V službách jeho lordstva - 3. a 4. kapitola
3. kapitola
Krvavé stopy
Draco sa zobudil na to, že ho na tvári šteklia slnečné lúče, predierajúce sa cez záves a s tichým zavrčaním a zívnutím natiahol svoje stuhnuté telo v posteli. Chvíľu len tak bezmyšlienkovite civel na strop, kým sa konečne nerozhodol vstať. Potreboval sprchu. Včera sa zvalil do postele celkom zmorený. A dnes mal v pláne tiež pokračovať v začatej práci. Na príkaz lorda Pottera. Odfrkol si.
„ Lord Potter! Veď ani netuší, čo ten titul znamená!“ zahundral si popod nos, keď sa s čistým uterákom pomaly šuchtal do kúpeľne. Uvažoval o tom, aký dnes bude krásny deň, lebo obloha bola bez jediného mráčka. Napokon bol celkom rád, že ho strávi v záhrade. Hoci by sa tam radšej natiahol a slnil sa, než pracoval. Ale tá záhrada súrne potrebovala jeho pomoc. Vyzerala naozaj veľmi žalostne.
„Aj na slnenie raz príde,“ pomyslel si spokojne, keď bosou nohou stúpil do akejsi lepkavej, ešte teplej kaluže. Pozrel sa pod nohy a vytreštil oči. „Krv?“ zamrmlal a zohol sa, aby sa jej mohol dotknúť prstom. Bola to naozaj krv. Draco sa postavil a očami sledoval jej cestu. Stopy viedli do kúpeľne, tam, kam mieril. Nebolo pochýb, komu mohla krv patriť. Jedine Potterovi.
„Čo do šľaka!“ zvolal v pomykove. Konečne sa pohol, vyhýbajúc sa šmuhám a neveľkým kalužiam na zemi, poodchýliac dvere. Popravde, čakal, že tam nájde Pottera. Možno ležať na zemi vo väčšej kaluži krvi, ale mýlil sa. Zvraštil nos nad otrasným stavom kúpeľne. Vyzerala horšie ako chodba. Umývadlo, vaňa i podlaha, všetko bolo zašpinené krvou. Vo vani bola nevypustená voda, sfarbená do ružova. A on tam len stál, netušiac čo si o tom myslieť.
„Do pekla! To aby som bol naozaj jeho otrokom! Poondiatym domácim škriatkom!“ zahundral znechutene a vrátil sa do svojej izby. Ľutoval, že mu zhabali prútik, pretože by mal inak upratané raz dva. Teraz si len navliekol staré rifle a zbehol na prízemie, aby z komory vybral potrebné veci. Vedro, niečo na čistenie škvŕn a handru, či mop, no nedostal sa tam, lebo zastal na poslednom schode civiac na Potterov prútik. Tiež od krvi. Rozmýšľal, či by ho nemohol použiť. Uvažoval nad tým, či by prútik veľkého Pottera poslúchal jeho príkazy a naozaj sa zohol, aby ho zdvihol. Utrel ho do prvej handry, na ktorú natrafil a chvíľu si ho otáčal v prstoch.
„Takže toto je jeho prútik,“ pomyslel si, otáčajúc cezmínové drievko v rukách. Bol ľahký, tmavý a už pri prvom dotyku ním prebehol záchvev silnej energie.
„Evanesco,“ povedal, keď ním mieril na tmavú škvrnu Potterovej krvi. Prútik sa jemne zachvel a zaprskal. Nestalo sa celkom nič. Sklamane si vzdychol, hoci samozrejme nečakal, že sa stane niečo iné. Nechal prútik prútikom, položiac ho na stolík na chodbe tak, aby ho Potter hneď zbadal a predsa si len zobral z komory veci, ktoré potreboval. O necelú pol hodinku sa všetko lesklo čistotou. Dokonca ani len nepreklínal Pottera za tú spúšť, ktorú po sebe zanechal, pretože jeho myšlienky celkom zamestnalo uvažovanie nad tým, čo sa vlastne stalo.
Keď sa konečne mohol osprchovať v znova čistučkej kúpeľni, napadlo mu, či by sa nemal na Pottera ísť pozrieť, ale napokon sa na to vykašľal. „Nech ho berie čert!“ Keď však robil raňajky, pristihol sa, že ich robí i preňho. Len nad tým mykol plecom. Potter varil i preňho, bolo to na revanš. Rýchlo sa najedol a s rozháranými myšlienkami a fľašou vody v ruke vyšiel do záhrady, aby mohol pokračovať vo svojej práci.
