Choď na obsah Choď na menu
 


V službách jeho lordstva - 5. a 6. kapitola

12. 10. 2009

5. kapitola

Vlk a vlkolak

 

Obrázok Keď Harry ráno vstal, nepamätal si nič z uplynulej noci. Tak ako často krát predtým. Stávalo sa to našťastie len občas, keď sa menil na vlka. Mohol byť rád, že nie je vlkolakom. To by bolo sto ráz horšie. Lenže ani toto mu nevyhovovalo. Dal si sprchu, obliekol sa a zbehol do kuchyne. Tentoraz si raňajky musel pripraviť sám, ale nedbal na to. Rýchlo sa najedol a skontroloval, kde sa nachádza Malfoy. Vonku bolo pod mrakom, ale slabé slnečné lúče sa kde tu predrali, aby aspoň jemnučko prežiarili tento deň. Harry si vzdychol a prehrabol si rukou vlasy, keď uzrel Malfoya zhýbať sa v jeho záhrade. Ako sa zdalo, ošetroval ružové kry, ktoré nevyschli a pripravoval ich na nadchádzajúcu zimu. Harry sa načiahol po svojom habite s kabátom a vykročil von cez terasu. Dvere jemne zaškrípali, čo pritiahlo Dracovu pozornosť.

„Musím na chvíľu odísť,“ povedal, podíduc k nemu bližšie. „Možno sa stihnem vrátiť na obed, ale ... nie som si tým istý. V chladničke je niečo od včera, ak sa ti nebude chcieť variť. Malo by ti to stačiť.“

Draco nepovedal ani pol slova. Len naňho zamyslene civel a prikývol. Potom sa znova zohol, pokračujúc vo svojej práci.

Harry si vzdychol, otočil sa a v kroku sa odmiestnil.

Ocitol sa pred Brlohom. Zaklopal na dvere a vošiel dnu. Privítala ho Molly Weasleyová.

„Ahoj Harry,“ objala ho a on sa na chvíľu stratil v jej milujúcom náručí. „Vieš niečo nové?“

Pokrútil hlavou, keď sa v dverách objavil i pán Weasley. „Takže nič,“ skonštatoval sucho. „Netreba strácať nádej,“ dodal optimistickejšie prv, ako stihol Harry niečo povedať.

Usadili sa v kuchyni a Molly pred neho položila hrnček kávy. Vedela, akú obľubuje. Dve lyžičky kávy, trochu smotany a lyžičku cukru.

„Moje pátranie je zatiaľ bez úspechu,“ priznal sa, objímajúc rukami svoj hrnček, nechajúc do dlane seba prúdiť teplo z pariaceho sa nápoja.

„Ani Charlie na tom nie je lepšie,“ priznal pán Weasley. „A to mu pomáha i Bill.“

„Premýšľal som o dôvode ich zmiznutia,“ priznal sa. „Nechcem tým povedať, že to spravili naschvál, na to ich poznám veľmi dobre, rovnako ako i vy,“ dodal rýchlo, keď sa pani Weaslyová zamračila. „Myslíte si, že ich mohli uniesť?“

Pán Weasley sa poškrabkal na brade, premýšľajúc o tom, čo povedal. „Aj to by mohla byť jedna z možností, ale prečo by to niekto robil?“

Harry to netušil. Pokrčil bezradne plecami. „Je to len teória,“ odvetil, keď sa do domu premiestnili dvaja vysoký, urastení muži. Teda ... jeden bol určite o dobrú hlavu vyšší ako on, mal dlhé vlasy zopnuté do chvosta, tvár poznačenú jazvami a druhý bol len o niečo nižší, no bol urastenejší, zavalitejší, no nie podsaditý. Mal rovnako iskriace modré oči, silné ruky, vetrom ošľahanú tvár a jeho mierne kučeravé vlasy boli rovnako dlhé a zopnuté v chvoste koženým pásikom ako bratove.

„Harry,“ pozdravili ho, keď sa zvítali s rodičmi. Aj oni si prisadli k stolu.

