Choď na obsah Choď na menu
 


V službách jeho lordstva - 13. kapitola

5. 3. 2010

13. kapitola

Hlúpa neschopnosť

 

Harry stál na priestrannej lúke pod kopcom Milk Hill v kotline Malborough, ležiacej juhozápadne od Londýna. Presne tu, na tomto mieste zmizli jeho dvaja najlepší priatelia. Ron Weasly a jeho snúbenica Hermiona Grangerová. Stále nechápal prečo...? Zelenými očami, ktoré boli zastreté smútkom sa díval na chladný kus kameňa trčiaceho zo zeme. Bol  obrastený trsmi trávy a machom. Harry chvíľku zízal na runový symbol, ktorý tam bol vyrytý... Runový symbol vyzerajúci ako písmeno B, s ostrými a nie oblými bruškami. Volanie o pomoc... Runy nikdy neboli jeho záľubou. Hermiona na nich bola na slovo vzatá odborníčka. A tiež i Zac, jeho bývalý kolega. Ale on? Nemal toľko trpezlivosti, aby sa ich prinútil učiť.

Sadol si na tú skalu, odtrhol steblo trávy, žmolil ho v prstoch, kým sa mu celkom nerozpadlo. Uvažoval, čo sa im mohlo vtedy stať. Merlin, veď boli zbierať bylinky na elixíry, ktoré Hermiona potrebovala... preňho. A tiaž jeho viny sa zväčšila ešte viac.
Predchádzajúci večer bol u nich Harry na návšteve. Mali menšiu oslavu. Harrymu a jeho kolegom sa konečne podarilo dolapiť Benší, ktorá vyčíňala v okolí Čiernych hôr a strašila obyvateľov tamojších usadlostí. Ron dokončil úpravu nového výmyslu, ktorý vynašiel pred dvoma týždňami a Hermionu v práci povýšili. Stala sa vedúcou Oddelenia pre reguláciu a kontrolu čarovných tvorov na Ministerstve Mágie, už po dvoch rokoch. A o tri dni nato sa po nich zľahla zem.

Harry tu viac nechcel byť. Obviňoval sa za to, že ich nebol schopný doteraz vypátrať. Bol auror, najlepší z ročníka, najschopnejší v Obrane proti čiernej mágii a nebol schopný nájsť svojich priateľov za celý posratý mesiac. Vlastne trochu viac ako mesiac. Premiestnil sa domov frustrovaný a zúfalý kvôli svojej nemohúcnosti.

V hale jeho domu sa svietilo. Draco už prišiel na to, že sa Harry túla rád i po nociach. Nechával mu tu zažaté, hoci nemusel. Harry si uvedomoval, aké je to od neho vzácne gesto. Snažil sa s ním svojským spôsobom vychádzať a nebadane sa prispôsobovať svojej situácii. Aj tak nemal na výber. Harry prešiel do kuchyne, aby si nalial do pohára tekvicový džús a zamieril do pracovne. Starožitné stojacie hodiny vo výklenku chodby pred pár minútami odbili polnoc. Ale jemu sa ešte nechcelo spať. V pracovni zažal svetlo a nedopitý pohár s džúsom položil na stôl. Chvíľu postával nerozhodne pred dverami do „Dracovej pracovne“ a potom sa predsa len odhodlal vstúpiť dnu. Zažal svetlo i tu, oprel sa plecom o zárubňu dverí a poobzeral si miestnosť. Vyzerala oveľa lepšie, ako ju videl prvý raz. Vlastne vyzerala konečne tak, ako mala. Čisto, ani smietka prachu, veci na svojich miestach, bylinky visiace zo stropov, prísady uložené bezpečne v skrini. Všetko zoradené či už podľa veľkosti, alebo abecedy. Draco bol v tomto pedant. To musel uznať.

