V službách jeho lordstva - 11. kapitola
11. kapitola
Sen a realita
Draco sa ponad jedálenský stôl pozrel na Harryho, ktorý zamyslene obracal stránky v Dennom prorokovi, ale nevyzeralo to, že číta, inak by sa na nejakej bol zastavil pohľadom viac ako na pár sekúnd. Na stole stál ďalší tanier s raňajkami, ktoré pomaly chladli, ale nespýtal sa ho, pre koho je. Nevedel, či je to skôr preto, lebo nechcel vyzvedať, alebo preto, lebo ho to až tak nezaujímalo.
„Niečo zaujímavé?“ opýtal sa ho zaujato a najradšej by mu ich vyšklbol z ruky, aby si ich mohol prelistovať i on. On by ich totiž i skutočne čítal, nie len obracal stránky.
„Ani nie,“ odvetil Harry zadumane a k Dracovej spokojnosti mu výtlačok novín i podal. Bez slov.
Ten sa po nich načiahol a usadil sa pohodlnejšie na svojej stoličke, keď sa v dverách kuchyne objavil Finnigan. Draco skoro spadol zo stoličky.
„Čo do kotla tu chceš?!“ oboril sa naňho, pričom Potter i Finnigan len spýtavo nadvihli obočie.
„A čo ťa je potom, ty chudák,“ odvetil mu Seamus pobavene a prv ako si sadol na svoje miesto, naklonil sa k Potterovi a pobozkal ho. Nebol to krátky, cudný bozk. Naopak, bol to vášnivý bozk a Draco na nich len civel ako obarený, neschopný slova, nieto ešte pohybu. Z pomykova ho vytrhol Harryho spokojný úsmev, ktorý venoval svojmu priateľovi i červeň, ktorá sa mu nahrnula do líc.
„Nie! To nie! Vy nemôžete byť...spolu. Je to smiešne, hlúpe, ne...nehodíte sa...k sebe,“ jachtal a vzápätí zastonal.
Prebral sa vo chvíli, keď spadol z gauča. Dvere na salóne sa pootvorili a zjavila sa v nich Potterova strapatá hlava.
„Si v poriadku?“ opýtal sa, upierajúc naňho udivený pohľad.
„Ja... bol to len... sen,“ povedal Draco, zdvíhajúc sa zo zeme. Sadol si na gauč a pošúchal si miesto na hlave, kde sa udrel o nohu stolíka.
„Dobre. Raňajky sú na stole,“ povedal Harry a vytratil sa z miestnosti.
„Do kotla!“ zavrčal Draco nečujne a poobzeral sa okolo. Nebol vo svojej izbe. Bol v salóne. Stále. A na to, že spal celú noc na gauči, uvedomil si, že ho vôbec nebolí chrbát. A dokonca tu mal svoju perinu. Čelo mu zastreli jemné vrásky, keď znova vrhol pohľad k dverám, za ktorými zmizol Potter. A potom si spomenul na ten sen a pokrútil hlavou. Už mu začínalo celkom šibať. V okamihu vybehol na poschodie, aby si doprial sprchu a vykonal ostatné potreby rannej toalety. Všetko to stihol do pätnástich minút, lebo dnes vynechal holenie. Len čo však zbehol do kuchyne, pohľad sa mu zastavil na stole, kde bolo prestreté pre troch.
„Pre troch? !“ zháčil sa v duchu a uprel spýtavý pohľad na Harryho, lebo sa v myšlienkach vrátil k svojmu snu. Na krátku chvíľu mu naozaj napadlo, že sa bude musieť dívať na toho chumaja Finnigana a pocítil nával zlosti, ktorý sa odkiaľsi znenazdajky objavil.
Ten akoby mu čítal myšlienky. „Príde Bill, potrebujeme spolu niečo prebrať. Nevadí ti to, však nie?“ opýtal sa zdvorilo, hoci ho malo figu čo trápiť, či to Dracovi nebude prekážať.
Draco si vydýchol a až vtedy si prisadol k stolu a pokrútil hlavou nad Potterovou otázkou. „Je to predsa tvoj dom, prečo sa ma pýtaš?“
Ani Harry si na to nevedel odpovedať, preto radšej sklonil hlavu a venoval sa svojim raňajkám, lenže Dracovi sa mlčať nechcelo.
„Včera som objavil jednu miestnosť v dome,“ povedal, keď sa napil tekvicového džúsu a zahryzol do hrianky bohato natretej jahodovým džemom.
Harry k nemu zdvihol pohľad a zamračil sa. „Akú?“
„Myslím, že staré laboratórium, niečo, čo slúžilo na prípravu elixírov. Vieš, proste pracovňu,“ odvetil a znova zahryzol do svojich raňajok.