„Povedz nám, že si prišiel na niečo aspoň ty,“ hlesol Charlie, keď naňho uprel zrak.

Harry ich však potešiť nemohol. Pokrútil hlavou a Charlie sa zviezol na svojej stoličke. Obaja vyzerali unavene presne tak, ako sa cítil i on.

„Problém je v tom, že sa nemáme od čoho odraziť,“ zahundral Bill. „Nemáme sa čoho zachytiť. Prehľadali sme ich byt, ale nenašli sme nič. Žiadnu stopu. A posledné známe miesto ich pobytu je rovnako bez jedinej stopy.“

„Boli sme tam najmenej desať krát, hľadajúc znova a znova, uisťujúc sa, či sme niečo neprehliadli, ale ako sa zdá, nie,“ pridal sa Charlie.

Harry tam bol tiež. I v byte, i na tom mieste v horách. Nič. Nenašli naozaj celkom nič. Teda, len prednedávnom objavil istý runový znak. Aspoň si myslel, že je to runový znak, hoci ho doteraz nikdy nenašiel. Uvažoval, či sa im o tom zmieniť, ale nechcel im dávať plané nádeje. Preto mlčal i teraz.

„Uvažovali sme, že znova prejdeme ich trasu,“ povedal Bill. „Je to jediná možnosť.“

Harry prikývol. „Asi to tak bude najlepšie.“

Chvíľu sa ešte dohadoval, uvažujúc, čo sa mohlo vlastne stať na takej obyčajnej výprave za zbieraním byliniek do elixírov, no nenapadlo ich nič konštruktívne. Napokon Harry zostal i na obed. Poobede si Charlie odišiel na poschodie zdriemnuť a on sa rozlúčil s Weasleyovcami. Z Brloha vyšiel spolu s Billom.

„Tak, ako to ide?“ opýtal sa ho a Harry naňho spýtavo pozrel. „Veď vieš, ty a Malfoy.“

„Ach, to,“ zamrmlal, „nejako sa nám darí znášať sa.“

„To je dobre. Možno ten hlupák napokon dostane rozum.“

Harry sa uškrnul. „Kto vie. Možno.“ Ale veľmi o tom pochyboval. Keby Malfoy nebol Malfoy, nebol by to proste on.

Obaja sa odmiestnili na rôzne miesta. Bill domov, za svojou ženou a Harry na svoje panstvo.

***

Draco si všimol, že prišiel. Zachytil ho kútikom oka. Nevenoval mu však prílišnú pozornosť. Všetko, čo sa týkalo Pottera púšťal z hlavy von. Aspoň si to snažil nahovoriť. Celý deň však premýšľal len o ňom. V mysli si premietal to ráno, keď bol dom od jeho krvi a hneď na to tú noc, keď začul to vlčie vytie a stál Potterovi zoči – voči. Prebehol ním čudný, mrazivý záchvev. Akoby vedel, že to nie je tak celkom on. Akoby sa Chlapec, ktorý prežil nejako zmenil. Ale čo sa mohlo stať? Vrhol pohľad na dom. Veľa vecí sa zmenilo. Potter zachránil svet a stal sa z neho osamelý vlk. Bolo to čudné, lebo si vždy myslel, že skončí buď s Grangerkou, alebo tou Weasleyčkou. Nestalo sa tak. Namiesto toho sa akoby utiahol do súkromia, vytvoriac si svoj vlastný svet. Uzavrel sa pred okolím.

Draco sa znova zohol k svojej práci, keď pocítil vzadu na chrbte čudné mrazenie. Vlasy na temene sa mu zježili. Narovnal sa, stále kľačiac na kolenách, poobzerajúc sa okolo seba. Pozorne skúmal očami okolie, ale nezdalo sa mu, že by bol niečo videl. Okolitá záhrada, prerastajúca v les bola pokojná.

„Azda až príliš pokojná,“ napadlo mu a postavil sa. Akoby sa v tom momente schovalo i tých pár slnečných lúčov, ktoré presvitali cez sivé mraky. Vtedy to konečne zbadal. Vysokú postavu na kraji lesa, ktorá vystúpila z jeho tieňov. Draco naprázdno prehltol a na čele sa mu objavili kropaje potu.