Pery sa mu roztiahli v krivom úsmeve, keď si spomenul na včerajšie ráno. Zabudol sa zamknúť v kúpeľni. Samozrejme, že zabudol, veď ani predtým to nerobil. Prečo aj, keď býval sám? Lenže to už neplatilo... aspoň na najbližších... teraz už len päť mesiacov.

Naveľa predsa len pozhasínal svetlá, nedopitý džús nechal tak a zamieril do svojej spálne. Ráno je múdrejšie ako večer, pomyslel si a len čo sa vyzliekol do spodkov, zaliezol do postele.

***

Draco sa dnes konečne odvážil vyjsť do záhrady. Vonku svietilo slnko a vlhkú zem zo včerajška presušil i vetrík, ktorý teraz podúval. Prebudil sa skôr ako Potter. Osprchoval sa, pripravil raňajky, odbehol pozrieť na elixíry, ktoré museli odstáť ešte pár hodín a až potom ich mohol dokončiť. Mal chvíľu čas, tak prečo nepokračovať v práci v záhrade?

Teplé augustové slnko sa mu opieralo do chrbta, keď kypril pôdu pripravujúc ju na nové kríky. Dnes dá Potterovi zoznam i na tie. A tiež na nejaké stromčeky a kvety. Keď dokončil kyprenie pôdy, položil rýľ bokom a vykročil k terase, kde si na stole nechal džbán džúsu, aby sa ním mohol kedykoľvek osviežiť. Jeho sivé oči blúdili po záhrade a v duchu odhadoval, koľko ho to bude ešte stáť práce, aby to vyzeralo podľa jeho predstáv. Dnes chcel ešte pokosiť trávnik, na iné mu aj tak nezvýši čas, lebo sa musel vrátiť k elixírom. Znova zbehol do záhrady, načiahol sa po rýľ zabodnutý násadou do zeme a odložil ho do kôlne. Z kôlne vybral kosačku na trávu a pustil sa do práce za hlasu tichého vrčania motora.

Čelo sa mu perlilo potom, keď dokončil kosenie záhrady a zhlboka sa nadýchol. Čerstvo pokosená tráva príjemne prevoňala sparný letný deň. Vedel, že musí trávu nechať uschnúť a až potom zhrnúť hrabľami na kôpku a suché seno spáliť. Vrátil kosačku do kôlne a obrátil sa, keď začul tiché zavytie. Na konci záhrady pod lesom postával vlkolak. Lenže už nie ten, ktorého tam videl včera. Tento bol sivočierny. Hľadel priamo naňho a jemu nevdojak prebehli po chrbte zimomriavky. Zavrel drevené vráta na kôlni, zahasproval ich a vykročil k terase. Vlkolak sa zo svojho miesta nepohol.

Draco sa vrátil na terasu. Hoci na tú obludu na druhej strane neviditeľného plota nebol pekný pohľad, nemal už také obavy ako včera. Všetko len vďaka Potterovmu plotu. Nalial si nový pohár džúsu a sadol si na drevenú rozkladaciu stoličku. Stále nemohol prísť na to, čo sa deje a Potter zaryto mlčal. Vlkolaci, ktorý boli vlkolakmi i cez deň, neprítomnosť jeho naj priateľov, podivné stretnutia s bratmi Weasleyovcami... i tie jeho nočné výlety, z ktorých sa vracal v čudnom, občas i strašnom stave. Ale nebol by to Draco, keby niečo nevymyslel. Potreboval zistiť, čo sa tu deje. Nie z čírej vrodenej zvedavosti, ale i preto, aby mal v situácii jasno a získal prehľad. Bolo nad slnko jasnejšie, že Potter mu nepovie nič, čo sa týka jeho súkromia. I k tomu, že je na chlapov sa priznal až vtedy, keď ich Draco nachytal cmúľať sa s tým tupcom Finniganom. A vtedy dostal nápad... Celkom jednoduchý a účinný.

