V službách jeho lordstva - 7. a 8. kapitola
7. kapitola
Nič nechápeš!
Harry sedel v salóne, hľadiac ako obyčajne do plameňov kozuba. Neprítomne počúval Kingsleyho, ktorý mu rozprával najnovšie novinky.
„Harry?“ opýtal sa napokon, keď naňho uprel svoje tmavé oči. Azda ešte tmavšie ako bola jeho ebenová pokožka. „Deje sa niečo?“
„Ale nie,“ pokrútil hlavou, oprúc sa lakťami o kolená a podoprúc si jednou rukou bradu. „Vlastne ... chcel som s tebou znova prebrať ten Malfoyov trest.“
„Prečo? Stalo sa medzi vami niečo? Alebo sa ti zdá mesačná finančná kompenzácia málo? Môžeme to napraviť?“ opýtal sa podozrievavo starší muž.
Kiež by, pomyslel si Harry nešťastne.
„Ale nie. To s tým nesúvisí. Ide o to, že si skutočne nemyslím, že je to vhodná forma trestu,“ odvetil prirýchlo a Kingsley sa zamračil.
„Mali sme ho teda poslať do Azkabanu? Trval si na tom, že je to príliš krutý trest a dali sme ti za pravdu. Iste, vzali sme do úvahy, že vo všetkých tých prípadoch napadnutí sa len bránil. Seba a svoju matku, ale ...“
„Necháp ma zle, nechcem meniť svoje rozhodnutie, to nie, ale proste si nemyslím, že môj dom by mal slúžiť ako nejaké Nápravno-výchovné zariadenie, to je všetko. A okrem toho, ty sám vieš, ako k sebe máme s Malfoyom ďaleko. Nemyslím si, že by mu tu ten pobyt prospel.“
„Ja si to naopak myslím. Ten chlapec nikdy nemal svoj vzor a ty si skvelým príkladom toho, ako človek dokáže premôcť osud,“ odvetil spokojne minister.
Harry sa zasmial, ale nebol to veselý smiech. Vyznel skôr zúfalo. „Ja a vzorom? Jeho vzorom? Prepáč, ale zrejme si sa pomiatol!“ vyprskol.
„Harry, nedonútiš ma zmeniť rozsudok Wizengamotu, s tým jednoducho nerátaj. Podľa mňa má Malfoy šancu. Chcem, aby získal inú perspektívu, aby videl svet okolo seba i z iného uhla pohľadu. Naozaj si myslím, že má viac ako dobrú šancu začať znova a oveľa lepšie.“
„Prečo to nechceš pochopiť? Nepýtali ste sa ma na môj názor! On tu nemôže ostať!“ zvolal Harry tentoraz rozhorčene. Dokonca vyskočil z kresla, taký bol nahnevaný.
„Harry,“ skúsil ho osloviť, ale Harry len pokrútil hlavou.
„Nie! Nemôže tu byť! Jednoducho je to neprijateľné!“
„Harry, je mi to ľúto, ale stalo sa. Viem, že to zvládneš,“ povedal King s úsmevom na perách a vstal zo svojho miesta na gauči. „Budem musieť ísť. Ak by sa náhodou niečo stalo, len mi daj vedieť. Dovidenia, Harry,“ pozdravil ho a skôr ako si Harry stihol uvedomiť, minister schmatol za hrsť letaxu a odmiestnil sa preč.
Harry zvesil plecia a znova si sadol do kresla, kde sedel i predtým, schovajúc si tvár v dlaniach. Jeho dnešné stretnutie s ministrom nedopadlo tak, ako očakával.
***
Draco sa vrátil dovnútra skôr. Bol zvedavý, čo tu minister chcel. Samozrejme, že s ním prehodil pár slov, kým bol v záhrade, ale dnes mu do reči veľmi nebolo. Dokonca sa neštítil ani odpočúvať ich rozhovor, no začul len jeho koniec. Keď počul zosilnený zvuk plameňov, ktoré pohltili ministra pri odchode letaxovou sieťou, chcel vybehnúť na poschodie, ale Harry v tej chvíli otvoril dvere a vyšiel na chodbu. Chvíľu na seba zarazene civeli.
„Počúval si?“ opýtal sa Harry a Draco sa zamračil ešte väčšmi.
„A čo ak hej? Prekľaješ ma?“ opýtal sa zádrapčivo, ale Harryho to nevyviedlo z miery.
„Je niečo, čo by si rád na večeru?“ spýtal sa miesto toho, no postrehol, ako Dracova tvár ešte viac potemnela.
„Čo máš za problém, Potter?“ vyblafol naňho, zovrúc ruky v päsť.