„Vlkolak,“ zašepkal zhrozene, preklínajúc ministerstvo, že mu odobralo jeho prútik. Zdalo sa, že mu nohy celkom zdreveneli, lebo len stál, neschopný pohnúť sa. Len civel na veľkého, hnedého vlkolaka, ktorý naňho ceril zuby. Draco ustúpil o krok späť, obzrúc sa za seba. Zahrešil. Bol priďaleko od domu a príliš blízko k lesu. Aj tak začal pomaly cúvať, rukou zovrúc jedinú zbraň, ktorú mohol na svoju obranu použiť. Rýľ. Takto vyzbrojený pomaly cúvajúc späť sledoval, ako sa tá beštia približuje.

„Do pekla!“ zaklial. „Nebol by si pomyslel, že zomrie takou odpornou a bolestivou smrťou, ešte k tomu na Potterových pozemkoch. Uvažoval, či by ho Potter počul, ak by zakričal a potom ho napadla horšia vec. Pomohol by mu vôbec? Potter bol jediný z nich dvoch, kto mal pri sebe prútik. A teda jediný, kto sa mohol viac – menej tej beštii ubrániť. Lenže ...

„Potter!“ zakričal z celej sily a s hrôzou si uvedomil, že doteraz pomaly približujúci sa vlkolak zrýchlil svoj krok do behu. Aj Draco sa rozbehol, volajúc Potterovo meno. Zdalo sa však, že je to zbytočné, pretože vedel, že ho vlkolak dobieha, počul ho zúrivo vrčať len pár metrov za ním.

Odrazu zastal a otočil sa. Ak už musí zomrieť, nezomrie ako zbabelec. Bude sa brániť. Zovrel svoju provizórnu zbraň oboma rukami a rozkročil sa, pripravený zaútočiť, keď sa spoza jeho chrbta ozvalo:

„K zemi!“

Draco sa prikrčil v momente, keď ho preskočil mohutný čierny vlk, zraziac ho labami k zemi, postaviac sa priamo pred neho. Netrvalo mu dlho, aby pochopil, že ho chce chrániť. Bol o niečo mohutnejší ako obyčajný vlk. To bolo jediné, čo si Draco dokázal všimnúť. Vlkolak sa zastavil v behu, zaujmúc bojovú pozíciu a skôr ako si Draco uvedomil, čo sa deje, obaja vlci sa do seba pustili, rujúc sa na život a na smrť. Draco nechcel čakať a sledovať, kto z nich dvoch zvíťazí. Rozbehol sa späť do domu, uvažujúc čo spraviť. Nemohol sa premiestniť, aby zohnal pomoc a okrem toho, nebol na to čas. Stál za oknom s výhľadom do záhrady, zadychčane oddychujúc, keď si všimol Potterov prútik. Neuvažoval, keď ho vzal do rúk. Znova začul kvílivé zaskučanie, ale to už s prútikom v ruke mieril späť do záhrady. Ani si len nepripustil, že by ho prútik neposlúchol. Pribehol práve v čas, keď vlkolak zahryzol svojimi zubiskami do vlkovho boku a ona znova zakňučal. Len čo ho však pustil, vlk namiesto toho, aby padol na zem nevládny skočil rovno po jeho krku. Aj Draco počul ako vlkolakovi zaprašťali kosti a krv sa vylievala z jeho hlbokých rán. Vlk konečne zovretie povolil a ustúpil, sledujúc ako sa vlkolak tackavo vracia do lesa.

„Stupefy!“ zavolal Draco, namieriac Potterov prútik na vlkolaka, ktorého to zasiahlo do chrbta. Sklátil sa na zem s hlasným kňučaním.

Stalo sa to všetko tak rýchlo. Dracova ruka, v ktorej zvieral prútik sa chvela. Neďaleko neho zakňučal ten čierny vlk, upútajúc tým jeho pozornosť. Bol ranený, ležal na zemi so zatvorenými očami a Draco na vlastné oči videl, ako sa vlk mení znova na človeka.