„Že som ja idiot na to neprišiel skôr!“ zvolal natešene a škodoradostne sa rozosmial. „Potter, čochvíľa nastane koniec všetkým tvojím tajomstvám...“ zašepkal so širokým úsmevom v tvári a dopil džús. S oveľa lepšou náladou vošiel dovnútra domu a zamieril do pracovne pohvizdujúc si... V kuchyni našiel sedieť Harryho s tou malou ryšaňou.

„Merlin, je ich plný dom,“ pomyslel si naštvane, ale nahlas nepovedal ani jedno urážlivé slovo na jej adresu.

„Och, ja... Ahoj,“ pozdravil a premeral si ryšavú mladú ženu zvedavým pohľadom. Nevyzeral zle. Dokonca možno ešte krajšie, ako keď ju videl naposledy, ale rozhodne nebola jeho typ. „Budem v... veď vieš,“ povedal Harrymu, ktorý bez slova prikývol a vyprevádzal Draca odo kuchynských dverí svojím pohľadom.

***

„Harry?“ ozvala sa Ginny a na perách jej pohrával pobavený úsmev. „Ako to zvládaš?“ opýtala sa a jej otázka prezrádza úprimné obavy, napriek tomu úsmevu. Odchlipla si z čaju a prázdnu porcelánovú šálku položila späť na tanierik.

„Ide to celkom fajn,“ povedal stroho, hľadiac kamsi do prázdna. Nemal chuť na dôverný rozhovor. Nechcel pred ňou pitvať svoju rozboľavenú dušu, ale keď si tá niečo raz vzala do hlavy...

„O tom dosť pochybujem,“ protirečila mu, hoci nenaliehala, aby sa jej zdôveril.

Harry sedel zhrbený na stoličke a v rukách zvieral svoj prázdny pohár džúsu. „Ty sa máš ako?“ opýtal sa, nevšímajúc si jej narážku.

„Určite oveľa lepšie, ako tak na teba pozerám,“ na chvíľu sa odmlčala a potom k nemu natiahla ruku, kde sa jagal zlatý prsteň, s krásnym opálovým očkom uprostred. „Včera som sa zasnúbila s Deanom,“ prezradila.

„Blahoželám ti, som rád, že ste sa dali znova dokopy,“ povedal úprimne a stisol jej ruku, ktorú k nemu ponad stôl natiahla.

„Ak to už nevyšlo nám...“ začala a nedbanlivo pokrčila plecami. Oči jej nezbedne iskrili.

„Ginny, veď vieš, že...“ pustil jej ruku a vošiel si prstami do vlasov. S hlasným škripotom odsunul stoličku od stola a vstal, prejdúc k oknu.

Aj Ginny vstala a postaviac sa zaňho, objala ho okolo pása oboma rukami. „Ja viem, viem,“ šepla. „Je mi však ľúto, keď vidím, že ty nie si šťastný. Nemalo to takto byť. Voldemort je po smrti a ty sa stále trápiš. Stále nemáš pokoj. Ale dokedy to takto bude pokračovať, Harry?“

Jej priateľ si len povzdychol a objal ju rukou okolo pliec. „Nemám poňatia. Možno to neskončí nikdy...“

„Nehovor tak. Ty si sa predsa nikdy nevzdával. Ani teraz to nesmieš spraviť. Uvidíš, že Rona i Hermionu nájdeš, podarí sa ti to,“ povzbudzovala ho, stále ho objímajúc.

„V to dúfam,“ zašepkal Harry a oprel sa lícom o vrch jej hlavy.

„A čo Draco?“ opýtala sa po chvíli ticha a vyvrátila hlavu dohora, aby mu pohliadla do tváre.

„Čo s ním?“ odvetil jej protiotázkou a ona sa zamračila.

