Choď na obsah Choď na menu
 


SS a tajomstvo Stonehenge - 31. a 32. kapitola

24. 1. 2010

31. kapitola

 

Kláštor tibetských druidov

 

Obrázok Harryho optimiznus sa vyplatil. Akoby ho vypočul sám najvyšší. Ďalšie ráno síce nebolo slnečné, ale metelica celkom ustala. A hoci na hory sadla hmla, nebola hustá a im v napredovaní nebránilo celkom nič. Len čo sa zbalili a naraňajkovali, vydali sa na cestu.

„Ron, tentoraz sa vedenia ujmem znova ja,“ navrhol Remus a Ron sa s ním nepriečil. „Od včera mám nejasný pocit, akoby ...“ Remus zmĺkol a pozrel niekam do prázdna.

„Aký pocit?“ opýtal sa Ron zvedavo a nadvihol obočie.

„Ach, zrejme to nič nebude,“ povedal a mávol nad tým rukou. „Je to len pocit, či nie?“ usiloval sa zľahčiť vyrieknuté slová, ale Ron naňho stále skúmavo zazeral. Rozhodol sa radšej odpútať jeho pozornosť niečím iným a upriamil ho na roztiahnutú mapu, ktorú zvieral v rukách. „Takže máme namierené cez Obriu planinu, hej?“

„Hej, presne tak. Mali by sme ju prejsť za pár hodín, ak bude prijateľné počasie a znova sa nezmení,“ riekol, pozrúc pri tom sivú oblohu, ktorá nenaznačovala, že by sa niečo mohlo zmeniť. No počasie v horách bolo charakteristické tým, že sa dokázalo zvrtnúť i v priebehu jednej hodiny.

„Tak dobre,“ pritakal. „Vyrážame!“ zvolal rozhodným hlasom a vyhodil si ruksak na plecia.

Obria planina nebola vôbec veľká a nielen on, no všetci sa zamysleli nad jej čudným názvom.

„Mali ju nazvať skôr Trpasličou planinou, ako Obriou,“ hundral Ron, kráčajúc vedľa Hermiony, ktorá sa len spokojne usmiala a pokrútila nad jeho hundraním hlavou. „Ale veď je to pravda,“ rozčuľoval sa nezmyselne. „Pozri, veď celkom dobre dovidíme na jej druhý koniec.“

„Ron, vážne nechápem, prečo ťa to tak rozčuľuje. Veď je to taľafatka,“ riekla bezstarostne a obzrela sa ponad plece za Harrym.

Zvraštila obočie a potlačila tichý vzdych, ktorý sa jej dral cez pery. Všimla si, že znova zaostávajú a uvažovala, či by nemala povedať Remusovi a Siriusovi, aby zvoľnili tempo, hoci aj tak nešli rýchlo. Ronovi jej pohľad samozrejme neušiel.

„Všimla si si to aj ty? Asi mu nie je práve najlepšie,“ povedal stíšeným hlasom, hľadiac radšej pred seba.

„Myslím, že sa jeho stav nelepší, ale zhoršuje každým dňom,“ riekla ticho. „Kto vie, či nemá nejaké bolesti,“ šepla.

„Bolesti? Kvôli tomu jedu, ktorý mu koluje v krvi? Ja neviem ...“ zamrmlal. „Podľa mňa nie. Ten jed je síce nebezpečný a môže ho zabiť, ale bolesti? Liečitelia predsa Harrymu nič nespomínali a on by nám to bol povedal, či nie?“

Hermiona pokrčila plecami. „Ja neviem Ron. Vieš, ako sa snaží byť celý život statočný ... Neviem, či by nám povedal niečo, čo sa týka výsostne Severusovho zdravotného stavu.“

„Ja predpokladám, že by to spravil. Aj tak nám už prezradil viac ako dosť. A práve kvôli nim sme predsa tu, či nie? Terigáme sa v tom mrazivom chlade už celú večnosť, napadli nás obrovskí vlci, Kyrian sa skoro utopil a kto vie, čo nás ešte môže stretnúť.“

Ako na potvoru sa ozvalo z diaľky dunivý rev, či hukot. Nikto z nich presne nedokázal určiť, čo to je. Ron vrhol na Hermionu veľavravný pohľad. „Nevravel som?“

Hermiona nepovedala nič, ale zamračila sa. Mal pravdu. Výnimočne sa raz nemýlil.

