SS a tajomstvo Stonehenge - 1. kapitola
1. kapitola
Snapova podmienka
Sedel pri posteli profesora elixírov a skrúšene sledoval ako sa nepokojne prehadzuje v spánku. Harryho skormútená tvár hovorila o toľkých pocitoch, že by ste sami nevedeli, ktorý z nich prevažuje nad tým druhým. Držal ho za ruku a vrúcne dúfal, že toto nebude jedna z ich posledných spoločných chvíľ. Vlastne len jedna zo spomienok naň. A tá najsmutnejšia ... Sám presne nevedel, kedy sa jeho city tak zmenili, ale mal toho muža rád. Mal ho viac ako rád ...
Len čo skoro ráno porazil konečne obávaného a nenávideného nepriateľa lorda Voldemorta, nečakal na slová vďaky, ani na gratulácie, či len priateľské potľapkávanie po chrbte. Bežal ako mu sily stačili priamo do Škriekajúcej búdy, kde zanechal stonajúceho muža na prahu smrti. Musel mu pomôcť. Chcel mu pomôcť. Ani si len nedokázal predstaviť, že by odrazu nemal existovať. Čo by to bol za život ... bez neho?
Pred očami sa mu v mysli vynoril obraz bielej Dumbledorovej hrobky. Mal by rovnakú i on? Pri tom pomyslení ho striaslo a rýchlo zahnal tie vtieravé myšlienky do úzadia. Vedel však, že ho neopustia, kým nebude Severus v poriadku.
„Tak čo Harry?“ ozvalo sa za ním skoro nečujne. „Ako je na tom?“
„Stále rovnako pani Weasleyová,“ odvetil a vzápätí pocítil jej mäkkú, teplú dlaň, ktorá mu spočinula povzbudivo na pleci.
„Neboj sa oň, bude v poriadku. Veď aj Artur sa z toho dostal. Vďaka tebe. Severus môže byť rád, že ťa má,“ pripomenula mu s láskou.
„Viem, pani Weasleyová, lenže zabúdate na to, že profesora sme našli neskôr ako pána Weasleyho. Oveľa neskôr. Ani liečiteľ, ktorý objavil protijed proti uhryznutiu Nagini si nebol istý výsledkom. Pochyboval, pretože ten jed koloval v jeho tele príliš dlho napriek zmrazovaciemu kúzlu, ktoré Hermiona použila.“
Harry vedel, že šanca na Severusovo prežitie je priam mizivá. Ale nechcel sa poddať zúfalstvu, ani beznádeji. Nie teraz, keď by malo byť všetko v poriadku. Hlavne po tom, čo sa dozvedel z myšlienok, ktoré mu Severus predal mysliac si, že zomiera. Zlo bolo konečne porazené, predsa mal právo na kúsok šťastia i on, nie? Alebo pre chlapca, ktorý prežil ho vari nebolo ani len za jedno malé priehrštie?
Chvíľu na to sa Molly ospravedlnila a odišla. Musela ísť pozrieť dvojčatá. Tiež na tom neboli práve najlepšie. Inak sa z jej rodiny nikomu nič vážne nestalo. Našťastie. Harry pootočil hlavu, keď sa dvere na ošetrovni znova s tichým vŕzganím pootvorili a on v nich uzrel stáť svojho krstného otca. Nerozmýšľal ani chvíľočku, ale vstal, prebehol vzdialenosť, ktorá ich od seba delila a mocne ho objal.
„Harry,“ zašepkal mu starší muž do vlasov a s radosťou mu objatie opätoval. „Ani si nevieš predstaviť aký som na teba hrdý, chlapče môj. Aj tvoji rodičia by teraz žiarili pýchou, keby tu boli s nami.“
„Ďakujem, Sirius,“ odvetil mu placho. „Ako je na tom Remus?“
„Zle, ale hovoria, že sa z toho dostane. Vrátim sa za ním, len som chcel zistiť ako je teba a ...“ pohľad uprel na posteľ, kde ležal muž, ktorého toľké roky nenávidel. A ešte stále k nemu nedokázal cítiť nič iné. Ak pre nič iné, už preto, čo spravil Harrymu. A Harry to vedel. Tušil, že keby nie jeho, nikdy by sa o stav Severusa Snapa nezaujímal, nikdy.
