Choď na obsah Choď na menu
 


Keď láska bolí

2. 10. 2008

Keď láska bolí- Léthe

 

 

Obrázok Harry vošiel ráno do kuchyne v dome na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť s rukou pricapenou na otvorené ústa. Zíval. Len čo mu priatelia zborovo popriali „Dobré ráno,“ a on im odzdravil, nalial si z kanvice ešte teplú kávu a sadol si za stôl započúvajúc sa do ich rozhovoru. Na raňajky nemal chuť. Vlastne na nič nemal v poslednom čase chuť. Trápil sa, chodil ako bez duše a nič ho nevedelo rozveseliť. Najhoršie bolo, že sa nikomu z nich nechcel zdôveriť. Ale čo čert nechcel, téma rozhovoru jeho priateľov nebola práve tá, ktorá by ho teraz priviedla na iné myšlienky. Naopak, ponoril sa do seba ešte viac a jeho pohľad zmútnel.

„Vedeli ste, že aj Malfoy sa chystá opakovať ročník, tak ako vy a vlastne by nemusel?“ ozvala sa Luna a jej pohľad vyzeral tak akosi zasnene. Vlastne tak, ako skoro vždy.

„Hej, čosi som zachytila v Šikmej uličke od samotnej Pansy,“ pridala sa Hermiona, uchlipkávajúc si zo svojej kávy. Aj ona sa tvárila tak záhadne, ako keby sa bavili o Victorovi Krumovi a nie o Dracovi Malfoyovi. „Vlastne aj Ron to počul. Boli sme na zmrzlinu v jednej novej kaviarničke. Bola však mrzutá. Sťažovala sa akejsi dievčine, že ju Draco odmietol. Kto vie, prečo?“ premýšľala nahlas. „Ale v jednej veci mala pravdu. Naozaj zmužnel.“

Ron sa skoro zadusil hriankou a vypľúval ju všade okolo. „Ty si sa asi zbláznila!“

„Prečo? Pretože viem oceniť krásu?“ opýtala sa nevinne s potmehútskym úsmevom.

„On, že je krásny? To skôr desať Trollov by bolo, nie on!“ reval Ron bordový v tvári celkom nepríčetný a Neville sa len ticho chichotal, avšak prikyvujúc priateľovi.

„Prepáč braček, ale musím dať Hermy za pravdu,“ ozvala sa Ginny. „Je z neho naozaj kus.“

Harry bol ticho ako mucha. Iba civel na čiernu hladinu svojho nápoja, ktorého sa ledva dotkol. Telom mu prebehla triaška pri spomienke na spomínaného mladého muža a sám si neuvedomujúc, mierne sa pousmial.

„Presne tak!“ pritakala Hermy. „Tie jeho belasé oči tak neskutočne vynikajú v bledej tvári. Keď na mňa hľadí, celá sa rozochvejem.“

„Aj ja mám belasé oči a na rozdiel od neho, keď na teba hľadím, nerobím to s pohŕdaním!“ vyštekol znechutene jej ryšavý priateľ. Hermiona ho však nepočúvala.

„Vieš, čo sa na ňom páči mne?“ opýtala sa Ginny podoprúc si rukou bradu. „Má neuveriteľne rozkošný zadok! A jeho ruky ... och tie jeho veľké dlane a tie dlhé prsty ... čo všetko by sa s nimi dalo ...“

„Mne sa páči jeho hlas,“ zaševelila Luna. „Je hodvábny ako zamat a keď prehovorí, akoby vás ním hladil.“

„Vy ste totálne nechutné! Asi sa z toho povraciam! Harry, no tak, povedz niečo!“ nabádal ho Ron, ale Harry len čosi nesúvislé zamrmlal.

„Ale aj tak mi niečo nejde do hlavy,“ utrúsila Hermiona a pozrela sa na Ginny, ktorá stále snívala s otvorenými očami. „Prečo sa rozišiel s Pansy? A prečo odmietol aj tú Greengrassovú?“

„Tak to sa teda podržte,“ šepla tajomne Ginny, skrývajúc úsmev i rozpaky za rukou pred ústami. „Počula som, že náš Dráčik je na chlapcov.“

„A vieš, že som počula pred časom to isté? Ešte v piatom ročníku ho prichytili ako sa s kýmsi oblizoval na siedmom poschodí, ale potom si začal s Pansy a na tie klebety sa zabudlo. Tuším ich načapal sám duch Zloduch.“

„Aj ja som to počula, ale tiež som tomu nemohla uveriť, veď chlapec ako on, z takej váženej rodiny a čistokrvný,“ Ginny pokrútila hlavou.

