V službách jeho lordstva - 40. kapitola
40. kapitola
Severusova časť pravdy
Ak vstal niekedy Draco ľavou nohou z postele, bolo to určite v dnešné ráno. Nielen, že sa nevyspal, ale bola to jeho najhoršia noc v živote. Harryho neprítomnosť pociťoval do špiku kostí a izba, ktorú mu pri príchode pridelil, a ktorá naňho sprvu pôsobila upokojujúco, v ňom teraz vyvolávala depresiu. Vedel, že sa správal ako trucovité decko, ale musel nejako primäť toho Chrabromilského chlapa k rozumu. Ak už si Harry nedokázal uvedomiť ako veľmi by ohrozil svoj život, keby prijal pracovnú ponuku riaditeľky McGonagallovej, musel na to poukázať on.
„Stará harpya,“ zahundral si popod nos, keď spustil nohy z postele. V tej chvíli spravil jeho žalúdok kotrmelec a on sa podvedome chytil za búriace sa brucho. Lenže čo sa mu v ňom mohlo búriť, keď nevečeral? Žalúdočné šťavy? Pokrútil hlavou a opatrne vstal. Závrat ho rýchlo prešiel a tak nemal problém obliecť sa a v duchu uvažovať, čo si spraví na raňajky. Bol hladný ako vlk. Pri tej myšlienke sa znova vrátil k Harrymu. Počul ho, keď sa vrátil domov. Bolo dosť neskoro a robil taký hluk, že by zobudil i mŕtveho trolla. Nevybral sa mu však na pomoc, lebo ho napadlo, že si to nezaslúži. Očividne odmietal prijať jeho názor a ani sa len nepozrel na celú tú vec z jeho uhla pohľadu a to nebolo fér. Dracovi to celé pripadalo poriadne strelené. Odišiel z jednej nebezpečnej práce, aby sa dostal ešte k nebezpečnejšej? Len cez moju mŕtvolu! pomyslel si nasupene a vyšiel zo svojej izby. Prechádzajúc cez chodbu začul pohyb krokov za dverami izby, ktorú obýval od včerajšieho večera Severus. Iba prevrátil očami a pokrútil hlavou.
„Akurát on mi tu chýbal,“ zamrmlal nespokojne, schádzajúc dole schodmi. Včera s ním prehodil iba zopár zdvorilostných fráz. Akurát, čo ho zaujímalo, prečo sa po takom čase ukázal, ale jeho krstný otec sa odpovedi poľahky vyhol a zmenil tému. Draco viac vyzvedať nemienil, ale naštvalo ho to.
***
Keď sa Harry prebudil s tupým búšením hlavy, bolo čosi po ôsmej hodine ráno. Prvé, čo si uvedomil bolo, že prvý raz po dlhom čase bol vo vlastnej posteli skutočne sám a druhé zistenie, ktoré ho omráčilo, bola neústupná bolesť hlavy. Bodaj by aj nie, keď si včera doprial viac ako kedykoľvek predtým. Nikdy nepil a nebol zvyknutý na alkohol. I noc bola krušná. V noci bol dvakrát v kúpeľni, aby nadviazal s toaletnou misou bližší kontakt a zakaždým si opakoval: „Nikdy viac!“ Mal dojem, že z neho už lezú samotné vnútornosti, no našťastie, bol to len nepríjemný pocit.
Došuchtal sa k svojej tajnej skrini s elixírmi a po chvíli hľadania komentovaného jeho vlastným, tichým hundraním a zmesou nevyberaných nadávok – keď jeho hlava narazila do regálu, až podskočili všetky fľaštičky na ňom - našiel elixír, ktorý ho mal zbaviť i posledných zvyškov omámenia z alkoholu. Len čo si doprial stanovenú dávku, otvoril okno a vyvetral si izbu, lebo v nej páchlo ako vo výčape Deravého kotla. Vybral si zo skrine čisté veci a v mysli si spravil poznámku, aby nezabudol dať veci oprať.