Harry nechápal, čo tým myslí. „Čo?“
„Nehraj sa na svätého, do frasa s tebou! Myslím, čo máš za problém so mnou!“
Až vtedy Harrymu zapálilo a docvaklo mu, o čom celé to Malfoyovo vystúpenie je.
„Malfoy, zle si to pochopil!“ zvolal Harry trochu nahnevane.
„Som predsa zasraný Slizoličan, zabudol si?“
Harry naňho civel ako na prízrak. „Malfoy, ja som ne ...“
„Nesnaž sa mi klamať! Na to si slaboch Potter! A aj tak by som ti nikdy neuveril! Proste sa s tým nauč žiť! To je to, čo skúšam i ja!“ odvrkol. „Lord Potter!“ A posmešne sa mu poklonil, len aby ho ešte viac ponížil, aby mu ukázal ako ním opovrhuje.
„Nevolaj ma tak,“ hlesol Harry, zízajúc naňho, akoby ho videl prvý raz v živote.
„Samozrejme, že nebudem. Tebe ten titul vlastne ani nepatrí,“ povedal bridko.
„A tebe asi áno, čo?“ vrátil mu Harry.
„Určite. Ja nie som žiadny špinavý humusácky pankhart, Potter!“ Draco si odfrkol, uvažujúc, či to neprehnal. Nevedel, odkiaľ sa v ňom vzala všetka tá zlosť tak odrazu. Nechcel si to pripustiť, ale keď začul ako Potter doslova žobre o to, aby minister zmenil jeho rozsudok, zasiahlo ho to viac, ako by si pripustil. Robil mu tu otroka a ešte mu i zavadzal? Nielen, že Potter urazil jeho hrdosť, musel odhodiť i vlastnú pýchu a i tak s ním jednal ako s .. ako ... Ani sám nevedel ako! Ale iste to bolo horšie ako také správanie sa k obyčajnému domácemu škriatkovi.
„Napadlo ťa vôbec niekedy, že i ty si musel mať nejakých muklov v tej svojej všiváckej rodine? A možno dokonca šmuklov! A teraz sa tu vystatuješ nejakým blbým titulom a čistou krvou! Ešte stále sa držíš tých poondiatych predsudkov?“
„Možno som mal muklov, či šmuklov v rodine, možno áno. Ale z nás dvoch som ja ten čistokrvný, kým ty si obyčajný ...“
Kým sa Draco stihol spamätať, ocitol sa pritlačený chrbtom k stene, s Harryho lakťom pod krkom. „Ani to nevyslov, Malfoy!“
„Pusť ma,“ zasipel Draco. „Dusíš ma!“
Harry ho okamžite uvoľnil, poodstúpiac o pár krokov vzad. Nie, preto, že by sa ho zľakol, zľakol sa sám seba, svojej sily a pocitov, ktoré sa v ňom rozvírili v jeho tesnej blízkosti. Zalapal po dychu, keď sa jeho hruď pritlačila o tú Dracovu. Mohol cítiť na tvári jeho teplý dych. Mohol zreteľne počuť tlkot jeho srdca, o niečo zrýchlený ... Obaja na seba zmätene civeli, zatiaľ čo si Draco trel boľavé hrdlo a nemal ani potuchy o Harryho protichodných pocitoch. Díval sa, ako Harry od neho poodstúpil ešte viac, zatvoriac oči a zatnúc ruky v päsť. Nepochopil ho správne, nemohol.
„Správne Potter, len sa drž odo mňa čo najďalej, tak? Veď som len obyčajný smrťožrútsky bastard, tak prečo by sa ti nemalo priečiť žiť so mnou pod jednou strechou, i keď za tých krátkych, poondiatych šesť mesiacov!“ vyprskol priškrteným hlasom a vybehol z miestnosti.
Harry mohol počuť jeho dupanie na schodoch a hlasné plesnutie dverí na jeho izbe, kde sa zavrel. Ešte teraz sa chvel. Napokon odišiel do kuchyne, sadol si k oknu a uvažoval, čo spraviť. Vedel, že by mal Dracovi vysvetliť aspoň niečo, čo sa deje v tomto dome, ale ... neboli si blízky, neboli priateľmi. Ich momentálny vzťah by sa nedal označiť inak ako nútení spolubývajúci. Ale aj keď bol Draco jeho spolubývajúci, mal by vedieť aspoň časť z toho, čo Harry tak starostlivo tajil.
***
Keď sa po dobrej hodinke vybral na poschodie, zaklopal rovno na dvere Dracovej izby. Hoci si nebol istý, či s ním vôbec prehovorí.