„Neviem, jeho stav je veľmi vážny. Je tu celkom reálna možnosť, že ... že ...“ hlas sa mu akosi zasekol. Odrazu to slovo, ktoré mu bolestne preletelo mysľou nemohol vysloviť. Jeho krstný otec s tým však nemal najmenší problém.
„Chcel si povedať, že by mohol zomrieť?“ opýtal sa zízajúc na bledú tvár orámovanú mastnými, čiernymi vlasmi s trochu krivým nosom vystupujúcim z tváre.
Harry trhane prikývol.
„Neboj sa oňho, vieš predsa čo sa vraví, nie? Zlá zelina len tak nevyhynie.“ Sirius zbadal, čo tou svojou prostorekou poznámkou spôsobil a preto sa rýchlo, i keď nemotorne ospravedlnil. „Odpusť mi Harry, vieš, že som to tak nemyslel.“
„Samozrejme Sirius, že to viem a chápem, ale i ty pochop mňa. Je to môj snúbenec, a keď ubližuješ jemu, ubližuješ zároveň i mne.“
„To mi nenapadlo,“ pripustil skleslo a rukou si nervózne prehrabol vlasy, keď sa ešte nervóznejšie uškrnul. „Ja ... vieš, to slovo ... ten váš celý vzťah ... Stále sa s tým nedokážem zmieriť. Prečo to musel byť práve on?!“ zvolal priškrteným hlasom.
„Sirius, veď vieš, že to inak nešlo. Remus ti to nevysvetlil?“ opýtal sa mierne zahanbený touto situáciou. Ani on z nej nebol sprvu nadšený, ale čo iné mu ostávalo? Teraz, keď sa jeho vzťah k Severusovi zmenil už to tak necítil, ale možno bolo chybou, že to nikomu nepovedal. Ani len slovkom pred nikým – ani len pred najlepšími priateľmi – nespomenul, že on, Harry Potter má rád Severusa Snapa, a že mu na ňom záleží.
„Práveže vysvetlil,“ zahundral Sirius a odvrátil od Snapa svoj plamenný pohľad. Zdalo sa totiž, že teraz ho nenávidel ešte viac.
„Choď Sirius, keď sa Remus preberie, bude ťa potrebovať.“
Zmienka o Removi priviedla Siriusa na iné myšlienky. Črty tváre mu zmäkli, ale ešte sa nezberal na odchod. „Aj ty by si si mal oddýchnuť chlapče, potrebuješ to rovnako ako my ostatní.“
Harry prikývol. Rozlúčili sa a Sirius opustil nemocničné krídlo tak rýchlo, ako sa len dalo s myšlienkami na svojho najlepšieho priateľa.
Harry mu to nezazlieval. Ani mu nevyčítal to, že sa hnevá. Vedel, že sa obviňuje, pretože preňho podstúpil azda i nemožné. Kvôli nemu pristúpil na Snapovu podmienku a i keď to možno voľakedy trpko ľutoval, teraz bol rád, že to urobil. A to z viacerých dôvodov ...
Zahľadel sa na svojho snúbenca a znovu si spomenul na veštbu, ktorú počul od Sibyli Trelawneyovej ako poslednú. „Muž, ktorý skrýva mnohé tajnosti, vynúti si od teba sľub vernosti. Keď ho osud na prah smrti postaví, bude len na tebe, či ho necháš ísť, či ho zastavíš.“ Vo svojom srdci sa už rozhodol. Položil mu ruku na rozpálené čelo a naklonil sa k nemu tak, aby mu mohol čosi pošepkať do ucha.
„Bojuj, Severus, nevzdávaj to! Nie si zbabelec, tak to nevzdaj! Bojuj kvôli mne! Urob to pre mňa! Prosím,“ šepkal s perami pritlačenými k mužovmu uchu. „Musím odísť, ale vrátim sa. Nenechám ťa tu samého, sľubujem. Vrátim sa.“
Nešiel ďaleko. Len do žalárov. Iba tie ostali z celého hradu najmenej zničené. Potreboval sprchu a aspoň na pár hodín zavrieť oči, aby sa trochu vyspal. A Severusove izby boli jediné, o ktorých vedel, že ho tam nebude nik rušiť.
