýbať!“ počul z brehu jazera pokriky a on sa snažil zo všetkých síl dostať k brehu ako len vedel. Keď sa poň načiahli ruky a vytiahli ho konečne von, stále sa triasol ako osika.

Kým Harry s Ronom rozkladali stany, Remus doň nalial azda celý obsah Ohnivej whisky, aby sa jeho organizmus zahrial zvnútra a len čo stany postavili, zobral ho dnu, vyzliekol z mokrých šiat, vyutieral jeho trasúce sa telo dosucha a pomohol mu do postele. Sám sa rýchlo vyzliekol a nahý vkĺzol k nemu pod perinu.

„Č-čo t-to r-robíššš?“ drkotal zubami Sirius, keď videl ako sa Remus zručnými pohybmi zbavuje oblečenia a strká sa k nemu pod prikrývku.

„Chcem ťa len zahriať. Vlastným telom,“ vysvetlil mu, keď sa k nemu čo najtesnejšie privinul. „Keby sa ti krv nahromadila príliš rýchlo k srdcu, mohol by si dostať infarkt. A to nechcem.“

„S-sme m-my a-ale d-dvoj-jka,“ drkotal zubami Sirius a ovinul si ruky okolo Removej hrude, z ktorej sálalo príjemné teplo. Za to Remusa poriadne striaslo, ale nebol by sa odtiahol ani za nič.

Remus sa nad jeho poznámkou zasmial a pritiahol si ho ešte bližšie. „Jeden lepší ako druhý,“ poznamenal sucho a vydýchol, keď sa oň pritlačilo Siriusovo ľadové telo.

O chvíľu neskôr spokojne konštatoval zlepšenie jeho stavu. Vyliezol z postele a znova sa obliekol. Sirius sa prestal klepať zimou vďaka rýchlej pomoci i alkoholu, ktorý mu zriedil a rozpálil krv. Okrem toho, teraz mal posteľ bližšie pri kozube a plne si vychutnával príval tepla, ktorého sa mu dostávalo. A samozrejme, spal tak tvrdo, že by ho nezobudil ani rev Benší.  

Keď večer prišiel Siriusa skontrolovať i Harry so Severusom a dovalili sa aj Ron s Hermionou a Kyrianom, všetci si náramne vydýchli.

„Budem v poriadku,“ ubezpečoval ich, stále si hovejúc v teplej posteli. Nejavil žiadne príznaky horúčky, či podchladenia. „Zajtra ráno môžeme znova vyraziť.“

„Tak dobre,“ súhlasil zvyšok skupinky.

„Mimochodom, pleso už nie je pokryté ľadom,“ povedala Hermiona a s ospravedlňujúcim úsmevom reagovala na Siriusov škaredý pohľad, pri zmienke o plese, v ktorom sa len pred pár hodinami nechtiac vymáčal. „Len som chcela podotknúť, že Remus mal zrejme pravdu, keď tvrdil, že ide o náhodnú mágiu,“ vysvetlila a pozrela úkosom na nič nechápajúceho chlapca.

„Kto vie,“ podotkol zamyslene Severus a postrapatil chlapcovi vlasy. Sľúbil si, že odteraz toho malého nespustí z očí. A svoj sľub mienil dodržať.

„Prajeme dobrú noc,“ zamával im Harry odo dverí stanu, keď sa odobral spolu s chlapcom a Severusom preč, nasledovaný Ronom a Hermionou.

Sirius vrhol na Remusa pohľad, ktorý ho nenechal na pochybách, na čo práve myslí. „Mám dojem,“ začal opatrne, „že ma znovu striasa. Nechcel by si ma zahriať?“

Remusovi sa z hrdla vydral veselý smiech, ale nemienil protestovať. Keď zo seba stiahol košeľu, nohavice a spodné prádlo, vkĺzol pod perinu k nemu, kde ho čakala Siriusova otvorená náruč.

