Choď na obsah Choď na menu
 


V službách jeho lordstva - 12. kapitola

3. 3. 2010

12. kapitola

 

Bezpečnostné opatrenia

 

Na to, že bol znova jeden z tých jesenných, upršaných septembrových dní, vstal Draco Malfoy povážlivo zavčasu. Ručičky na budíku, stojacom na nočnom stolíku zo svetlého bukového dreva ukazovali presne sedem hodín a päť minút. Len čo si pretrel rozospaté oči, zložil nohy z postele. Z dvojdverovej skrine si vybral čisté oblečenie a uterák. Hneď na to zamieril do kúpeľne, aby si doprial sprchu. Tiež ho napadlo, že ak Potter ešte vyspáva, lebo včera sa svietilo v jeho izbe neskoro do noci – čo zistil, keď si bol v noci odskočiť – mohol dnes pripraviť raňajky on. To by ešte zvládol a možno i bez hundrania. S tichým hvízdaním prešiel naprieč chodbou, otvoril dvere vedúce do kúpeľni a vtedy sa udiali dve veci krátko po sebe. Draco vypleštil oči a vzápätí si pred nosom bleskurýchle zatresol dvere.

„Do horúcich pekiel, Potter! Nabudúce sa ráč uistiť, či máš zamknuté!“ okríkol ho, merajúc chodbu dlhými, ráznymi krokmi späť do svojej izby. S rovnakou silou zatresol i dvere svojej izby a potichu ho preklínal. Oprel sa o dvere chrbtom a privrel oči, spustiac veci, ktoré držal na zem.

„Pre Merlina, do čerta s ním!“ opakoval si horúčkovito popod nos, zatiaľ čo privrel viečka a jeho oči i kompletne prebudený mozog vybavili obraz Potterovho nahého tela. Nešťastne zastonal, keď si uvedomil, akú reakciu malo toto ranné imtermezzo naňho. Sklonil hlavu a zastonal, zatínajúc ruky v päsť, keď pohliadol na svoj vztýčený predok pyžamových nohavíc. Znova zahrešil. Namiesto teplej sprchy, na ktorú sa tešil si bude musieť dopriať studenú. Rozhodne studenú, pretože potreboval evidentne schladiť, keď sa mu zdal Potter taký príťažlivý, že naňho jeho telo okamžite zareagovalo. „Toto bude asi chvíľu trvať, kým to... rozchodím,“ povzdychol si, zamieril ku kreslu a sadol si doň mysliac na všetko možné, čo ho mohlo odviesť od rušivých myšlienok na nahého Pottera a ochabiť jeho vzrušenie.

Do sprchy sa dostal o pol hodinu potom, keď mu Potter zaklopal na dvere, ospravedlňujúc sa a sľubujúc, že sa to viac nestane. Popri tom sa ho nezabudol spýtať, čo si dá na raňajky, a keď mu Draco odvrkol, že mu je to srdečne jedno, lebo ho po tom, čo videl dokonale prešla chuť, Harry odišiel.

Keď Draco zišiel do kuchyne, predsa ho len čakali raňajky. Na tanieri mal naservírovanú omeletu s opekaným chlebom potretým arašidovým maslom a v pohári bolo kakao. Zamračil sa. Chcel sa mu takto ospravedlniť, alebo čo to malo znamenať? Popravde, zbiehali sa mu slinky. Ani si nepamätal, kedy mal naposledy kakao a on tento nápoj miloval. Sadol si k jedlu a vychutnával si každé jeho sústo. Len čo za sebou umyl a odpratal riad, napadlo ho, že chcel Potterova požiadať, aby mu nakúpil prísady do elixírov, ktoré chcel začať pripravovať. Bol by použil soviu poštu, ale... Prečo míňať vlastné peniaze, keď to malo byť pre Pottera? Odbehol do pracovne po zoznam potrebných prísad – nebol práve krátky – a rozhodol sa vyhľadať svojho exhibicionistického väzniteľa. Pri tej myšlienke sa nevdojak uškrnul.

Draco našiel po chvíli úmorného hľadania toho čiernovlasého mladíka stáť rozkročeného na vzdialenom konci záhrady, blízko lesa. Neďaleko neho stál Charlie Weasley a niečo robili. Už chcel otvoriť ústa a zakričať na nich, či sa načisto zbláznili, ale napokon sa len oprel o drevený trám podopierajúci zníženú strechu zadnej terasy a v tichosti ich pozoroval.