***
Harry vstal neskoro. Aspoň neskôr ako bol zvyknutý. Bolo skoro jedenásť hodín. Posadil sa na posteli a zívol. Stále sa necítil najlepšie. Jeho nahé, svalnaté telo vykĺzlo spod prikrývok a nohy sa dotkli mäkkého koberca. Potreboval ďalšiu dávku elixíru. Prešiel na protiľahlú stranu miestnosti a po krátkom zamrmlaní sa pred ním v stene objavili dvere. Otvoril ich, dostanúc sa do miestnosti rozmermi menšej ako obyčajný špajz. Od vrchu po podlahu v nej boli úzke, krátke police, všetky zaplnené elixírmi, ktoré potreboval. Začiahol sa po dvoch fľaštičkách umiestnených v drevených stojančekoch a vypil ich so zvraštenou tvárou. Nechutili síce ako tekvicový džús, ale hlavné bolo, že pomohli.
Obliekol si čisté nohavice a podišiel k skrini stojacej vedľa okna. Keď ju otváral, vyzrel von oknom do záhrady. Draco už pracoval. Zdalo sa, že dokonca usilovne. Mal na sebe staré rifle a tričko. Bol to celkom nezvyčajný pohľad, nevidieť ho v bielej košeli s naškrobeným golierom a bezchybne vyžehleným oblekom a naleštenými čiernymi topánkami. Pousmial sa. Napadlo mu, že aj keby mal na sebe Malfoy len staré, zaplátané vrece, i tak by bol príťažlivý. Keď sa napokon prinútil odvrátiť od neho pohľad, vytiahol zo svojej skrine tričko a pohľadom zavadil o kôpku zakrvavených šiat, ktoré ležali na zemi dotrhané a ufúľané. Chcel sa načiahnuť po prútiku a nechať ich jednoducho zmiznúť, ale zistil, že ho nemá. Prehľadal izbu, ale nenašiel ho. Vbehol i do kúpeľne a zastal vo dverách. Bol si istý, že ju nechal v strašnom stave a teraz bola uprataná. Čudné. Vari len ... Mykol sa pri predstave, že Malfoy videl tú spúšť, ktorú po sebe zanechal. Ani na chodbe a schodoch neboli žiadne krvavé stopy. Znamenalo to naozaj to, že ... Odrazu sa mu sťažka dýchalo a rozbolela ho hlava. Zavrel oči, skúšajúc sa spomenúť na chvíľu, keď sa vrátil dnes skoro ráno domov. Spomínal si na to len hmlisto. Vedel, že sa s minimom síl odvliekol do svojej izby, aby si vzal dávky elixírov, zobliekol sa a nahý sa zavrel v kúpeľni, aby zo seba zmyl krv zmiešanú s prachom a vlastným lepkavým potom. Potom si spomínal len na nekonečnú únavu, ktorá ho zmohla.
Zišiel dole schodmi uvažujúc, či nebude mať Malfoy ako zvyčajne drzé poznámky, alebo nepríjemné otázky. Ako prvé si všimol svoj prútik, ležiaci na stolíku v hale a uľahčene ho zovrel v prstoch, strčiac si ho do vrecka. Hneď sa cítil lepšie. Vošiel do kuchyne a zbadal na stole tanier s raňajkami. Zamračil sa. Vari to tu ležalo a čakalo naňho? Samozrejme, jedlo bolo už studené, ale pre Harryho nebol žiaden problém ohriať si to kúzlom. Omeleta z vajíčok a opekaná slaninka voňali priam lákavo. Z kredenca si vybral chlieb a odkrojil si kúsok, ohrejúc si i pohár mlieka. S trpkosťou si spomenul na raňajky, ktoré robieval pre Dursleyovcov. Poväčšine práve takého, typicky anglické. Netrvalo dlho, kým ich začal nenávidieť a už len z vône vajíčok a slaninky sa mu zdvíhal žalúdok. Ale toto ... Toto preňho pripravil Draco. Bez toho, aby ho poprosil, bez toho, aby mu to prikázal. Jedlo mu voňalo veľmi príjemne a pošteklilo jeho prázdny žalúdok. Zapichol do jedla vidličku a skusmo si nabral jedlo do úst. Chutilo to výborne. Len čo sa dosýta najedol, pozrel na hodinky, ktoré ukazovali takmer poludnie. Uvedomil si, že by bolo dobré niečo pripraviť na obed, lebo Draco zrejme od rána pracuje a ...
Zamračil sa. Nechcel naňho myslieť a nechcel naňho brať ohľad. Musel si pripomenúť, že za všetko môže ten svojhlavý minister. Nemal dôvod mu ho sem nasáčkovať. Nebolo to práve ideálne riešenie a z nich dvoch trpel viac on, ako Malfoy. Ale nedalo sa nič robiť. Pustil sa do práce bez pomoci kúzel, pretože v kuchyni ich nerád používal. Netrvalo dlho a obed bol hotový. Harry naložil Dracovi plné taniere a do džbánu nalial čerstvý džús. Príbor zabalil do servítky a celý podnos pred sebou levitoval na zadnú terasu. Keď vyšiel z dverí, Draco naňho vrhol krátky pohľad.
„Je čas obeda,“ povedal Harry nechajúc podnos umiestniť na stôl. Draco len prikývol, bez slova si ho obzerajúc cestou k záhradnej pumpe. Napúšťal si vodu a umyl si ruky i tvár, na ktorej mal špinavé šmuhy.
