Choď na obsah Choď na menu
 


V službách jeho lordstva - 1. a 2. kapitola

20. 9. 2009

DM/HP

Zhrnutie: Rozsudok Wizengamotu znie - Malfoy musí odčiniť službou Potterovi všetko, čo mu jeho rodina kedy spôsobila.

 

1. kapitola

 

Dracov trest

 

 

Obrázok Draco sedel na trestnej lavici Ministerstva mágie, v súdnej sieni pred celým zhromaždením Wizengamotu. Pripadal si ako keby bol Hipogrif, ktorého vedú na porážku. Nijako inak sa to nazvať nedalo. Pohľadom svojich sivých očí, ktoré teraz priam apaticky hľadeli na vážne tváre svojich sudcov prechádzal z jedného na druhého. Všetci sa tvárili rovnako. Tak povýšenecky, tak nadradene ... tak, ako bol zvyknutý tváriť sa on. Čo sa to vlastne stalo, že si s ním nedobrovoľne vymenili svoje úlohy?

Pripadalo mu to ako zlý sen, že sa to takto zvrtlo. Sedel tam, s nedbalým vzhľadom, pretože ho odvliekli z domu napochytro. Ledva si stihol obliecť sako. Ruky mal položené na kolenách, spútané neviditeľnými putami ako väzeň. Jeho myšlienky prerušil príkaz predsedu súdu.

„Obžalovaný vstaňte!“ vyriekol zvučným hlasom Kingsley Shacklebolt a on chtiac či nie, musel poslúchnuť. Ak by to nespravil, prinútili by ho.

„Súd sa uvzniesol jednohlasne na tomto rozhodnutí: Svoj trest si odpykáte v službách jeho lordstva Harrolda Jamesa Pottera, po dobu nie kratšiu ako šesť mesiacov. Z jeho sídla sa nesmiete bez jeho povolenia ani len odmiestniť, bez jeho súhlasu nemôžete vykonať nič, čo by vám nepovolil.“

„To je nehorázna sprostosť! Obyčajné vydieranie!“ vyskočil odkiaľsi Lucius Malfoy, červený v tvári a trasúci sa od hnevu. „Byrokrati! Chcete spraviť z môjho syna otroka!“

Draco len prižmúril oči a zvesil hlavu medzi plecia ešte hlbšie, ako ju mal doteraz. Vedel, že inak by ho čakal Azkaban a služba Potterovi, akokoľvek bude strašná a je mu proti srsti, nebude ničím v porovnaní s tým starých, stuchnutým, premrznutým väzením, ktoré ako nepochyboval ho inak čakalo. A mal pravdu.

Shacklebolt sa nedal rušiť. Uprel na staršieho Malfoya svoj hnevlivý pohľad a dvojica aurorov prinútila Luciusa zaujať svoje miesto s upozornením, že bude vyvedení zo súdnej siene, ak neprestane vystrájať.

„V opačnom prípade si musíte v Azkabane odsedieť jeden celý rok! Do sídla Potter Manor budete deportovaný dvoma zriadencami ministerstva z oddelenia Presadzovania čarodejníckeho práva. Váš trest sa skončí presne o šesť mesiacov, 23. decembra. Súd sa skončil!“ vyhlásil a všetci začali vstávať.

Draco sa otočil, aby ešte stihol zachytiť matkin pohľad, ktorá sa naňho povzbudzujúco usmiala. Vedela presne ako on, čo by bolo horšie. „Zvládneš to,“ naznačila pošepky ústami. „Si Malfoy, tí sa nevzdávajú.“ Venoval jej smutný úsmev a nechal sa odtiahnuť dvoma aurormi preč zo súdnej siene.

Keď zastali pred spomínaným sídlom, s poriadnou dávkou nechute i zvedavosti si ho obzeral.

„Kde to sme?“ opýtal sa aurorov.

„V Godrickovej úžľabine predsa, čo ste si myslel?“ odvetil mu jeden z nich nevrlo, vedúc ho stále spútaného k vchodovým dverám starého sídla. „Len pre vašu informáciu. Váš pohyb bude monitorovaný. Sídlo nesmiete opustiť do vzdialenosti dlhšej ako tri míle a v čase dlhšom ako hodinu. Predpokladám, že viete, čo vás inak očakáva.“

„Samozrejme, útulné hniezdočko Azkaban,“ zašomral, ale obaja jeho spoločníci ho počuli.