Len čo zo seba zhodil potrhané a špinavé šatstvo, postavil sa pod prúd teplej vody, ktorá z neho zmývala zvyšky prachu, potu, uschlej krvi i spomienok na túto noc. Do postele si ľahol nahý. Už nemal sily hľadať si niečo na seba. Bol taký unavený, že zaspal azda skôr ako sa jeho hlava dotkla vankúša. V Severusovej posteli, v jeho prikrývkach. Asi aj preto sa mu s ním snívalo. Lenže v jeho snoch boli jeho vlastné spomienky na udalosti, ktoré sa odohrali pred dvoma rokmi. A kým spal, bledožlté slnko vstávalo spoza hôr zapaľujúc ranné zore v ružovkastom nádychu po ťažkej, daždivej noci plnej žiaľu, náreku, strát na životoch, ale i novej nádeji na lepší život, odháňajúc noc do diaľav len preto, aby sa s ňou večer znova mohlo zísť a skoro ráno znova rozlúčiť ...
***
Harry sa vrátil z ministerstva mágie. Bol zničený, otrasený a zlomený. Prišiel o poslednú rodinu, ktorú mal, o Siriusa Blacka, svojho krstného otca. Vlastnou vinou! Voldemort ho využil a oklamal. Cítil sa tak, ako keby on sám mieril prútikom na krstného otca, akoby ho posotil, aby prepadol cez oblúk. Bol na tom tak zle, že musel užiť elixír Bezsenného spánku s elixírom na upokojenie. Keď sa na druhé ráno prebúdzal, začul ako sa riaditeľ Dumbledore škriepi s profesorom Snapom priamo pri jeho posteli, preto sa radšej tváril, že stále spí.
Obaja stáli pri nohách jeho postele a hádali sa tak hlasno, že by ich počul azda aj hluchý peň.
„Nemyslím si, že by to mal vedieť, Severus,“ zahriakol ostro svojho profesora elixírov Dumbledore, čo uňho nebolo zvykom.
„Prečo nie? Prečo by nemal vedieť, že som možno jediný, kto dokáže pomôcť tomu zavšivavenému bastardovi Blackovi?“
„Pretože je to riskantné! A sám si nie som istý, či by som to zvládol sám. Šance na úspech sú málo pravdepodobné a ty si ani len nemôžeš byť istý výsledkom!“
„Ja to zvládnem!“ trval na svojom Severus neoblomne. „Ak to bude Potter chcieť, urobím to preňho! Pod jedinou podmienkou.“
„Severus, uváž to prosím. Iste, možno dokážeš priviesť Blacka späť, ale za akých podmienok a v akom stave?! A okrem toho, to, čo chceš tomu chlapcovi ponúknuť ... nie som si istý, či je to správne,“ snažil sa ho presvedčiť starší muž hľadiac do strhanej tváre pätnásť ročného chlapca a mysliac na to, aká budúcnosť ho asi tak čaká.
„Už som sa rozhodol, neprehovárajte ma, lebo zbytočne plytváte časom!“ vyštekol a zmizol z nemocničnej izby zamieriac priamo do žalárov. Ak by Potter súhlasil s návrhom, ktorý sa mu chystal predniesť, bolo by to ...
„Priam nemožné,“ šepol nahlas do ticha miestnosti a s pocitom číreho zúfalstva sa zvalil do kresla. Prečo to musel byť len on? Dumbledore mu povedal, že história sa občas zvykne opakovať a skúšal ho primäť, aby svoje city potlačil, alebo ich udusil už v zárodku, no on to nedokázal. Tak ako to bolo pred rokmi ... opakovalo sa to zas. Severus nevedel, čo so sebou. Bol zúfalý nielen zo svojich citov, ale z celej tej bezvýchodiskovej situácie. Čo mal teda robiť? Mohol predsa beztrestne využiť svoju hroznú povahu, ktorou tu bol známy a urobiť po svojom. Ale na úkor koho? Seba? Toho nič netušiaceho chlapca? Vzdychol si a jemne mávol prútikom. V tej chvíli sa mu v ruke ocitol pohár s jantárovo zlatou tekutinou. Zdvihol ho k ústam a vylial do seba jeho obsah na dva dúšky.
