V službách jeho lordstva - 28. kapitola
28. kapitola
Vidíš, nevidíš... lasicu, či myš?
Damocles Belby sa díval do bublajúceho kotlíka. Elixír, ktorý v ňom bol nemal správnu farbu. Znova vyšlo jeho úsilie nazmar. Povzdychol si, odstavil cínoví kotlík z ohňa a šuchtavým krokom sa pobral ku kreslu, kde zvykol sedávať. Díval sa na svet z okna svojho väzenia a rozjímal nad svojím životom. Mladá dáma, ktorá ho tu držala určite nebude spokojná. To mu netrebalo nijako pripomínať. Jednostaj nevedel pochopiť, prečo si vybrali práve jeho, keď poznal aspoň päť ďalších, rovnako dobrých, ak nie lepších expertov na elixíry. On bol starý, triasli sa mu ruky a ani pamäť mu už neslúžila tak, ako kedysi.
Za oknom sa šerilo a slnečného svetla ubúdalo s každou minútou. Znova uprel pohľad na pokazený elixír a povzdychol si. S námahou vstal a prešiel k písaciemu stolu. Z vnútorného vrecka starého, kedysi tmavozeleného habitu, ktorý bol pri rukávoch a na golieri ošúchaný, vytiahol zápisník. Otvoril ho na nepopísanej strane a odzátkoval kalamár plný čierneho atramentu, ktorý stál na stole. Namočil doňho konček brka a zapísal doň dátum, ako prvé.
„Elixír sa mi znovu nepodaril. Najhoršie na tom je, že neviem, kvôli čomu. Zdal som rovnaký pomer prísad a pridal pár miligramov hluchavky. Očividne to nezabralo. Zajtra ma budú nútiť skúšať ďalej, ale ja viem, že sa mi to nepodarí.“
Kúskom pergamenu osušil stránku a znova zápisník zavrel a schoval si ho do vrecka. S ťažkým povzdychom vstal od stola. Zatočila sa mu hlava a zem pod nohami sa rozhojdala. Musel sa zachytiť okraja stola, aby nepadol tvárou na podlahu. Jeho starecké telo žuchlo späť do kresla a sťažka dýchalo. O chvíľu sa pokúsil vstať znova a pobral sa do postele. Potreboval si oddýchnuť.
***
George sa nebadane prešuchol pomedzi zatvárajúce sa dvere domca na Mesačnom predmestí. Skoro ani nedýchal, keď sa prudko zarazil a zostal stáť na mieste v rovnakej sekunde, ako sa ozvalo poplašné kúzlo. Chlap pred ním znepokojene zastal.
„Do rici! Zašek to nefunguje! Tot sprosty system začarúvaný!“ zahundral, keď sa poobzeral okolo seba. Bol jediný, kto vstúpil do domu.
George bol prišpendlený pár krokov od neho pri stene, kde sa potichu utiahol schovaný pod Harryho neviditeľným plášťom, s prútikom pripraveným v ruke. V neveľkej, no priestrannej chodbe sa otvorili náprotivné dvere a objavila sa v nich chudá postava Edwarda Cullena. Ruka, v ktorej držal svoj prútik klesla k jeho stehnu a pretočil očami v zarastenej tvári, niekoľkodňovým strniskom. Zamrmlal protikúzlo a alarm prestal hučať.
„Prisám Bohu, Whitmore, vyvoláš poplach zakaždým, keď sem prídeš! Si obyčajný, šmukelský chumaj! Neviem, prečo ťa tu vôbec držia!“ zvolal nahnevane a odfrkol si posmešne nad menším, zavalitým kumpánom s redšími hnedými vlasmi, mastnejšími, ako mal kedy Snape a čiernou páskou, vinúcou sa naprieč hlavou, ktorá mu zakrývala jedno oko.
George Weasley si pomyslel, že mu ešte chýba drevená noha, hák namiesto ruky, opica alebo papagáj na pleci a môžu ho pasovať rovno na piráta.
Ten škrčok Paul (Georgovi siahal po plecia) nepekne zagánil na Eda a pohrozil mu rukou. „Ešček raz mi povíš, že sém chumaj šmuleský a povesím ťa za gule do prúvanu, ty ďábel!“
Ed si z jeho planých vyhrážok nič nerobil. Očividne bol od Paula mladší najmenej o desať rokov, ale vedel, že hoci bol Paul možno ozaj telesnej zdatnejší, proti nemu a jeho kúzlam by nestačil. Zmizol znova za dvermi, ku ktorým mieril i Paul s tichým šomraním. George sa pohol zarovno s ním. Tentoraz šlo všetko hladko. Paul sa stratil v nejakých dverách a ryšavý mladík sa pustil do práce.