„No, asi vás to prekvapí a nechcel som to rozširovať, ale je to tak. Keď som v jednu neskorú nočnú hodinu vychádzal z mučiarne, kde si na mne Amycus Carrow vybíjal zlosť, pristihol som ich.“ Všetci na Neville pozreli s vypálenými očami a otvorenými ústami. Len Harry zaťal ruky v päsť a jeho výraz stvrdol. „Veru,“ pritakal Neville. „Sám som tomu nemohol uveriť. Viete ... on ... on si to rozdával s Goylom.“

„Čože?!“ ozvalo sa tak hlasno, až sa plafón zatriasol. A Neville len prikyvoval.

Presne vtedy ktosi zazvonil pri dverách a škriatok bežal otvoriť dvere. Nik z nich si nevšimol, kto prišiel. Okrem Harryho, ktorý to skôr vycítil. Vždy vedel, keď bol nablízku. Ako teraz. Jeho spaľujúci pohľad cítil na chrbte, ale neotočil sa. Nemal na to silu. Škriatok prišiel až k nemu a mierne sa uklonil.

„Pane, pán Draco Malfoy za vami prísť,“ hlesol a Harry skoro nebadane prikývol. Ron, Hermy i Ginny sa otočili k dverám a neveriaco civeli na mladého muža, ležérne oblečeného a nesmierne príťažlivého.

Draco tam stál a nevedel, čo robiť. Chcel sa s Harrym porozprávať osamote, ale nechcel si nechať ujsť príležitosť pomedzi prsty.

„Čo tu chceš?“ ozval sa mladý, čiernovlasý čarodejník, ani sa len neotočil. A on si tak dal záležať, aby práve dnes vyzeral dobre. Vlastne pokrok bol už aj to, že ho vôbec pustili dnu a nevyrazili s ním dvere.

„Ty to vieš,“ odvetil a hlas mu preskočil. Musel si odkašľať. Hlas sa mu zasekol a v hrdle mu odrazu vyrástla akási hrča, ktorá nedovolila slovám vyznieť. Mal strach, že ho pošle preč bez toho, aby si ho vypočul, tak, ako aj toľko krát pred tým.

„Tak hovor, počúvam,“ vyzval ho Harry nedbajúc na to, že sa jeho priatelia o ňom dozvedia úplnú pravdu. Zaprisahával sa, že ho už nikdy viac nechce vidieť, že mu tú zradu neodpustí, a že mu ublíži tak, ako ublížil on jemu ... ale toho nebol schopný. Možno dospel aj on. Nebažil po pomste, ani v sebe neživil nenávisť. Ostala mu len hlboká rana v srdci zo zrady milovaného človeka.

Draco si prezrel postupne všetky tváre prítomných. Civeli naňho tak, akoby mal bobrie kiahne, alebo Dračie osýpky, alebo ako keby mu vyrašili na hlave obrovské rohy. Premýšľal nad tým, či by nebolo lepšie odísť a prísť inokedy, ale potom by sa jeho šanca nemusela zopakovať. Hlavne teraz, keď počul, že Harry sa možno nevráti do školy, aby ju ukončil. Musel niečo spraviť. Vedel, že je na vine on a cítil sa zodpovedný za to, čo sa stalo.

„Mrzí ma to,“ hlesol a vôbec nie ticho. Vyslovil to nahlas, aby ho Harry počul. „To, čo som spravil, bola najväčšia chyba môjho života.“

Harry bol chvíľu ticho. Keď prehovoril, Draco zistil, že to vôbec nebude také ľahké. „A čo ťa to vlastne mrzí? Vieš, že neviem, o čom to hovoríš?“

Hermionine oči sa zúžili a kmitali z Harryho na Draca v rovnakých intervaloch. Jej mozog pracoval na plné obrátky a ako prvá zo zúčastnených pochopila. Nie nadarmo bola najlepšou študentkou.