„Ako s ním vychádzaš?“ Nemienila len tak upustiť od načatej témy, hlavne preto, lebo to bolo presne to, čo ju trápilo. Vedela, že to preňho musí byť ťažké, žiť pod jednou strechou s Malfoyom a tajiť, čo k nemu cítil. Iste, ona to vedela. Priznal sa jej, keď sa s ňou pred rokmi rozišiel.

„Draco je fajn, veď som ti vravel. Nerobí žiadne problémy. Stará sa o záhradu a dokonca sa ponúkol, že mi bude variť elixíry.“

Ginny sa zamračila ešte viac. „Neobhajuješ ho len preto, že si doňho zaľúbený?“

„Ginny, do kotla, prestaň! Čo keby ťa začul?“ oboril sa na ňu a nasupene sa od nej odtiahol.

„Nedozvie sa to, lebo nemáš dosť odvahy mu to povedať,“ provokovala. „A to si vraj Chrabromilčan, ts, ts... Ale na tvojom mieste by som si dala pozor. Je nanajvýš čudné, že sa ponúkol s prípravou tých elixírov. Len aby ti tam niečo nezamiešal...“ varovala ho, krútiac hlavou nad jeho naivitou. „Harry? Minule sa u nás zastavil Seamus.“

Harry po nej strelil pohľadom, ktorý ju mal varovať, aby radšej držala jazyk za zubami, lenže Ginny nebola z tých dievčat, ktoré sa dajú len tak ľahko zastrašiť.

„Dobre, môžeš sa zlostiť, ale nezabrániš mi v tom, aby som si nepovedala svoje, Harry Potter. Myslím len na tvoje dobro. Podľa mňa by ti s ním bolo skvele. Možno ho nemiluješ tak ako toho Slizolinčana – Merlin vie prečo – ale s ním nikdy nebudeš mať to, čo by si mal so Seamusom. Zapamätaj si to.“

„Ginny, prosím, prestaň sa v tom vŕtať. Je to len moja vec, koho milujem a koho nie. Je len na mne, ako a pre koho sa rozhodnem a ja som sa rozhodol už dávno!“ zvolal pobúrene. „A ocenil by som, keby si sa mi prestala pliesť do súkromia. Ani ja tebe to nerobím.“

Ginny si odfrkla. „Niekto na teba musí dávať pozor. Zvlášť, keď sa tak rád vrháš do nebezpečenstiev a nehľadíš na následky.“ Teraz mu svojim správaním celkom pripomínala jej matku, Molly.

„Ginny...“ To bolo z jeho strany posledné varovanie. Nevedel, čo jej spraví, ak neprestane. Možno ju len prehne cez koleno a dá jej päť a dvadsať na zadok.

„Dobre, dobre. Už aj tak idem,“ hlesla odovzdane pretočia očami a načiahla sa po kabelke. Objala ho a pobozkala na rozlúčku. „Aspoň sa zamysli nad tým, čo som povedala. Len aby si neskončil celkom sám...“ Zagánila naňho, keď videla, že sa na ňu chystá nakričať a tak namiesto toho vybehla z dverí na chodbu.

Harry si myslel, že bude mať konečne pokoj, no v dverách sa zjavila znova jej ryšavá hlavička. Jej tvár bola vážna, úsmev, ktorý po chvíli vyčarila smutný. „Dávaj na seba pozor, dobre?“ Len čo prikývol, vyparila sa a Harry začal prehľadávať kuchynské zásoby a uvažovať, čo spraví na obed.

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

kawaii

keishatko,2. 1. 2012 4:17

dúfam, že Draca nenapadlo to isté čo mňa :DD

...

Eressië,5. 3. 2010 18:16

bodaj by bol stál Draco za dverami xD ale čím dalej, tým viac mi vrtá hlavou aj to, kam zmizli Ron s Hermionou..hmm.. tak šup šup ;-)

:))

nadin,5. 3. 2010 17:26

Ginny má postreh!
Len chlapci chodia okolo seba, ako okolo horúcej kaše!
Hurá na ďalšiu kapitolku!!!