Na terasu sa blížil priam lenivými krokmi, pričom nespúšťal z Harryho oči. Skúmavo prešiel pohľadom najprv jeho tvár, krk, ruky, hľadajúc akékoľvek známky zranenia. Hľadal čokoľvek, čo by prezradilo, čo by mu napovedalo, z akého dôvodu bolo ráno po dome toľko krvi. Mal na jazyku snáď milión zvedavých otázok, ale nevypustil z úst ani jednu z nich. Sadol si a pozorne sa pozrel na podnos.
„Ty nebudeš?“ opýtal sa, keď si vyberal príbor zo servítky.
„Nie, len nedávno som raňajkoval. Možno neskôr,“ povedal, no načiahol za po džbán a nalial jemu i sebe.
Harry sa zachvel ešte i teraz. Jasne si uvedomoval Dracov skúmavý pohľad a prisahal by, že sa na jeho hlavu spustí poriadny lejak otázok, ale zmýlil sa.
„Ďakujem,“ povedal Harry, zamyslene hľadiac do záhrady. Z jej konca stúpal k nebu hustý dym, ktorý hltal suché kríky, trávu i niekoľkoročné opadané lístie, ktoré doteraz nik nehrabal. V ohni pukotali staré vetvy konárov a do vzduchu sa občas zniesla spŕška jasných iskier.
Draco si nebol istý, za čo ďakoval. Za to, že zbavil podlahu od jeho krvavých škvŕn? Za to, že za ním vyčistil kúpeľňu? Za to, že mu bol ochotný spraviť raňajky, alebo za to, že sa na nič nespytoval?
Nepovedal na to celkom nič. Bol hladný a radšej sa sústredil na jedlo. Bolo to chutné. Zeleninová polievka a bravčové soté s ryžou. Uvažoval nad tým, kedy sa z Pottera stal taký zdatný kuchár. On zvládal len jednoduché veci a variť ho nie veľmi bavilo.
„Vyzerá to oveľa lepšie, ako keď som sem prišiel,“ povedal Harry zamyslene, upierajúc pohľad stále na záhradu.
Draco nevedno prečo, ale pocítil akési uspokojenie. Vari za to, že práve on ocenil to, ako tu drel? Veď to dostal príkazom. Ale aj tak sledoval Potterov pohľad a pozrel si záhradu z rovnakého uhla pohľadu. Vyzerala oveľa lepšie, mal pravdu.
„Stromy by potrebovali zaštepiť,“ povedal celkom prirodzene. „Spravím to zajtra.“ Znova sa pustil do jedla, venujúc Harrymu krátky pohľad.
„A čo to malinčie tam vzadu? Potrebovalo by vytrhať,“ riekol zamyslene Harry a Draco prikývol. Včera sa takto mordoval s jedným na druhom konci záhrady neskoro poobede. Dokatoval si ruky a musel dovoliť Potterovi, aby mu ich ošetril. Po chrbte mu prebehlo príjemné mrazenie, keď si spomenul na jeho jemné dotyky a keď sa Harry zdvihol zo stoličky, venoval mu ďalší kradmý pohľad.
„Nebude ti dúfam prekážať, ak sa k tebe pridám,“ povedal Harry zamyslene.
„Rob si čo len chceš, mňa sa na názor pýtať nemusíš, som predsa tvoj sluha, či nie?“ odfrkol si Draco a Harry stuhol.
„Nebolo to moje rozhodnutie, mal by si na to pamätať. Sám si môžeš za to, že si teraz tu. Mám dojem, že môj dom je aj tak prijateľnejší ako cela v Azkabane, či nie?“ povedal dotknuto a Draco v jeho očiach zachytil záblesk neznámeho citu. S týmito slovami zišiel z terasy a kráčal na druhý koniec záhrady, prečo od Draca Malfoya.
Holými rukami zbavoval vlhkú zem suchých kríkov a prihadzoval ich do ohňa, ktorý radostne zapraskal a zväčšil sa. Bolo mu horúco a najradšej by si bol zo seba stiahol tričko podobne ako Malfoy, ale nemohol. Nechcel, aby ktokoľvek a už vôbec nie Malfoy videl jeho chrbát. Zasyčal zakaždým, keď sa mu tŕne zaryli do dlaní, ale neprestal. Bolo to jediné, čo ho teraz mohlo odpútať od myšlienok na polonahého muža pracujúceho v tichosti vedľa neho.
Draco vydržal dlho mlčať, ale bol zvedavý. Bol zvedavý tak, ako ešte nikdy v živote. Ak mal žiť tých pár mesiacov s Potterom, chcel o ňom vedieť čo najviac.
„Čo si robil po tom, ako si skončil školu?“ Jeho hlas preťal dlhotrvajúce ticho, ktoré medzi nimi zavládlo.