Draco vedel, čo musí spraviť. Boli tu len dve možnosti. Buď – alebo. Rozhodol sa. On mu za to stál. Nik iný, len on. Spravil by preňho čokoľvek.

„Mrzí ma, že som ťa podviedol. Mrzí ma, že som pretiahol Goyla. Áno, pretiahol. Nemiloval som sa s ním. Bol to len sex. Stalo sa to len raz a nič pre mňa neznamená.“ Tak, a bolo to vonku.

„Harry?“ Ron sa nechápavo otočil k svojmu priateľovi a až teraz zistil, že ho až tak dobre nepoznal, ako si celý ten čas myslel. Ale Harry zaryto mlčal.

„Tak povedz už niečo! Aj tvoj krik lepšie znesiem, ako to mlčanie!“ zvolal Draco, len aby ho konečne vyprovokoval z toho stoického kľudu. Zabralo to.

„A čo chceš počuť?!“ zrúkol naň Harry, postaviac sa od stola tak prudko, až prevrhol stoličku. Podišiel bližšie, ale napriek tomu si udržiaval od neho odstup. „To ti mám len tak odpustiť? Ja som celý rok hľadal horcruxy, aby som mohol poraziť Voldemorta a ty si si za ten čas užíval za mojím chrbtom s najväčším tupcom na svete! Ako si mohol!“

„Ako som mohol? Ja neviem! Tak veľmi si mi chýbal, že som sa z toho išiel zblázniť! Nemal som o tebe žiadne správy! Bál som sa, že ťa už nikdy v živote neuvidím! Bola to chyba, ale čo sa stalo, už sa neodstane! Stále ťa ľúbim!“ kričal. Potom stíchol a nebol sám. Vôbec si neuvedomil, že sa mu z očí kotúľajú slzy. Aj Harry hľadel na tento úkaz prekvapene. Bolo to pre všetkých čosi nové a nevídané. „Prosím ťa,“ šepol Draco chvejúcimi sa perami, „odpusť mi ... vráť sa ku mne,“ žobronil, ale zdalo sa, že zbytočne. Harry bol znova ticho. Jeho smaragdový pohľad bol upretý do zeme a ruky mal stále zaťaté v päsť. Zdalo sa, akoby Dracove slová k nemu vôbec neprenikli. Akoby sa odrážali od jeho duše a vytrácali sa do nenávratna, vyjdúc na prázdno. Draco si vzdychol. „Dobre. Ako chceš. Budem rešpektovať tvoju vôľu,“ zašepkal zlomeným hlasom, teraz skoro nečujne a pobral sa na odchod.

Obrázok Harry premýšľal len okamih. Spomínal na ich spoločné chvíle strávené osamote za múrmi hradu, keď sa schovávali v Núdzovej miestnosti. Na prvý bozk si pamätal tak, akoby to bolo len včera. Presne navlas si pamätal i ich prvé, nesmelé dotyky a ich milovanie. Ich vzťah však nebol bezproblémový. Bol vášnivý, s hádkami a udobrovaniami, dokonca so súbojmi. V šiestom ročníku, keď si Harry myslel, že Draco sa ho tajne snaží zabiť, a lásku k nemu len predstiera, aby sa k nemu ľahšie dostal, na dievčenských toaletách naňho zoslal Sectusempru. Dlho si to nevedel odpustiť. Vtedy pri ňom prebdel celú noc, a modlil sa, aby to prežil. Skoro ho vtedy pripravil o život.
Napokon sa ozval. „Hermiona? Vieš, čo sa na ňom páči mne?“

Jeho kamarátka len pokrútila hlavou.

„Úplne všetko. A to ešte nevieš, ako skvele vie bozkávať. Predsa ho milujem. A je len môj,“ hlesol a vybehol z domu, tresnúc sa sebou v tej rýchlosti dvermi. Konečne sa usmial po celý dvoch úmorných mesiacoch s milovaným menom na perách.

„Harry?“ ozval sa znova zmätene Ron a vzápätí sa sklátil zo stoličky. Zamdlel.

 

Keď láska bolí- Lachesis

 

 

Obrázok  Čierna strapatá hlava sa skláňala nad bublajúcim kotlíkom so zúfalým výrazom na tvári a tento mladý kúzelník s jazvou v tvare blesku na čele rezignovane odložil sklenenú tyčinku na stôl vedľa kotlíka.

