Choď na obsah Choď na menu
 


Do posledného dychu

22. 8. 2008

Do posledného dychu

 

 

Obrázok Harry ležal na bruchu na špinavej podlahe v Škriekajúcej búde vedľa Rona a Hermiony, ukrytý za stenou miestnosti, kde Voldemort hovoril so Snapom. Pozorne načúval každému ich slovu a v duchu preklínal nenávideného profesora, ktorý mohol za všetku tú nenávisť, čo k nemu kedy pociťoval. Avšak teraz, teraz sa ho zmocnil zvláštny pocit ľútosti, keď sa ten muž so strachom, ktorý mu vibroval v hlase zhováral s Temným pánom. Nepochybne tušil, že niť jeho života bude prestrihnutá tým, ktorého sa po dlhé roky života snažil potajme pripraviť o moc. Navzdory tomu, že spravil množstvo chýb, napriek tomu, čo všetko musel podstúpiť a prežiť veril, že plány, ktoré zosnovali spolu s Albusom nevyjdú na zmar. Avšak nebola to myšlienka blížiacej sa smrti, ktorá ho trápila, ale bola to jasná a nehynúca spomienka na chlapca, ktorému napriek svojim skutočným citom strpčoval život celých šesť rokov, čo bol jeho študentom na Rokforte. Harry Potter bol až príliš vernou kópiou muža, na ktorého Severus nedokázal nikdy zabudnúť. Azda aj preto sa jeho láska zmenená v nenávisť, plynúca z trpkosti srdca vylievala práve na ňom, ovíjala sa okolo neho živiac staré city a trýzniaca duše oboch mužov. Mladšieho i toho dospelého.

„Pane, dovoľte mi priviesť Pottera,“ požiadal naposledy Voldemorta, no ten sa len zlomyseľne usmial. Vlastne to ani nebol úsmev, ale skôr úškľabok, ktorý zdobil jeho mrzkú, znetvorenú tvár. Veľké červené oči bez zreníc zažiarili v jeho ohavnej tvári bez nosa ako krvavé rubíny.

„Severus, mám problém,“ zasyčal. „Vlastním najmocnejší prútik zo všetkých, Starodávny prútik, ale neslúži mi tak, ako by mal.“

„Pane?“ ozval sa Severus, ktorý nechápal, o čom to ten zloduch tára.

„Je mi to ľúto Severus, naozaj. Slúžil si mi verne, ale nemám inú možnosť.“

„Pane?“ Severusov hlas znel priškrtene. Svoje čierne oči už hodnú chvíľu upieral na hada, krútiaceho sa v ochrannej vzduchovej bubline. Severus počul, ako dal Temný pán príkaz svojmu miláčikovi a prútikom mávol k bubline, ktorá sa niesla plavne vzduchom priamo k nemu. Krv v žilách mu stuhla. Avšak nemohol nič urobiť. O malú chvíľu pocítil na krku ostrie hadích zubov, ktoré mu ako jemné ostré ihly preťali bledú pokožku na krku a do krvi mu pomaly vnikal hadí jed. Z jeho hrdla sa vydra srdcervúci výkrik a Voldemort sa iba smial. Teraz mohol byť konečne nadmieru spokojný. Mal, čo chcel. Neobmedzenú moc. Porazil všetkých, ktorý mu prekážali v ceste k Potterovi, ale hlavne toho otrasného, nadutého, prašivého starca, ktorý sa nad ním neustále povyšoval a už roky ho privádzal do šialenstva. Teraz sa však obracal v hrobe na prach. Aj tak nikdy nebol ničím viac, pretože len on, Lord Voldemort našiel spôsob, ako sa stať najmocnejším a nesmrteľným.

Len čo Voldemort opustil Škriekajúcu búdu a konečne sa mohol zapojiť do boja, Harry, Ron i Hermiona vyliezli zo skrýše, ale len Harry podišiel k umierajúcemu mužovi.

„Potter,“ zachrčal. „Legillimens, ... rýchlo!“ zašepkal potom, keď mu predal svoje spomienky a Hermiona ich uložila do starostlivo zazátkovanej skúmavky.

Harry sa naň díval mračiac sa, pretože Severusovi sa v očiach leskli slzy. Bolo to prvý raz, čo ukázal, že má city.

„Prosím!“ naliehal a chytiac mu ruku, kŕčovito ju zovrel vo svojej dlani ušpinenej od vlastnej krvi, ktorá sa mu pomaly valila z rany na krku.

„Harry, musíme ísť!“ volala naňho Hermiona, ale on ... nemohol. V Severusových očiach bolo niečo, čo ho nútilo poslúchnuť. Preto vytiahol svoj prútik a namieril naň.