 

30. kapitola

 

Snehová metelica

 

Smaragdové pleso ostalo ďaleko za nimi. Les, ktorý ich doteraz obklopoval začal konečne rednúť, čo znamenalo, že sa dostávali do vyššej nadmorskej výšky. Ostávalo im teda zdolať pár prekážok, ktoré boli nevyhnutné k dosiahnutiu ich konečného cieľa a síce prameňa, ktorý sa volal Živá voda.

Vedenie skupiny prevzali Remus so Siriusom, kým Harry a Severus kráčali ako poslední. Harry si samozrejme všimol, že Severus je zamyslenejší viac ako zvyčajne, ale jeho otázky ostali zatiaľ nevypovedané a len čakal na podnet, kedy ho jeho manžel vyzve, alebo sám začne hovoriť o tom, čo ho trápi. Keď sa zjavne nechcel odhodlať ani po pol hodine, Harry sa uškrnul, pozrel pod nohy na kopy snehu a bez toho, žeby si to Severus všimol si nabral do hrste, spravil guľu a presne mierenou ranou mu ju šmaril do chrbta. Ostal potom stáť s rukami prekríženými na hrudi a s posmešným úsmevom v tvári s očakávaním jeho reakcie.

Severus sa otočil a pokrútil hlavou. Zjavne nemal náladu na žartovanie. „Si bláznivý ako bol tvoj otec,“ zavrčal, ale Harryho sa to nedotklo. Namiesto toho si len skrúšene vzdychol a spomienka na otca mu privodila opätovné myšlienky na to, čo bolo kedysi medzi nimi. Ten pokus o ... No, proste o nejaký vzťah, alebo aspoň o niečo ...

Dobehol ho pár svižnými krokmi, ale aj tak za ostatnými zaostávali pár metrov. Nevadilo im to, aspoň mali svoje súkromie.

„Severus?“ ozval sa mladík. „Myslievaš niekedy na môjho otca?“

Severus sa zháčil a pozrel naň s užasnutým výrazov v tvári. „Ako si na to prišiel, Harry? Len preto, že som ho teraz spomenul si nemusíš robiť ...“

„Nie, nie. Zle som sa asi vyjadril,“ bránil sa, popraviac si okuliare na nose. Ich sklá sa zaleskli v popoludňajšom slnku. „Chcel som len vedieť, či si naňho občas proste spomenieš, to je všetko.“

Severus chvíľu nereagoval, akoby premýšľal nad svojou odpoveďou. Napokon predsa len prikývol. „Občas. Si mu veľmi podobný. Naozaj viac ako si myslíš,“ podotkol. „Občas ťa pozorujem, keď pri mne spíš a vidím tu podobnosť. Musel by som byť slepý, keby som ju nepostrehol. Ale ...“ znova zmĺkol a zadumane sa zahľadel kamsi dopredu na zasnežené kopce. „Harry, ja ... pamiatku tvojho otca si vážim z jedného jediného dôvodu,“ riekol odhodlane.

„A to?“ vyzvedal Harry.

„Kvôli tebe,“ šepol a natiahol ruku k jeho tvári vyštípanej do ružova mrazivým počasím. „Nie som dokonalý a nikdy som to o sebe netvrdil. Ale platí to, čo som ti už raz povedal. Nezamiloval som sa do teba preto, lebo si Jamesovi taký podobný. Ľúbim ťa len kvôli tebe ... len preto, že si to ty ...“

Harry sa pousmial a lícom sa obtrel o Severusovu dlaň schovanú v čiernej rukavici. Bolo pekné počúvať jeho hlas a ešte krajšie, keď mu hovoril ako veľmi ho má rád. Nikdy predtým by si nebol pomyslel, že sa toto jedného dňa stane. Že sa vezmú, že sa dokonca budú tak veľmi ľúbiť ... Pristúpil k nemu bližšie a pritúlil sa k nemu, obrtrúc sa nosom o ten jeho.