Na poschodí vládol pokoj a ticho. Až nezvyklé ticho. Akoby bol v celom dome sám, čo samozrejme nemohla byť pravda, lebo tu mal stále Draca i ďalšieho nezvaného hosťa. S nepeknou grimasou v tvári sa pobral do kúpeľne a tentoraz sa zamknúť nezabudol. Potreboval sprchu a doprial si ju poriadnu. Stál nahý v sprchovacom kúte, rukami sa opieral o kachličky a nechal prúdy vlažnej vody, aby mu obmývali telo. Stál tam so zatvorenými očami a sklonenou hlavou, premýšľajúc o tom, čo sa stalo po jeho príchode domov. Nebol si totiž istý, či ho Snape naozaj skúšal zviesť, alebo sa mu to len prisnilo, čo by v jeho podnapitom stave nebolo nemožné. Napokon tie myšlienky zaplašil do úzadia svojej mysle, lebo v jej popredí vyvstanul Dracov obraz. Veril, že sa uzmieria, keď mu povie, k čomu nakoniec dospel. Rýchlo sa vydrhol, omyl zo seba zvyšky mydla s morskou vôňou a osušil sa. Učesal si mokré vlasy a umyl zuby a s oveľa lepšou náladou sa rozhodol nájsť Draca i Snapa. Alebo aspoň Draca. V duchu mu napadlo, že Snape možno odišiel, čo by bolo najlepšie, ale len čo vošiel do kuchyne, úsmev na tvári mu povädol.
„Dobré ráno,“ pozdravil ich a vstúpil do očividne nepriateľsky naladeného ovzdušia. Úkosom pozrel po Dracovi, no ten sedel na svojom obvyklom mieste, jeho tanier bol prázdny a tvár mu zakrýval Denný Prorok. Ani naňho nepozrel, nie to, aby mu ešte odzdravil.
„Dobré, Potter,“ ozval sa Snape, popíjajúci čiernu kávu, ako Harry rýchlo zistil. Pozrel naňho akýmsi zvláštnym pohľadom, že si Harry odrazu nebol načistom, či ten sen nebola naozaj skutočnosť. Pýtať sa ho však nemienil ani za nič. I tak však nezabránil tomu, aby pri spomienke na to, čo on považoval za sen – nezrumenel.
Otočil sa ku kuchynskej linke a s ľútosťou zistil, že z toho, čo mali na raňajky oni dvaja, jemu nezvýšila ani omrvinka. No, zdalo sa, že Draco si skúšal všemožne presadiť svoje. Ale i napriek tomu sa spokojne uškrnul, keď si sypal cereálie do misky a zalieval ich mliekom, ktoré si dal predtým trochu ohriať. Vedel totiž, že dlho sa už durdiť nebude. Sadol si za stôl a pustil sa s chuťou do jedla i bez toho, aby mu čo i len jeden z dvoch mužov sediacich tam spolu s ním zaželali dobrú chuť. Nemienil načínať rozhovor ani len zdvorilostný. Radšej by počúval konverzáciu ich dvoch, ale nezdalo sa, že sa tak stane. Snape si upíjal z kávy a podchvíľou naňho uprel priam spaľujúci pohľad. A Harry sa červenal ako čili paprika. Čím ďalej, tým viac. Keď zistil, že sa kolenom nechtiac dotkol pod stolom Severusovej nohy, odtiahol sa. Lenže to sa zas dotkol Draca, ktorý stuhol a odtiahol sa zasa od neho o niečo ráznejšie a nápadnejšie, ako to spravil pred chvíľou Harry.
„Počul som, že chcete prijať miesto na Rokforte, Potter,“ preťal ticho Snapov rezavý hlas.
„Možno,“ pripustil, usilovne prežúvajúc ďalšie sústo, ktorým si napchal ústa, len aby mu dal Snape pokoj. Vedel, že je to detinské a neslušné, ale nemohol inak. Aj teraz sa pri ňom, po všetkých tých rokoch cítil ako mizerný, neschopný školák.
„Vraj zvažujete miesto profesora Starostlivosti o čarovné zvery a zároveň miesto Rokfortského hájnika, je to pravda?“ Ani len nepočkal, či mu Harry odpovie alebo aspoň prikývne a pokračoval. „Ak sa vám ako aurorovi darilo, Potter, to neznamená, že úlohu hájnika zvládnete. Ani mačka, ktorá má svojich povestných deväť životov by tam neprežila, nie to ešte vy,“ poznamenal ironicky.