Nemohol ani len tušiť, že Harry počul každé jedno slovo z ich rozhovoru a len čo i Dumbledore opustil ošetrovňu, chlapec vyskočil z postele, chvatne sa obliekol a bežal rovno do žalárov za profesorom Snapom.
Severusa prebralo z hlbokého zamyslenia silné búchanie na dvere. Rozčúlil sa. Neznášal, keď mu niekto len tak pretrhol niť myšlienok. Zvlášť, keď sa oddával pôsobeniu melanchólie, ktorá ho zakaždým zviedla na rázcestie, kde sa musel rozhodovať medzi citmi a rozumom. Dôležité rozhodnutia sa predsa nemali vykonávať unáhlene a on si potreboval všetko podrobne rozanalyzovať a premyslieť.
„Čo to má znamenať?!“ kričal otvárajúc na hrubo otesané dvere spevnené ozdobným kovaním. Keď pred sebou zbadal stáť udychčaného chlapca, prekvapene stíchol a premeral si ho ostražitým pohľadom od hlavy po päty.
„Čo tu chcete Potter?“ opýtal sa zamračne, ale neuhol, aby ho vpustil dovnútra.
„Myslím, že to viete, profesor Snape,“ odvetil Harry a Snapovou tvárou prebleskol záblesk pochopenia. Až teraz odstúpil a chlapec popri ňom vkĺzol do jeho pracovne netušiac, že sa práve sám vrhá do siete ako bezbranná muška striehnucemu pavúkovi.
„Je to pravda? Je pravda, že dokážete pomôcť Siriusovi?“ spytoval sa dychtivo.
„Odkiaľ to viete?“ odvetil Severus protiotázkou a uvažoval ako to celé obrátiť vo svoj prospech. Tak ako plánoval.
„Nespal som, ako ste si obaja mysleli.“
„Dumbledore vie, že ste tu?“ Severus sa mu otočil chrbtom a prešiel poza stôl, sadnúc si na svoju stoličku potiahnutú čiernou kožou.
Harry znova pokrútil hlavou. „Tak pomôžete mi alebo nie?“ naliehal, ale Severus ho zadržal.
„Nie tak rýchlo, Potter, zabudli ste, že mám podmienku? Alebo ste to prepočuli?“ uškrnul sa a Harry sa nevedno prečo striasol. Možno to však bolo tým chladom, ktorý tu sálal z každého kúta holých, kamenných stien. Nikdy neuvažoval, prečo tu nie je aspoň nejaký obraz, alebo tapiséria, či gobelín s vyobrazením hada, či samotného Salazara Slizolina, aby sa jeho pracovňa trochu zútulnila a vôbec netušil, prečo ho to napadlo akurát teraz.
„Ak zachránite Siriusa, splním ju, nech je akákoľvek,“ vyhlásil bez meškania.
„Ste veľmi prchký. Osobne by som vám radil vypočuť si ju,“ zatiahol Severus posmešne.
„Počúvam,“ vyhŕkol Harry a zadíval sa do čiernych očí, ktoré naň tak uhrančivo civeli.
Severus chvíľu počkal, aby si vetu správne sformuloval najprv v mysli. „Ak vám zachránim krstného otca, zasnúbime sa,“ vyriekol a sledoval, čo to s chlapcom spraví. Harrymu trvalo pár sekúnd, kým pochopil, čo od neho nenávidený profesor elixírov žiada. Hneď na to zbledol a podlomili sa mu nohy. Keby Severus nemávol prútikom a šikovne by mu nepričaroval stoličku, bol by sa zrútil na zem.
„Sa ... čo?“ ozval sa Harry po chvíli, ktorý trvala hádam i celú večnosť. Neprestával civieť na profesora, ktorý mu pohľad opätoval bez jediného mihnutia oka. Vyzeral tak prísne, tak neľútostne a tak neoblomne ako vždy.
„Počuli ste. Zasnúbime sa,“ zopakoval celkom pomaly a celkom pokojne, akoby bol mal Harry o koliesko menej. „My dvaja Potter. Vy a ja. A hneď ako dovŕšite plnoletosť sa vezmeme. Chápete, čo som vám povedal?“ opýtal sa a zamračene sledoval Harryho, ktorý teraz kŕčovito zvieral opierky stoličky, na ktorej sedel, až mu obeleli hánky na rukách.