„Draco?“ ozval sa opatrne, snažiac sa zachytiť i ten najmenší zvuk spoza jeho dverí. Ale nepočul nič. „Večera je na stole,“ dodal, keď sa stále neozval. Oprel sa chrbtom o stenu vedľa jeho dverí a povzdychol si. Prečo to práve on musel mať v živote také ťažké?
„Draco? Nie si hladný?“ skúsil znova, no odpoveďou mu bolo znova len ticho. „Nemusíš kvôli mne držať hladovku. Viem, že sa hneváš a možno máš právo, ale ...“
„Sklapni Potter!“ ozvalo sa konečne a Harry sa usmial.
„Tak predsa len nejaká reakcia,“ pomyslel si spokojne. „Môžeme sa o tom porozprávať, ale poď von, kým tá večera celkom nevychladne.“
„Strč sa aj so svojou poondiatou večerou!“ zavrčal.
„Ako chceš, ale myslel som si, že máš rád čokoládové palacinky,“ zahundral, dosť nahlas, aby to počul.
Na tvári sa mu objavil spokojný úsmev, keď začul kroky a vzápätí sa dvere máličko pootvorili.
„Palacinky?“ opýtal sa ešte raz, akoby sa chcel uistiť. Ale Harry vedel, že rozumel každému slovu, tak iba prikývol.
„Čokoládové?“
Harry znova prikývol.
„Keď budú studené ... nebudú už také dobré,“ povedal Draco, akoby sám pre seba a po očku pozrel na Harryho. No on si už vykračoval chodbou mieriac k schodisku, aby sa mohol navečerať i on.
Draco to svoje trucovanie vzdal. Popravde, bol hladný ako vlk a tak ho s hlbokým povzdychom nasledoval. Najedol sa dosýta. Rozvalil sa na kuchynskej stoličke spokojne ako sýty kocúr, olizujúc si ústa od zvyškov čokolády. Harry by bol dal čokoľvek, keby ho mohol zbaviť tej čokoládovej šmuhy na hornej pere vlastnými ústami. Merlin, ako sa mu len ten svetlovlasý chlap sediaci oproti, tváriaci sa tak blažene páčil. Žalúdok sa mu nepríjemne stiahol a on sa zamračil. Vedel, že by to nemal odkladať a tak začal.
„Mali by sme si pohovoriť,“ začal s vážnou tvárou, zhľadúvajúc tie správne slová.
„O čom? O počúvaní za dverami? Chceš mi nanútiť lekcie slušného správania?“ odvrkol, ale nie príliš povýšenecky.
Harry zavrtel hlavou. „Nie, je mi ľúto, že si počul, čo som povedal.“
„Mne nie. Aj tak dlhé roky viem, čo si o mne myslíš. Napokon, čo iné sa dalo čakať, však? Nikdy sme neboli priateľmi, tak prečo by sme nimi mali byť teraz,“ riekol posmešne, no výraz jeho tváre sa vôbec nezhodoval s tónom jeho hlasu.
„Možno mi neuveríš, ale vôbec by som nenamietal, keby sme nimi boli,“ povedal Harry opatrne, skúmajúc jeho reakciu.
„To ti tak uverím!“ odfrkol.
„Ja neklamem, Draco. Ale chápem to. Prečo by si sa mal priateliť s niekým, kto nemá čistú krv, hm? Toto stálo medzi nami od samého začiatku. Problém s čistokrvnosťou.“
Draco sa zamyslel. Iste, Potter mal pravdu, ale nebol by to priznal.
„Naozaj je mi ľúto, že si to počul, hlavne, keď som to tak nemyslel,“ riekol skrúšene. Harry posmutnel. Mal dosť problémov na to, aby sa hádal ešte i s ním. A to vôbec nechcel.
„A ako si to teda myslel?“
„Ty to vôbec nechápeš, čo? Veď prečo by si aj mal ...“
„Nechápem. Očividne. Veď som len obmedzený smrťožrút.“
„Draco prestaň! Aj tak si nikdy nijakým smrťožrútom nebol!“ odsekol Harry podráždene.
„Ale ba? A toto je čo?“ zvolal, rozopnúc si gombík na rukáve košele a odhalil pred ním predlaktie ľavej ruky.
„To je len stupídne tetovanie,“ odvetil Harry, ani sa na to nepozrúc. „A nechaj ma dohovoriť! Si taký tvrdohlavý!“
„A čo keď som? Vaše lordstvo je príliš jemnocitné, aby to znieslo?“ posmieval sa mu Draco.