„Myslím, že by to malo byť,“ povedal Harry spokojne a otočil sa k červenovlasému mužovi s krátkymi kučeravými vlasmi.

„Fajn, tiež som práve skončil,“ odvetil mu Charlie. „Mali by sme to vyskúšať. Ale ak to funguje na našich drakov, musí to fungovať aj na nich a budeš mať konečne aspoň zdanlivý pokoj, hoci si myslím, že ich to od špehovania neodradí.“

„To zrejme nie,“ povedal Harry a obzrel sa ponad plece. Vedel, že Draco tam už chvíľu stojí a pozoruje ich. „Dobre, idem na to.“

Charlie Weasley ho priateľsky tľapol po pleci a Harry vykročil k lesu, ktorý hraničil s jeho záhradou. Prútik si strčil do zadného vrecka nohavíc a smaragdovým pohľadom prečesal okolie. Zdanlivo sa tam celkom nič nehýbalo. Ale on vedel, že niekto z nich tam stále je a pozorujú jeho dom... pozorujú jeho. Neznášal ten pocit, keď sa musel cítiť ako nejaký potkan v laboratóriu pod ustavičným dohľadom laboratórnych expertov. Bolo by fajn, keby sa mu podarilo skoncovať s tým, ale... chcelo to očividne svoj čas.

Draco nechápavo sledoval, čo robí. Stále sa opieral pravým plecom o trám a zízal naňho uvažujúc o tom, či Potter nie je tak trochu masochista. Alebo samovrah. Videl ako zastal na úplnom konci záhrady a čakal. Nevedel odhadnúť, koľko sekúnd, či minút prešlo, keď sa z lesa vyrútil vlkolak. Veľký, hnedý a nazúrený vlkolak. A Potter nespravil celkom nič, len tam pokojne stál ako socha a ten trubiroh Weasley to všetko sledoval rovnako pokojne z dostupnej vzdialenosti a nehodlal zrejme pohnúť ani prstom.

„Došľaka!“ zanadával si Draco popod nos a zaťal ruky v päsť. Zbehol dolu schodmi a bol pripravený okríknuť Pottera, aby sa nehral konečne na hrdinu a bránil sa, alebo okamžite zdrhol, keď vlkolaka čosi zastavilo. Tri metre od Pottera narazil do akejsi neviditeľnej zábrany a vzduch zaiskril, keď ho odhodilo dozadu. Vlkolak nahlas zaskučal a zviechal sa opodiaľ na nohy.

„Funguje to!“ zavolal spokojne Charlie a počkal, kým sa k nemu Harry nevrátil. „Nikto nepríde na to, ako to zrušiť,“ upokojoval ho s úsmevom od ucha k uchu. „Je to naše tajomstvo, ktoré si v rezervácii chránime ako oko v hlave.“

„Som rád. Iste bude i Draco. Nie je ľahké byť väzňom a nemať aspoň trocha voľnosti,“ zamumlal, na čo si vyslúžil od Charlieho udivený pohľad. Ale starší chlapec to nekomentoval.

Harry konečne zdvihol pohľad k Dracovi, ktorý stál pod terasou s rozkročenými nohami a nesúhlasným, no i trochu prekvapeným výrazom v tvári.

„Čo to malo znamenať?“ opýtal sa okamžite, len čo boli tak blízko, že na nich nemusel kričať, aby ho počuli.

Chariel si odkašľal. „Zdravím, Malfoy,“ povedal a pozrel späť na Harryho. „Pôjdem. Ak by si ešte niečo potreboval, daj mi vedieť.“

Harry prikývol a ešte raz mu poďakoval. Až potom venoval pozornosť Dracovi.

„Odo dnes môžeš znova tráviť voľný čas i v záhrade,“ povedal mu a sledoval jeho reakciu.

„Čo ste to robili?“ opýtal sa Draco zvedavo a pohľad uprel k lesu, kde stále nerozhodne postával vlkolak a sledoval ich.