„Severus?“ šepol a jeho dych pohladil provokačne manželove pery, ktoré sa zachveli v očakávaní toho, čo mali prísť. Severus nežne zovrel jeho tvár do dlaní a jazykom si olízol suché pery. Keď sa pery čiernovlasého mladíka konečne obtreli o jeho vlastné, z pier sa mu vydral slastný povzdych skôr, ako zanikol v Harryho ústach. Harryho telom prešla okamžite sladká vlna vzrušenia, ktorá bola na krátky bozk prisilná.

„Milujem ťa,“ podarilo sa pošepnúť Severusovi v kratučkej chvíli, keď sa ich pery od seba oddelili.

„Mhm, mhm!“ Niekto si za ich chrbtami nahlas odkašľal a oni od seba zapýrení odstúpili, len aby sa pozreli do znechutenej tváre Siriusa Blacka. Civel na ne s úškľabkom, ktorý jasne prezrádzal, ako mu nie je po vôli ich vzájomná náklonnosť, ale našťastie sa zdržal komentára. „Ak sa tu budete olizovať pod každou jedľou, nedôjdeme tam ani do Vianoc.“

Harry prikývol a s ťažkým povzdychom pozrúc znova na Severusove vábivé pery, ktoré ho len pred malou chvíľou tak krásne láskali, sa vydali ďalej.

***

Cez nasledujúcu nos sa počasie zhoršilo. To, že doteraz mali tak-povediac šťastie a zubaté slniečko sa na nich usmievalo spoza oblakov vyzerajúcich ako vatové chumáčiky nič nenasvedčovalo tomu, že sa cez noc zhorší. Ale v horách ako boli tieto ich to vôbec neprekvapilo.

Hermiona sedela na pohovke zakrútená v deke s nohami krížom cez Ronove stehná. Kým on opretý pochrapkával na sedačke, ona listovala v knihe. Samozrejme, že bola na takúto situáciu pripravená. O Himalájach prečítala všetku dostupnú mukelskú i čarodejnícku literatúru. Napriek tomu, že kráčali už viac ako týždeň za svojim cieľom, nedosiahli väčšiu nadmorskú výšku ako 2000m nad/m. Otočila stránku knihy a tá jemne zašuchotala.

Ron sa pomrvil a pozrel na ňu spod privretých viečok. „Ešte stále čítaš?“ šepol a ona prikývla.

„Hej. Študovala som trochu mapu a zajtra by sme mali prejsť cez oblasť, ktorá je známa ako Obria planina. Zaujímalo ma, prečo sa tak volá a odkiaľ má ten názov, keďže v týchto končinách sa nikdy žiadni obri nevyskytovali.“

„A prišla si na niečo?“ opýtal sa a hlasno si zívol.

„Nie celkom,“ odvetila a zavŕtala pohľad do knihy, ktorú vzápätí zdvihla a otrčila pred tvár. „Všimni si ten obrázok,“ nabádala ho. Keď tak spravil, stiahla knihu späť k sebe do lona. „Nevyzerá ako obor.“ Na obrázku bol znázornený nejaký tvor, označený ako Yeti, Snežný muž. Bol celý biely, postavou podobnou človeku, tvárou skôr opici.

„Ale ani ako škriatok,“ odvetil Ron, šúchajúc si unavené oči. „Myslíš, že je to niečo obrovi príbuzné, ako napríklad Troll?“

„Neviem. Je to Snežný muž, ako ho nazývajú muklovia.“

„Je pravdepodobné, že ho stretneme? Čo sa tam píše? Je nebezpečný?“

„Počkaj, prečítam ti,“ povedala a pustila sa do čítania. „Yeti pochádza z Tibetu a údajne je príbuzný s trollom, hoci sa ešte nikto k nemu nedostal do takej blízkosti, aby uskutočnil potrebný prieskum. Dorastá až do výšky štyri a pol metra a od hlavy po päty je obrastený čisto-bielymi chlpmi. Yeti žerie všetko, čo sa mu zatúla do cesty, ale bojí sa ohňa a skúsení čarodejníci ho vedia odohnať.“