Musel nájsť tie dvere, ktoré viedli do pivnice. Tie, ktorými zmizol Paul to neboli. Zistil to, keď mu nakukol ponad hlavu do vnútra a zbadal kuchyňu. Za ďalšími dverami sa ozývali zvuky rinúce sa z televízora, takže tých dverí sa ani nedotkol. Napadlo ho, že tam je zrejme Paul. V chodbe našťastie nik nebol a nič mu nebránilo v tom, aby rýchlo nakukol na zvyšné dvere. Ale až keď nazrel za tie tretie, našiel za nimi schodisko vedúce do pivničných priestorov domu. Neváhal a rýchlo ním zbehol dolu, svietiac si prútikom pod nohy.
Do nosa mu udrel mierny puch stuchliny, ale nebolo tam vlhko. Podlaha pivnice bola vydláždená, steny pekne omaľované a osvetlené klasicky, elektrinou. George zhasol prútik a rozhliadol sa po chodbe pivnice. Boli tam tri ťažké, železom okované dvere bez kľučky a teda i bez zámky.
Keď sa odrazu odniekiaľ chodbou rozľahol tlmený hlas, vyľakal sa, že sem niekto ide a rozbehol sa do krytého výklenku. Lenže potom ten hlas spoznal.
***
Ron sedel vo svojom väzení a zúfalo hladkal studenú stenu. „Hermiona?“ zavolal tak hlasno, ako si za ten mesiac zvykol. Aby ho dievča uväznené vo vedľajšej miestnosti dosť hlasno počulo.
„Áno, Ron?“ ozval sa druhý, ľubozvučný hlas, neznejúci však o nič veselšie ako ten prvý.
„Tak veľmi mi chýbaš! Keď si pomyslím, že si hneď za tou idiotskou stenou a ja sa neviem k tebe dostať! Merlin! Neviem, ako to ešte dlho vydržím!“
„Aj ty mi chýbaš, láska moja, ale musíme veriť, že nás neprestali hľadať,“ povzbudzovala ho.
„Veď hej, ja viem, viem,“ riekol a na chvíľu sa odmlčal. „Vieš, čo by som rád?“
Hermiona si vzdychla. „Nie, čo? Jahodovú tortu?“ spýtala sa, lebo to bolo to, na čo Ron myslel naposledy – zhruba pred piatimi minútami.
Ron pokrútil hlavou, čo nemohla vidieť a pritlačil sa bližšie k stene. „Hermiona, pomôžeš mi?“ opýtal sa, keď ho vzápätí osvietilo a v ryšavej hlave mu skrsol akýsi nápad.
„S čím?“ opýtala sa, oprela sa chrbtom o stenu a povzdychla si.
„Veď vieš...“ začal nesmelo. „Robili sme to aj včera, Hermiona...“ napovedal jej, čomu sa jeho starší brat nechápavo zamračil, keď uvažoval nad tým, čo mohli robiť, keď sú v oddelených miestnostiach. On zatiaľ stál pri dverách Hermioninej cely. Márne na ne búšil a volal na nich. Zdalo sa, že dvere sú upravené nejakým špeciálnym kúzlom, cez ktoré ho tí dvaja nemohli počuť a veselo pokračovali vo svojej konverzácii, kým on skúšal všemožné kúzla na odhalenie zámku, alebo na otvorenie dverí.
„Ron! To ti nestačilo včera?!“ spýtala sa ho začudovane a keby ju bol videl, díval by sa do jej červenajúcej sa tváre.
„Hermiona! Abstinujeme obaja už viac ako mesiac! Prosím...“ žobronil.
„Čo ak sem niekto príde?“ ozvala sa cez stenu a Ron ju rýchlo ubezpečil, že je to hlúposť, lebo po tom, čo im donesú vždy večeru, do rána sem nevkročí ani noha.
Hermiona napokon súhlasila. „Tak dobre. Mám znova začať?“ opýtala sa neutrálne.
S čím dopekla, chce začať? uvažoval George Weasley, celkom v pomykove. Trvalo to len pár sekúnd, kým Ron nevykríkol áno a Hermiona nespustila trošku iným hlasom. Hlbším, zmyselnejším.