Harry sa zmohol iba na chabé prikývnutie. S otvorenými ústami a vypúlenými očami vyzeral tak trochu komicky. No Severus sa nesmial. Nemal prečo. On sám sa cítil horšie ako ten chlapec. Ale toto bola jeho jediná šanca. Jediná i posledná, kedy by ho mohol získať. Len pre seba ...
„Dáte ... dáte mi čas na premyslenie?“ opýtal sa habkavo chlapec a Severus súhlasil. Prečo by aj nie, keď mu to chcel navrhnúť sám.
Keď sa za chlapcom zavreli dvere, doľahli naňho výčitky svedomia. On ich však odmietol počúvať. Vedel, aké to bolo od neho sebecké, žiadať čosi také, ale inak by nikdy nebol dosiahol, aby mu ten chlapec patril. A on to vedel. Bol vo veku, keď sa oňho začali zaujímať dievčatá a už len pomyslenie na to, ako sa kdesi objíma s nejakou nepodarenou žabou mu liezlo poriadne na mozog. Preto mu prišla celkom vhod tá Blackova nehoda. Rozhodol sa využiť okolnosti vo svoj prospech. Iste, bolo to sebecké, manipulatívne a horšie o to, že chlapec bol teraz citovo veľmi zraniteľný a azda i preto sa to Dumbledorovi nepáčilo, lebo mu vykričal, že je to v tejto situácii kruté! Ale on skutočne nemal na výber. Podišiel k barovej skrinke a nalial si do brúseného pohára z krištáľovej karafy ohnivú whisky. Jantárová tekutina mu rozpálila útroby rovnako účinne ako jediný pohľad do Harryho smaragdových očí. Vedel, že čakanie na jeho odpoveď bude dlhé a útrpné, ale on to hodlal postúpiť. Dal mu nádej, podmienku i čas potrebný na premyslenie. Teraz stačilo len počkať.
„Tak ber, alebo nechaj tak, Harry Potter,“ šepol otočený tvárou k dverám, za ktorými zmizol.
***
Harry sa vrátil do chrabromilskej klubovne vystrašený a jeho vnútro zachvátil strach. Potreboval radu a potreboval svojich priateľov. Čakali ho v klubovni.
„Harry, si v poriadku? Kde si bol?“ strachovala sa Hermiona len čo ho uzrela.
„Boli sme za tebou kamoško na ošetrovni a teba nikde. Madam Pomfreyová sa zastrájala, že ťa k tej posteli nabudúce pripúta,“ varoval ho Ron.
„Potrebujem s vami hovoriť,“ hlesol. „Ale nie tu.“
Obaja na seba nechápavo pozreli, ale nenamietali a nasledovali ho.
Harry ich viedol von z hradu, mieriac k Hagridovej chatrči. Tam skoro nik nechodil. Harry však nemieril k poloobriemu kamarátovi, ale odbočil k jazeru a zastal na jeho brehu.
„Harry, tak čo sa stalo?“ začala Hermiona, ktorá si sadla na hrubý kmeň zvaleného stromu.
„Začínaš ma fakt desiť kamoško,“ pridal sa i Ron. „Vysyp to, nech už to je čokoľvek.“
„Existuje možnosť ako zachrániť Siriusa,“ prezradil im ako prvé, pretože ešte stále zbieral odvahu na to, aby im povedal i to ostatné.
„Veď to je super, či nie?!“ vykríkol nadšene Ron, zatiaľ čo Hermiona prepaľovala Harryho zvedavým pohľadom.
„Má to háčik, však?“ ozvala sa a on prikývol. Vedel, aká je bystrá a vnímavá. Musela na to prísť prvá práve ona.
„Snape vie ako to spraviť, ale má podmienku.“ Hermiona sledovala ako sa Harry čím viac červená a horúčkovito uvažovala prečo asi. Čo také od neho mohol ten netopier chcieť?