„Vidím, že ma nesklamete ani tentoraz , pán Potter. Tento váš výtvor by bol sotva hodnotiteľný na NKÚ. Myslím, že by vám prospelo menšie doučovanie, ak nechcete šokovať kúzelnícky svet zistením, že Záchranca sveta nedokáže pripraviť najjednoduchší elixír. Povedzme dnes o ôsmej v mojej pracovni.“ zatiahol so samoľúbym úsmevom čiernovlasý profesor a užíval si pohľad na chlapca, ktorý od zlosti zatínal päste. Musel si nájsť zámienku, ako ho dostať k sebe na večerné doučovanie bez toho, aby niekto pojal podozrenie. Albus mu prikázal, aby chlapca naučil oklumenciu a hoci tým nebol nadšený, prijal to. Ďalšie hodiny osamote s Potterom, behom ktorých ho bude môcť urážať a ponižovať... tá predstava bola na nezaplatenie.

Harryho nálada nebola o nič lepšia než v to ráno na hodine elixírov. Predstava, že strávi ďalšie hodiny navyše so Snapeom, ktorý si určite nenechá ujsť jedinú príležitosť, aby ho neurazil či neponížil...jeho najnovšia nočná mora.

Presne o ôsmej zaklopal na dvere Snapeovej pracovne a začul šuchtavé kroky blížiace sa ku dverám. Tie sa s trhnutím otvorili a Harry vošiel do tmavej miestnosti. Len čo stál v dostatočnej vzdialenosti od dverí, tie sa zabuchli a slabé cvaknutie zámku Harrymu naznačilo, že nemá kam ujsť.

„Pán profesor?“ spýtal sa s pohľadom upretým k dverám, kde tušil tmavú postavu, ale svetlo v pracovni nebolo dostačujúce natoľko, aby mu videl do tváre.

„Severus mal akúsi naliehavú prácu a nechal vám tu odkaz, Potter. Ak dovolíte, prečítam vám ho.“ ozval sa ľadový hlas Luciusa Malfoya a vysoká postava s dlhými blond vlasmi konečne vystúpila z temnoty tmavého kúta a podišla k nemu.

 

„Potter, dnes vaše doučovanie odpadá. Čakám vás zajtra v tú istú hodinu. SS.“ čítal nahlas Lucius svojim úlisným hlasom a Harryho striaslo pri pomyslení, že je sám v tejto zamknutej miestnosti s jedným z najvernejších Smrťožrútov. Nepochyboval o tom, že sú dvere odhlučnené a teda je zbytočné pokúšať sa volať o pomoc. Naprázdno prehltol a pokúšal sa nahmatať svoj prútik.

„Hľadáš snáď toto, Potter? Nemyslím, žeby si to teraz potreboval.“ uškrnul sa Lucius a dvoma dlhými krokmi prekonal vzdialenosť medzi nimi. V ruke zvieral Harryho prútik. „Čo sa trochu pobaviť, Harry? Naposledy si odišiel príliš rýchlo, na to aby sme sa mohli spoznať trochu bližšie.“ zasyčal mu tesne pri uchu a Harry sa chcel odtiahnuť, ale márne. Luciusove prsty sa mu zabárali do útlych ramien s takou silou, až bolestne zasyčal. Snažil sa cúvnuť, no narazil len na holú chladnú stenu a jediná cesta von viedla cez Malfoya a zamknuté dvere. Šanca na útek je minimálna, pomyslel si a v duchu sa snažil nemyslieť na to, čo mu ten šialenec urobí. Nestihol sa ani poriadne nadýchnuť, keď jeho pery uväznil v drsnom bozku, snažiac sa jazykom preniknúť cez jeho zovreté pery a zuby. Rukami sa všemožne snažil ho od seba odstrčiť, ale ten bastard bol silnejší. Bez otáľania mu obe ruky zdvihol nad hlavu a voľnou rukou z neho začal trhať jeho habit.

Chlapec sa chvel po celom tele a snažil sa brániť ako len mohol. Zúrivo kopal, hrýzol a zmietal sa, no zdalo sa, akoby jeho boj Luciusa ešte viac vzrušoval a drsne sa k nemu pritisol, až mu vyrazil dych.