„Potter,“ zašepkal prekvapene, stále tam však stojac ako keby mu zdreveneli nohy.

Harry sa vo svojej vlčej podobe len s námahou pozbieral na nohy. Triasol sa od vypätia síl, ale musel sa premeniť späť. Pred očami sa mu zahmlievalo a celé telo ho bolelo. Mal ho ako v ohni. Avšak stále kráčal k terase. Musel sa premeniť, musel užiť elixír, musel sa zotaviť. Len na to jediné myslel.

Draco sledoval ako sa vlk tackavo blíži k domu. Videl ako stráca srsť, ako sa jeho laby menia na ruky a nohy, chlpatý trup na štíhly driek. Všimol si, že na boku má krvavú škvrnu, videl ako sa ledva tacká.

„Potter,“ zašepkal znova, neveriac vlastným očiam.

Harry dopadol na zem a jeho telo odmietalo poslušnosť. Cítil, ako ho zahaľuje únava, oťažievajú mu údy a obchádzajú mrákoty. Silou vôle sa to snažil premôcť. Znova vstal zo zeme, tackavo mieriac k svojmu cieľu, keď zacítil na svojom ramene čiusi ruku. Vzápätí ho niekto podoprel.

„Malfoy,“ zamrmlal a oprel sa oňho celou svojou váhou.

Draco vydýchol. Nepomyslel si, že váži viac ako na to vyzerá. „Vravel som ti, že nemienim ísť do Azkabanu za tvoju vraždu. Čo si myslíš, ako asi vyzerá toto!“ Prihováral sa mu karhavo.

Harry by sa bol zasmial, len keby na to mal silu. Nevnímal nič. Nevedel ako sa dostali hore schodmi, ani nepostrehol moment, keď sa ocitol vo vlastnej posteli. Prebralo ho až Dracovo plieskanie po jeho tvári.

„Do frasa, neopováž sa zaspať Potter! Kde máš tie elixíry! Ako sa k nim dostanem?“ dožadoval sa odpovedí a Harry zastonal. Prečo ho len nenechal na pokoji?

„Potter, ako otvorím tie prekliate dvere? Potter!“ znova ho poplieskal po tvári a Harry zavrčal.

„Poklep ... prútikom ... po stene,“ povedal trhane a pocítil ako s ním nadskočil matrac, keď Malfoy vstal.

Draco spravil, čo mu kázal, modliac sa, aby to naozaj bolo ono, aby to stačilo. Vydýchol si, keď sa pred ním čoskoro objavili dvere a on ich chvtane otvoril, vstúpiac do miestnosti menšej ako komora na metly. Prekvapene sa poobzeral po policiach zaplnených elixírmi a vytiahol hneď dva z nich. Elixír proti bolesti a elixír na doplnenie krvi. Len čo ich Potter prskajúc vypil, upokojil sa aspoň čiastočne.

 

 

6. kapitola

 

Starostlivý Draco

 

Draco Malfoy stál vedľa pri Harryho posteli a nevedel, či je viac frustrovaný, nahnevaný, či zúfalý. Uvedomoval si, že by mal pociťovať k Potterovi i vďačnosť a kdesi v tmavých a neprístupných zákutiach jeho srdca tam kdesi sa naozaj takýto pocit prebral k životu v momente, keď pochopil, čo Potter spravil. Lenže teraz si nevedel rady. Nevedel, čo by mal spraviť a ako to správne spraviť. Nikdy v živote sa o nikoho a nič nestaral. Odrazu bol akýmsi blbým riadením osudu tu, v tomto dome, kde sa Potter správal čudne, nechával za sebou po dome vlastné, krvavé škvrny a bil sa s vlkolakmi kvôli nemu. Merlin, ako sa také čosi mohlo vôbec prihodiť?