„Bezpečnostné opatrenia,“ odvetil Harry stručne, ale Dracovi to nestačilo. „Ten nápad mi vnukol Bill, keď tu bol na návštevu. Charlie pracuje v dračej rezervácii a majú účinné kúzla na udržanie drakov v jej vnútri. Vieš, ploty, cez ktoré neprejdú a ktoré ich elektrickými výbojmi dokážu zadržať. Je to bolestivé, preto to draky väčšinou viackrát neskúšajú.“

„Takže si ohradil svoj pozemok takým plotom?“

„Presne tak,“ pritakal Harry.

„Prečo?“ zahabkal Draco, neschopný prijať fakt, že to mohol spraviť práve z ohľadu naň.

„Nechcel som, aby si bol zatvorený iba vnútri domu.“

Draco nebadane prikývol a uprel naňho skúmavý pohľad. Potom k nemu stále zmätený natiahol ruku, v ktorej držal trochu dokrčený zoznam s prísadami a podal mu ho.

„Čo to je?“ opýtal sa zvedavo Harry, keď sa poň natiahol a prebehol po ňom pohľadom.

„Budem to potrebovať. Mohol by si mi to obstarať ešte dnes?“ opýtal sa Draco namiesto toho, aby mu to skôr prikázal, ako mal pôvodne v pláne.

„Iste,“ súhlasil Harry. „Aj tak mám namierené do Šikmej uličky.“ Zoznam, ktorý mu dal poskladal do úhľadného štvorca a strčil si ho do vrecka nohavíc. Vybehol po schodoch, zanechajúc Draca stáť nepohnute na svojom mieste, ale skôr ako vošiel do domu, otočil sa k nemu. „Čo si dáš na obed? Ak ti to samozrejme nie je jedno...“ dodal a uškrnul sa, spomenúc si na ich nečakané ranné dobrodružstvo.

 „Ja...“ Draco naprázdno preglgol. V hrdle mu vyschlo. „Sprav, čo chceš.“ Videl, ako Harry prikývol a oznámil mu, že odchádza do Šikmej uličky. Povedal, že sa vráti najneskôr o desiatej a zmizol.

Draco osamel. Stále bol vonku, v záhrade, ale napriek tomu, že tú teraz obkolesoval neviditeľný elektrický plot, nenabral odvahu zájsť ďalej ako dva metre od schodov. Iste, bol Slizolinčan a ako taký si mohol dovoliť byť zbabelý. Posadil sa na schody a zhlboka sa nadýchol. Prečo bol taký rozcitlivený? Prečo mal chuť kričať, smiať sa i plakať zároveň? Len kvôli tomu, že to, čo preňho spravil ho... tak zasiahlo? Viac, ako by si bol kedykoľvek pripustil? Alebo preto, lebo to považoval za najkrajší a možno jediný darček, ktorý toho roku dostane k svojim dvadsiatim prvým narodeninám? No hej, mal dvadsať jeden, o dva dni. Tentoraz bez oslavy s priateľmi, rodinou, bez darov. Teda, okrem toho, ktorý dostal nechtiac od Pottera. Vyvrátil hlavu dohora. Sivá, zamračená obloha kopírovala farbu jeho očí. Z neba sa spustil jemný dážď... Mrholilo. Presne tak, ako mrholilo už pár rokov v jeho nepokojnej duši. A on to nevedel zastaviť...

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

kawaii

keishatko,2. 1. 2012 4:08

verím, že Harry vie o jeho narodeninách :DD konečne si tam dal plot..divím sa, že ho nenapadlo skôr :D

nadin

Tessa,3. 3. 2010 21:04

keby mi mal niekto alebo niečo vziať chuť do písania, ver, že to by nastal koniec sveta :)

Tessa,

nadin,3. 3. 2010 19:27

Celý čas som sa blažene usmievala, jednak sa mi páčilo pokračovanie, zasmiala som sa na scéne v kúpeľni, ale tiež pre to venovanie...
Ďakujem, ale myslím, že si ho zaslúžia všetky dievčatá, čo sa v komentoch ozvali.
A trošíčku aj Zuzana! Ktovie, možno je len obeťou výchovy a kým si bude schopná urobiť vlastný názor na život ako taký, zažije ešte mnoho rozporov.
Snáď vám nevzala chuť pokračovať...
Držím palčeky...