„Malfoy, došľaka, nechaj ma to konečne vysvetliť! Keby si nebol taký do seba zahľadený obmedzenec, pochopil by si, že mám o teba strach, ty hlupák! Pochopil by si, že len kvôli tomu som žiadal ministra o zmenu trestu, aby sa ti tu nič nestalo! Len som ťa chcel chrániť!“ vykričal, vstanúc zo stoličky tak prudko, až ju prevrhol.
Draco naňho vypliešťal doširoka otvorené oči. Nemohol uveriť tomu, čo Potter práve v hneve povedal. On ho chcel len chrániť? Vari sa svet práve obrátil hore nohami?
Harry dychčal, rukami sa stále opierajúc o stôl. Jeho výraz bol divoký i odhodlaný. Oči mu spoza rámov okuliarov iskrili. Vyzeral tak príťažlivo, dokonca, i keď mal na tvári niekoľkodňové strnisko. Draco naprázdno prehltol. Prečo sa mu zdal Potter príťažlivý? Do trolla s tým všetkým!
Harry sa upokojil, privrel oči, prerývane sa nadýchol a opraviac stoličku, znova si sadol. „Ako už vieš, mením sa na vlka,“ prehovoril znova o poznanie pokojnejšie. „Som animágus. Ale moja premena je ... povedzme zvláštna. Niektorí vravia, že jedinečná, ale ja mám radšej to slovo - zvláštna. Ide o to, že počas premeny na vlka sa moja ľudská podstata dostáva do pozadia, presne ako u zvieraťa. Je to čudné, ale je to charakteristická črta vlkolaka. Preto užívam pri premene i protivlkolačí elixír, no nie vždy ho stihnem užiť.“ Harry zdvihol zrak a pozrel sa na Draca. Ten tam stále sedel bez pohnutia, upierajúc naňho tie svoje prekliato nádherné sivé oči. Vzdychol si. „Nechcem byť tým, kto ti ublíži. Bojím sa, že keď sa ocitnem premenený v tvojej blízkosti, mohol by som ti ublížiť a to nechcem. Rozumieš? Ďalšou záhadou je, prečo si z tých nocí, keď som premenený nič nepamätám, ale zrejme i to súvisí s potlačením ľudského vnímania. Okrem toho, to čo sa stalo, s tým vlkolakom ... možno to nebude jediný pokus. Čo ak práve vtedy nebude tu, aby som ťa mohol ochrániť? Neodpustil by som si, keby sa ti niečo stalo.“
Draco len sedel, civel naňho a počúval, vstrebávajúc tie slová do seba, akoby bol hubovitá špongia a Harryho slová mláčka vody. Len nejasne mu dochádzalo, čo mu práve Potter povedal. On ho chcel len chrániť? Hoc i pred sebou? Stále to nechápal. Doteraz sa oňho okrem otca a matky nestaral celkom nik. Nikomu na ňom nezáležalo. A teraz sa dozvie, že ho Potter chce chrániť ... Čudné zistenie. Bol tak vyvedený z miery, že sa spýtal tú najbizarnejšiu vec.
„Prečo si spravil čokoládové palacinky?“
„Vedel som, že ich máš rád,“ priznal Harry popravde a Draco ledva prikývol. Opustil kuchyňu bez ďalších slov, pohrúžený do vlastných myšlienok a pocitov. Nových pocitov, ktoré ho celkom uchvátili a zmiatli, pocitom, vďaka ktorým sa cítil tak akosi povznesene. Ako ľudská bytosť, ktorá kráčajúc tmavým tunelom objavila na jeho konci konečne svetlo ...
„A mimochodom, zajtra ráno tu príde Kreatcher. Očakávam, že sa k nemu budeš správať úctivo,“ stihol povedať Harry, kým mu Draco zmizol z dohľadu.
8. kapitola
Seamusov bozk
Vonku bolo daždivé počasie. Dracovi sa v to ráno ani len nechcelo vyliezť z postele. Atmosféra v dome počas posledných dní bola ... No áno, celkom pokojná. Lepšie by to označiť nevedel. Kreatcher im varil, čo Draca nesmierne potešilo, hoci aj Potter varil dobre. No taký domáci škriatok im ponúkol viac chodov, takže si Draco mohol vybrať to, na čo mal vlastne chuť.
Znudene si pretiahol v posteli stuhnuté telo a pozrel sa na hodiny. Bolo len pár minút po ôsmej. Pomyslel si, že keby bolo doma, vyspával by dlhšie. Minimálne o hodinku. Lenže tu sa mu akosi nežiadalo vylihovať. Vstal a prešiel k oknu, aby ho pootvoril a vpustil do izby čerstvý vzduch. Schladilo sa. Nad lesom sa vznášal biely opar a stále mrholilo. Dnes ho teda práca v záhrade určite nečaká. A to znamenalo len jedno. Ďalší nudný deň. Striasol sa, keď ho ofúkol studený vietor z pootvoreného okna. Prebehol cez izbu, aby si natiahol tričko, lebo spával len v pyžamových nohaviciach, ako bolo uňho zvykom.