***

Harry kráčal vedľa Severusa s čoraz väčšími obavami. Neboli na ceste dlho. Len pár hodín a nie viac ako päť. Videl jeho mútny pohľad, bledú pokožku pokrývala tenká vrstva potu a dych bol plytší ako obyčajne. Kráčal namáhavo a jeho pohyby boli meravejšie ako kedykoľvek predtým. Ale kráčal ďalej, vlastnú slabosť akosi nevnímajúc. Zakaždým, keď si mladík všimol ako sa premáha, musel si pripomenúť, akého silného a odhodlaného muža má po svojom boku. A zakaždým ho to dojalo. Myšlienky na to, že by mal oňho predčasne prísť, že by ho krutý osud olúpil i tohto milovaného človeka proste nedokázal zniesť.

Kyrian poskakoval živo pred nimi, pospevujúc si akúsi odrhovačku, čo oboch priviedlo napokon na iné myšlienky.

Obria planina ostala za nimi a pred nimi sa črtal výstup na horu. Nebol strmý ani vysoký. Ako bolo zakreslené v mape, práve na tom vrchole hory mal byť starý Kláštor tibetských druidov. V ňom sa mala nachádzať Severná brána, ktorou stačilo prejsť a vydať sa do Diamantovej jaskyne.

Harrymu od vzrušenia svietili oči a usmieval sa ako blázon. Hlavne preto, lebo ostatní vraveli, že im ostáva nie viac ako hodina cesty. Bolo priam neuveriteľné, že mali svoj cieľ na dosah.

Kráčali popri skalnej stene pokrytej hrubou vrstvou ľadu. Kyrian vyslovil otázku, či by nevadilo, keby ho skúsil oblíznuť, na čo mu Severus položil protiotázku, či chce o ten jazyk prísť.

Kyrian pokrútil hlavou a nechápavo naňho vyvalil oči. „Prečo by som mal oňho prísť?“

„Pretože by si v okamihu k tej stene primrzol a my by sme museli ísť bez teba,“ pohrozil mu, ale Harry si všimol, ako mu pomykáva kútikmi úst, keď chlapec svižne odskočil od steny a poslušne pokračoval v ceste.

„Nemal by si ho strašiť,“ napomenul ho Harry láskavo a Severus sa usmial.

„Nie, ale občas to pomáha,“ povedal dôrazne a pokračoval v ceste, zamračiac sa, keď videl, ako sa jeho synovec pošmykol a padol na zadok do snehu. Sklonil sa k nemu a vytiahol ho späť na nohy.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ho starostlivo, oprašujúc mu nohavice od snehu a chlapča bedlivo prikývlo.

„Jasnačka strýko,“ zašvitoril a ponáhľal sa za Hermionou, ktorá zastala a s úsmevom v tvári ho volala, aby ho mohla chytiť za ruku a zabrániť tak jeho ďalšiemu prípadnému pádu.

Remus celú scénu ticho sledoval a vnímal Siriusovo napätie. Vnímal každú jeho reakciu, gestá i mimiku tváre. A vedel, že hoci nič nehovorí, vo svojom vnútri sa stále so vzťahom svojho krstného syna nevyrovnal.

„Ešte stále ťa to škrie, pravda?“ opýtal sa ho tak ticho, aby to začul len on.