„Sedím na posteli celkom nahá a...“
Pri tých slovách i ostrieľaný a všetkými masťami mazaný George spurpurovel, ak to bolo vôbec možné, ale Ron ublížene vykríkol.
„Najprv sa zobleč!“ požiadal cez stenu svoju priateľku.
„Zobliekala som sa včera! To ťa tak veľmi vzrušuje opis starého, prepoteného trička a svetra?“
„Hermiona, dočerta! Ako sa mám vzrušiť, keď to kazíš!“ zvolal zúfalým hlasom a George počul, ako si jeho budúca švagrinká povzdychla. Znova. Vedel jedno. Ak sa mu onedlho nepodarí otvoriť dvere, vrazí tam v tom najnevhodnejšom okamihu. Chvíľu hľadel na dvere a uvažoval, či by si nemal radšej vybrať pohľad na onanujúceho Rona ako na masturbujúcu Hermionu, ale napokon ostal tam, kde bol. Dvere síce nepovolili, ale George dostal nápad. Zhodil zo seba neviditeľný plášť, ktorý mu požičal Harry, zmenšil ho, strčil si ho do vrecka a premenil sa na akési zvieratko. To bez problémov našlo dieru v stene a prešmyklo sa cez ňu rovno do izby, kde bola zamknutá Hermiona.
Keď tá vzápätí vykríkla a razom i zmĺkla, skočila Georgeovi do náručia, nevšímajúc si Ronovo volanie spoza steny.
„George!“ skríkla natešene a len čo sa od neho odtiahla, znova sa mu neveriaco tisla do náručia. Z očí sa jej kotúľali slzy a ticho vzlykala.
To už Ron kričal spoza steny: „Hermiona? George? Aký George? Náš George?“ pokúšal sa dozvedieť.
„Áno, Ron, áno!“ zvolala natešene.
„Len pokoj, Hermiona,“ tíšil ju vysoký, ryšavý mladík.
„Iste, iste, len nás odtiaľto odveď, prosím!“ zvolala, držiac sa ho za ruky ako kliešť.
George ale pokrútil hlavou. „Prosím sadni si a ja vám vysvetlím náš plán,“ prikázal jej a ukázal na úzku posteľ. Sám si sadol a zaklopal na stenu. „Ron? Počuješ ma dobre?“
„Iste, len už hovor. Som zvedavý na ten dôvod, pre ktorý nás nechceš odtiaľto dostať okamžite!“ hundral napaprčene a zapínal si rázporok nohavíc. Jeho nálada bola hlboko pod bodom mrazu. Ani hraný sex s Hermionou, ani útek! No koho by to potešilo?
„Som tu len preto, lebo na mňa padol lós. Museli sme najprv preveriť dom, jeho ochranné systémy a stráženie. Zatiaľ som videl len dvoch mužov a našiel vás, čo už je pokrok a stihol som to za necelých pätnásť minút,“ podotkol spokojne, mrknúc na hodinky. „Ostáva mi prejsť ešte poschodie domu a zistiť, kde sa nachádza Belby. Tiež musím zistiť, či tu je ešte niekto okrem tých dvoch. Ostatní ma čakajú vonku.“
„Kto sú tí ostatní?“ zaujímala sa Hermiona a Ron sa tiež ozval.
„Hej, kto sú to? Je tam aj Harry?“
„Isteže je tam. A tiež Bill, Charlie, Cayard a Draco,“ informoval ich.
Hermiona sa pri poslednom mene zamračila. „Aký Draco? Myslíš Malfoya?“
George prikývol. „Koho iného? Poznáš i ďalšieho Draca?“
Pokrútila hlavou. „Nie, ale...“
George ju zarazil. „Hermiona, teraz nie je na zbytočné otázky čas! Ja musím dokončiť, čo som začal! Od vás chcem, aby ste tu počkali. Prezriem dom a musím podať hlásenie Harrymu a ostatným. Hneď potom sa pripravte, lebo plánujeme útok.“
„Dobre, len sa ponáhľaj,“ šepla, usmievajúc sa cez slzy a musela sa veľmi ovládať, aby neskočila Georgovi znova okolo krku.
Dívala sa so zatajeným dychom, ako sa premenil na akési zvieratko podobné myši a uvažovala, či je to plch alebo len nejaký druh európskej myši. Dlho sa tým však nezaoberala. Pritlačila sa lícom k stene a zvolala natešene: „Ron? Počul si to? Zachránia nás! Vrátia sa po nás ešte dnes v noci! No nie je to skvelé?“
„Jasné, že je, ale to čakanie ma zabije!“ zvolal zúfalo.