„Zrejme ste tam nikdy nebol, však mladý muž?“ opýtal sa ho ten starší. „Inak by ste vedel, že nemôže byť ani reč o nejakom hniezdočku. Vo dne v noci tam počuť len plač a škrípanie zubov. Ani váš otec na tom nebol lepšie, keď sa tam ocitol,“ oznámil mu s neskrývanou radosťou.

„A aký je rozdiel medzi týmto väzením a hentým?“ odvrkol.

„Tu budete mať relatívne pohodlie, určite mäkšiu posteľ a teplú stravu. Nebudete trpieť nočnými morami a ako poznám lorda Pottera, ani vás nebude príležitostne mučiť.“

„Tss!“ odfrkol si Draco.

„Vlastne by ste mu mali byť vďačný,“ povedal mladší auror, pobúrený Malfoyovým správaním.

„A za čo, že mu budem robiť slúžku?“

„Ste hlupák, aj keď ste Malfoy! To lord Potter trval na tom, aby vás neodsúdili a neposlali do väzenia!“

Draco bol z toho vyhlásenia omráčený, ale len na chvíľu. „Samozrejme, prečo by aj, keď ma môže ponižovať v pohodlí svojho domova, nie?“

„O tomto nič nevie,“ odvetil znova ten druhý, vmiešajúc sa im do rozhovoru. Z toho tvrdohlavého mladíka mu už kypeli nervy. „Takto sa rozhodol sám minister. Dúfal, že lord na vás môže mať dobrý vplyv.“

„Vy mi chcete tvrdiť, že Potter ani len netuší, že si mám uňho odpykávať svoj trest?“

„Presne tak,“ pritakali svorne a Dracovi pery skrivil akýsi zvláštny úškľabok. Toto si nenechá ujsť. On by sa mal zmeniť len preto, že má byť Potterovým sluhom poondiatych šesť mesiacov? Nikdy! To skôr peklo zamrzne!

Keď došli pred bránu domu, starší z aurorov uchopil kovové klopadlo do ruky a trikrát ním poriadne zabúchal o ťažké dubové dvere ozdobené čiernymi kovovými pántmi.

„Už idem!“ ozvalo sa spoza nich a všetci traja si vymenili začudované pohľady, keď začuli duniaci zvuk blížiacich sa krokov. Dvere sa otvorili a zastal v nich mladík, ktorého Malfoy sotva mohol spoznať.

Harry vyvalil na príchodzích svoje zelené oči, ukryté za rámami okuliarov a podozrievavo si premeral stále spútaného Malfoya.

„Bartolomej, Zac, čo to má znamenať?“ opýtal sa podozrievavo, utierajúc si ruky od zelenej farby.

Dracovi to samozrejme neušlo. Jeho obľúbený odtieň hráškovo zelenej. Neuniklo mu ani to, že Potter mal vlasy stále ako hniezdo a tvár zarastenú bradou. Na sebe mal len čierne topánky, staré ošúchané rifle a bielu košeľu mal rozopnutú. Dracov pohľad skĺzol po Potterovej nahej hrudi, jemne porastenej tmavými chĺpkami a skĺzol k pupku v tvare lievika, kde sa zužoval pás tmavých chĺpkov, končiac pri páse nohavíc, skrývajúc sa za ním. Vyschlo mu v hrdle a rozčúlene odvrátil pohľad inam.

„Nech sa páči lord Potter,“ povedal Bartolomej, podávajúc mu akýsi zapečatený pergamen. „Myslím si, že by bolo lepšie, keby sme to prebrali vo vnútri,“ navrhol a Harry im pokynul, aby vošli, kým on zvedavý rozlomil voskovú pečať a rýchlo čítal list.

Stáli vo vstupnej hale a Draco sa snažil sústrediť pohľad radšej na ňu ako na Pottera, ktorý bol týmto nečakaným prepadom očividne zaskočený. A ako sa zdalo, i rozčúlený. Čudné, myslel by si, že práve on trval na tom, aby mu robil otroka, ale zrejme o tom naozaj nemal ani šajnu. Veď napokon, o čom kedy ju Potter mal?