Zo zamyslenia ho prebralo Potterove zastonanie. Zamračene si všimol, že jeho zranený bok zrejme stále krváca, lebo škvrna na jeho bielej košeli za zase o niečo zväčšila. Mal naozaj šťastie, že mu nebývalo z krvi zle. Keby sa sklátil niekde vedľa neho, zrejme by bol ten mizerný – do problémov sa dostávajúci chlap isto mŕtvy. Prežil Voldemorta, ale zabilo by ho vykrvácania po bitke s vlkolakom.

Draco k nemu natiahol ruky a šikovne mu rozopol košeľu. Zachvel sa pri pohľade na jeho dobité, doškriabané telo, posiate tvoriacimi sa modrinami. Zahryzol si do spodnej pery, zistiac ako znervóznel. Rana na boku bola veľmi škaredá. Našťastie to nebolo uhryznutie, inak sa mohla jeho krv kontaminovať a z Pottera by bol nie vlk, ale vlkolak. Ale aj tak bol ten škrabanec rozsiahli a hlboký. Jasne mohol rozoznať tri dlhé stopy, ktoré zanechali vlkolakove pazúry na jeho tele. Draco siahol znova po jeho prútiku a skúšal si spomenúť na čo najúčinnejšie hojivé kúzlo. Namieril ním na Potterov bok a zamrmlúc ho sledoval, či to zaberie. Vydýchol si úľavou, keď ho prútik i teraz poslúchol a naozaj zastavil krvácanie.

Spokojne sa uškrnul, uvažujúc, čo ďalej. Rozhodol sa, že najlepšie bude zbaviť ho oblečenia. Preto ho vyzul a znova sa presunul na druhý koniec postele, aby mu mohol zobliecť už rozopnutú košeľu. Nešlo mu to práve najlepšie, pretože ako sa zdalo, košeľa nechcela poľahky opustiť Potterove telo. Draco si až teraz všimol, že jeho hruď je širšia, vôbec nie vyziabnutá ako by predpokladal. Jeho mocné plecia, šľachovité ramená obalené svalmi, štíhle, ploché brucho a jemné, tmavé chĺpky na hrudi, ktorej dominovali tmavoružové bradavky, to všetko robilo z Pottera muža, nie chlapca, ktorého poznal kedysi. Zaváhal, keď sa dostal k pracke na opasku a s tlmeným zavrčaním ju predsa len rozopol, stiahnuc mu nohavice cez štíhle boky, svalnaté stehná a ... Draco zahrešil, preklínajúc v duchu všetko a všetkých, ktorí mohli za to, že sa ocitol v tomto dome, v tejto situácii. Jeho úloha sa však ešte neskončila. Potreboval Pottera aspoň trochu umyť a zbaviť krvavých šmúh, ktorými bolo jeho telo posiate viac ako dosť. Zastonal, ale keďže si neustále pripomínal, že sa Potter ocitol v tejto situácii len kvôli nemu, lebo ho chránil, prekonal sa. Veď napokon, i tak to robil kvôli sebe. Nechcel ísť do Azkabanu. Za obvinenie z Potterovej vraždy. To bolo samozrejmosť. Veď kto by chcel hniť v špinavej, stuchnutej kobke, kde sa darí najviac ak prievanu a dementorom, kde je vaším najlepším priateľom myšlienka na skorú smrť? Striasol sa. Znova sa načiahol za prútikom, namieriac ho na Pottera, skúsiac ho očistiť kúzlom, no prútik znova štrajkoval.

„Do frasa aj s tým nepodareným drevom!“ zamrmlal polohlasne. „Môžem byť zrejme rád, že sa mi podarilo zneškodniť toho vlkolaka.“

„Teda ... doraziť,“ pomyslel si zazerajúc na muža ležiaceho v posteli. S ďalšou nadávkou odkráčal do kúpeľne, aby odtiaľ zobral misu, naplnil ju vlažnou vodou, zobral si uterák a vrátil sa späť do Potterovej izby, aby ho aspoň ako tak poutieral.