Harry sykol od novej bolesti a hodil posledný krík do ohňa. Pohľadom zavadil o svoje doškriabané, krvavé ruky a potom sa pozrel na Draca. S rýľom v ruke kypril pôdu. Vyzeral skutočne inak ... A čo sa ho to pýtal?
Harry dlho neodpovedal. Jazyk sa mu rozviazal až po hodnej chvíli. „Ja ... stal som sa tým, čím som vždy chcel,“ odvetil jednoducho.
„Hm, takže si auror,“ zahundral Draco viac sám pre seba, no znovu sa k nemu pootočil a zabodol doň svoj strieborný pohľad.
„Dalo by sa to tak povedať,“ odvetil zamyslene, sledujúc jeho prácu. Bolo očividné, že sa v záhradníčení vyznal viac ako dobre.
„Dalo by sa to tak povedať?“ opýtal sa začudovane. „Čo to má znamenať? Tak si alebo nie si auror?“
„Prečo ťa to zaujíma?“
Draco len mykol plecami. „Ak tu mám s tebou žiť, chcem vedieť čo najviac.“
„Samozrejme,“ pomyslel si Harry. „Aké Malfoyovské.“ Na malý moment sa zamyslel. „Tak dobre, ale niečo na oplátku. Aj ja som zvedavý.“
„A kedy si nebol, há?“ zatiahol Draco posmešne a zabodol rýľ do zeme. „Čo ťa zaujíma?“
„Tak napríklad to, prečo mi ťa zavesili na krk. Čo také si zas spravil?“ odvetil Harry.
Draco sa uškrnul. Nebolo to niečo, čím by sa chválil, ale v podstate za to nemohol. „Naposledy?“ opýtal sa. „Pobil som sa na ulici s nejakým odroňom, ktorý si obtrel svoje špinavé ústa o moju matku. A predtým? Zväčša mali všetky moje potýčky rovnaký motív, len iné miesto činu a iné následky.“
Harry sklonil hlavu a zadíval sa na zem pod svojimi nohami. Často premýšľal od Dracovi, od vtedy, čo sa ich cesty konečne rozdelili. Ale nikdy nemyslel na to, aké to musel mať počas tých rokov ťažké a čo všetko musel podstúpiť.
„Je mi to ľúto,“ povedal, ale Draco si len posmešne odfrkol.
„Posledné o čo stojím Potter, je tvoja ľútosť.“
Harryho sa to dotklo, lebo to myslel úprimne a nechcel tým povedať nič zlé. Ako inak mal vyjadriť to, že mu na ňom záležalo? Hoci bol iný, hoci bol slizolinčan, hoci stál vždy na druhej strane.
„Iste, ako inak,“ precedil pomedzi zuby a otočil sa mu chrbtom, s úmyslom stratiť sa v dome. Bol unavený a cítil sa malátne. Zrejme sa mal naozaj na obed najesť. Hoci ho raňajky zasýtili dostatočne, bol slabý. Pred očami sa mu zrazu zahmlilo a on nevidel nič, len tmu. Padol do kolien a sťažka oddychujúc zamdlel. V hlave mu hučalo a z diaľky k nemu doliehali tlmené hlasy. Keď sa znovu prebral, skláňal sa nad ním Malfoy a jeho tvár bola zamračená. Chcel vstať, ale Malfoyove ruky ho zatlačili späť.
„Snažíš sa zabiť, keď to už nedokázal Voldemort?“ spýtal sa Draco, hľadiac do jeho bledej tváre, ale Harry len privrel oči. Bol slabý, to bolo očividné.
„Užil si elixír na tvorbu krvi?“ opýtal sa ho a Harry prikývol pootvoriac oči. Čakal ďalšie otázky, ale Malfoy sa nepýtal. „Mal si teda radšej ostať v posteli. Alebo si chceš stále niečo dokazovať?“
Harry na to nereagoval. Bol unavený, príliš unavený na to, aby sa s ním hádal.
„Mal by si zjesť aspoň polievku,“ zahundral a Harry cítil ako sa jeho ruky prešmykli popod jeho pazuchy a nadvihli ho. Draco mu pomohol oprieť sa o vankúš a položil pred neho drevený podnos, vezmúc lyžicu do rúk, aby ho nakŕmil.
„Nepotrebujem, aby si ma ľutoval,“ zašomral Harry zlomeným hlasom, podráždený z toho, že ho takto Malfoy vidí, no viac zahanbený zo svojho nevládneho stavu.
„Fajn, tak to skús sám,“ prskal Draco, ostal stáť pri posteli a prizeral sa, ako sa snaží Harry chytiť lyžicu do rúk a nabrať si polievku. Ruka sa mu však nekontrolovateľne chvela a bolo jasné, že to bez jeho pomoci nezvládne. Lenže skôr by zomrel od hladu, ako by bol pripustil, že potrebuje jeho pomoc.