***
Noc nabrala ešte tmavší odtieň čerňe, keď sa k neveľkej skupinke čakajúcej v náprotivnom, opustenom dome na druhej strane ulice plavne niesol strieborný patronus.
„Harry, je čas. V dome sú len dvaja strážcovia, nachádzajúc sa hneď na prízemí. Belby je na poschodí a spí a Ron s Hermionou sú v pivnici. Dom má alarm, ale ten som zrušil bez toho, aby si ho všimli,“ prehovoril hmlovinový Orol hlasom Georga Weasleyho a potom zmizol.
Harry sa otočil k svojim spoločníkom. „Ideme na to. Bill a ja sa postaráme o tých dvoch strážcov. George vie, že odtiaľ musí dostať pána Belbyho. Charlie a Cayard pôjdu do prízemia a oslobodia Rona s Hermionou, jasné?“
„Na mňa si vari zabudol?“ ozval sa znepokojene Draco, keď ho do svojho plánu nijako nezapojil.
„Nie, pravdaže nie. Ty ostaneš strážiť. Ak sa niekto priblíži k domu, pošleš nám znamenie,“ povedal, hľadiac do jeho sivých očí.
„Ale ako? Keď dám signál prútikom všimnú si to.“
Harry siahol do vrecka a vybral päť mincí (jednu z nich dal už predtým Georgovi). „Len sa jej dotkneš prútikom a budeme vedieť, že sa niečo deje, dobre?“
Draco prikývol a ostatní si rozobrali mince. „Ideme,“ zavelil Harry a Draco sa díval, ako miznú do noci a menia sa v tmavé, prikrčené tiene, strácajúce sa jeden po druhom v dome na Mesačnom námestí. Nepáčilo sa mu, že mal ostať trčať tu, ale uznal, že niekto im musel kryť chrbát. Zatiaľ to všetko vyzeralo nádejne, ale aj tak sa nemohol zbaviť obáv, že sa niečo zvrtne. Vedel, že nebude pokojný, kým sa k nemu Harry nevráti živý a zdravý. Povzdychol si a prečesal pohľadom prázdnu, tmavú ulicu. Nikde nikto. Aj mesiac sa schoval za tmavý oblak.
„Nech je to už za nami,“ pošepol, ledva hýbuc perami. Nespúšťal zrak z tmavej ulice pred sebou.Komentáre
Prehľad komentárov
preboha..Ron si nedá pokoj ani keď sú unesený a uväznený..moje nervy :DD
x)))
(LenTylka.xD, 19. 5. 2010 20:12)ja tiez niesom duch, ale nemam kazdy den cas citat, takze trochu zaostavam xD ale kapitola, ako inak, vyborna xD napinave, hned idem citat dalsiu xD
Mirek
(Tessa, 10. 4. 2010 16:35)nemusíš bojovať proti nádpisom... :D bola to len forma venovania :)))
bojuji proti nadpisúm................
(MIREK, 10. 4. 2010 9:39)
...nejsem žádný "duch", na tuto stránku jsem byl upozorněn teprve včera. Takže toto je múj první komentář na těchto stránkách....
...povídka mne zaujala nejenom zák
pletkou. Je to i slušně napsané. Už se těším na pokračování........
http://glorilian.sblog.cz
(Glorilian, 7. 4. 2010 20:46)
Tak jeden Z Duchů se uráčil ozvat. =D
Ju, napínavé je to! Bjim, bojim, že se něco zvrtne... chjo. =)
Jinak velmi dobře napsná kapitola, ostatně všechny, které jsem dosud četla byly výborné, čtivé, zajímavé.
Suhlasim s nadin
(Tria, 6. 4. 2010 20:15)
Uplne suhlasim s nadin...ten...ten... ....Ron...proste...nemam slov
Draco sa polahky zmieril s takou ulohou (co sa cudujem) ale mozno chystas nieco kde on zohra nejaku dolezitu ulohu...vsak uvidime..hor sa na zachrannu akciu. :-)
Trvám na tom, že Ron je pako!
(nadin, 6. 4. 2010 19:34)
Je vďačným objektom pre postavičku večne nadržaného, priblblého človiečika, v akejkoľvek situácii postaveného úplne mimo diania.
Ale kapitolka bola priam výstavná!
Ďakujem!
kawaii
(keishatko, 2. 1. 2012 19:32)