„To snáď nemyslí vážne!“ vykríkol a Draco si všimol, že obaja aurori o krôčik cúvli späť k dverám.

„Zbabelci!“ pomyslel si a pretočil očami.

„Nehnevajte sa lord Potter, ale rozsudok bol vynesený a jeho právoplatnosť sa nedá napadnúť. Je nám to ľúto.“

„Ako to, že mňa sa ani len neopýtali na názor?“ zrúkol.

„Zrejme ho nepovažovali za dosť dôležitý,“ ozval sa konečne Draco s jasnou provokáciou v hlase.

Harry mu venoval krátky a zdalo sa mu, že aj akýsi ľútostivý pohľad a to sa mu vôbec nepáčilo.

„Naozaj sa nedá nič robiť, vaše lordstvo. Pán Malfoy musí ostať tu po dobu šiestich mesiacov. Či sa vám to už páči, alebo nie,“ povedal znova Bartolomej a prútikom namieril na Dracove spútané ruky, aby ho zbavil pút. „Musíme sa vrátiť. Máme niečo odkázať ministrovi?“

Harry len pokrútil hlavou. „Nie. Pozhováram sa s ním sám.“

Kým si Draco šúchal boľavé zápästia od pút, Harry sa díval za odchádzajúcimi aurormi. „Čo to do pekla malo znamenať?“ opakoval si v duchu, neveriac, že oproti nemu stojí Malfoy. V mysli mu rezonovalo tých pár viet. Mal s ním vydržať po dobu šiestich mesiacov, čo bolo viac ako dosť a bolo to neúnosné. Nebude trpieť Draco, ale Harry. Mal mu robiť sluhu? Hlúposť! On žiadneho nepotreboval. Veď nemal ani domácich škriatkov. Mal ho skúsiť zmeniť? To by skôr dohovoril psovi aby mňaukal!

Harry si ho premeral pohľadom od hlavy po päty. Neušlo mu, že mu k nohám mladší z aurorov, Zac, hodil tašku s vecami.

„Ukážem ti izbu,“ povedal napokon, odvrátiac od neho pohľad a zaviedol ho na poschodie do ľavého krídla domu. Zastal pred dverami a ukázal na jedny dvere. „Tvoja izba,“ precedil pomedzi zuby. Počkal, kým vošiel Draco a nasledoval ho. „Je tu aj kúpeľňa,“ informoval ho stroho, „ale keďže je tento dom starý, potrebuje úpravy. Jediná kúpeľňa, ktorá sa dá použiť je na konci druhej chodby.“

Draco nepovedal celkom nič. Hodil si tašku s vecami na posteľ a porozhliadol sa po izbe. Naozaj sa mu páčila, ale nebol by to priznal za nič na svete.

„Ak si hladný, v kuchyni sa ešte niečo nájde.“

Draco len prikývol. Harry opustil izbu a zatvoriac za sebou dvere sa o ne oprel. Z úst sa mu vydral tichý povzdych. „Merlin, za čo ma trestáš?“ opýtal sa šepky a dlhými krokmi priam utekal preč.

 

2. kapitola

 

Búrkové mraky

 

Obrázok Draco sedel pri raňajkách a čítal dnešné vydanie Denného proroka, ktoré doniesla sova z redakcie. Harry, sediaci oproti nemu ani len brvou nepohol, keď sa po nich načiahol ako prvý. Ale nečítal ich. Len obracal stránky, nenápadne ho pozorujúc sponad nich. Boli to už celé dva týždne, čo tu bol a musel povedať, že to nebolo najhoršie. Potter sám vymaľoval poslednú izbu, popresúval nábytok s pomocou prútika a ukončil posledné úpravy. Jediné, čo sa zdalo, že nezvládal bolo staré potrubie, ktoré ho odmietalo poslúchať a kvôli ktorému mali stále spoločnú jednu kúpeľňu. Musel však priznať, že mu to vôbec nevadilo. Najmä vtedy nie, keď ho v nej mohol občas prepadnúť. Nestalo sa mu raz a náhodou, že ho pristihol pri holení len s uterákom obtočeným okolo bedier. Ten pohľad stál za to. A to si chcel spraviť len nejakú jasnejšiu predstavu.