Draco prevrátil oči a prisadol si k nemu bez jediného slova. Odstrčil mu ruku a vzal si lyžicu. „Je mi jedno, prečo bolo ráno chodbe toľko krvi, nezaujíma ma ani prečo bola kúpeľňa v stave, akoby sa tam kúpala samotná Báthoryčka. Ale nenechám sa obviniť z tvojej vraždy. To je totiž to, čo by mi všetci okamžite pripísali na vrub, Potter. Takže neprotestuj a jedz!“
A Harry jedol. Bez jediného slova, vďačný, že ho tu má, že je pri ňom. Nevedel si predstaviť, čo by s ním bolo, keby tu Draco nebol. Raz sa mu to už stalo. Prebral sa až neskoro v noci.
Jeho tanier bol prázdny a hoci sa cítil o niečo lepšie, stále bol unavený. „Oddychuj. Prídem sa na teba pozrieť večer.“
„Nemusíš si robiť starosti,“ pošepol, šuchnúc sa hlbšie pod prikrývku.
„Ale musím, aj tak ma pasovali za tvojho domáceho škriatka, tak čo,“ zahundral a vytratil sa preč.
Harry si len vzdychol. Oči ho pálili od sĺz, ktoré sa po chvíli vykotúľali spod jeho zavretých očí. Mal chuť natiahnuť za ním ruku a zastaviť ho. Prial by si, aby pri ňom ostal a bdel nad ním, ale nemohol ... Nikdy ani nebude môcť. Z úst sa mu vydral jediný vzlyk, kým sa skrútil na bok do klbka a po chvíli zaspal nepokojným spánkom.
4. kapitola
Záhadnejší ako kedykoľvek
Draco sa motkal po záhrade, utierajúc si z čela kropaje potu. Na oblohe nebolo ani mráčika a on si zatienil rukou oči, hľadiac na jasné, páliace slnko. Toto sa nestávalo veľmi často. Vlastne už pár dní bolo takto pekelne teplo. Asi mu i počasie robilo samé naschvály. Nielen, že mu odňali prútik, nielen, že ho odsúdili za niečo, za čo v podstate nemohol, lebo len bránil nadosmrti pošramotenú česť ich rodiny, ale ešte i musel slúžiť Potterovi ako ten najposlednejší domáci škriatok.
„Hrom do kotla!“ zaklial, keď sa podchvíľou znova otočil k domu za svojim chrbtom. Bol vyvrheľ, jeden z najhorších snobov v celkom okolí a predsa sa v ňom kdesi hlboko vnútri ozývalo svedomie a jeho zmysel pre zodpovednosť. A starosť o Pottera, ktorého nenávidel. Celý ten čas, čo ho nechal v jeho izbe uvažoval, čo sa mu mohlo stať. Naozaj nechcel, aby mu prišili ešte i pokus o jeho vraždu.
„Mal by som sa ísť naňho pozrieť?“ uvažoval, keď si rukou prehrabol plavé vlasy. Zamračil sa, hľadiac nerozhodne na to staré sídlo. Ale netrápilo ho len to. Potter bol na tom zle a najhoršie na tom bolo, že v tomto dome bol len on jediný schopný kuchár. Hoci ani Draco nebol zlý, no jeho prednosti pri varení vynikali pri tvorbe elixírov, nie jedál. A hoci jeho život nemal momentálne žiadny hlbší zmysel, bolo to len preto, že mu ho sám nedal.
Znova zaklial, chopil sa hrablí a s buchotom ich hodil medzi ostatné náradie v kôlni. Dlhými, svižnými krokmi premeral krátku vzdialenosť k zadnej terase domu a onedlho za ním len buchli dvere. Vybehol do kúpeľne, aby sa umyl a zastal nerozhodne pred dverami Potterovej spálne. Ale nemal dosť guráže na to, aby ich aj otvoril a presvedčil sa, či ten nepodarok žije. Namiesto toho zamieril späť na prízemie a do kuchyne, kde otváral chvatom všetky skrinky a skúmal, čo v nich je a čo by tak mohol vzhľadom k svojim chabým schopnostiam kuchára môcť pripraviť.
Urobil však dobre, že sa rozhodol pre nekomplikované jedlo a podľa celkom presného návodu na prípravu spravil cestoviny. S omáčkou si pomohol s receptom z akejsi prastarej kuchárskej knihy, ktorú našiel v jednej z dolných skríň. Samotná príprava mu netrvala viac ako hodinu a hoci sa mu celkom darilo, čo bol sám prekvapený, nezabránilo to tomu, aby si popod nos ticho nehundral, občas nezaklial a už vôbec to nezabránilo tomu, aby si nepripadal ako skutočný domáci škriatok.