„Ale prečo akurát ten netopier?!“ ozval sa Ron zlostne. „Určite by to vedel i Dumbledore!“
Harry len pokrútil hlavou. „Nie som si istý. Jedno však viem, nespravil by to, aj keby to vedel.“ Ron sa zatváril rovnako skleslo ako Hermiona. „A aká je jeho podmienka?“
„On chce ... chce, aby sme sa ... aby sme sa zasnúbili,“ vykoktal a sklopil pohľad k zemi cítiac ako sa červená.
„No do šľaka!“ vybavol Ron. „To nemyslíš vážne!“
Harry neodpovedal. Cítil ako mu divo búši srdce, ako sa mu potia dlane a on nemal iné východisko.
„Harry, nie som si istá, či by Sirius prijal takú obeť. Veď je to Snape, pre Merlina!“ zvolala priškrteným hlasom. „Čo keby sme trochu počkali? Možno sa mi podarí niečo objaviť v knihách,“ navrhla ihneď.
„Myslíš si, že to neviem? Nezaujíma ma, či to bude Siriusovi prekážať! Chcem ho späť! A je mi jedno akú za to prinesiem obeť! Aj tak je celý môj život len kolotoč nešťastí, tak čo záleží na tom, že sa k nim pridá ďalšia? A ďakujem ti za pomoc, ale naozaj si nemyslím, že by si v knihách niečo objavila,“ Harry bol zúfalý. Viac o to, že sa cítil ako medzi dvoma mlynskými kameňmi ako pšeničné zrnko, ktoré už – už mali rozdrviť.
„A čo Čcho?“ ozval sa po chvíli Ron.
„Nič. Je to len kamarátka,“ odvetil Harry skleslo. To bola ďalšia vec, s ktorou by sa im mal konečne zdôveriť. Odkladal to, pretože nevedel ako zareagujú. Nechcel ich stratiť. Ich priateľstvo preňho bolo všetkým, čo na tomto svete mal najcennejšie. Oveľa cennejšie ako všetky úspory v Gringottbanke.
„Harry?“ ozvala sa Hermy a prerušila tok jeho myšlienok.
„To nie je všetko,“ priznal so sklonenou hlavou. „Ja ... je to inak. Uvedomil som si to až pri Čcho ... viete, keď som ju vtedy pobozkal.“
Obaja boli ticho a iba počúvali. „Zistil som ... že ...“ vzdychol a chvejúcou sa rukou si prehrabol vlasy. „Ja pochopím, ak sa kvôli tomu so mnou nebudete chcieť viac priateliť. Naozaj,“ koktal nesúvislo ako vyľakaný prváčik.
Hermiona to pochopila ako prvá. „Už chápem, Harry,“ prikývla vážne. „To preto si nikdy nebral inak ani Ginny, hoc sa do teba zaľúbila na prvý pohľad.“
Harry bez slova prikývol. „Neviem ako sa to stalo, ale stalo sa ...“
„O čom sa to do frasa bavíte?“ ozval sa konečne Ron, ktorý zatiaľ len sedel a nechápavo preskakoval pohľadom z jedného na druhého.
Bola to Hermiona, ktorá sa mu to pokúsila jemne vysvetliť. „Ron, Harry sa nám snaží povedať, že sa mu proste nepáčia dievčatá.“
„Ach, aha,“ hlesol a pozrel na Harryho stále nechápavo. „No a?“ A potom mu to došlo. „Ach, aha! Harry, ale ... to je ... to je ...“
„Čo? Choré? Šialené?“ spýtal sa ostrejšie ako chcel, pretože sa snažil obrniť proti tomu, čo by mohlo nasledovať.