„Prestaň na mňa civieť,“ ozvalo sa z druhej strany stola a Draco sa začervenal.

„Uvažoval som, prečo nemáš žiadneho domáceho škriatka,“ odvetil pohotovo, ale aj tak nezabránil tomu, aby sa nezačervenal. „Weasleyho to nebodaj už omrzelo?“

Harry ho spražil svojim pohľadom, ale Draco sa ho nezľakol. Dobre, možno mu zhabali na ministerstve prútik, počas výkonu trestu, ale čo také mu mohol Potter urobiť?

Draca rozčuľovalo, že sa Potter aspoň nevytočil. Namiesto toho po sebe odpratal riad a začal ho umývať. Nemohol inak, len ho ďalej provokovať. „A čo tá Weasleyho frajerka? Ani ona by nebola zlá ako slúžka. Humusáci v starých čarodejníckych rodinách niekedy naozaj slúžili.“

Nič. Harry stále drhol taniere. „Humusáčky boli skvelé slúžky. Spravili, čo si im prikázal. Dokonca si ľahli na chrbát, aby pred tebou roztiahli no ...“

Toto už nedokončil. Harry bol pri ňom skôr, akoby stihol dokončiť. Držiac ho za golier košele priamo pod krkom ho pritlačil svojim telom k stene.

„Toto už nikdy v mojej prítomnosti nezopakuj. Neopováž sa na to ani len pomyslieť! Jasné?“ opýtal sa chrapľavým hlasom, z ktorého Dracovi prebehli po tele zimomriavky. Harry ho odrazu pustil, akoby sa bol popálil. Blonďavý chlapec naňho stále obozretne hľadel, nalepený k stene, sťažka oddychujúc. „Si tu, aby si odčinil čo si spôsobil. Myslím, že je na čase nejako ťa zamestnať.“

„Ako si prajete, vaše lordstvo,“ zatiahol posmešne, čakajúc, čo mu prikáže.

Harry k nemu pristúpil a drsne ho uchopiac za rameno ho otočil. Dracovi sa naskytol pohľad do spustnutej záhrady. „Toto bude tvoja práca. Chcem, aby tá záhrada vyzeral tak, ako kedysi. A ty to zariadiš.“

Draco zaprskal a vytrhol sa mu, ale nepovedal celkom nič. Namiesto toho vybehol z domu.

Harry sa čelom oprel o stenu. Ruky sa mu triasli ešte i teraz. Vedel, že bolo nebezpečné byť v Dracovej blízkosti, ale minister bol neoblomný. Vyniesol rozsudok, ktorý bol podľa neho spravodlivý, ale netušil, že tým ublíži Harrymu viac ako Malfoyovi.

Draco vybehol do záhrady, spokojný, že sa Potter konečne rozkýval. Doteraz sa viac ako len príšerne nudil, naviac ako sa zdalo, Potter sa mu vyhýbal. Cez deň ho vídal iba pri raňajkách, obedoch a večeri, ktoré pripravoval sám Potter. Ak to teda vídal vôbec, lebo boli dni, keď ani len netušil, či je doma. Vedel však, že sa občas v noci kamsi vytráca a vracia sa domov neskoro nad ránom, keď už začína svitať. Nebol by správny Malfoy, keby sa nepokúsil zistiť, kam stále mizne, ale ako mohol, keď mal vymedzený dokonca čas i priestor na pohyb! Zúril! Prešiel ku kôlni a do polorozpadnutých dvier kopol nohou. Okamžite povolili. Keď si vyťahoval potrebné náradie, myslel len na to, ako ho Potter štve a rozčuľuje. Doteraz ho vlastne len ignoroval a Draco nepochyboval, že to tak bude pokračovať i naďalej. A hoci by sa z toho mohol tešiť, predsa len nebol nadšený. Potter ani len netušil, ako dobre urobil, keď ho poveril úpravou svojej záhrady. To bol Dracov koníček. Iste, nikto by to doňho nepovedal. Lásku ku kvetinám v ňom vypestovala matka, hoci sa to otcovi nepáčilo, nemal inú možnosť, len sa tomu nečinne prizerať.