Keď bolo jedlo hotové, napočudovanie bol s výsledkom svojej práce celkom spokojný, hoc sa za schopného kuchára označiť samozrejme nemohol. Naložil jedlo na tanier, do pohára nalial mlieko a vybral sa s nevôľou vpísanou celkom jasne v tvári hore schodmi. Nezaklopal, prosto si otvoril a v tom okamihu zamrzol na mieste. Potter stál s ručníkom okolo bedier pri stene, v ktorej práve zmizli akési dvere. Dobre, tie dvere ho až tak netrápili. Viac ho znepokojovalo to, že Potter nemal na sebe nič viac ... Len uterák. Bol vlastne nahý. A stál tam celkom pokojne, spýtavo naňho hľadiac. Len v tom blbom uteráku.
„Som ti ... jedlo,“ vykoktal napokon Draco, keď si odkašľal, lebo i jemu samému znel jeho hlas divne. „Myslel som, že ... nič iné som nenašiel.“ Draco sa zarazil, stále stojac medzi dverami a stále civiac na Pottera. „Naozaj tu stojím a kokcem ako idiot?“ pomyslel si naštvane i zúfalo naraz. Jeho oči prechádzali postupne z Potterových širokých pliec cez hrudník, na ktorom sa črtali jemné chĺpky, chrbát posiaty jazvami, k štíhlemu pásu a dlhým, svalnatým nohám vytŕčajúcim spod uteráka.
„Nemusel si si robiť starosti,“ povedal Harry, hľadiac naňho udivene a rukou si mimovoľne zašiel k pásu, aby si pridržal uterák, lebo mal pocit, že sa mu uvoľňuje.
„Samozrejme, že som nemusel,“ zahundral Draco a zdalo sa, že sa mu konečne vrátilo jeho sebaovládanie. Alebo aspoň reč.
Harry nevedel, či sa mu to len zdalo, alebo naozaj si ho Draco premeriaval skúmavým, obdivným, priam ... akýmsi zvláštnym pohľadom. Zamrazilo ho, ale nebol to nepríjemný pocit.
„Vonia to dobre,“ povedal, aby zmieril to napätie medzi nimi, ktoré priam hmatateľne cítil. Očami sledoval Draca, ktorý položil tácku na stolík a zberal sa preč.
„Mhm,“ zahundral, ani len ústa neotvoriac a znova naňho vrhol kradmý pohľad. Harry sa zachvel a uvedomil si, že by sa bol cítil sto ráz lepšie, keby bol kompletne oblečený.
„Chcel som zísť dole a navariť, ale ... zdá sa, že si to zvládol,“ hovoril, upierajúc uznanlivo pohľad na tanier s horúcim jedlom. Naozaj to voňalo lákavo a jemu sa zbiehali slinky.
„Nemysli si, že sa to bude opakovať,“ zašomral plavovlasý mladík vzdorujúc mu každou bunkou tela i mysle.
„Samozrejme,“ odvetil Harry celkom pokojne. Nechcel sa s ním hádať. Aspoň nie po tom, čo preňho dnes urobil. Nikdy by si nebol pomyslel, že Malfoy dokáže byť takýto ... starostlivý. A nechcel mu to zbytočne pripomínať, aby ho nepopudil ešte viac.
„Bolo to len preto, že si na tom vyzeral ... zle. A nechcem, aby ma strčili do Azkabanu za niečo, čo som nespravil,“ vysvetľoval Draco svoje pohnútky.
„Jasné, chápem to.“
„A nie som žiaden poondiaty kuchár!“ zasyčal na dôvažok.
„Vravel si,“ prikývol Harry.
„Ani žiaden blbý domáci škriatok! To, že tu s tebou musím žiť, ma z neho ešte nerobí.“
„Isteže nie.“
„Fajn, som rád, že sme si to vyjasnili,“ zavrčal Draco, cítiac, že povedal všetko, čo mal na srdci. Alebo skôr na jazyku.
„Fajn.“
„Tak fajn. Ja ... idem ... jesť,“ habkal znova nesúvislo, zastaviac svoj pohľad na rozkošnej pupočnej jamke v tvare miniatúrneho lievika, od ktorej sa zbiehali poza uterák tmavé chĺpky.
„Fajn,“ zopakoval Harry a nemohol zabrániť tomu, aby sa nečervenal. Draco zdá sa, si to vôbec nevšimol. Namiesto toho sa otočil na päte a skoro vrazil do zárubne dverí. Harry počul ako ticho zaklial, tresol dvermi na jeho izbe a zmizol za nimi. Počul dupot jeho nôh na schodoch a jeho srdce sa konečne vrátilo do normálu. Netušil, čo to malo znamenať, ale teraz sa tým nechcel zaoberať. Aspoň si to nahováral. Rýchlo sa obliekol a rozhodol sa, že pre dnešok toho naňho bolo viac ako dosť. Namiesto toho sa najedol (a musel uznať, že to bolo skvelá večera) a vrátil sa k svojmu písaciemu stolu v kúte miestnosti, stojacemu pod oknom, neďaleko kozuba.