Sirius zvesil plecia a meravo prikývol. „Uznávam, že sa k nemu správa dobre a zrejme ... zrejme mu na Harrym záleží, ale ...“ Pokrútil hlavou a v jeho modrých očiach sa mihla stará krivda a bolesť. „Nikdy ho nebudem mať tak rád, ako by si Harry prial, nejde to.“

Remus sa zhovievavo pousmial. „Ani nemusíš. Stačí, ak ho budeš rešpektovať. To, že ho nemáš rád ostane našim tajomstvom.“

Sirius sa smutne uškrnul. Na zachovávanie tajomstiev boli obaja experti. Vedel, že to nikomu nepovie. Nechcel, aby to Harryho zranilo. Ďalšia chybička krásy na jeho nehodnom krstnom otcovi.

***

Stúpanie okolo vrchola hory im netrvalo viac ako tridsať minú, keď sa ocitli na náhornej plošinke. Hermiona skoro vrazila do Ronovho chrbta, lebo si nevšimla, že náhle zastal.

„Pozri sa na to,“ pošepol a rukou ukázal pred seba.

„Páni,“ vydýchol Kyrian, hľadiac na starý kláštor s neskrývaným úžasom.

Nebola to veľká stavba, no bola premyslená a impozantná. Mala dve krídla, ktoré vytvárali písmeno U a v jej strede sa týčila veža, na vrchole ktorej sa skrýval pod strieškou zvon. Kedysi. Teraz tam zívala len prázdna diera. Nádvorie nebolo väčšie ako dvor obyčajného rodinného domu a ochranný kamenný múr nemal viac ako meter a pol do výšky. Kovaná, železná brána bola rozlámaná a jej dvierka sa v slabom vetre kývali a aj po rokoch vydávali škrípavý zvuk, vítajúc nezvaných hostí.

„Myslíte si, že bude obývateľný?“ odhodlal sa opýtal Remus, ale odpoveď nedostal. Aspoň nie hneď.

„Kto vie,“ šepol Harry, „poďme sa presvedčiť,“ navrhol a vykročil na nádvorie ako prvý. V okamihu, ako spravil prvý krok sa stalo niečo, čo by nik z nich nečakal.

Ozval sa ohromný rev, no neprichádzal už z diaľky, ako doteraz, ale bol celkom blízko. Na dosah. Ohromný zver, či čo to bolo (nemohli to rozoznať), zaútočil na niekoho, kto to očakával najmenej.

Biela obluda skočila na Severusa a zvalila ho na zem. Chlpatá ruka, ktorá mu stláčala hrdlo ho nepríjemne omínala a hrubá, drsná pokožka sa zachytávala o jeho jemný, vlnený šál. Mykal sa a metal sa pod ňou, v snahe zhodiť to prerastené, obrie telo zo seba, ale nešlo mu to. Na prútik by aj pomyslel, lenže ten si spokojne hovel vo vrecku jeho kabáta, kým on sa usiloval odtiahnuť tie ručiská zo svojho krku, aby ho tá príšera neudusila.

To, že ho škrtila tá obluda ešte nebolo nič. Stalo sa niečo oveľa horšie a síce to, že keď obluda znova výstražne zarevala, objavili sa za jej chrbtom ďalšie dva navlas rovnaké beštie. Severus v duchu zaklial a napadlo ho, že je s nimi všetkými amen.

Harry, Remus a Ron so Siriusom stáli neďaleko neho a tej obludy, ktorá si na ňom hovela a v momente, keď chceli vypáliť nejaké účinné kliatby skameneli, keď sa objavili ďalšie obludy.

„Hermiona?“ zašepkal Kyrian, ktorý spolu s ňou ostal ukrytý za radom štyroch mužských tiel s vytasenými prútikmi. Všimol si, že aj ona má ten svoj v ruke.

„Teraz nie zlatko!“ zasyčala nervózne a bedlivo sledovala, čo sa bude diať.

Kyrian sa však nevzdával. „Čo je to?“ opýtal sa s naliehavosťou, ale ona znova len pokrútila hlavou.

„Nie som si istá,“ odvetila náhle a viac mu nevenovala pozornosť.