„Tak čo, Potter? Páči sa ti to?“ spýtal sa slizkým hlasom a špičkou jazyka olizol chlapcovi ušný lalôčik. Ten sa striasol hnusom a opäť sa pokúsil vymaniť z jeho zovretia.

„Vieš, čo mi môžeš, ty bastard!“ skríkol Harry a v šedo modrých očiach sa mihol nebezpečný záblesk.

„Aj na to dôjde, ty slizký malý had, len trpezlivosť.“ zašepkal a otrel sa mu o stehno tak, že Harry nemohol necítiť jeho vypuklú hrču medzi nohami. Zachvátila ho panika, ktorá ochromila všetky jeho zmysly. Odrazu nebol schopný jediného pohybu, len s hrôzou sledoval šialený výraz v očiach svojho trýzniteľa.

Pocítil dotyk chladnej mäkkej kože na svojom obnaženom hrudníku a otriasol sa chladom i hnusom zároveň. Keď Lucius drsnými pohybmi obkrúžil jazykom jeho bradavky, ako na povel obe stvrdli a on cítil, ako jeho erekcia uväznená v tesných džínsach tvrdne proti jeho vôli. Luciusova ruka skĺzla do jeho slabín a pri zvuku rozopínajúceho sa zipsu začal Harryho mozog opäť pracovať na plné obrátky.

„NIeeeeee!!!!“ vykríkol, ale bolo mu to málo platné. Štíhle prsty chvatným pohybom uvoľnili jeho orgán z tesného zovretia a uchopili ho. Zmietal sa odporom, ale pri prvých pohyboch ruky, hladiacej jeho penis po celej dĺžke nedokázal zadržať slastné vzdychy, ktoré mu vykĺzli pomedzi zuby.

„To je ono...“ uškŕňal sa Lucius a hladkal ho po celej dĺžke, nezanedbávajúc jeho vačok. Jemne ho stláčal a hnietol, až kým Harry nevykríkol a nohy sa mu nepodlomili v okamihu, keď posial Luciusovu ruku bielym sekrétom.

Ešte sa ani nespamätal z prvej vlny závratného orgazmu, keď ho drsné ruky otočili a pritisli ho tvárou k stene. Chlad, ktorý ho razom ovanul prezrádzal, že ho Lucius zbavil nohavíc a chystá sa dokonať svoje dielo, uspokojiť svoje perverzné chúťky.

Snažil sa nepodvoliť dotyku, ktorý ho nútil roztiahnuť nohy viac od seba a nahlas vykríkol, keď silné prsty odtiahli od seba jeho polky, odhaliac ten úzky otvor, ktorý sa chystal Lucius znesvätiť.

„Chlapec je ešte panic, nemýlim sa? Aké potešenie pre mňa, že môžem zaučiť Dumbledorovho zlatého chlapca do tajov rozkoše a priviesť ho do raja.“

„Pusťte ma, inak to oľutujete!“ vyhrážal sa Harry, ale odpoveďou mu bol len drsný smiech za jeho chrbtom.

„A čo mi chceš urobiť, Potter? Nemáš najmenšiu šancu a ja ťa teraz ošukám ako tú najhoršiu kurvu.“ zasyčal mu do ucha a náhly tlak na jeho dierku prinútil Harryho zovrieť svaly. Tlak však nepovoľoval a čím viac boli jeho svaly stiahnuté, tým viac to bolelo. Luciusa už zrejme prestala baviť hra na to, aby ho nezranil a prudko ho doňho vrazil, pocítiac pritom závrat neskutočných rozmerov, keď sa ten úzky otvor stiahol okolo jeho vlastného prirodzenia. Na chvíľu počkal, kým si obaja zvyknú, ale potom začal prirážať tvrdo v pravidelných rytmoch, neustále zrýchľujúc tempo a nevnímajúc Harryho zúfalé výkriky bolesti. Pevne uchopil Potterov penis do ruky a drsne po ňom prechádzal rukou sem a tam, kým chlapec znova neexplodoval. V tom istom okamihu vystriekol on všetok svoj obsah do jeho vnútra a na tvári sa mu rozlial široký blažený úsmev.

„Tak predsa, Potter.“ zasyčal a len čo chlapcove svaly povolili a on z neho vykĺzol, povolil zovretie a nechal bezmocné chlapcovo telo zviesť sa po stene až na zem.

