Choď na obsah Choď na menu
 


V službách jeho lordstva - 10. kapitola

12. 2. 2010

10. kapitola

 

Objavená miestnosť

 

Harryho noc bola pokojná. Na rozdiel od tej predchádzajúcej. Po rozhovre s Dracom sa mu trochu uľavilo. Skutočne len trochu. Hoci ním Draco neopovrhol, nebol si istý, čo si o ňom myslel. Okrem toho, to, čo mu prezradil o Dumbledorovi ním naozaj otriaslo. Nevedel, že bývalý riaditeľ bol homosexuál. Nikdy by to nepovedal a predsa ...

Prevalil sa v posteli na chrbát a zívajúc sa natiahol. Rukou zašmátral po nočnom stolíku a o malú chvíľu už sedeli jeho okuliare spoľahlivo na koreni jeho nosa. Len čo vykĺzol z postele a dal si rannú sprchu, ktorá ho príjemne osviežila, hneď sa cítil lepšie. Bolo čosi po siedmej, keď vošiel do kuchyne a začal otvárať jednotlivé skrinky, kontrolovať nakúpené zásoby a hútať, čo by mohol spraviť na raňajky. Nemal chuť na omeletu a opekanú slaninku. Dnes mu pokojne postačia obilné vločky plávajúce v miske plnej mlieka. Napadlo mu, či to Draco má, alebo nemá rád, ale napokon, veď si sám môže pripraviť, na čo bude mať chuť.

Práve dojedal, keď na parapetnej doske jeho okna pristála sova. Poznal ju. Patrila Weasleyovcom. Atrur ju kúpil pred dvoma rokmi v Šikmej uličke, keď stratili Elvíru. Tá bola v ich rodine pomerne dlho a dožila sa na vtáka úctyhodného veku. Hestia mu natrčila paprčku, len čo jej otvoril okno. Ani sa neobťažovala vletieť do kuchyne. Trpezlivo počkala, kým si prevzal správu a odletela.

„Ahoj Harry,

Stále sme nič nevypátrali. Ak máš nové správy, ozvi sa. Charlie W.“

Samozrejme. Pohodil krátku správičku na stôl a rukami si prehrabol vlasy, uvažujúc, prečo sa všetky problémy sveta lepia akurát naňho, keď začul dlhé zavíjanie. Zahrešil a tresol päsťou po stole, podíduc k oknu. Toto už naozaj presahovalo všetky medze. Prečo ho tí vagabundi proste nenechajú žiť svoj život a nestarajú sa o seba? Povzdychol si, oprúc si hlavu o chladnú okennú tabuľu, keď za sebou začul kroky.

„Ránko,“ pozdravil ho jeho spolubývajúci na podmienke a rozhliadol sa zvedavo po kuchynskej linke. Pri pohľade na mlieko a vločky zvraštil obočie, ale nepovedal ani pol slova. Vzal si svoju misu a schmatol poloprázdnu krabicu, sadnúc si za stôl.

Harry sa otočil a chvíľu ho mlčky pozoroval. Draco k nemu po chvíli nervózne vzhliadol. „Čo je?“ ozval sa podráždene.

„Nemyslím si, že je rozumné, aby si dnes vychádzal z domu,“ povedal Harry a znelo to skoro ospravedlňujúco.

„Prečo?“ opýtal sa Draco napaprčene, len čo prehltol sústo. Stačilo, že tu bol ako vo väzení, nemusí byť naozaj zatvorený.

„Vlkolaci,“ povedal Harry bez ďalšieho vysvetlenia, lenže to očividne Draco nepovažoval za postačujúce.

„A čo má byť?“

„Potulujú sa po okolí. Nechcem, aby ťa znova napadli.“

„Chystáš sa niekam?“ zaujímal sa, pozorne si ho premeriavajúc a Harry prikývol. „Kam?“

„Musím čosi vybaviť,“ povedal Harry a mykol plecom.

Draco sa naježil. „Strč sa, Potter. Aj tak nie som zvedavý, kde sa flákaš.“ Schmatol prázdnu misku a s buchnutím ju položil na kuchynskú linku.

Harry si len povzdychol. Dobre, tak si len myslel, že to medzi nimi bude znova ako – tak v poriadku. Bolo od neho naivné dúfať, že by si mohli rozumieť čo i len na päť minút. Vybehol na poschodie, vzal zo sebou nejaké veci a o chvíľu už zmizol v kozube a zelených plameňoch letaxu.