Kým Sirius, Ron a Remus hodnotili situáciu, Harry mal dojem, že mu srdce vyskočí z hrude. Nechápal, prečo jeho spoločníci ešte nečinne postávajú, keď je Severus v ohrození života.

„Zatiaľ sa nedeje nič,“ povedal pokojne Remus, nespúšťajúc zrak zo snehobielej, chlpatej príšery.

„Ako to?“ vyštekol Harry neveriaco, neodtrhnúc zrak od scény pred sebou.

„Remus má pravdu,“ podporil ho Sirius. „Nevieme, o čo im ide. Možno nás chcú len vystrašiť.“

„To sa im podarilo!“ odvrkol. „Ale čo teraz?“

„Ak neustúpia, musíme niečo vyskúšať,“ navrhol Ron a pozrel odhodlane na dve obludy stojace s tichým vrčaním za tou, ktorá zvierala Severusove hrdlo.

„A čo tak začať hneď?“ vyprskol Harry a len čo to spravil, vypálil skusmo do bielej príšery prvé kúzlo, ktoré mu zišlo na um a považoval ho za účinné z toho, čo vedel z príručky Zázračných zvierat o Yetioch, lebo predpokladal, že práve s nimi majú tú česť.

Kúzlo snehobieleho poloobra zasiahlo, no nijako mu neublížilo. Naopak, len ho rozčúlilo. Znova zavrčal a trochu poodstúpil a povolil zovretie.

Stalo sa dokonca to, čo nik nepredpokladal. Pustil Severusovo hrdlo a ten sa v momente po štyroch vzďaľoval, kým si ich ohromný snežný muž premeriaval zadumaným pohľadom. A potom prehovoril. Celkom obyčajným, ba dokonca príjemne hlbokým ľudským hlasom. Zrazu nevedeli, čo je horšie. To, že mu nerozumejú ani slovo, alebo to, že obor prehovoril a vzápätí so svojimi spoločníkmi zmizol tak rýchlo, ako sa objavil.

 

32. kapitola

Stará horkosť a pochpenie

 

Obrázok Traja snehobieli chlpatí poloobri sa vytratili. Harrymu pripomínali svojou veľkosťou skôr Hagrida a nie Trolla. Zmizli práve tou Severnou bránou, cez ktorú sa oni chystali prejsť a on nepochyboval, že práve tadiaľ aj prišli. Civel za nimi omráčene, kým ho zo zamyslenia neprebralo Hermionino vystrašené zvolanie.

„Harry!“ otočil sa a s hrôzou pozrel na svojho manžela. Ležal v udupanom snehu a pomedzi prsty mu na krku presakovala krv. Ako to, že krvácal? Veď sa predsa nič nestalo ... len ...

„Severus!“ vykríkol a tvár sa mu skrivila obavami, keď padol na kolená hneď vedľa Remusa, ktorý pozorne prezeral zranenie jeho manžela.

„Len pokoj,“ zachripel. „Nič vážne to nebude, však Lupin,“ vrhol varovný pohľad na Remusa a ten iba prikývol, hoci sa mračil.

„Na krku má ranu. Nechápem ako je to možné, veď sme si nič nevšimli ... Nezdalo sa, že by ...“ Remus stíchol a namiesto toho namieril prútikom na Severusov krk a rýchlo pohybujúc perami odriekal hojace kúzlo.

„Tá obluda mala niečo na prste,“ prehovoril zamyslene. „Možno prsteň? Neviem, ale poškriabal ma v momente, keď skladal ruku z môjho hrdla,“ dodal Severus, pokrčiac plecami.

Harry sa akoby mávnutím prútika ocitol v minulosti. Vo chvíli, keď sa v Škriekajúcej búde skláňal nad svojim manželom, zvieral mu kŕčovito ruku a prosil ho, aby ostal s ním, aby sa nepoddal a vydržal. Pohľadom zavadil o reznú ranku. Mali šťastie, že nebola dosť hlboká na to, aby preťala tepnu. Inak by bol všetkému koniec. Obyčajné povrchové zranenie. Jeho obavy boli napokon zbytočné. Chvála Merlinovi!