„Legillimens!“ zvolal a vzápätí sa ocitol späť v Rokforte, avšak v čase, kedy ho navštevovali jeho rodičia.

Stál vedľa malého, chudého chlapca, ktorý uprene pozoroval partiu chalanov opodiaľ, sediac pod veľkým dubom pri jazere. Keď si ho všimol chlapec s okuliarmi, ktoré mu sedeli na nose a s neposlušnými tmavými vlasmi, sklopil zrak k svojej knihe a spotené dlane si otrel do nohavíc.

Výjav sa zmenil a chlapci tu boli mladými mužmi. Jeho otec sa hádal na tmavej chodbe so Severusom.

„Prestaň! Nechcem to počuť!“ šepkal James rozčúlene.

„Prečo?“ trval na svojom Severus. „James, ja ľúbim teba, nie Lily!“

„Povedal som prestaň!“ riekol James, ktorý nevedel, čo si počať s viac ako neželaným vyznaním lásky od chlapca, ktorého roky nenávidel, mysliac si, že má záujem o dievča, ktoré ľúbil.

„Prečo?! Čo je na tom zlé?“ spytoval sa sklamane Severus.

„Všetko! Vari si to neuvedomuješ? Ak je to tak, tak si chorý blázon!“ zvolal pohrdlivo Potter a chcel odísť, ale Severus ho chytil za ruku a chcel ho zastaviť. No on sa mu vytrhol, rozohnal sa a vrazil mu päsťou do brady.

„Daj mi pokoj, Srabus!“ precedil pomedzi zuby a znechutene pozrel na chlapca krčiaceho sa na zemi pri stene, držiaceho sa za nos, z ktorého sa mu pustila krv. Hneď potom ušiel preč.

Severus pomaly vstával, utierajúc si nos. Ticho bolo prerušované jeho vzlykmi, ktoré sa niesli celou chodbou až do podzemných žalárov, kde zanikli a napokon ustali.

„Aj tak ťa neprestanem milovať,“ hlesol odhodlane ležiac už vo svojej posteli. „Snáď to raz pochopíš.“

Nepochopil. Severusove city nebral do úvahy a snažil sa zabudnúť na to, čo mu kedysi prezradil. Pri každej možnej príležitosti ho trápil a ponižoval za výdatnej pomoci Siriusa Blacka. Keď ho vtedy zachránil a vytiahol ho z chodby Škriekajúcej búdy, Severus si myslel, že sa niečo zmení a v kútiku duše mu svitla iskierka nádeje. Bol to však krutý omyl a jemu neostalo nič, len prázdne dlane a zlomené srdce, ktoré sa nikdy viac nezotavilo z ťažkých rán osudu. On bol vinný za to, že sa z neho stalo to, čím bol. Smrťožrút, vrah ... nikým nechcený, všetkými odmietaný. A keď sa objavil Harry, tak veľmi podobný svojmu otcovi, jeho peklo sa začalo odznova. Láska, ktorú k nemu pociťoval, ostala hlboko ukrytá v najtmavších kútoch strápeného srdca starého mládenca.

Harry prerušil kúzlo. Severus ešte dýchal, ale svetlo v jeho očiach viditeľne pohasínalo.

„Odpusť mi, Harry,“ vyjachtal, prvý raz ho osloviac krstným menom. „Svoju lásku som z Jamesa preniesol na teba, ... ale ... tá nedokázala premôcť starú zatrpknutosť.“

„Severus ... ja ...“

„Nie, nič nevrav. Nemohol si za to. Bol som ... blázon, keď som si ... myslel, že by si vo mne mohol vidieť viac ako videl tvoj otec. Vedel som to ... preto ... asi ... preto som ťa tak trápil. Aby som zabil lásku, ktorú som začal k tebe cítiť ...Tvoj otec mal pravdu ... bolo to ... choré ...“

Harry naprázdno preglgol. Bol zmätený viac ako kedykoľvek predtým. Pozrel na Rona a Hermionu, ktorý stále netrpezlivo čakali a rovnako ako on, aj oni mali na tvárach čudné výrazy.

„Počkajte ma von!“ zvolal Harry a hoci chcel Ron nechápavo namietať, Hermiona prikývla a schmatla ho za ruku, ťahajúc ho preč.

„Odpusť mi ... odpusť Harry ...“ žiadal Severus so slzami v očiach. Z posledných síl k nemu natiahol ruku a pohladil ho po tvári. Bledej a ušpinenej, ale tak krásnej.