***
Harry sa nemohol sústrediť. Študoval runové znaky popísané na starých zažĺtnutých listoch knihy a nemohol z nich vyjsť. Nie, že by im nerozumel, proste ... nezapadlo to do seba. Jednotlivé opisy a súvislosti. Rozopol si rukáv tmavozelenej košele a odhalil svoje pravé predlaktie zahľadiac sa na tenkú jazvu, ktorá sa mu tiahla od zápästia skoro až po lakťovú jamku a prešiel po nej ukazovákom ľavej ruky.
„Čo do kotla to má znamenať?“ zamrmlal si popod nos. „Prečo nemôžem nájsť žiadne odpovede na svoje otázky?“ S hlbokým povzdychom oprel hlavu o vyrezávané, vysoké operadlo kresla. Pootvoril oči a cez ich štrbiny hľadel na strop a tiene, ktoré naňho vrhali sviece i lampa zažatá pri posteli na jeho nočnom stolíku. „Nestačila mi vari jedna?“ zašomral, zovrel ruku v päsť a tresol ňou o opierku, ktorá sa pod silou úderu zachvela.
Vedel, že Draco Malfoy bol poznačený ... no, podobne. Akurát, že na inej ruke a inak. Lenže tiene jeho minulosti odpočívali pochované hlboko pod čiernou zemou. Jeho už nemôžu strašiť červené hadie oči, ani tá odporná slizká tvár a príkazy chorého mozgu. Nie, od toho mal už pokoj ... navždy. No čo on? Kedy si bude môcť spokojne vydýchnuť?
Bledá jazva na jeho ruke sa však akoby vysmievala jeho bezmocnosti. Jeho ruka sa presunula k hlave, kde ukrytá pod vlasmi odpočívala už roky jeho prvá jazva. Jazva, ktorá mu predurčila osud a tak povediac, zničila život. Vďaka jednej idiotskej veštbe prišiel o rodičov, o svoj domov a bol uvrhnutý do samotného pekla, za čo považoval nažívanie s Dursleyovcami. Popravde, nebol ďaleko od pravdy. Teraz to však bolo iné. Bol slobodný. Konečne si po dlhom čase mohol vychutnať život bez smrti a násilia, ktoré sa po zvyšných sedem rokov spájalo uňho s menom Voldemort. Ale osud si s ním nepekne zahral a on bol poznačený znova. Navyše, aby jeho utrpeniu nebol koniec, jeho dvaja najlepší priatelia zmizli a ministerstvo mu zavesilo na krk Malfoya. Naozaj sa nevedel rozhodnúť, čo je z toho horšie.
Znova sa naklonil nad runové zápisky a snažil sa sústrediť. Nedarilo sa mu to. Keď to už viac nedokázal vydržať, zabuchol knihu s poriadnym pleskotom a postavil sa zo stoličky tak rýchlo, až ju skoro prevrátil. Chvíľu len tak bezcieľne pochodoval po izbe, ale keď sa mu zdala primalá, tichými krokmi, našľapujúc nečujne sa vykradol von z izby, blúdiac tmavým domom ako duch. Prešiel dlhou chodbou a udivene sa zastavil pred dverami, ktoré patrili Malfoyovi. Jeho izba. Bol tam vnútri. Vedel to, lebo ho cítil. Jeho vôňu, pokojný tlkot jeho srdca, mohol počuť jeho pravidelný dych a priam videl, ako sa mu dvíha a znova klesá hruď. Zaklial a prstami zaryl do drevenej zárubne. Otočil sa na opätku a zišiel dolu schodmi. Musel na vzduch. Musel ...
Obloha bola jasná, hoci na nej plávali neveľké chuchvalce oblakov, rovnako čiernych ako atrament, ako dnešná noc. Kosákovitý mesiac si spokojne hovel na oblohe v obklopení hviezd a Harry vyvrátil hlavu dohora, aby sa pokochal jeho krásou. Jeho zelené oči temne zažiarili, akoby pri pohľade na strieborný kosák zmenili farbu a zaleskli sa ortuťou. Niekedy, vo chvíľach ako bola táto, veril, že je prekliaty ... Nadosmrti ...
Stačili mu jeden dlhý skok, aby sa premenil a onedlho jeho siluetu pohltili skuvíňajúce tiene tmavého, zlovestného lesa, rozrastajúceho sa okolo celého jeho sídla.
***
Draco sa zobudil celý spotený. Mal veľmi nepríjemný sen. Sedel znova na trestnej lavici a snažil sa hájiť. Jeho žalobcovia však mali iný názor. Musel zaplatiť za život Pottera vlastným životom, vlastnou krvou.
„Smrť!“ kričali ako jeden a jemu z ich hlasov naskakovala husia koža. Striasol sa, keď sediac na posteli premýšľal, kde to vlastne je. Vykĺzol z postele a podišiel k oknu. Vonku z lesa sa ozvalo dlhé, vlčie zavytie. Jeho sivé oči sa snažili prispôsobiť tme, ale nevidel nič, len tiene noci. Vyšiel zo svojej izby a potichu kráčal chodbou, nadobúdajúc čudný pocit. Nesvietil. Jeho oči sa celkom poľahky prispôsobili tme. Okrem toho, svetlo z pootvorených dverí na protiľahlej strane chodby ho lákalo dostatočne, aby pristúpil k dverám a jemne do nich štuchol.