Len čo Harry odišiel, Draco sa znova prišuchtal lenivým krokom na prízemie. Dnešný deň sa začal poriadne blbo. Hnusnými raňajkami. A mal pokračovať otravnou nudou. Podišiel k jednému z okien v knižnici, kam mal namierené a oprel sa o okenný parapet. Jeho sivé oči pozorovali okolitý les, vzdialený pár desiatok metrov. A hoci tam nezazrel žiaden pohyb a nepočul to zavíjanie, ktoré ho prebudilo zo spánku, nebol hlupák, aby napriek Potterovmu varovaniu vyšiel von. Zahrešil a a sadol si za stôl, vyložiac si naň nohy. Civel na policu zapratanú od vrchu po spodok knihami a uvažoval, čo to má všetko znamenať. Prečo na Pottera útočia vlkolaci, ktorí sa dokážu premieňať i cez deň. Pokiaľ vedel o vlkolakoch svoje, mohli tak robiť iba počas splnu, jednu noc v mesiaci. NOC! Nie cez biely deň! Čo také sa mohlo stať, že to zmenilo? Mal v tom vari svätý Potter prsty? Mal s tým niečo spoločné a preto naňho útočili? A vie vôbec ministerstvo o Potterovej čudnej potýčke s tými ohavami?

„A čo tie Potterove premeny a skrinka plná elixírov rôznych druhov!?“ hútal a čoraz viac sa ho zmocňoval čudný nepokoj. „Čo do pekla sa to tu vlastne deje?“ pomyslel si a vošiel si prstami do vlasov. Nikdy sa necítil viac neužitočný ako teraz. A potom mu padol zrak na pár kníh, ktoré si vybral pred pár dňami, ešte pred návštevou Seamusa. Načiahol sa po nich a zamračil sa. Znovu si spomenul na Potterovu zásobu elixírov a uvažoval, či si ich robil sám, alebo ho niekto zásoboval. Ak si ich varil sám, musel tu mať niekde laboratórium, alebo niečo tomu podobné. Hoci by sa nečudoval, keby sa mýlil, lebo vedel, že Potter je v príprave elixírov doslova ľavý. Ale nezabránilo mu to v tom, aby znova nepreskúmal celý dom, nepootváral každé dvere a nenazrel dnu. Na poschodie sa ani neobťažoval. Vedel, že ak by mal Potter niekde tú svoju kuticu na prípravu čarovných nápojov, bolo by to iste buď tu na prízemí, alebo niekde v pivnici domu. A pokiaľ vedel, dom pivnicu nemal. Alebo naozaj mal a on ju zatiaľ neobjavil. Preto sa sústredil na prízemie. Zdalo sa mu to najprijateľnejšie miesto na to, kde by mohol mať svoje laboratórium.

Draco prešiel snáď všetky miestnosti v dome, ale nenašiel žiadnu miestnosť, ktorá by mala slúžiť účelu prípravy elixírov. Bolo mu to tak trochu ľúto. Mohol zahnať svoju nudu najúčinnejším a najzábavnejším spôsobom, aký poznal a zdalo sa, že to nevyšlo. Stál vo dverách Potterovej pracovne a naveľa vstúpil dnu. Túto miestnosť síce už videl, keď prehľadával dom hneď na začiatku ako sem poslali, ale len tu nakukol. Teraz sa rozhodol i vojsť. Keby mal porovnať Potterovu pracovňu s tou v Malfoy Manor, ktorá patrila jeho otcovi, povedal by, že je presne ako Potter. O ničom. Pod veľkým oknom stál pracovný stôl, na ktorom stál kalamár s atramentom a brkom. Bol tu sekretár a dve neveľké skrine. Oproti kozubu stáli dve kreslá, ktoré pôsobili rovnako ošumelo ako stav izby a závesy visiace pozdĺž okien z kovovej garniže. Nič extra. Celý Potter. A vtedy si všimol to, čo by bol inak prehliadol. V stene vedľa kozuba, ktorý bol teraz vyhasnutý zazrel kľučku. Celkom nenápadnú, pretože jej farba ladila s farbou tapiet na stene. A nebol by to Draco, keby sa nepokúsil dozvedieť, čo sa za tými dverami skrýva.

Stlačil kľučku a dvere sa s tichým škripotom poddali jeho tlaku. Vošiel do miestnosti a rozkýchal sa. Len čo si zakryl nos rukou, zašmátral po stene pri dverách, hľadajúc vypínač, ktorým by tu rozsvietil. Našiel ho. Len čo zažal, naskytol sa mu veľmi žalostný pohľad.

„A jeden by si myslel, že je poriadkumilovný,“ zašomral a prešiel krížom cez zaprášenú miestnosť, aby mohol otvoriť obe malé okienka, ktoré boli osadené v jednej zo stien. Len čo sa znova rozhliadol okolo s tichým povzdychom, pustil sa do práce. Najprv sa metlou zbavil pavučín, ktoré sa rozťahovali po kútoch miestnosti i na visiacom lustri a potom si doniesol vedrá s handrami. Len čo dlážku pozametal od väčšiny chuchvalcov prachu a špiny, poumýval i police, oprášil knihy, vydrhol kotlíky a všetko, čo sa dalo použiť pri príprave elixírov v budúcnosti. Sklenené banky, naberačky, pipety, varešky, váhy, misky a ostatné pomôcky. Hneď potom sa pustil do drhnutia podlahy a spotreboval celé dve vedrá vody, kým ju dal do poriadku. S prekvapením zistil, že je pokrytá dlaždicami, čo sprvu nebolo ani očividné. Napadlo mu, či v tejto izbe Potter voľakedy vôbec bol, keď to tu vyzerá tak otrasne. Alebo teda vyzeralo, kým to nedal do poriadku. Prestávku si doprial len vtedy, keď mu už príliš hlasno škvŕkalo v žalúdku. Variť sa mu nechcelo a tak len prehľadal chladničku a ohrial si to, čo tam našiel. Opekané zemiaky a vyprážanú rybu.