Harry zdvihol pohľad a vpil sa ním do jeho chladných očí. Jeho tvár nevyjadrovala ani štipku citu, zato oči sa mu vyslovene vysmievali. Ten čierny chruňo sa na ňom zabával.
„Vždy ste ma podceňoval, nedivím sa tomu ani teraz. A vyprosím si, aby ste ma prirovnávali k mačke,“ odvrkol mu Harry pomerne drzo, čo Snapa trochu prekvapilo. „A už vôbec sa mi nepáči, že ste si dovolil urážať ma v mojom vlastnom dome.“
„Iste, nechcel som uraziť... tú mačku tým, že ju prirovnám k vám,“ dodal celkom pokojne a so skrytým potešením očakával Harryho reakciu. Hoci Harrymu chvíľu trvalo, kým prežrel ďalšiu štipľavú odpoveď, ktorú mu mienil uštedriť. Rozmyslel si to. Snape mu za žalúdočné kamene proste nestál.
Neprišla však žiadna. Harry len pokrútil hlavou a vložil si do úst posledné sústo. Zdalo sa však, že Snape s ním len tak ľahko nehodlá skončiť.
„Premýšľal som, čo vás dostane skôr. Acromantuly alebo zdivočené Tryskochvosté škroty?“ rýpal doňho naďalej Snape.
Harry prehltol, vložil lyžicu do prázdnej misky a oprel sa na stoličke. Pokrčil plecami a vrhol naňho celkom nedbalý pohľad. „Zrejme nič, lebo to miesto neprijmem,“ odvetil a vzal Snapovi vietor z plachiet. Na Draca ani nepozrel, hoci on sklonil noviny a vrhol naňho spýtavý pohľad, neopätoval ho. Napadlo mu, že teraz pre zmenu môže trochu trucovať i on.
Vstal od stola, vložil riad do dresu a začaroval ho tak, aby sa umyl, keď sa objavil Kreatcher a previnilo mu vysvetlil, že sa zdržal v dome, lebo chcel doupratovať. Harrymu to bolo jedno. Akurát, čo ho poprosil pripraviť obed a tým dvom oznámil, že odchádza za svojimi povinnosťami a nevie, kedy sa vráti.
***
Severus vedel, že sa správal ako idiot, ale nedokázal sa proste ovládať. Presne tak, ako i včera večer. Keď ho videl, akoby sa vrátil v čase... S trpkosťou v duši, ktorú mu tam zanechala Jamesova strata sa vytratil do knižnice. Lenže ani tam sa dlho nezdržal. Musel von, lebo tu mal dojem, že sa steny domu stále scvrkávajú a hodlajú ho medzi sebou uväzniť. Vyšiel von cez terasu a chvíľu zamyslene civel do zasneženej záhrady, keď za sebou začul tiché kroky. Nemusel sa ani otočiť, aby vedel, že je to Draco. Nohy ho však viedli k jednej z lavičiek uprostred tej bieloby. Vytiahol z vrecka habitu svoj prútik a odhrnul z nej sneh. Hneď na to ju vysušil a zahrial kúzlom, aby si mohol sadnúť. Draco ho nasledoval. S rukami vo vreckách, šále omotanom okolo krku a rozopnutej bunde si prisadol k nemu.
„Nemusel si doňho tak zapárať,“ prehovoril po chvíli obojstranného mlčania. Severus pokrčil plecami.
„Nemusel,“ pripustil a úkosom naňho pozrel. Draco hľadel kamsi do diaľky s neprítomným, zamysleným pohľadom.
„Prečo si vlastne prišiel? Nechce sa mi veriť, že je to len obyčajná, zdvorilostná návšteva,“ podotkol, čakajúc na jeho vysvetlenie.