Len čo sa prezliekol a umyl, zišiel do kuchyne, aby sa naraňajkoval. Všade bolo ticho, ak opomenul to, že Kreatcher hrkotal s kuchynským riadom, keď mu pripravoval raňajky.
„Ďakujem, Kreatcher. Dám si len hrianky,“ povedal, keď sa ho škriatok opýtal, čo by rád raňajkoval. Sedel za stolom s podopretou bradou a počúval okolité zvuky. Pozoroval škriatka pri práci a premýšľal, čo by dnes mohol robiť. Premýšľal nad tým ešte aj vo chvíli, keď pred neho škriatok položil tanier s jedlom a aj vtedy, keď sa s chuťou pustil do svojich raňajok.
Keď mu z opačného konca hrianky, ktorú držal v ruke skĺzol jahodový džem na ruku, potichu zaklial, položil hrianku späť na tanier a olízal si ruku. Netušil, že Harry stál v tej chvíli za ním a s výrazom utrpenia v tvári sa otočil na päte, stratiac sa späť v chodbe. Draco sa síce otočil, ale až keď začul tiché, vzďaľujúce sa kroky. Iba mykol ramenom a pustil sa znova do jedla. Vypil i svoju rannú kávu a prečítal si dokonca i najnovšie vydanie Denného proroka, keď na okno zaklopala sova. Doslova vyskočil zo stoličky s úsmevom na tvári. Vedel, že je to ich sova. Malfoyovská sova. Odmotal jej list z nôžky a chvatne si ho prečítal. Ako si mohol myslieť, písala mu matka. Poznal jej krasopis veľmi dobre. Pýtala sa ho ako sa má, či sa to tam dá vydržať, či naňho Potter nie je veľmi prísny, či drzý a povzbudzovala ho, aby len vydržal, že mu ostával iba päť mesiacov.
Aj tak sa mu to zdalo dosť. Vlastne viac ako dosť. Poskladal list a rozhodol sa odniesť ho do svojej izby. Keď sa ocitol pri schodoch, začul akýsi buchot a zastal. Vedel, že jediný, kto tam môže byť a robiť hurhaj, je Potter. Nevidel však dôvod, prečo by sa mu mal vyhýbať. Uškrnul sa a lenivým krokom si to namieril do knižnice, odkiaľ začul ten zvuk.
Vošiel do miestnosti, no nepozdravil prvý. Ležérne sa oprel plecom o dvere, premerajúc si miestnosť pohľadom, akoby sa rozhodoval, či vôbec vstúpi. Zachytil Potterov pohľad a kývol mu hlavou.
„Dobré ráno,“ počul zaznieť Potterov hlas. Videl, ako zmätene zažmurkal a potom sa znova sklonil nad akúsi knihu. Pobavilo ho to. Z nejakého neznámeho dôvodu sa Potter v jeho prítomnosti cítil nesvoj. A on bol rozhodnutý zistiť prečo. Toto bola v posledných dňoch jeho obľúbená zábava. Pokúsiť sa vyviesť Pottera z miery a vyňuchať tie jeho prekliate tajomstvá.
Napokon prešiel k policiam s knihami vysokými skoro až po strop a chvíľu ich prehľadával očami, kým sa po jednej nenačiahol. Sadol si k vedľajšiemu stolu, ale tak, aby mu nič nebránilo hľadieť na Pottera priamo. Preto sa oprel chrbtom o stenu a nohy si vyložil na druhú stoličku. Potešil sa, keď zbadal, ako si Harry nervózne poposadol. Vrhol naňho krátky pohľad a znova ho zapichol do tej svojej knihy.
Draco však nevydržal takto sedieť dlho. Zistil, že kniha, ktorú si vybral je nudná a on sa chcel predsa zabaviť. Preto sa napokon ozval.
„Čo to robíš?“
Harry si ani nevšimol, kedy vstal a prešiel za jeho chrbát, nakúkajúc mu zvedavo do papierov.
„Ja ... ja ... určite by ťa to nezaujímalo,“ odvetil vyhýbavo, ale Draco sa nehodlal len tak ľahko vzdať.
„Veď sa pýtam, či nie?“ odsekol.
„Sú to staroveké runy. Snažím sa nájsť jeden symbol,“ odvetil s povzdychom. „Zatiaľ bezúspešne.“
„A aký to je symbol?“
Harry mu ukázal kus pergamenu, kde si načrtol symbol, ktorý bol objavil na lúke, kde sa Hermiona s Ronom zdržiavali, predtým, že zmizli.