„Nie, ani jedno. Je to vlastne celkom normálne. Nie v našom mukelskom svete, ale tu áno,“ dodala celkom pokojne. A potom zhíkla vypleštiac naňho svoje veľké, čokoládové okále. „Ty si sa už rozhodol, však?“ nik iný neprehovoril hodnú chvíľu a tak sa slova znova ujala ona, kým Ron stále vstrebával to, čo sa práve dozvedel. „Vieš, mal by si vedieť, že v čarodejníckom svete sa tieto vzťahy berú trochu inak. Dokonca sú prípustné manželstvá párov rôznych pohlaví.“
„Nerád to pripúšťam, ale Hermiona má pravdu, Harry. Kým Bill nepoznal Fleur, chodil pred tým nejaký čas s Ericom Mcnairom. Áno, počul si dobre. Syn toho smrťožrúta. Našťastie zdedil matkine gény,“ dodal a ospravedlňujúco sa uškrnul. „Vari si si len nemyslel, že by sme ťa hádam kvôli tomu odsudzovali, alebo sa s tebou prestali priateliť?“ opýtal sa pobavene, ale úsmev mu zamrzol na tvári, len čo pozrel Harrymu do očí. „Ach, tak myslel,“ odpovedal sám sebe, zatiaľ čo Hermiona nad ním len neveriacky pokrútila hlavou.
„To by sme nikdy nespravili, Harry. Poznáte vy dvaja vôbec skutočný príbeh zakladateľov tejto školy?“ zatvárila sa vševedúco Hermiona. Zas mala navrch, keď svorne pokrútili hlavami. S neskrývanou radosťou im rozpovedala príbeh dvoch mužov a dvoch žien, ktorí založili Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Vôbec to nebolo tak, ako sa o tom písalo v Dejinách Rokfortu. Pohádali sa, to áno, ale kvôli niečomu celkom inému. Salazar Slizolin sa totiž zamiloval do Godrica Griffindora, ktorý mu city opätovať nemohol, lebo jeho srdce uchvátila krásna lady Bifľomorová. Lenže tá ho odmietla. Keď sa z nešťastnej lásky opil a priviedol tej noci do iného stavu o nič menej peknú lady Bystrohlavovú. Iste, Šedá dáma bola dcérou Godrica Griffindora.
„Ale aj tak mi to príde čudné, že Snape čosi také žiada od Harryho. Vari sa načisto pomiatol?“ hútal Ron nahlas. Vôbec si nedokázal predstaviť, že by mal byť jeho najlepší priateľ Snapov snúbenec.
„Možno je v tom viac ako len záchrana Siriusa. Možno sú v tom city, srdce ...“ uvažovala nahlas hľadiac na pokojnú hladinu Čierneho jazera.
„Neviem si predstaviť, že by Snapovi na Harrym záležalo, ale ak myslíš pomstu a doživotnú nenávisť, potom s tebou súhlasím,“ hundral Ron.
„Ron má pravdu, Snape má nenávidí,“ šepol Harry opakujúc to, čo si myslel jeho priateľ.
„Vy dvaja ste nemožne úzkoprsí. Vidíte len to, čo vidieť chcete,“ rečnila. „Ak je naozaj Snape jediný, kto môže Siriusovi pomôcť a ty si sa rozhodol splniť jeho podmienku, hoci vidím, že ti to nie je po vôli, budem naďalej stáť pri tebe. Sme predsa priatelia. Neopustím ťa teraz, keď ma budeš potrebovať najviac.“
„Ďakujem, Hermiona,“ odvetil a objal ju. Potom sa otočil k Ronovi, ten sa zaškľabil, ale i on ho podporil.
„Jasné, že budeme držať spolu. Inak by to nešlo. Napokon, možno to bude celkom výhodné mať za snúbenca majstra elixírov.“
„Držte to zatiaľ v tajnosti, dobre?“ otočil sa ešte vo dverách a len čo prikývli, rozbehol sa späť čeliť svojmu osudu i profesorovi Snapovi.
***
Keď mu Severus otváral dvere v ten deň už po druhý raz, zachvátila ho ešte väčšia nervozita a zmätok, ktorý však na sebe nedal nijako poznať. Na tvár si nasadil ľadovú masku a so zdanlivým pokojom stoika čakal na rozhodnutie.
„Takže?“ opýtal sa pokojne, hoci to v ňom vrelo nedočkavosťou.