S opovrhnutím naňho pozrel a upravil si vlastný habit. Na odchode ešte kopol do bezvládneho tela a zanechal ho tam, kde bol, uprostred chladnej pracovne jeho nenávideného profesora elixírov. Po tvári mu stekali slzy poníženia a bolesti a inštinktívne k sebe pritiahol zvyšky svojho habitu, aby aspoň z časti zakryl svoju nahotu. Trvalo mu pár minút, ktoré sa zdali ako večnosť, kým bol schopný ako tak sa postaviť na nohy a dotackať sa k dverám. Otvoril ich a so strachom v očiach prezrel obe strany chodby, aby náhodou na niekoho nenatrafil.

Bol už takmer pri chodbe vedúcej von zo žalárov, keď začul kroky a chcel sa skryť. V ceste mu však stálo veľké kovové brnenie, ktoré sa s rachotom zrútilo na zem.

„Kto je tam?“ ozval sa povedomý hlas a o chvíľu už Harry pozeral do sivých očí blonďavého chlapca. Na syna netvora, ktorý ho práve ponížil tým najhorším možným spôsobom, akým len mohol. Fľochol po ňom nenávistným pohľadom a v sivých očiach sa objavili podobné iskričky, aké pred chvíľou ihrali v očiach jeho otca. Harry sa musel zhlboka nadýchnuť, aby ho opäť neovládla panika a nezačal šialene kričať.

„To som si mohol myslieť. Aké bolo doučovanie, Potter? Nezdáš sa byť v práve najlepšej forme.“ uškrnul sa mladík a skúmavo si prezeral svojho spolužiaka, svojho soka.

„Staraj sa o seba, Malfoy!“ odvrkol a chcel pokračovať v ceste. Nohy mu však vypovedali službu a on sa zviezol na podlahu hneď vedľa brnenia.

Pobavenie v očiach druhého chlapca vystriedali obavy. Pozrel ešte raz na čiernovlasého chlapca a neušiel mu jeho žalostný stav.

„Si v pohode, Potter?“ spýtal sa opatrne a chcel mu pomôcť vstať, ale Harry sa mu vytrhol, driapajúc sa na nohy vlastnými silami.

„Mali by sme zmiznúť. Filch tu bude každú chvíľu.“ zavelil Draco a podoprel vzpierajúceho sa Harryho. Ťahal ho preč z chodby a skúšal vymyslieť, kam sa skryť.

Harry ešte chvíľu protestoval, ale napokon bol rád za to, že ho niekto podopieral, pretože jeho nohy len s biedou udržali váhu jeho tela.

„Musíme sa niekam skryť, lenže kam?“ šepkal Draco skôr sám pre seba, ale Harry ho začul.

„Komnata najvyššej potreby.“ zamrmlal a ukázal na stenu, kde sa ukázali dvere v stene. Draco neváhal a pomohol Harrymu dostať sa dnu. Len čo sa za nimi zavreli dvere, obaja sa zviezli za zem sťažka oddychujúc. Neuvedomili si, že bežia a keďže Harry potreboval pomoc, oboch ich to trochu vyčerpalo.

Blonďavý chlapec opäť skúmavo pozeral na svojho spolužiaka, ktorý bol naozaj vo veľmi zlom stave. Celý sa triasol a z jemu neznámych príčin bol Harrryho habit roztrhnutý hneď na niekoľkých miestach.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa opatrne a jeho pozornému oku neušlo, že sa do neho odťahoval do zdanlivo bezpečnej vzdialenosti.

„Vravel som ti, nech sa staráš o seba,“ okríkol ho Harry a hlas mu preskakoval. Pociťoval obrovskú úzkosť a rozhodne mu nepomáhalo vedomie, že je sám v jednej miestnosti z ďalším z Malfoyovho klanu.

„Oh jasné, nechám ťa tu samého a o chvíľu bude celá škola hlásiť záhadné zmiznutie svojho hrdinu. Veď sa nedokážeš ani udržať na nohách, tobôž si nejako sám pomôcť. Priznaj si to, Potter, potrebuješ moju pomoc,“ snažil sa ho presvedčiť, ale zdalo sa, že jeho zvyčajný tón bol ochudobnený o zvyčajnú iróniu a nenávisť.