Aj teraz ho zvieral za ruku, pomáhajúc mu postaviť sa, kým Ron s Hermionou stáli opodiaľ, držiac vystrašeného Kyriana a utešujúc ho, že sa predsa nič hrozné nestalo.

Keď sa vrátil Sirius, skonštatoval, čo bolo samozrejmé. Kláštor sa nedal nazvať obývateľným a ako povedal, väčšie pohodlie budú mať vo svojich stanoch. Bodaj by aj nie, keď bol starý kláštor určite roky neobývaný a tu, vysoko v horách priam nedosiahnuteľný. Preto chátral. Nikým neobývaný, nikým nenavštevovaný. Ron mu teda bez slova pribehol na pomoc.

Len čo stany rozostavili, Harry pomohol Severusovi prejsť do ich stanu, hoci sa cestou tam hádali, lebo on jeho pomoc odmietal.

Severus naňho vrhol nahnevaný pohľad, pričom naňho pozrel ako hrom do duba. „Veď mi nič nie je. Prestaň zo mňa robiť úbohú mrcinu, ktorá sa na nič nezmôže!“

„Nerobím z teba mrcinu,“ oponoval mu statočne Harry, nezľaknúc sa jeho podráždeného pohľadu. „Sám dobre vieš, že ti v poslednom čase býva zle. Chcel som len pomôcť.“

Severus naňho nepekne zagánil. Vedel, že Harry má pravdu a nemyslel to zle, ale aj tak mu to neprišlo vhod. Prv ako vošli do stanu, Severus sa otočil ku Kyrianovi.

„Ideš s nami, alebo chceš ostať s Ronom a Hermionou?“ opýtal sa ho, pričom chlapec pokrútil hlavou a rozbehol sa k nim.

„Idem s vami,“ povedal a všetci traja vkĺzli do stanu.

Ron sa pozrel na Hermionu, ktorá len mykla plecami, nie veľmi potešená vývinom situácie, ale čo mohla robiť? Aj ona vkĺzla do stanu spolu s Ronom. Na nádvorí kláštora ostali len Remus so Siriusom.

„Čo budeme robiť?“ opýtal sa Sirius neisto a pozrel na svojho priateľa.

„Tuším, nebolo by na škodu rozostaviť pár ochranných kúzel,“ riekol zamyslene, civiac na Severnú bránu. Potom sa otočil k Siriusovi a ukázal na ňu rukou. „Vidíš tie znaky?“ opýtal sa, znova upriamiac pohľad na kamenný oblúk.

„Máš z toho obavy?“ odvetil mu Sirius protiotázkou a Remus prikývol.

„Bol by som ľahkomyselný blázon, keby nie,“ skonštatoval a prehrabol si rukou vlasy. „Nie som si istý, či si to Harry a ostatní v tom zmätku, ktorý tu nastal všimli tiež.“

„Predpokladám, že nie. Harry bol celý bez seba, keď ...“ Sirius stíchol. Bolo preňho stále čudné vidieť svojho krstného syna v takom rozpoložení, v strachu o svojho manžela. Preňho bolo jasné vždy jedno. Snape si Harryho nezaslúžil. Samozrejme, že by bol najradšej, keby mohol vrátiť čas a ... Lenže ani to by neviedlo k nijakému riešeniu. Vzdychol si a vliezol do stanu. Uvažoval nad tým, prečo to všetko Sanpe robil. Zachránil ho, ale za akú cenu.