Severus mlčal. Premýšľal, čo mu má povedať. Mal mu prezradiť, že ho sem nastrčil Lucius proti jeho vôli, i keď on sa zaprisahal, že do Godrickovej úžľabiny už nikdy v živote nevkročí? Mal mu povedať o Luciusovom chabom pokuse vydierať ho a prezradiť Potterovi, že mal pred rokmi niečo s jeho otcom a otriasť tak chlapcovým svetom, ktorý bol postavený tak opatrne a na vratkých základoch? Mal Potter stratiť svätú, ideálnu predstavu o svojich rodičoch len kvôli Luciusovej túžbe rozdeliť ich a rozbiť vzťah, ktorý mal s jeho synom práve Harry? Mal mu radšej prezradiť, že on bol predĺženou Luciusovou rukou, ktorá ich mala rozdrviť pod svojou váhou a pochovať všetko, čo ich doteraz spájalo takým krehkým putom?
„Má v tom prsty Lucius?“ opýtal sa plavovlasý chlapec, akoby mu čítal myšlienky, čo bolo samozrejme nemožné.
Severus ani teraz neodpovedal. Držal sa starého, známeho porekadla: „Kto mlčí, ten svedčí.“
„Myslel som si to,“ odfrkol si Draco a oprel sa o opierku lavičky. „Prečo to robí? Prečo ma nemôže nechať na pokoji?!“
„Chce dokonalého syna, no pritom si neuvedomuje, že sám dokonalý nie je ani z ďaleka,“ prehovoril konečne Severus.
„Mieniš sa zdržať dlho?“ ozval sa Draco a Severus pokrútil hlavou.
„Pohádali ste sa, však?“ opýtal sa a jeho krstný syn si zhlboka povzdychol. Bral to ako áno. „Prečo? Len preto, že premýšľal nad prácou hájnika? Aké vážne to je vlastne medzi vami?“
„Nezdá sa ti, že máš priveľa otázok?“ odvrkol mu Draco, ale on si ho nevšímal.
„Ani nie. Tak? Odpovieš mi?“ dožadoval sa a Draco zaťal zlostne zuby.
„Nemusím sa ti spovedať!“
„Nie, ale momentálne som jediná osoba, ktorej sa môžeš zveriť. Môžem ťa vypočuť a možno i poradiť. Si predsa môj krstný syn,“ prehováral ho tým svojím netypickým, upokojujúcim hlasom.
„No a? Som aj Luciusov syn a on sa ma dobrovoľne zriekol.“
„Ja nie som tvoj otec. Okrem toho... chápem, prečo Potter,“ zvolil inú taktiku. Popravde, nešiel sem s tým, aby ich vzťah rozbil, tak ako si Lucius zaumienil. Prisahal si, že ak už niečo urobí, bude to jedine to, že vzťah chlapcov posilní a zistí, či bude schopní odolať i hrozbe s menom Lucius Malfoy.
„Naozaj? A prečo?“ ozval sa uštipačne mladší Malfoy.
„Prisahaj, že to, čo ti teraz prezradím, ostane len medzi nami,“ nabádal ho, ale Draco po chvíľke premýšľania pokrútil hlavou.
„Nemôžem. Nechcem pred Harrym nič tajiť,“ riekol so svojou zvyčajnou zaťatosťou, no vyzeral, že ozaj chce na tom trvať a to značilo jedno. Dôveru vo vzťahu. A dôvera – viedla k láske.
Severus chápavo prikývol. Dobre, prezradí mu len toľko, koľko bude môcť. To, že mal v pláne povedať aspoň Dracovi o vzťahu s Harryho otcom zrejme nebol dobrý nápad. Spraví to teda inakšie.
„Prečo chápem, že si si ho vybral? Je príťažlivý. Okrem toho, že je neschopný v elixíroch, je inteligentný, má zmysel pre česť a vernosť, má odvahu ako málokto.“
Draco naňho neveriaco vyvalil oči. Nikdy by si nebol pomyslel, že toto všetko si myslí Severus o Harrym. Keď si ten všimol jeho pohľad, nepatrne sa uškrnul. „Neboj sa, nepreskočilo mi. Asi to nevieš, ale i mne sa odjakživa páčili výhradne muži.“
Pri tej poznámke Draco spozornel, ale i tak sa mu v tvári zračil zmätok. „Ja... ako? Nechápem!“
„Čo je na tom nepochopiteľné?“
„Ale... prečo si to teda tajil?“
„Netajil. Len som o tom nehovoril,“ odvetil, ale Draco si odfrkol.