„Čo odo mňa chceš?“ skríkol Harry zúfalo a rukami si objal kolená, v snahe upokojiť sám seba a nadobudnúť stratený pokoj, lenže... nešlo to.

„Chcem ti len pomôcť, to sa mi však nepodarí, kým mi nepovieš, čo sa stalo. Tak čo do kotla ti Snape urobil?“ Dracovi zjavne dochádzala trpezlivosť.

„Snape tam nebol,“ zamumlal a pri spomienke na muža, ktorý mu udelil trest miesto učiteľa si skryl hlavu do dlaní. „To však tvojmu otcovi zrejme viac než vyhovovalo,“ odsekol chladne a z jeho očí pritom sršali blesky.

„Môj otec? Čo ten tu robil? A čo ty s tým máš spoločné?“ spýtal sa Draco nechápavo, ale druhý chlapec mohol jasne vidieť, kedy Draco dospel k poznaniu... k strašnému poznaniu.

„On... ublížil ti nejako?“ spýtal sa potichu a jeho tvár bola bledšia než zvyčajne.

„Čo myslíš? Pozval ma šálku čaju a vykladal mi, aký som skvelý študent? Nie, môžeš byť pokojný, tvoj otec ma nenávidí snáď viac než ty a dal si záležať na tom, aby mi to pripomenul,“ vykríkol a tackavo došiel až na druhý koniec miestnosti. Vedel, že keby sa Draco o niečo pokúsil, nemal by dnes silu s ním bojovať, ale dávalo mu to aspoň slabý pocit útechy.

Draco sa ešte raz prizrel Harrymu a nik mu nemusel vravieť, čo sa stalo. Veľmi dobre to vedel a tiež vedel, že mu musí pomôcť. Vlastne nemusel...on chcel. Celé tie roky sa snažil v sebe potláčať vlastné city a skrývať ich za masku nenávisti či nezáujmu, ale opak bol pravdou. Chcel byť Harryho priateľom a závidel Weasleymu a Grangerovej, že s ním trávia toľko času. Chcel to byť on, kto sa s Harrym smeje na hlúpom vtipe, kto s ním bude ohovárať učiteľov a pár ďalších študentov, no jeho pôvod ho predurčoval  pravému opaku.

„Harry, ja... je mi ľúto...mrzí ma...“ na toto nenachádzal vhodné slová. Vedel, aký dokáže byť Lucius krutý. On sám sa neraz stal terčom jeho posmechu a neunikol jedinému trestu, ktorý sa jeho otec rozhodol vykonať.

„Viem, ako sa cítiš,“ zamumlal a myslel to smrteľne vážne. „Dovoľ mi pomôcť ti,“ navrhol a pohľadom vyhľadal Harryho, ktorý naňho hľadel nechápavo no s nenávisťou väčšou než kedykoľvek predtým. Pomyslenie, že to vôbec môže byť horšie než kedysi ho zabolelo.

„Vonkoncom netušíš, ako mi je! Akoby si mohol... tvoj otec je pre teba predsa svätý!“ zrúkol Harry a žasol nad tým, že Draco statočne odolával jeho prenikavému pohľadu.

„Nie je svätý a nikdy nebol. Mal som dvanásť, keď to spravil prvý krát a odvtedy...“ mrmlal Draco a sklopil zrak. Nikdy to nikomu nepovedal. Nikto by ho nepochopil. Ale Harry áno... mali spoločného viac, než si obaja mysleli.

„Vlastný otec?“ spýtal sa Harry šokovane a jeho hlas bol tak tichý, že ho bolo sotva počuť.

„Áno a o to je to horšie, nemyslíš? Ty toho bastarda môžeš nenávidieť, ale ja... navonok sa musím tváriť, že ho ctím ako otca a pritom... pritom by som ho najradšej sám zabil,“ priznal Draco a sledoval Harryho, ktorý ochromene zízal do prázdna.

„Harry, chcem ti pomôcť. Viem si predstaviť, na čo všetko teraz asi myslíš, ale bude zase dobre. On za to zaplatí, to ti prisahám,“ sľúbil a jeho hlas znel tak rozhodne, až ho to samého prekvapilo.