„To je symbol pre pomoc, to si nevedel?“ opýtal sa Draco bez zaváhania a Harry sa naňho so záujmom pozrel.
„Ako to vieš?“ Nie, že by mu neveril, len sa potreboval uistiť.
„Jednoducho. Študoval som runy a vravím ti, toto je symbol pre pomoc. Alebo skôr pre volanie o pomoc.“
Harry sa zamyslel, hľadiac na ten kus pergamenu. On runy neštudoval. Vlastne mal len pármesačný kurz, v rámci aurorského výcviku, ale nebavili ho a nebol v nich dobrý. Veril Malfoyovi. Prečo by nie? Vedel, že bol rovnako dobrý v runách ako Hermiona. Vedel to od nej. Vždy ju to poriadne rozčuľovalo a preto sa učila priam krvopotne, len aby ho jedného dňa mohla tromfnúť. Zavrel oči a prstami si potrel boľavé spánky. Mal toho dosť. Ani dnešná noc mu nepriniesla pokojný spánok a on už nevedel, čo so sebou robiť.
„Prečo si sa vlastne neoženil s tou malou lasicou?“ vyrušil tok jeho myšlienok znova Draco, zmeniac tému rozhovoru.
Harry naňho nepekne zazrel, no Malfoy sa len pousmial. Na jeho prekvapenie sa však ospravedlnil. V očiach mal však šibalskú iskru, preto si Harry zaumienil, že pred ním musí byť na pozore.
„Nemohol som,“ odvetil jednoducho.
„Priznaj sa, že ťa nechcela. Zrejme si otrasný milenec, však?“ dobiedzal Draco a na Harryho smolu sa jeho tvár zapýrila. Draco sa spokojne zasmial.
Harry naňho zazrel kútikom oka. Malfoy by bol zrejme šokovaný, keby vedel pravdu, ale on mu ju rozhodne na nos vešať nechcel a ani po tom netúžil. Hoci mal sto chutí ...
„Harry, len pokoj,“ pomyslel si v duchu, zovrúc ruky v päsť a znova ich vzápätí uvoľniac.
„Nebolo to v tom, Malfoy, ak to už musíš vedieť. Zistili sme, že ... že sa naše cesty uberajú rôznym smerom,“ povedal pokojne.
Draco sa uškrnul a jeho výraz naznačoval: „Hovor si čo len chceš, neskočím ti na to.“
Harry prevrátil očami. „Je mi jedno, čo si myslíš,“ zahundral porazenecky.
„Vlastne som počul, že sa dala dokopy s tým pankhartom Thomasom. Budú utešený párik, len čo je pravda,“ posmieval sa, ale robil to len preto, aby trápil Harryho. Myslel si, že keď mu pripomenie bývalú priateľku, Harry bude žiarliť, možno sa i nahnevá a vytrhne sa z toho svojho stoického pokoja. „Vieš, vraví sa, že černosi ho majú ... no ... väčší,“ povedal, na čo Harry doslova vyskočil zo stoličky, prevrhnúc ju. Vyšiel bez slova z miestnosti, vezmúc si so sebou svoju knihu i ten kus pergamenu, keď obaja začuli známy zvuk vzbĺknutých plameňov kozuba. Niekto práve prišiel.
„Harry?“ jasný, sýty barytón sa rozľahol chodbou, volajúc jeho meno.
Harry ustrnul v pohybe, zastanúc medzi dvermi ako soľný stĺp. „Len on mi tu teraz chýbal,“ pomyslel si skrúšene.
„Harry!“ zavolal hlasnejšie a Harry nevnímal nič, len teplý dych, ktorý ucítil vzadu na svojom krku, keď si zaňho Malfoy zvedavo stúpol.
„Kto to je?“ opýtal sa, ale Harry neodvetil.
„Seamus, tu som,“ odpovedal a do chodby vstúpila vysoká, plecnatá postava.
Draco ho spoznal. Ani toho chrabromilčana neobľuboval a preto sa radšej vrátil do knižnice, aby si našiel lepšiu knihu na čítanie a stratil sa v svojej izbe.
***
Harry zamieril do svojej pracovni, na druhom konci chodby. Mal šťastie, že bol tento dom taký rozľahlý. Až keď sa za nimi zavreli dvere, Harry si vydýchol úľavou.
„Dúfam, že nejdem nevhod,“ ozval sa Seamus neisto, obzerajúc si ho.