„Severus, na láske nie je choré nič,“ šepol, pohladiac ho po bledom líci. Stará nenávisť bola zmizla ako mávnutím čarovného prútika. Ostali len oni dvaja. Umierajúci muž a chlapec, ktorému ho bolo ľúto. Odhodlal sa. Hoci ho nemal rád a hoci miloval svoju Ginny. Uvedomoval si, že by toho nebol schopný v spoločnosti priateľov, ale ... chcel ... musel to spraviť ... ako posledná nevyslovená žiadosť pred smrťou. Urobil niečo, čo by Severus nečakal ani v najtajneších snoch. Naklonil sa k jeho bledej tvári a ústami sa obtrel o jeho pery. Celkom jemne, nevtieravo. A hoci bol Severus prekvapený, ani len nepomyslel na to, aby mal prestať. Jeho bozk opätoval s nezvyčajnou dávkou nehy. Bol to Harry, ktorý sa rozhodol nevedno prečo, po chvíli krátkeho skúmania bozk prehĺbiť. Donútil ho pootvoriť chvejúce sa pery a vsunul medzi ne svoj horúci jazyk, aby našiel ten jeho a splietol sa s ním v hriešne sladkom tanci. Ochutnával ho, láskal a sal, cítiac Severusove prsty vo svojich vlasoch. Najnezvyčajnejším ale bolo zistenie, že Severus v hodine svojej smrti chutí ako mäta. Jeho hebké pery, vlhký jazyk, ktorý sa zvíjal okolo toho jeho ... Mäta. Mäta a chuť slaných sĺz.

Keď Severus celkom vyčerpaný ukončil bozk, na bledých perách mu sedel nepatrný úsmev.

„Nemám vám čo odpúšťať,“ prehovoril chlapec, tak veľmi podobný svojmu otcovi a predsa tak odlišný.

Severusove telo sa naplo v bolestnom kŕči. „Severus,“ šepol Harry a hlas sa mu zlomil, keď zovretie profesorovej ruky odrazu povolilo. Naposledy vydýchol a z jeho tmavých očí zmizol aj ten kúsok života, ktorý v ňom ešte zotrvával.

Harry mu zatlačil oči, kľačiac pri ňom, stále zvierajúc jeho ruku. „Pomstím vás. Prisahám, že neustanem, kým ho neporazím. Budem s ním bojovať do posledného dychu!“

Stalo sa. Voldemort padol rukou chlapca, ktorý nielen zabil Lorda Voldemorta, ale dokonca urobil oveľa viac. Očistil meno Severusa Snapa.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

DIVNé

Andrea,7. 10. 2012 13:35

divnéé. mam mam velmi rada snapea a ty si ho zosmiesnila. naozaj miloval lily a mozno potom aj hermionu, ale s potterom si to naozaj trochu prehnala. :P

DIVNé

Andrea,7. 10. 2012 13:34

divnéé. mam mam velmi rada snapea a ty si ho zosmiesnila. naozaj miloval lily a mozno potom aj hermionu, ale s potterom si to naozaj trochu prehnala. :P

DIVNé

Andrea,7. 10. 2012 13:34

divnéé. mam mam velmi rada snapea a ty si ho zosmiesnila. naozaj miloval lily a mozno potom aj hermionu, ale s potterom si to naozaj trochu prehnala. :P

smutné

delatrix,1. 7. 2012 8:36

Je to strašně smutné. Přijde mi, že všechny tvoje povídky jsou strašně smutné.

:-(

Mája,12. 10. 2011 11:14

Dojemné a moc smutné. Mám radši povídky se šťastným koncem a vzhledem k tomu obrázku nahoře jsem až do poslední řádky doufala, že přijde Fawkes a Severuse zachrání... No, nevadí. Alespoň mám důvod napsat vlastní povídku s takovým šťastným koncem :-)

Hermoso

Dulce María ,30. 11. 2010 16:41

Smutné ale krásne nemám rada smutné poviedky ale táto bola krásna

...

kathy,24. 8. 2008 17:24

Kráááááááááááásne...smutné, ale krásne. Ako už bolo spomínané, to najkrajšie je neha, na oboch stranách. A šľachetné gesto od nášho hrdinu...ehm...sú dvaja, radšej upresním, že od Harryho ;-) Len tak ďalej, naša drahá Léthé!

pekne...

dada,23. 8. 2008 15:14

Severus tak dojemne citlivy a od Harryho pekne gesto, no moze byt

no toto,

sevy,22. 8. 2008 22:29

něco tak něžného (nevím jestli jsem právě použila to správné slovo) bych na těchto stránkách od tebe nečekala! ...musím souhlasit... krásné a smutné, ale moc krásné! ikdyž, zrovna Severus!... :o))))

no...

Lachesis,22. 8. 2008 22:23

čo dodať... krásne, smutné, presne pdľa mojho gusta