Izba bola prázdna. Nevedel prečo, ale útroby mu zovrel podivný pocit. Žeby úzkosť? Nechcel sa nad tým zamýšľať. Namiesto toho vstúpil dnu. Podišiel k posteli a dotkol sa vankúša končekmi svojich prstov. Zelená hodvábna obliečka ho chladila pod prstami. Zamyslene prešiel krížom, cez celú izbu k stene, kde predtým videl stáť Pottera a miznúť dvere. Skúšal stenu ohmatkávať, zistiť, či tu nie je nikde skrytý nejaký kľúč, páka alebo niečo, čo by ich otvorilo. Bol zvedavý, čo tam tak Potter mohol skrývať. Nenašiel nič a tak zamračene a s hundraním podišiel k jeho pracovnému stolu. Ešte zamračenejšie sa pozrel na nejakú starú knihu, poriadne hrubú a dosť ošúchanú s ožltnutými stránkami a len čo si prečítal prvý riadok na strane, kde bola roztvorená, zamračil sa snáď ešte viac.
„Hľadáš niečo?“ ozvalo sa odo dverí a on vyľakane odstúpil, vraziac bokom do stola. Sviečka v striebornom stojane sa zakývala a jej rozhojdaný plameň sa skoro okamžite ustálil horiac ďalej, akoby sa nič nedialo.
„N..nie,“ odvetil a pohľadom prebehol Potterov chatrný výzor. Všimol si jeho oči, ktoré naňho hľadeli a podivne sa leskli. „Len som ... či si ... v poriadku,“ vykokatal nesúvislo, preklínajúc sa za svoju slabosť. Čo sa to s ním do pekla dialo? Nespoznával sa!
„Som,“ odvetil Potter cez zuby a ustúpil odo dverí, jasne naznačiac, aby vypadol z jeho izby. Draco nemienil strácať čas. Zmizol rýchlejšie, akoby ste stihli povedať Potter. Zavrel sa vo svojej izbe, zamkol dvere, ale i napriek tomu nespúšťal zrak z kľúča, ktorým len teraz pootočil v zámke.
„Čo do pekla sa to tu deje?“ zašomral, keď sa mu pred očami zobrazil Potterov obraz, výraz tváre ošľahanej vetrom. Napokon si sadol na posteľ a načiahol sa po rozčítanej knihe, aby prišiel na iné myšlienky. Len to mu mohlo pomôcť, ak sa nehodlal zblázniť. Potter bol záhadnejší ako kedykoľvek predtým.
Komentáre
Prehľad komentárov
jeeeej dnes som mala cely den totalne drarry naladu a hladala som daco na citanie .... SUPEEEER .... vazne dobre ... tak sa tesim az to docitam
kawaii
(keishatko, 2. 1. 2012 3:00)čo sa deje s Harrym? od čoho tam bolo toľko krvi? a načo sa to mení? ako fakt sa teším na pokračovanie..Dracove správanie sa mi hrozne páči...
nadin
(Tessa, 1. 10. 2009 21:19)
pevne dúfam, že to ozaj nejako normálne rozmotám ...
a ten vlk? no ... nechaj sa prekvapiť :)
:))
(nadin, 1. 10. 2009 14:14)
Prečítala so to od 1. do 4. už včera, ale na koment som prizabudla.
Začína to zaujímavo! Lord Potter, čo sa doma hrá na domáceho škriatka a potom sa po nociach preháňa po okolí ako vlk (ak som to správne pochopila).
Výtržník Draco, odsúdený robiť mu práve toho chýbajúceho škriatka a ešte k tomu zmiznutí Ron a Hermiona a nezabúdajme na iskričky(no, poriadne plamene), medzi lordom Harrym a pánom Malfoyom.
Zamiešala si to poriadne, čo s toho bude uvidíme, aj keď niečo by sa dalo aj predvídať.
Tak hurá na ďalšie kapitoly!
wooow!
(Ginger, 28. 9. 2009 13:50)pekne, pekne! mna osobne nikdy HP/DM nebavilo ale toto je nieco ine! woow! aj ked mna takisto ten obrazok trochu ze juj a ta veta ze tva minulost je ti v patach sa normalne ze bojim hehe! ale je to pekne fakt!
Saskya
(Tessa, 24. 9. 2009 21:34)
joooj, tak to ma mrzí, ale fakt som lepší obrázok nenašla. Tento perfektne vystihuje podstatu kapitoly :)
S tým dúfam súhlasíš ... :D
:-D
(Saskya, 24. 9. 2009 20:26)peknučké... i keď som ostala v šoku, keď som uvidela ten obrázok xD
*fangirling*
(yumiko, 19. 2. 2012 18:01)