„Stále sa trápiš pre ten ich vzťah,“ nadškrtol Remus, ktorý vošiel do stanu hneď, ako rozložil v ich okolí kúzla, ktoré ich mali chrániť pred nechcenou návštevou, prípadne ich varovať. Sirius naňho vrhol zamračený pohľad, ale nepovedal nič. „Prečo sa s tým nemôžeš vyrovnať? Je to také ťažké pochopiť, že Harrymu na Severusovi naozaj záleží? Alebo že Severus tvojho krstného syna ľúbi?“

Sirius sa meravo vzpriamil a s hnevom, ktorý v sebe dusil hodil vybranú knihu do najbližšej police, ktorá sa nebezpečne zakývala, no ostala stáť na mieste. „Áno! Áno, dopekla jazerného!“

„Ale prečo, Sirius?“ Bola to nevinná otázka, ktorá si žiadala svoje vysvetlenie a Sirius to vedel, hoci by najradšej Rema pretrhol ako žabu, že ho nútil vŕtať sa vo svojom vnútri, rozpitvávať svoje pocity a analyzovať každú jednu myšlienku. Obviňovať sa za chyby, ktoré kedy urobil voči Harrymu a Severusovi.

„Nebol si tam. Ty si nevidel ...“ stíchol a na malú chvíľu tuho prižmúril oči, akoby sa snažil zahnať si obraz, ktorý mu i po tých rokoch pripadal nechutný. „Nevidel si ich spolu ... Objímať sa, bozkávať ... Nevidel si ako ... Merlin! Nemôžem si pomôcť,“ povedal už pokojnejšie. „Stále musím myslieť na to, že keby som prišiel len o niečo neskôr ... Je mi z toho celého zle!“

Remus naňho ľútostivo pozrel. Chápal, že to pre jeho priateľa musel byť šok, ale na druhej strane, predsa zabránil tomu, čo sa malo stať a teda nič vážne sa medzi dvoma mládencami neudialo. Okrem toho, že James na druhý deň zmlátil Snapa ako žito a aj to len preto, lebo sa nebránil. Podľa Remusa si Snape svoje vytrpel. Remus ho vedel dokonale pochopiť. Vedel, čo je to trpieť kvôli neopätovanej láske. Sám sa takto trápil toľké roky ...

„Sirius, v jednom máš pravdu,“ prehovoril napokon. „Nebol som tam a nevidel som to. Ale želám si, aby som tam bol šiel ja miesto teba. Ty by si sa tým nemusel trápiť a možno by si ľahšie znášal celú situáciu. Aj vzťah Harryho a Severusa.“

„Ale ty nechápeš, že ...“ nedokončil, lebo Remus ho zastavil kývnutím ruky, čo znamenalo, že ešte neskončil.

„Chápem to až pridobre, nemysli si,“ povedal potichu. „Nezaškodilo by ti pozrieť sa na Severusa konečne i z druhej strany pohľadu,“ riekol nekompromisne. „Nikto z nás troch to nebol ochotný spraviť. Všetci sme si mysleli, že Lily je tá, po ktorej túži a James mu preto spôsoboval hrozné muky. Teba nevynímajúc. Zosmiešňovali ste ho na každom kroku. A ja som bol hlupák, že som sa vám v tom nesnažil zabrániť. Vieš, chápal som ho. Často krát som si pomyslel, že keby každý vedel o mne pravdu, skutočnú pravdu o tom, že som vlkolak, správali by sa ku mne rovnako, ako vy k Snapovi. Odsudzovali by ma a ponižovali.“

„Lenže ty si ...“ ani tentoraz mu nedovolil dokončiť.

„Nie! Počúvaj ma, ty zadubenec! Už mám toho všetkého dosť!“ Remus naňho pozrel pohľadom, ktorý ho dokonale umlčal. „Nevieš, si predstaviť, aký je to pocit, keď vieš, že si pre ostatných len úbožiak, ktorý im nestojí ani za pohľad, nie to za priateľstvo. Nevieš si predstaviť, aké to je ťažké, skrývať skutočné pocity, hoci by si ich rád vykričal na plné pľúca, len aby si uľavil tej bolesti, ktorá v tebe hlodá. Nevieš si predstaviť, čoho všetkého je schopný niekto, kto miluje Sirius. Ani ja nie som bez viny. Nie som o nič lepší ako Snape.“