„No a?“ nechápal Ron. „Bojíš sa možného stretnutia s ním?“

„Ale nie!“ odvetila pobúrene. „Keď som sa nezľakla toľkých prekážok predtým (mysliac na dobrodružstvá, ktoré zažívala v Rokforte vďaka Harrymu a Ronovi a samozrejme lordovi Voldemortovi), prečo by som sa mala báť nejakého chlpatého Yetiho. Ja len ...“

„Čo?“

„Bolo by zaujímavé ho stretnúť, nemyslíš? Jeho existenia je zatiaľ len na úrovni povier a nejasných stôp, nepodložených svedectiev. Boli by sme prví, ktorí by mali tú česť ho stretnúť.“ Jej hnedé oči žiarili nadšením a celá tvár zjasnela.

Ron sa uškrnul. Takto sa mu páčila. Preto ju mal rád. Pre jej odvahu, silu, oduševnenie. Toto bola jeho Hermiona.

„Iste, bolo by to fajn,“ pošepkal a rukou jej odhrnul prameň vlasov, ktorý jej skĺzol do tváre. Naklonil sa k nej bližšie a pobozkal ju, hoci sa jej z pier vydral tichučký protest.

„Ron, ešte som nedočítala,“ šepla, no len čo sa Ronove ústa dotkli jej pier, v okamihu zabudla na knihu. A keď si Ron stiahol jej hebké, poddajné telo pod seba a priľahol ju, nebránila sa. Neprotestovala, keď ju jeho ruky šikovne zbavovali oblečenia a nevadilo jej, že si nemohla dočítať zvyšok kapitoly (hoci jej ostávalo len o pár riadkov viac ako jedna strana), pretože na to teraz ani len nepomyslela. Jej myseľ vypla a túžba, ktorá sa ozvala naplnila každú jej bunku a žiadala si viac bozkov, viac dotykov. Teraz nepotrebovala nič, len svojho Rona.

***

Ďalší deň strávili vo svojich stanoch. Strhla sa taká snehová víchrica, že bolo nemožné spraviť čo i len krok nejakým smerom, keď ste nevideli, kam vlastne kráčate. Jediný, kto z kvôli tomu javil nejaké nadšenie bol malý Kyrian. Vydržal sedieť pri okne celé hodiny a napäto sledoval stále zhoršujúcu sa situáciu za oknom.

„Snáď to cez deň prehrmí,“ podotkol Harry, hľadiac tiež von oknom, keď si sadol na chvíľu k chlapcovi.

„To isté si hovoril aj včera večer a vidíš, neprešlo to do rána,“ povedal Severus s nosom zavŕtaným do akejsi starej knihy, jedinej, ktorú si so sebou doniesol. Ako Harrymu tvrdil pri balení, je to jediná kniha, nad ktorou dokáže stráviť celé hodiny a vrátiť sa k nej aj po tisíci raz. Vtedy ju Harry zamyslene chytil do ruky a ohrnul nosom. Príručka elixírov pre pokročilých, ingrediencie, dávkovanie a postupy prípravy elixírov.

„Neuškodilo by ti, keby si bol trochu optimistickejší,“ poznamenal Harry zadumane.

„Netreba, ty máš optimizmu za nás oboch. Ja budem radšej pesimista. Niekto nás musí držať pri zemi,“ dodal a Harry sa uškrnul.

„No iste,“ poznamenal a otočil hlavu ku Kyrianovi. „Čo keby sme si zahrali Rachotiacu sedmu?“

Kyrian nadšene prikývol. „Zavoláme aj Rona a Hermionu?“ opýtal sa.

„Dobre,“ pritakal Harry a vytiahnuc svoj prútik, poslal im správu.

O chvíľu už obaja stáli v úzkej chodbe stanu a oprašovali so seba navzájom nánosy snehu, o čomsi sa hádajúc.

„Vravím ti, niečo sa tam pohlo,“ tvrdil dookola Ron a Hermiona len krútila hlavou.

„Jasné, zdivočené snehové vločky,“ odfrkla.

„Prečo mi odmietaš veriť?“ opýtal sa zamračene.