Draco si zo seba zhodil vestu a vykasal si rukávy bielej, bavlnenej košele. V tejto chvíli by sa mu zrejme viac hodilo tričko, ale nechcel sa ísť prezliecť. Poobzeral sa okolo seba a bolo jasné, že nemôže začať iným ako vyklčovaním a povytrhávaním starých, vyschnutých krov. Potom bude musieť porýľovať zem a určite nezaškodí ani trocha kompostu. Ak sa nemýli, nejaký videl vzadu za domov pri plote. Pustil sa do práce bez toho, aby mu vadilo, že všetko robí holými rukami. Nie div, že si na starých obschnutých tŕňových krok dopichal ruky, dodriapal jemnú, bledú kožu do krvi. Nič z toho mu nevadilo, pretože konečne mal niečo, čím mohol zamestnať svoju myseľ a nemusel uvažovať nad Potterom.

Lenže trvalo to len chvíľku, možno tridsať minút, kým sa jeho myseľ vrátila k mladíkovi, ktorý bol ukrytý kdesi tam – vnútri domu. Nevideli sa už viac ako štyri roky. Voldemort bol porazený a Potterovi boli udelené rôzne tituly za záchranu krajiny čarodejníckeho i muklovského sveta. Napriek tomu mal v novinách len jeden, hoci dlhý článok. To bolo všetko. Pokiaľ Draco vedel, vrátil sa s niektorými ďalšími do školy, aby si ukončil posledný ročník štúdia a mohol robiť to, o čom vždy básnil. Chcel byť aurorom. Či sa mu to podarilo alebo nie, to už Draco netušil.

On nepovažoval za potrebné vracať sa na Rokfort, lebo vedel, že i tak nebude pracovať. Mal dostatok majetku, aby si mohol žiť pokojne až do smrti. A to, čo už vedel mu bohato stačilo. Ale ani on nezaháľal a venoval sa samostatnému štúdiu. Nepotreboval žiadny papier, aby vedel, že je šikovný, inteligentný, a že má talent. Najmä na výtržnosti, ako sa zdalo. Preto bol teraz tu. Preto teraz klčoval Potterovi záhradu! Preto tu musel tvrdnúť najbližších šesť mesiacov! Nebolo mu však jasné, prečo sa Potter zaňho prihováral pred ministrom, rovnako ako mu nebolo jasné, prečo sa ho teraz tak vehementne stráni.

Iste, nenávideli sa celý život, ale to ešte neznamenalo, že vedľa seba tú chvíľu nemôžu celkom normálne nažívať. Ďalšou záhadou preňho boli tie jeho občasné nočné výlety, ktoré si nedokázal nijak vysvetliť a tiež to, že Weasley a Grangerová sa tu neobjavili za celý čas, odkedy tu bol. To bolo zo všetkého asi najzvláštnejšie.

Vystrel si nachvíľu boľavý chrbát a zrak mu padol na rad okien na hornom poschodí. Bol by odprisahal, že ho tam uzrel. Pokrútil hlavou a pretiahol si cez hlavu košeľu s lenivým úškrnom. Natiahol sa po vodu aby si zvlažil hrdlo a rukou si zatienil oči pred páliacim slnkom.

***

Harry sa ledva stihol schovať, aby sa neprezradil. Celkom sa pozabudol. Srdce mu splašene tĺklo kdesi v hrdle a len s námahou sa vrátilo do normálu. Vrátil sa späť k svojmu pracovnému stolu a sadol si do kresla. Vlastne sa doň zrútil. Schoval si hlavu do dlaní a pošúchal si boľavé oči. Mal toľko vlastných starostí a zdalo sa, že svet stále stojí proti nemu a prikladá mu na plecia ďalšie v podobe Malfoya.