„Tú, za tajnými dverami v mojej pracovni?“
„Ty o nej vieš?“ tentoraz sa zamračil Draco. „Myslel som, že keď to tam vyzeralo tak úboho, že si o nej nemal potuchy.“
„Ach, to nie. Vedel som o nej,“ uškrnul sa a naklonil hlavu na bok, hľadiac na mladíka oproti usmievajúc sa. Potom proste len mykol plecami. „Nemal som na ňu proste čas. Bolo kopu iných dôležitejších vecí, ktoré si vyžadovali moju pozornosť.“
„Napríklad olizovanie sa s Finniganom,“ zamrmlal si plavovlasí mladík popod nos a zahľadel sa do vlastného taniera ešte uprenejšie. Vôbec netušil, prečo utrúsil takú poznámku, ale Harry ju očividne prepočul.
„Prosím?“
„Vďakabohu,“ pomyslel si Draco posmešne a odvetil: „Ale nič.“
„Vlastne som ti chcel poďakovať. Vyzerá to tam ako nové,“ dodal Harry a jeho oči skúmali tvár mladého muža, sediaceho mu oproti. Jemne zvraštené čelo, viečka sklopené tak, že sa plavé riasy dotýkali líc. Pootvorené pery, keď si znova odhryzol a plné líca chutných raňajok, kým neprehltol.
„Nemáš za čo. Aj tak som sa nudil. Ale napadlo ma, že by som tú miestnosť rád využíval. Inak by som nehol ani prstom,“ upovedomil ho a Harry prikývol. S úškrnom.
„Samozrejme. To by som ani nečakal. A čo s ňou teda chceš?“ spytoval sa. Odsunul od seba prázdny tanier a podoprel si bradu rukou, neprestávajúc naňho zízať.
„Chcem ju prirodzene využívať. Na prípravu elixírov. Minule som si všimol, že tvoja súkromná zbierka protivlkolačieho elixíru sa míňa a napadlo ma, že ho budeš potrebovať.“
Harry naňho teraz hľadel viac ako omráčene. Bol viac ako milo prekvapený, že sa Draco oňho zaujímal, hoci...Poznal jeho dôvod. Opakoval mu ho niekoľko krát. Nechcel byť obvinený z jeho vraždy. Musel sa v duchu nad tým pousmiať. I tak ho to zahrialo pri srdci. Vedomie, že sa oň zaujíma a napadlo ho, že by bolo skvelé, keby sa z nich mohli stať časom aspoň priatelia. Ale to bolo zrejme nielen otázkou času, ale aj predsudkov, ktoré v sebe blondiačik stále nosil.
„Elixírami ma zásobovala vždy Hermiona,“ poznamenal Harry a vôbec si neuvedomil, že myšlienky vyslovil nahlas.
„To som si myslel. Vždy si bol do elixírov ľavý,“ zahundral Draco. „Ale...už skôr som sa chcel spýtať, kde ich vlastne máš? Vždy ste boli taký nerozluční a teraz? Nevidel som ich, odkedy som tu.“
„Ja...je to...“ nedokončil. A bol rád, že v tej chvíli začul zo salóna hlas Billa Weasleyho, lebo sa vyhol téme, ktorú nechcel rozoberať akurát s Dracom.
„Tu sme, Bill,“ zavolal naňho Harry a keď sa plecnatý muž objavil v dverách, Draco sa rozhodol vzdialiť sa. Nemohol však necivieť na Weasleyho tvár a napadlo mu, že musela byť kedysi ozaj pekná. Zrejme bol z mužského pokolenia najkrajším v tej lasičej rodine, kým ho nepoškriabal Greyback. A bola to jeho vina. On ho vpustil do školy spolu s ostatnými... Striasol sa pod pohľadom toho plecnatého muža i pod náporom hlasu svojho svedomia a zobral zo stola nielen svoj, ale akosi automaticky i Harryho tanier.
„Budem...v pracovni,“ povedal Harrymu a zmizol z kuchyne. Ešte stihol začuť, ako sa Bill Weasley udivene spýtal, odkedy má v jeho dome on pracovňu. Ale nepočul, čo na to odvetil Potter. Prešiel chodbou a zavrel sa sebou dvoje dverí, kým sa ocitol v miestnosti, ktorú dal včera do dokonalého poriadku.
***
„Takže?“ ozval sa Bill, keď sa s chuťou pustil do raňajok, pričom Harry hľadel do prázdna. Poznamenal síce, že už niečo jedol, ale vždy sa pod zub čosi zíde.
„Áno?“ spýtal sa, konečne naňho uprel skúmavý pohľad.