„Rozhodol som sa,“ riekol Harry potichu, „a súhlasím s vašou podmienkou.“
Teraz sa prekvapene zatváril Severus, ale len na malú chvíľu, kým jeho tvár znova nestvrdla na kameň. „A ste si vedomý, čo všetko to bude obnášať?“ opýtal sa ho prikročiac bližšie. „Ste si vedomý, že ako váš snúbenec a manžel od vás budem vyžadovať i plnenie fyzických povinností, Potter?“
Harrymu vyschlo v hrdle a tak znel jeho hlas neisto a vystrašene. „Myslíte ... milovanie?“
„Presne to. A všetko, čo to zahŕňa. Bozky ... dotyky ... sex.“ Dal si záležať, aby zdôraznil každé jedno slovo. „Tak čo, Potter? Máte poslednú možnosť svoje rozhodnutie zvrátiť.“
Harry mal sto chutí urobiť tak a utiecť odtiaľ, ale nespravil to. Nebol žiadny zbabelec.
„Nie. Pre Siriusa som ochotný to podstúpiť. Ale i ja mám podmienku,“ odvetil a nenávistným pohľadom prepaľoval muža, ktorý sa mal možno o pár hodín stať súčasťou jeho života.
Severusa to pobavilo. „A akú?“
„Zasnúbime sa až potom, keď mu pomôžete. Inak naša dohoda neplatí.“
Severus prikývol s provokačným úškľabkom na tvári. Harry videl, aký si je sebou istý, ale nikdy sa ho neopýtal prečo a ako sa mu podarilo jeho krstného otca zachrániť.
***
Zo spánku ho prebralo búšenie sovích krídel na oblok. Vyskočil z postele a nahý trielil k oknu, aby si prečítal správu. Bola od riaditeľky. Severus sa prebral.
*************************************************************************
Komentáre
Prehľad komentárov
KUK
(Miki, 5. 8. 2014 17:47)Tak jdu na tuto povídku, moc se na ní těším, to mi zase vypadnou očka. Moc děkuju za krásné příběhy.
...
(Zuzana, 25. 1. 2012 14:24)Páči sa mi, že všetci žijú :) je to pekné. Severusova podmienka ma zarazila, ale zadarmo do pekla predsa nepôjde :D
Moja,druha bude az v stredu
(Tessa, 13. 7. 2009 13:39)Lebo som v praci,keby som nemala net na mobile,tak ti ani nenapisem.som rada,ze citas,pa
Úha...
(Lucy, 13. 7. 2009 13:08)tak teda, začala si pekne, veru veru... Takže šup sem s ďalšou kapitolou, nech mám čo čítať
Pár slov na úvod:
ako viete, mám naozaj rada slashe. K mojim obľúbencom patrí pár SS/HP a SB/RM. Ako som už vravela, tak trochu ma inšpirovala Soraki, ktorá ÚŽASNE dopísala úžasnú poviedku Kameň manželstva a za to jej ďakujem, lebo to bol naozaj skvost! Odporúčam prečítať.
Takže, o čo pôjde? Samozrejme o lásku, zložité vzťahy a ich urovnávanie, ale aj o dobrodružstvo, ako napovedá názov príbehu. Viac sa zamerám na city ako na ich fyzické prežívanie, teda sex, lebo nie každý má na to žalúdok. No záver si to ale nedám ujsť, nech to má naozaj šťastný koniec, veď aj telesná stránka vzťahu patrí k životu. Ak to niekto nevie, nech sa spýta rodičov, ako prišiel na svet :D
Obdobie, v ktorom sa dej bude odohrávať bude po boji, ako som už naznačila v prvej kapitole. Ale keďže sa jedná o čarodejnícky svet, tu som si prisvojila nápad práve z Kameňa manželstva, lebo to chcem posadiť do viktoriánskeho obdobia, teda do stredoveku.
Ďalšia vec je, že plánujem oživiť nielen Siriusa, ale i jeho brata, z dôvodov ktoré neskôr pochopíte. Zdalo sa mi to celkom logické a potrebné pre inakosť deja. Už teraz vám môžem sľúbiť jedno a to je dobrý koniec, lebo ako viete, ja zlé konce neznášam! Ak sa to niekomu nepáči, má smolu! Stačí, že reálny život nás bije dosť tvrdo, nemusia nás mučiť ešte aj poviedky, ktoré vyzerajú celkom nádejne... aspoň v to dúfam. Nebola by som proste schopná pochovať niekoho dvakrát...
Odo mňa na úvod asi toľko. Prajem príjemné čítanie a verte mi, že poteší každý koment, nápad, či návrh. Okrem návrhov - nepísať slashe :D
Tessa