Jeho pohyby boli plynulé, pomalé a precízne. Dal si záležať na tom, aby to spravil čo najlepšie. Sledoval vlastnú ruku, ktorá kĺzala po zlatohnedej pokožke odstraňujúc zaschnutú krv. Hm, všimol si, že je Potter opálený. Zdalo sa mu, že oproti jeho pokožke žiari tá jeho nezdravo bledo. Iste, už ho stihlo trocha priškvariť, keď pracoval zoblečený do pol pása na slnku v záhrade, no nebolo to také ... ako by chcel, aby to bolo. Tak trochu mu závidel. Ani sám si neuvedomoval, že sa mračí čím ďalej, tým viac, keď zaschnutá krv, ktorú zmýval odkrývala jazvy na jeho hrudi. Niektoré menšie, iné zasa väčšie. Nebolo ich veľa, ale predsa. Premýšľal, či k nim prišiel pri všetkých tých stretnutiach s Voldemortom, alebo či niektoré získal i pri Metlobale. Uškrnul sa, skoro sa zasmejúc nahlas, keď si spomenul ako skončil skoro po každom zápase v nemocničnom krídle. Na to bol Potter vždy expert.

Stuhol, keď Harry znova zastonal. Ale nebolo to kvôli tomu, že zastonal, bolo to kvôli tomu, že ho volal.

„Draco,“ vydralo sa z jeho úst sotva počuteľne, ale on bol príliš blízko, aby to prepočul.

„Som tu. Som v poriadku. Aj ty budeš.“ Zamračil sa ešte viac. Ani netušil, prečo ho o tom potreboval uistiť. V duchu zaklial znova a ešte raz, keď si uvedomil, že príprava večere ostáva znova len na ňom. Merlin, ako len neznášal varenie! Znova však namočil handru do ružovkastej vody, sfarbenej krvou a pretočil Harryho na bok, aby skontroloval ako je na tom jeho chrbát. Našťastie bol v poriadku. Znova ho nechal ľahnúť si na chrbát a s čudným pocitom zadosťučinenia a spokojnosti cez neho pretiahol prikrývku. Keď si uvedomil, ako sa kochá pohľadom na jeho telo, začervenal sa tak, že aj červený lampión by bol proti nemu len slabou náhradou. Avšak to ho nedonútilo neprísť ho skontrolovať potom, čo bol vyliať špinavú vodu.

***

Harry sa prebral až večer na to, že ním niekto trasie. Nespokojne zavrčal. Bol taký unavený a niekto ho budil zo spánku. Bolo to nespravodlivé. Lenže, čo bolo v jeho živote také dokonalé? Zhola nič.

„Dočerta Potter, tak sa už preber!“ začul nahnevane vrčať Malfoya. „No sláva!“ odfrkol znova, keď zaklipkal očami.

„Čo ... čo sa stalo? Čo tu robíš?“ opýtal sa slabým hlasom. V hrdle mal neskutočne sucho. Načiahol sa k stolíku po svoje okuliare, ale Malfoy ho predbehol a sám mu ich založil. Harry bol z toho v rozpakoch.

„Nespomínaš si?“ zamračil sa Malfoy, ktorého tvár teraz videl veľmi jasne. „Jeden divý vlkolak, ešte divší, obrovský vlk a ja, vydaný im napospas, bez prútika.“ Snažil sa vykresliť čo najvernejšie situáciu. Samozrejme, veľmi svojsky.

Harry sa však stále naňho čudne pozeral a Draco zmĺkol, stiahnuc pery do tenkej linky. „Toto som asi prehnal,“ pomyslel si, netušiac, že sa červená znova.

„Vlkolak?“ zamrmlal Harry neprítomne a jeho myseľ sa pomaly rozjasňovala.

„Besný, divoký, skoro ma roztrhal v zuboch a ja som sa mohol brániť len sprostým rýľom, lebo tí ministerskí idioti mi zhabali prútik!“

Harry stále nič nepovedal. Zato naňho zízal a Draco si nebol istý prečo, no znervózňovalo ho to.