„To je to isté, akoby si to tajil.“ Potom si všimol prstenník na jeho ľavej ruke... „A navyše, si ženatý!“
Severus sa pousmial a s pozrel sa na svoj prst, kde sa nenápadne jagal obyčajný zlatý prsteň. Dotkol sa ho ukazovákom druhej ruky a zamyslene ním pohladil chladný povrch kovového krúžku.
„To nepopieram. Pred tromi rokmi som skutočne svadbu mal. S manželom žijeme stále v Škótsku,“ vyzradil mu a kochal sa pohľadom na jeho prekvapenú tvár.
„Ja... nevedel som, že je to možné,“ hlesol ako obarený.
„Čo, že je možné? Aby som si niekoho našiel i ja?“ spýtal sa zádrapčivo Severus, ale Draco pokrútil hlavou.
„Nie, myslím... svadby homosexuálnych párov,“ povedal.
„Isteže. Ako iste vieš, náš čarodejnícky svet nie je taký upäto skostnatený ako ten muklovský. Nehovor mi, že si o tom vážne ani len nepočul.“ Lenže toto sa mu potvrdilo, keď Draco znova pokrútil hlavou.
„Kto je tvoj manžel?“ vyzvedal ďalej, stále sa vznášajúc v opare prekvapenia. Naozaj netušil, že to bolo povolené. Vedel toho dosť o zákonoch od otca – aspoň si to myslel – ale zjavne nie všetko. Napokon, prečo by to bolo čudné? Veď nikdy predtým sa o také veci nezaujímal a nemal sa ani prečo zaujímať.
„Broderick Malfoy,“ povedal bez zaváhania, na čo Dracovi vyliezli oči z jamôk. „Počuješ dobre. Je to nevlastný brat tvojho otca.“
„Veď ten predsa zo-zomrel,“ zahabkal Draco, ale Severus mu protirečil.
„Nie. Ak vám to povedal Lucius, klamal. Pred troma rokmi sme vás dokonca pozvali na svadbu. Neprišla žiadna odpoveď, čo mi bolo trochu ľúto kvôli Brodymu, ale zdalo sa, že sa nadobro zmieril s tým, že...“
Draco ho prerušil. „Nie... ja, nie je mi dobre,“ povedal, bledý v tvári ako smrtka. „Vrátim sa dnu a na chvíľu si ľahnem.“
„Iste. Odpočiň si,“ poznamenal Severus tichým hlasom a díval sa za svojím krstným synom, kým sa nestratil v dome.
******************************************
Joooj, ta toto mi dalo zabrať. Nie písaním, ale tými úvahami okolo toho, keď som si to rozoberala z každej možnej i nemožnej strany. Ktosi poznamenal pri poslednej kapitole, že – takto by sa Severus nesprával J V pohode, beriem to, ale ja vravím - možno. Ľudia sa časom menia. Okrem toho, sama som mala problém opísať jeho správanie, aby som dosiahla to, čo som chcela. Napokon som ho spracovala tak, ako som potrebovala. Možno nebude taký celkom Rowlin Severus, ale tento Sevko – v tejto story je môj, takže ak sa vám nebude pozdávať, mrzí ma to, ale musíte pochopiť, prečo je to tak.
Je v ňom plno boľavých spomienok, ktoré tiež spresním, aby v tom bolo jasno. Luciusove vydieranie mu tiež nepridáva na spokojnosti, tá nečakaná a mätúca príťažlivosť, ktorú cíti k Harrymu, lebo mu pripomína jeho otca a všetko, čo spolu prežili... no, na koho by to nebolo veľa, nie? J A ešte detail. Nemám tu Sevka za negatívneho hrdinu, len trošku vystrkuje rožky vplyvom okolností a vlastných emócií.
Komentáre
Prehľad komentárov
takže je ženatý...no to sa mi teda ani nezdalo :DD
bojuji proti nadpisúm................
(MIREK, 1. 5. 2010 12:33)opět druhý....já jsem dobrej...
:)))))
(nadin, 30. 4. 2010 18:56)Toto bude ešte zaujímavé!!! Ja som tiež po ránu blila keď, no jasné príznaky ... :)
kawaii
(keishatko, 2. 1. 2012 23:35)