Hermiona zvesila plecia. „Nie, že by som ti neverila. Ale čo také si už len mohol zazrieť v tej divokej metelici? Veď je to prakticky nemožné, Ron,“ povedala zmierlivo, no Ron sa aj tak zlostil.

„Hovor si, čo chceš, trvám na tom, že tam čosi bolo,“ povedal nekompromisne a ona sa len pousmiala. Bola by najradšej na ich hádku v okamihu zabudla, keby nie Kyrian, ktorého to očividne ako jediného zaujalo. Ale aj Harrymu svietila v očiach zvedavosť.

„Čo si videl? A kde, strýko Ron?“ opýtal sa Kyrian, keď sa nafučaný Ron zvalil do kresla pri kozube.

„Neviem,“ pozrel úkosom na svoju kučeravú priateľku a späť na chlapca. „Ale ja si myslím, že to bol Snežný muž.“

„Snežný muž?“ vypadlo z chlapca a jeho oči sa od prekvapenia zväčšili dvojnásobne. „Naozaj? Fíha!“ zvolal užasnuto.

„Naozaj?“ opýtal sa Harry nie až tak presvedčený o tom, čo mohol jeho priateľ vidieť a za to si vyslúžil škaredú grimasu.

„Hovorte si, čo chcete, viem, že tam niečo bolo. A čo iné to mohlo byť, ak nie Yeti? Hermiona, do kelu, veď si mi o nich včera čítala!“ ozval sa pobúrene.

Severus na nich hodil pobavený pohľad a s pokojným výrazom v tvári sa vzdialil z obývačky do spálne, aby si mohol v pokoji čítať a nerozptyľoval sa ich hádkou.

„Samozrejme, ale i tak si myslím, že to nebol Yeti. Tvoja myseľ si pokojne mohla v tej metelici vykonštruovať, či predstaviť niečo, čo tam v skutočnosti nebolo,“ trvala na svojom.

„Dobre, už sa s tebou o tom hádať nebudem, ale aj tak trvám na tom, že som niečo videl. I keď nie jasne, čo priznávam,“ povedal dotknuto.

„Tak dobre, vy dvaja. Môžem rozdať karty?“ opýtal sa Harry, vstúpiac do ich hádky. Obaja prikývli a kým Harry miešal karty a vzápätí rozdával, Kyrian sa naklonil k Ronovi.

„Ja ti verím, strýko Ron,“ usmial sa naňho a Ron mu úsmev opätoval.

„Aspoň niekto,“ pošepol mu späť, postrapatil mu vlasy a natiahol sa pre svoje karty, kým chlapec znova otočil hlavu k oknu.

„Asi ma volá práve on, alebo niekto iný?“ pomyslel si, kým doňho Harry jemne neštuchol a nestrčil mu karty do rúk, kým Hermiona mu vysvetlila pravidlá hry, aby si konečne mohli zahrať.

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:DDD

Sheri,22. 1. 2010 21:14

Peknučké... čítala som už aj 30 kapitolu na tvojej druhej stránke :)))

A ešte ak by si mohla urobiť niečo ako kapitolu kde stretnú niekoho iného napr. Freda, Georga a Leeho Jordana bola by švanda keby ich stretli pri tom prameni alebo v boji proti Yetim (ak tam bude)

Hm...

nadin,22. 1. 2010 20:18

Aj tak máš na stránkach "Wardenka" o jednu kapitolu viac a aj môj koment. Ale aby si nepovedala - kapitolka je krásna, máš moju úprimnú závisť a obdiv, ako dokážeš s ľahkosťou písať. Ďakujem!!!

hatifnatif

Tessa - Lethy :),20. 1. 2010 13:19

:) nevadí, aj tak ďakujem ...

no totoi

hatifnatif,19. 1. 2010 22:02

tohle je ale nefér, nechávala jsem tu krásný koment o tom, jak moc jsem unešená stonehegem a Lordem a on zmizel...to je fakt nefér, bo tak krásný koment už nevymyslím......takže jenom DÍÍÍÍKY

:DD

Saskya,18. 1. 2010 16:42

peknučkéé :)