„Som rád, že sa ti nič nestalo,“ šepol Harry, civiac lačne na podnos s jedlom v jeho rukách. Aj v žalúdku mu zaškvŕkalo. Naozaj bol veľmi hladný. Zdalo sa mu, ako keby nejedol celé roky. Draco mu podnos zložil priamo na posteľ a otočil sa k stolíku, aby odtiaľ zobral ampulky elixíru.

„Uži to po jedle,“ prikázal mu a odkráčal preč, mysliac len na to, aby bol od toho bláznivého chrabromilčana čo najďalej. V dverách sa však zastavil a pozrel sa naňho. „Potter?“

Harry k nemu vzhliadol, dokonca prestal prežúvať. „Áno, Draco?“

Bolo zvláštne, ako mäkko vyslovil jeho meno. Žalúdok sa mu zachvel, akoby sa mu v ňom roztrepotal kŕdeľ motýľov. „Ďakujem,“ zamumlal nervózne a zmizol za dverami.

Len čo sa Harry dosýta najedol – a mimochodom, nebolo to vôbec zlé – užil elixíry a zaspal. Obzvlášť tvrdo. Preto nevedel, že Draco ho bol ešte raz skontrolovať a dokonca odpratal podnos s prázdnym tanierom.

Chvíľu len tak stál pri jeho posteli a jeho oči kĺzali po Potterovom nahom ramene a časti odkrytej hrude hore krkom a dlhšie sa zastavili na jeho tvári a jazve.

„Aké môže mať tajomstvá, dočerta!“ pomyslel si, keď sa otočil na päte, rozhodnutý opustiť miestnosť. Rozhodol sa však nechať špinavý riad napospas vlastnému osudu. Všetko čo spravil bolo, že ho nechal v drese a on sa celkom pokojne odobral do knižnice. Bola to jeho obľúbená miestnosť v celom dome. Dlho si prezeral kožené zväzky kníh, hľadajúc niečo, čo by ho naozaj zaujalo, kým nenatrafil na starú zbierku elixírov. „Elixíry všetkých druhov,“ stálo na jej starej, ošúchanej, čiernej väzbe. Zobral ju do ruky priam s posvätnou úctou. Elixíry. To jediné, na čom mu skutočne kedy záležalo. Jediné, čo kedy miloval. Ak sa to dalo nazvať takto vzletne. Tvár mu zastrel mrak melanchólie. Ako dlho už nijaký nepripravil? Od kedy bol tu?

„Asi tak nejako,“ pomyslel si zamračene. Sadol si za Potterov písací stôl a listoval knihu uvažujúc, či nemá ten zjazvenec v tomto sídle nejakú miestnosť na ich prípravu. Pokiaľ vedel, zatiaľ na žiadnu nenaďabil. Okrem toho, pripadalo mu to smiešne, dávať do kopy Pottera a elixíry. Bol v nich síce obstojný, ale v tomto vynikal viac on ako Potter. Ak nerátal tú malú, kučeravú vševedku Grangerovú. Oprel sa v kresle a zatvoriac knihu, pohladil ju rukou po jej obale, nežne ako svoju milenku. Zahľadel sa do plameňov ohňa v kozube a uvažoval, čím si vyplní voľné dni, keď sa priblíži zima. Aj tak boli ešte len v polovici septembra, takže tieto úvahy boli bez tak bezpredmetné. Podišiel k oknu vedúcemu do záhrady a spokojne si ju obzeral zaliatu mesačným svitom. Vyzerala omnoho lepšie ako keď sem prišiel. Veď bodaj by aj nie, keď ju upravil. Popravde, viac sa v nej párať ani nebolo potrebné. Okrem toho, po tom, čo sa prihodilo dnes poobede, nevedel, či sa odhodlá ešte niekedy vôbec vyjsť von.

„No, či chce, alebo nie, bude mi musieť pár vecí ozrejmiť,“ zašomral si popod nos a rukou si prehrabol plavé vlasy.