„Chcem vedieť, či si niečo zistil na ministerstve,“ odvetil Bill.
„Ach to,“ povzdychol si a vstal, s úmyslom umyť riad, ktorý Draco odpratal do drezu. „Bol som za Seamusom,“ priznal po chvíli ticha. „Zaujímal som sa, ako pokračuje ten nový zákon proti vlkolakom. Nemal dobré správy. Samozrejme sú stále proti a búria sa. Ale zatiaľ sú v pokoji. Svoje hrozby nesplnili.“
„Stále si myslíš, že s tým majú niečo spoločné?“ Billove oči sa zúžili, keď skúmavo hľadel na jeho chrbát.
„Neviem. Pravdou je, že nevidím iný dôvod. Kto iný by v tom mohol mať prsty?“
„Popravde, i ja som nad tým uvažoval. A ak vezmem do úvahy, čo si hovoril minule...“ zamyslel sa a jeho obočie sa zamračilo ešte viac. „No, každopádne, mali by sme sa na nich popýtať.“
„Mám ich mená a adresy,“ povedal Harry a uložil do odkvapkávača riadu posledný tanier. Utrel si ruky do utierky a znova sa k nemu otočil.
„Vydali ti ich?“ divil sa Bill a spokojne žúval posledný kus sústa. Opekanú slaninku. „Myslel som, že to patrí do sekcie tajných materiálov,“ hlesol a jeho obočie pre zmenu vystrelilo dohora.
„V podstate... je to tak,“ prisvedčil Harry. „Ale Seamus vie o všetkom. Chce mi pomôcť.“
Harry sledoval, ako Bill po chvíli váhavo prikývol a v očiach mu zaiskrilo. Ale nepovedal nič, ani sa na nič nespýtal, začo mu bol vďačný.
„Dám ti kópiu toho zoznamu,“ povedal a odbehol do svojej pracovne. Z posledného šuplíka vytiahol spomínané dokumenty a trochu sa v nich prehraboval, kým nenašiel, čo potreboval a vybral len tie, ktoré chcel. Rýchlo ich skopíroval kúzlom a vrátil sa s nimi do kuchyne. „Rozdelil som to na dve polovice. Tú druhú mienim preveriť sám.“
„A je to rozumný nápad? Ak uvážim, že ťa chcú...“ Bill nedokončil. Nepotreboval vetu dopovedať, lebo ako sa zdalo, Harrymu to konečne docvaklo.
„To mi nenapadlo,“ priznal sa a potichu zahrešil.
„Daj mi aj tú druhú polovicu. Môže sa na to predsa pozrieť Charlie. Pomôže mi.“
Harry prikývol, znova odbehol a vrátil sa s ďalšími papiermi.
Len čo si ich Bill vzal, vstal od stola a chystal sa na odchod. „Odprevadím ťa,“ hlesol Harry a jeho priateľ súhlasne prikývol.
Zastali na zadnej verande a obaja mohli počuť dlhé vlkolačie vytie. „Je to neuveriteľné,“ poznamenal Bill. „Stále ťa takto obliehajú?“
„Väčšinou,“ priznal Harry nahnevane.
„Mal by si s tým niečo robiť,“ radil mu dlhovlasý muž. „Uvažoval si nad plotom? Vieš, takým magickým, ktorý by ohradil pozemky a zabránil vniknutiu tých beštií. Charlie by ti iste poradil nejaké špeciálne kúzlo. Pri drakoch ich musí ovládať...“
„Nenapadlo mi to,“ odvetil, ale musel uznať, že to nie je až taký zlý nápad. Možno by stačilo, keby ohradil takým plotom zadnú časť dvora, ktorá ústila do lesa. Možno by sa potom cítil bezpečnejšie nielen on, ale i Draco a nemusel by sa skrývať v dome. Bill sa odmiestnil, ale Harry ostal na verande. Sadol si do jedného z kresiel a zahľadel sa k lesu. Nevidel nikoho, ale bol si istý, že ho pozorujú.
Komentáre
Prehľad komentárov
prečo ho tí vlkodlaci tak moc chcú? nechápem to
:-)
(Tria, 26. 2. 2010 16:40)
Pokracovanie :-)
Sen bol pekny...zeby nam tu niekto podvedome zacal ziarlit?
:-D
No...dufam, ze sa dockame aj dalsej kapitoly co najskör.
:))
(nadin, 23. 2. 2010 18:16)
Prváá!!
Dočkala som sa pokračovania!
Vzťah sa vyvíja, hoci slimačím tempom. Ale aspoň si na seba zvykajú...
kawaii
(keishatko, 2. 1. 2012 4:01)