Ako s ním mal vydržať tých šesť mesiacov bez toho, aby po ňom netúžil? Merlin! Bol rád, keď pred tými štyrmi rokmi zistil, že Malfoy sa do školy nevrátil. Mohol v pokoji doštudovať bez toho, aby ho čosi rozptyľovalo. Teda – Malfoy. A potom si spravil aurorský výcvik a čoskoro sa po tvrdom a náročnom výcviku ocitol na špičke ostatných. Ale nik netušil, že sa toho len prednedávnom vzdal, keď mu prišiel ten hrozný list od pani Weasleyovej. Ron a Hermiona záhadne zmizli. Rozhodol sa po nich pátrať na vlastnú päsť, pretože nik iný sa na to nehodlal podujať, keď vyšetrovanie aurorov po mesiaci uzavreli prípad s označením: Naďalej nezvestní. On to nebral do úvahy. Nemohol. Ron a Hermiona boli jeho najlepší priatelia. Musel ich nájsť. Vedel, že ak by to niekto mal spraviť, ak by to mal niekto dokázať, bol to on. On a len on. Oni dvaja mu iste verili a spoliehali sa naňho a on ich predsa nemohol sklamať, tak ako ho nikdy nesklamali ani oni dvaja a stáli pri ňom v tých najhorších a najťažších chvíľach.

A teraz tu bol Malfoy. Človek, ktorý ho nenávidel, muž, ktorý mu robil zo života peklo. Urastený, svalnatý – nie šľachovitý mladík, po ktorom priam bolestne túžil celé tie roky a nikto to ani len netušil. Pre Harryho bola Dracova prítomnosť horšia ako chvíľa, keď sa postavil Temnému pánovi. Bol naštvaný na ministra, že to s ním vôbec nekonzultoval, ale už sa nedalo nič robiť.

Harry sedel za stolom pri večeri, ale čakal, kým neprišiel konečne i Draco. Len čo si umyl ruky, zvalil sa na stoličku oproti nemu, očividne zmordovaný. Videl, že ledva udrží otvorené viečka a pomyslel si, že to je len a len dobre, pretože sa s ním nebude hádať. Keď si Draco naberal polievku do taniera, Harry si všimol jeho dodriapané ruky. Nepovedal nič. Nechal ho najprv najesť sa a sám zjedol, čo si naložil. Potom mu prikázal ostať sedieť, zatiaľ čo on odbehol po hojivú masť.

„Čo to robíš, Potter?“ bolo všetko, na čo sa unavený plavovlasý mladík zmohol.

„Chcem ti ošetriť rany,“ povedal Harry prosto, keď si Malfoy odfrkol.

„Nenamáhaj sa,“ odul sa a chcel vstať, keď ho Harry jemne posotil späť na stoličku.

„Ešte slovo a priviažem ťa sem,“ oponoval mu a snažil sa prepočuť Dracovo: „Samozrejme, to by sa ti páčilo, ty prašivec.“

Harry to prešiel mlčaním. Namiesto toho namieril konček prútika na Dracove ruky a pár škrabancov vyliečil jednoduchým kúzlom. Potom otvoril mastičku a jemnými, krúživými pohybmi mu ju vtieral do pokožky rúk. Draco sa pristihol, keď sa mu pomedzi pery predral tichý ston a tak radšej stisol zuby, snažiac sa ovládajúc, hoci Potterove dotyky boli ... viac ako príjemné.

„Hotovo,“ povedal Harry keď skončil a zahľade l sa na ospalého muža. „Odpočin si. Zajtra ráno sa neuvidíme, ale pokračuj vo svojej práci.“

Draco na to nepovedal ani pol slova a Harry uvažoval, či ho vôbec ešte vníma. Bol naozaj ukonaný a trochu ho mrzelo, že ho tak uštval. Ale napokon, neprikázal mu urobiť sa na smrť. Hoci práca ešte nikomu neuškodila. Pousmial sa, keď sa za ním pozeral. Vyzeral tak ...

„Nie, prestaň!“ prikazoval si zlostne. Nebol čas myslieť na hlúposti. Len čo si bol istý, že Draco spí tvrdo ako drevo, vykradol sa z domu a premenil. Vo svojej novej podobe bežal k lesu a zmizol v jeho tmavých tieňoch.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

kawaii

keishatko,2. 1. 2012 2:39

tak toto bolo skvelé..som zvedavá ako to s nimi bude pokračovať..

:)))

Saskya,22. 9. 2009 22:11

začína to pekne a zaujímavo.. :-)

len niečo, čo mi včera v noci napadlo,

Tessa - Lethy :),20. 9. 2009 14:26

bude to mať pár kapitol - no priznám sa, sama netuším kam ma tento príbeh zavedie. Teda, do akej diaľky ...