„Do šľaka,“ zanadával, keď sa pozeral kritickým okom na miestnosť a svoju dobre odvedenú prácu. „Naozaj sa cítim ako jeho domáci škriatok,“ hundral, keď sa pobral odložiť vedrá. Bol unavený. Naozaj unavený. Ani si nevšimol, kedy sa zotmelo. Bol však so sebou spokojný, lebo odviedol kus dobrej práce. A o to mu tak trochu išlo. Hneď popri tom, aby nejako účinne zabil čas, čo bude v tom baraku celkom sám.

***

Keď sa Harry vrátil v ten večer domov, bolo už po jedenástej. Nerátal, že sa zdrží až tak dlho, ale stalo sa. Najprv potreboval ísť na ministerstvo a potom sa zdržal u Weasleyovcov. A od nich sa ešte premiestňoval k Billovi a aj do Rumunska za Charliem, ktorý sa medzičasom vrátil k svojej práci. Nič nové sa však v prípade zmiznutia Rona a Hermiony neobjavilo a oni nemali inú stopu ako ten jediný runový znak – symbol pre volanie o pomoc. Ako mu preložil sám Draco. Bol taký unavený, že ledva držal otvorené viečka. V hale so seba zhodil cestovný plášť a zavesil ho na vešiak, keď začul tupé žuchnutie a všimol si, že spod dverí salóna preniká tlmené svetlo. Šiel sa teda pozrieť, čo Draco porába a spýtať sa ho, ako sa mal. Ak sa naňho neoborí, aby sa staral o seba.

Harry otvoril dvere a prvé, čo uvidel bol Draco rozvalený na úzkej a krátkej pohovke. Spal. Kniha, ktorú mal v ruke mu vypadla na zem a zavrela sa. Harry sa oprel o zárubňu dverí a chvíľu ho len tak pozoroval. Nohy mu trčali cez opierku, zlatisté vlasy mal rozstrapatené. Zvláštne. Vždy si myslel, že sú úhľadne upravené a ešte i v spánku mu držia ten dokonalý tvar. Vlas pri vlase. Každý na tom správnom mieste. Na tvári mal šmuhu od prachu a jemné zrniečka prachu sa dostali i na jeho zelenú košeľu. Uvedomil si, že Dracovi táto farba nesmierne pristane, ale napokon, jemu by pristalo i škaredé, plátené vrece. Ale prach?

„Čo asi robil, že je zaprášený?“ napadlo mu a pousmial sa. Zajtra sa to iste dozvie. Ak bol zaprášený, iste si našiel nejakú činnosť. A on mu iste vykričí, že mu tu neprišiel robiť sluhu, ani domáceho škriatka.

Harry sa uškrnul. Vedel, že na pohovke sa Draco dobre nevyspí. Nielen, že mu bola krátka, ale bola aj úzka a stačilo, aby sa otočil a pristál by rovno na zemi. Okrem toho, ráno by vstal dolámaný ako žito a nevrlý ako pes. A to Harry nechcel. Vytiahol prútik z vrecka svojich nohavíc a zamrmlal pár kúzel. Prvé zbavilo Dracovu tvár i oblečenie prachu. Pod vplyvom druhého sa pohovka, na ktorej ležal roztiahla do šírky i dĺžky bez toho, aby ho zobudil a tretie kúzlo privolalo z jeho izby prikrývku, aby mu nebolo chladno a mal väčšie pohodlie. Rád by ho zbavil i oblečenia, ale pomyslel si, že to by sotva Draco uvítal ako dobrý nápad. Prútik znova odložil a perinu mu vlastnoručne napravil.

„Dobrú noc, Draco,“ zašepkal sotva počuteľne, keď zhasol svetlo a vykročil z izby, zatvárajúc sa sebou dvere.

Už nezačul, ako sa spomedzi Dracových pier vydralo tichučké: „Dobrú, Potter.“

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

kawaii

keishatko,2. 1. 2012 3:54

no nie...pochybujem že v tej miestnosti Harry niekedy bol :D ten koniec bol sladký :D

:-)

Tria,13. 2. 2010 8:38

:-) pokracovanieeee
super...len skoda, ze to tu bude pribudat nepravidelne. Som rada, ze najprv chces aby jeden druheho najprv pochopili a nie vrhli sa na seba :-D
LenTakDalej :-)

:))

nadin,12. 2. 2010 18:49

Ladíš to do jemnejšia? Nevadí, práve naopak! Teším sa na vývoj vzťahu medzi nimi. :))

supiš

misa737,12. 2. 2010 17:59

človeče tak to som teraz fakt našponovaná jak guma v trenkách....a čoskoro isto budeme všetci čakať pokračko;DDDDDDDDDDDDDDDDd