„Remus, tebe preskočilo! O čom to tu táraš?“

„O tomto,“ povedal, zohol sa k svojmu batohu, vybral z neho drevenú skrinku, v ktorej mal okrem protivlkolačieho elixíru ukrytú aj odcudzenú Siriusovu spomienku. Otvoril veko a podal mu fľaštičku s hmýriacou sa striebristou hmotou. Vtlačil ju priateľovi do ruky s previnilým výrazom v tvári. „Už vtedy som ťa príliš miloval. Len teba. No bál som sa odmietnutia. Bál som sa povedať ti, čo k tebe cítim,“ šepkal nevýrazným hlasom, keď Sirius zovrel flakónik pevne do ruky. „Potreboval som ťa ... Pamätáš, keď mi zomreli rodičia?“ povedal chrapľavým hlasom, len čo Sirius prikývol. „Stalo sa to v tú noc, keď mi to Dumbledore oznámil. Na čo si z tej noci spomínaš?“

„Nie je toho veľa,“ odvetil Sirius opatrne. „Viem, že si ma požiadal o stretnutie v Škriekajúcej búde. Chcel si sa pozhovárať. Viem tiež, že som tam išiel a ...“

„Nemôžeš si pamätať viac, lebo tú spomienku som ti uprostred noci ukradol,“ riekol, hľadiac na skúmavku v jeho ruke. „V tú noc som ti dal vypiť Nápoj lásky. Ten Severusov nápad, ktorý vyskúšal na Jamesovi sa mi zdal dobrý, tak prečo to nevyskúšať? Nikto sa to nikdy nemal dozvedieť. Nikto a nikdy, ani ty. Jedna noc s tebou mi mala stačiť na celý život.“

Sirius naňho hľadel ohromene. Jeho azúrovo modré oči preskakovali s Remusovej tváre na fľaštičku, ktorý zvieral v ruke. Nebol schopný z omračujúceho prekvapenia ani len prehovoriť.

„Tak vidiš? O čom som teraz v tvojich očiach lepší ako Severus? Čím sme sa obaja previnili?“ opýtal sa, zvesiac plecia, a keď mu priateľ nebol schopný odpovedať, odpovedal namiesto neho. „Len láskou, Sirius. Láskou.“ Hneď na to sa otočil a vyrútil sa zo stanu ako víchor. V tú noc sa do ich stanu ani nevrátil. Ostal s Ronom a Hermionou. Chcel dopriať Siriusovi čas, aby sa z toho všetkého spamätal. Aby spravil vlastné a konečné rozhodnutie. Ak ho tam ráno ešte nájde, bude to dobré znamenie. Ak nie ... stratí svojho najlepšieho priateľa a lásku svojho života raz a navždy.

***

Severus sedel na posteli a hľadel na Harryho. Havranie vlasy strapaté, pokojný výraz tváre a ústa pootvorené. Pohladil ho po líci, pohľadom skĺzol po krivke krku, k poodhalenej nahej hrudi. Merlin, ako veľmi ho miloval. Bol celý jeho život. Ich životy boli prepojené od samého začiatku. A všetko to začalo tým, že sa zamiloval do jeho otca, Jamesa Pottera. Severus si vzdychol. Zatiaľ čo spomienka na Jamesa, na jeho tvár už dávno v jeho pamäti i srdci vychladla, myšlienka na jeho syna, s ktorým bol zviazaný na celý život horela silným plameňom. Vždy. Najprv to boli ohnivé jazyky nenávisti. Z Harryho strany preto, lebo si myslel, že je spojený s Temným pánom – čo mal v podstate pravdu, i keď sa mýlil v tom, že mu verne slúži, lebo v skutočnosti slúžil vždy len Dumbledorovi -, z jeho strany kvôli podobnosti s jeho otcom a pripomienke jeho bolestného odvrhnutia. Ale v podstate, to odmietnutie očakával. Nebol hlupák, aby nevedel, že Jamesovo srdce patrí Lily. A Harry mu to celé pripomenul, hoci vedel, že to nie je jeho chyba. Bolesť sa vtedy zažrala do jeho srdca ako jed a on sa s tým nevedel inak vyrovnať ako tak, že ho za tú podobu na otca nenávidel. Nevedel celkom presne, kedy sa nenávisť zmenila na túžbu a túžba na lásku, ale vedel, že je preňho schopný spraviť čokoľvek ... Hoci aj vyslobodiť krstného otca z Oblúka na ministerstve. Mal šťastie, že sa v mladosti tak zaujímal o čiernu mágiu. Nebolo to celkom na škodu, hoci ju nikdy poriadne nepraktizoval. Vtedy mu skrsla v hlave tá myšlienka. Niečo – za niečo.