***

 

Harry vstal skoro ráno. Bolo ešte len šesť hodín a on už sa tmolil po dome. Najprv sa osprchoval. Uvažoval, či by si nemal i oholiť, ale napokon sa na to vykašľal. Jeho spánok bol nepokojným. Nijako krajšie sa to nazvať nedalo. Stále uvažoval nad tým, čo sa prihodilo a bál sa, ako to mohlo skončiť, keby si nevšimol toho vlkolaka včas. Bol taký ľahkovážny, že nemal nastavené ani ochranné kúzla na pozemkoch. Len čo sa obliekol, vzal do ruky svoj prútik a rozhodne vyšiel von, zamieriac až k najzadnejšej časti záhrady, odriekavajúc cestou tam ochranné kúzla, všetky, na ktoré si len spomenul a pridal ešte i nejaké vlastné. Musel zabrániť tomu, aby sa to viac neopakovalo. Musel udržať Draca v bezpečí. Jedna vec bola, že útočili naňho, to by ešte pochopil. Ale prečo zaútočili za bieleho dňa na Draca, to si nevedel vysvetliť.

Len čo to dokončil, vrátil sa do domu, zamieriac priamo do kuchyne. Bol taký hladný, že by zjedol čokoľvek. Najprv sa však postaral o špinavý riad v dreze. Uškrnul sa, keď si spomenul na to, ako mu Draco zlostne vyhodil na oči, že nie je žiaden domáci škriatok a nebude mu robiť slúžku. Naproti tomu sa oňho včera postaral, čo by Harry rozhodne neočakával. Dokonca znova varil. Harry si uvedomil, že ak budú chcieť spolu vychádzať, mali by si stanoviť nejaké pravidlá, ktorých by sa dodržiavali, aby nedochádzalo k žiadnym nezhodám. Nechcel sa s ním hádať, no Draco bol občas taký nevyspytateľný a mĺkvi, že i taká hádka bola pre Harryho príjemne osviežujúca. Mal rád zvuk jeho hlasu, hoci bol často urážlivý. Mal rád strohý, občas meravý postoj jeho tela, keď si s niečím nevedel dať rady. Mal rád farbu jeho sivých očí, dokonca oceľovú, keď sa hneval. Páčil sa mu tvar jeho úst, jeho hrdé držanie tela, jeho ľahká chôdza, jeho plavé vlasy ... proste všetko. A o to všetko skoro včera prišiel. Ale na vine bolo to idiotské rozhodnutie Wizengamotu, dosiahnuť u Draca akési polepšenie tým, že mu ho zavesia na krk. Veď nespravil nič strašné. Nikoho nezabil. Len bránil zašlú česť ich rodiny.

Práve vtedy, keď uvažoval nad tým, že sa znova skúsi pozhovárať s ministrom, zaklopala na okno sova. Harry jej otvoril. Vedel, že je to jedna z tých ministerských, podľa malého odznaku, ktorý jej visel na šerpe okolo krku. Odmotal jej z nôžky list, keď ju k nemu poslušne natrčila a hneď odletela. Prečítal si ho. Bol od samotného ministra. Dnes poobede chcel prísť na návštevu. Bola to však skôr kontrola. Chcel vedieť ako si vedie Malfoy.

„Dobre,“ pomyslel si Harry. Keď teda príde, aspoň za ním nebude musieť chodiť. A skúsi s ním znova prebrať Malfoyov prípad.

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

kawaii

keishatko,2. 1. 2012 3:17

pani ten vlkodlak ma trochu vydesil ale Harry si s ním našťastie poradil...zaujímalo by ma prečo Draca Harryho prútik poslúchne a zas potom nie...

:)))

nadin,21. 10. 2009 19:10

Dočkala som sa kapitoly!! Mäkne nám, Draco... A čo chce minister?? Už aby bola ďalšia kapitola...

:-D

Saskya,17. 10. 2009 13:06

peknučkééé :-D

:))

nadin,12. 10. 2009 15:25

Vedela som, že sa mení na vlka! Draco musel byť hotový strachom, ale záchrana sa našla!
Zmiznutie Harryho a Hermiony je čoraz záhadnejšie! Runa?
Už teraz sa teším na pokračovanie!