Harry pokrútil hlavou a prešiel k barovej skrinke. Nerád pil, ale dnes to potreboval. Najprv tie Malfoyove poznámky a teraz sám Seamus osobne. „Do kotla!“ zanadával v duchu.
„Dáš si?“ opýtal sa ho, ani naňho nepozrúc.
„Dvojitú,“ odvetil jeho bývalý spolužiak i priateľ. Ale nesadol si. Stál tam nerozhodne, nevediac, čo spraviť, alebo povedať prv. „Takže je to pravda,“ poznamenal na koniec.
„Čo?“ ozval sa Harry, podal mu pohár a obsah svojho pohára vyprázdnil na jeden dúšok.
„Že je tu. Myslel som, že je to len zlý vtip. Ale nie, oni ti ho sem skutočne dali. Alebo si ...“ nevedel, či to chce vedieť naozaj. Sám vlastne nevedel, prečo sem prišiel.
Harry pokrútil hlavou. „Nie. Nemám s tým nič spoločné, ak chceš vedieť. Minister si myslí, že potrebuje dobrý príklad, aby sa mohol pozrieť na život i z iného uhla.“
„Pekná somarina,“ odfrkol si Seamus a položil svoj nedotknutý pohár na stôl. „Chýbaš mi,“ vyhŕkol odrazu, pristúpiac k Harrymu, ktorý postával pred oknom.
„Seamus, ja ...“ Harry nepokojne zastonal, keď ucítil ako ho objal. Jeho ruky sa ocitli na jeho hrudi a poľahky vkĺzli do výstrihu svetra, kým sa ústami prisal na Harryho krk, tlačiac sa svojim telom na jeho chrbát.
„Merlin, ako mi len chýbaš,“ zavzdychal Seamus, uchopiac perami jeho ušný lalôčik, jemne ho zaťahajúc zubami. Sal ho a láskal, dokonca mu vnoril jazyk do ucha a Harry sa zachvel, keď ucítil na svojej pokožke jeho horúci dych.
„Seamus,“ zaševelil a dovolil, aby ho jeho bývalý priateľ otočil tvárou k sebe, aby sa prisal perami na jeho ústa a aby svojim jazykom vkĺzol do jeho úst. Cítil, ako sa Seamusovo pevné telo tlačí na to jeho, ako sa jeho ruky pokúšajú dostať cez jednotlivé vrstvy oblečenia, ako sa jeho vzrušenie tlačí na jeho bedrá.
Len s námahou ho od seba odtlačil. „Prestaň!“ zavrčal, zbierajúc v sebe zvyšky sebaovládania.
„Prečo?“ Seamus dýchal rovnako prerývane ako on. Hruď sa mu prudko dvíhala i klesala.
„Je koniec, mal by si to akceptovať,“ zdôraznil Harry.
„Takže sa nič nezmenilo?“ opýtal sa sklamane. „Stále ... stále ku mne nič necítiš?“
Harry počul bolesť v jeho hlase, videl sklamanie v jeho modrých očiach, ale nemohol inak. „Je mi to ľúto. Nič sa nezmenilo.“
„Do frasa! Harry!“ zaklial, vojdúc si rukami do vlasov. „Veď aj tak ťa nežiadam, aby si ma miloval! Stačí mi, keď budeš so mnou! Keď budeš patriť do môjho života!“
„A nepatrím? Som v tvojej minulosti, prítomnosti a možno budem i v tvojej budúcnosti,“ povedal ticho.
„Vieš ako to myslím! Nechcem ťa iba ako svojho kamaráta! Chcem ťa do svojej postele! Ak už nemôžem mať tvoje srdce, tak chcem aspoň teba!“
„Nemôžeš mať jedno bez druhého, Seamus, to nejde,“ riekol Harry, opravujúc si porozopínaný sveter a košeľu vykasanú z nohavíc.
„Láska ... láska môže prísť časom,“ pokúsil sa znova mladík stojaci oproti nemu, so zúfalstvom vpísaným v tvári.
Harry pokrútil hlavou znova.
„Tak mi povedz, ako mám na teba zabudnúť? Ako si ťa mám vytrhnúť zo srdca?“
„Neviem,“ šepol a Seamus po chvíli mlčky prikývol.
„Tak dobre,“ riekol zlomeným hlasom. „Pôjdem. Nebudem nás trápiť ďalej, nemá to význam.“
Harry mlčal.
„Odprevadíš ma?“ opýtal sa Seamus a teraz do seba vylial obsah svojho pohára s whisky na dva hlty. Harry prikývol a vyprevadil ho do salónu, kde fungoval bol kozub pripojený na letaxovú sieť.