Pohľadom skĺzol po jeho paži až k ruke, na ktorej sa jagala v svetle sviec zlatá obrúčka. Čierne obočie sa mu zamračene stiahlo nad ešte černejšími očami a znova si povzdychol.

„Nebudeš ma počuť, viem to,“ pošepol a z vrecka kabáta vytiahol prázdnu fľaštičku Uspávacieho elixíru. „Viem, že by sa ti to nepáčilo, ale nemôžem inak. Nemôžem dovoliť, aby sa ti niečo stalo.“ Naklonil sa k nemu a vtisol mu na pery ľahký bozk. „Vždy ťa budem milovať, Harry, vždy,“ zašepkal a zhasol sviecu, jediný zdroj svetla v stane. So zapáleným končekom prútika v ruke vykročil na pusté nádvorie kláštora, ktoré teraz zdobili tri neveľké stany. Ráznymi krokmi podišiel až k Severnej bráne a znova pohľadom preletel po varovaní, ktoré na nej boli vyryté.

„Id quis intro, de vite per-venio. Tutor prophylasso aeternus scaturigo, intro et eas cum te amen.“

Severus si všimol nápis len čo vošli na nádvorie. Preto sa k nemu priblížil čo najbližšie a zrejme preto ho napadla tá chlpatá, snehobiela obluda. Vedel, čo to znamená. Prišli sem len preto, aby sa s dlhými nosmi vrátili späť. Nemohol to predsa dopustiť, po tom všetkom, čo preňho urobili, čo urobil Harry ... Vedel, že teraz to je len na ňom. Alebo si to aspoň myslel. Ak tu naozaj striehne nejaké nebezpečenstvo, potom ho buď zvládne, alebo zomrie ...

*********************************************************************

Latinská veta nie je spisovne správna, takže sa ospravedlňujem a preklad vety je takýto:Ten, kto vstúpi, o život príde. Strážca stráži Večný prameň, vojdi a je s tebou amen.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Ďakujem!!!

nadin,28. 1. 2010 18:33

Krásna kapitolka!
Uvidíme, ako sa vysporiadajú s problémami. Harry, keď sa zobudí a nenájde Severusa, Severus, keď prejde bránou, Sirius, keď si pozrie ukradnutú spomienku a Remus, ako prijme Siriove rozhodnutie.
Ku koncu si to riadne zamotala...

Hatifnatif

Tessa,25. 1. 2010 10:46

:) samozrejme o mojich :) dostaneš sa na ne cez obl. odkazy ...

Krááása

Hatifnatif,25. 1. 2010 2:29

Díky moc za další kapitolku...ale nejradši bych tě uškrtila za to, že jsi to tak utnula. Je to krásné a strašlivě napínavé...doufám, že do dalšího pokračování se nepřetrhnu z toho napnutí :-D Hatifnatif
PS:...o jakých dalších stránkác je tu stále řeč?????

Ďakujem!!!

nadin,24. 1. 2010 20:43

ešte raz, za skvelé pokračovanie.
Nie je to rozdvojenie osobnosti, keď na jednu kapitolu píšem koment na dvoch rôznych stránkach???