Seamus sa k nemu otočil tvárou. Harryho ten pohľad veľmi bolel, ale čo mal robiť? Nikdy by ho nemohol milovať. Jeho srdce patrilo už dávno inému. Človeku, ktorý o jeho citoch nemal ani len tušenia.
„Tak ... podáme si ruky, alebo ...“ začal Seamus, no zamračil sa. „Mohol by som ťa naposledy ... pobozkať?“ vydýchol, ale Harry zaprotestoval.
„Nemyslím si, že je to dobrý nápad.“
„Naposledy Harry,“ zaprosil a Harry krátko prikývol. Chcel byť zhovievavý, aj tak cítil, že mu svojim odmietnutím ublížil. Znova mu zlomil srdce. Rozišli sa, ale Seamus povedal, že naňho bude čakať. Že teraz mu možno dôjde, že preňho azda niečo predsa len znamenal. Nie, nikdy preňho nebol viac ako dobrým kamarátom.
Ich pery sa znova spojili, ale nebol to práve krátky bozk, aký by si Harry bol prial. Bol ich posledný, preto si ho Seamus chcel dokonale vychutnať. Pri pripomienke na to, že ho už nikdy nezovrie v náruči, že ho nikdy nepobozká, nikdy nepohladí si bozk úmyselne predĺžil. Až potom s trpkým povzdychom, ktorý Harrymu lámal srdce zobral za hrsť letaxu a zmizol v zelených plameňoch.
Harry sa otočil a skamenel na mieste. V chodbe stál Malfoy a neveriaco naňho civel ešte i teraz s otvorenými ústami. Potom sa akoby prebral z prekvapenia a vybehol na poschodie. Harry počul, ako zatresol dvere svojej izby.
„Toto sa nemalo stať,“ zašomral strápene a zviezol sa do najbližšieho kresla, zaboriac si tvár do dlaní.
Komentáre
Prehľad komentárov
Že by Draco začal žárlit?
Pokračovanie
(Tessa, 17. 11. 2009 21:23)bude dúfam v piatok, ak sa mi to podarí a všetko stihnem ... Musíte mi prepáčiť, ale mala som v práci frmol, mamka sa mi včera dolámala, čaká na operáciu, takže mám viac starostí ... Strpenie!
A pokračování...
(Hatifnatif, 15. 11. 2009 22:23)
...nebude? Prosím prosím prosím, je to moc krásná povídka jsem strašně napjatá, jak to s nimi bude dál :-D...takže PIŠ PIŠ PIŠ, NEBO TĚ SNÍ MYŠ
Hatifnatif a tým
:-)
(Tria, 27. 10. 2009 0:30)
Fiiiha...prave som precitala 8 kapitol z tejto poviedky...a musim povedat, ze sa mi to paci
...hmmmm...taka zahadnost...co sa mohlo stat Harrymu ked si nepameta ked sa premeni..a ron a Hermi?
...chichi...Draco musel nejako zistit, ze Harry nieje na zeny...tak dostal nazornu ukazku...
:-D
Popravdu som sa na ich hastereni zasmiala...ach..Draco taky ocarujuci aj ked provokujuci :-D
Ako to robis, ze pises take rozne pribehy a do kazdeho dokazes dat tie spravne ingrediencie, aby si zaujala citatelov? :-)
Proste mas talent na miesanie zaujimavych pribehov Tessa....a kde na to beres este aj dostatok casu?
eee...ked sme uz pritom...kedy chystas pridat dalsiu kapitolu?
::::::::::
(Sela, 25. 10. 2009 5:23)
Skvělá kapitola. Ostatně i celá povídka:-)
Snad se tedy už začnou zbližovat:-)
:)))))))
(nadin, 25. 10. 2009 0:14)
Najskôr som pozerala, či dobre vidím, ale skutočne! Bolo to tam! Ďakujem za venovanie!
Tvoje písanie sa mi páči. Rada sa tu vraciam a pozerám, či niečo nepribudlo.
A komenty? Tiež ma mrzí, keď vidím číslo, ktoré zobrazuje počet návštev, ale koment mi nenechajú.
K poviedke.. No konečne niečo, čo ich naozaj kopne k sebe, teraz keď Draco videl, čo videl. Mám rada takéto vzťahy, na začiatku ktorých je dobre že nie nenávisť a časom zisťujú, že ich to k sebe ťahá.
Len pekne píš, teším sa na pokračovanie.
hmmm...
(nadin, 22. 10. 2009 17:58)
No snáď si konečne trochu vyčistili stôl...
Bolo by načase, aby sa trochu zblížili, to večné urážanie...
Bolo to pekné,:)))
Parada
(Karin, 6. 12. 2019 22:08)