„Prečo? Prečo mi chceš pomôcť? Som pre teba len obyčajný parazit a nikdy si si nenechal ujsť príležitosť dokázať mi to. Tak prečo mi chceš odrazu pomáhať?“ spýtal sa čiernovlasý chlapec podozrievavo.

„Nikdy ťa ani len nenapadlo, že všetka moja pozornosť voči tebe nemusí byť z nenávisti? Viem, že to asi nie je to, čo chceš teraz počuť, ale prial by som si, aby sme začali od začiatku a boli...“ na chvíľu sa odmlčal. Nemohol mu to povedať. Nemohol mu prezradiť, čo k nemu v skutočnosti cíti, ale Harry nebol hlupák. Postrehol, aký je jeho spolužiak nervózny a sám na tom nebol lepšie. Ako dlho si želal, aby medzi nimi nebola tá priepasť, ktorá bránila ich vzájomnému zblíženiu?

„Myslíš, že by z nás niekedy mohli byť priatelia?“ spýtal sa Draco ostýchavo, no odpovede sa nedočkal. Jasné zelené oči naňho neveriacky pozerali. Vážne počul to čo počul? Draco Malfoy chcel byť jeho priateľ? A prečo mal pocit, že sa za tými slovami ukrývalo viac než bolo vyslovené? Naozaj by mohol dúfať, že si získa jeho priazeň a budú nielen priatelia, ale i niečo viac? Harry horúčkovito premýšľal a na malú chvíľu ho to prinútilo prestať myslieť na to, čo sa pred chvíľou stalo. Ešte dlho tam obaja mlčky sedeli, pohrúžení do vlastných myšlienok, kým Draco neprinútil Harryho vstať a neodprevadil ho až ku klubovni.

„Ďakujem,“ zamumlal Harry a v modrých očiach sa rozhoreli plamienky nádeje. Možno to predsa len nie je beznádejné...

Postupne spolu trávili stále viac času. Harry sa po večeroch zatváral sám v Komnate najvyššej potreby a po pár dňoch si zvykol, že je s ním Draco každý večer, akoby dozeral na to, aby bol v poriadku. Sprvu tam sedávali mlčky, neskôr sa zhovárali až napokon jedného večera ich rozhovor skončil vášnivým bozkom, keď jeden druhému odhalili svoje skutočné city. Jeden v druhom našli čo potrebovali, a to oporu a lásku. Verili, že je to na celý život, hoci ich predstavy čistej lásky boli zatiaľ veľmi naivné. Ich vzťah bol stále ešte krehký, hoci krásny a obom prospieval.

Keď sa jedného dňa ocitli tvárou v tvár na metlobalovom ihrisku, Harry vedel, že nech zápas dopadne akokoľvek, on už svoju výhru má. Vo chvíli, keď sa snažil chytiť Ginny padajúcu z metly, ozval sa hvizd píšťalky oznamujúci koniec západu. Draco chytil zlatonku a s víťazoslávnym úsmevom na perách letel k svojmu družstvu. Bol očividne šťastný a hoci sa to na prvý pohľad nezdalo, Harry sa radoval s ním.

Šatne sa už vyprázdnili a Harry počkal, kým objekt jeho túžby nezostal sám. Sprchoval sa a Harry závidel vode, ktorá pokrývala jeho telo. Vyzliekol si habit a vliezol k nemu, nežne ho hladkajúc po chrbte.

„Hneváš sa?“ spýtal sa Draco opatrne a nie voda bolo to, čo mu spôsobovalo rozkoš.

„Nie...“ šepol Harry a pritisol pery k bielej šiji. „Vyhral si jeden zápas... ale ja som získal oveľa viac,“ povedal rozhodne a konečne sa ich pery spojili vo vášnivom bozku.

„A čo také?“ uškrnul sa blondiak.

„Vedieť, akú radosť ti taká drobnosť ako je vyhratý zápas spôsobí, nechal som ťa vyhrať už skôr,“ odpovedal s rovnakým úškrnom Harry a neprestával v hladkaní a dráždení štíhleho tela, ktoré v ňom vzbudzovalo toľké vzrušenie a rozkoš.

„Ale no tak, Potter. Priznaj si to... som proste lepší,“ neodpustil si Draco a čakal na Harryho reakciu.

„Dokáž to!“ vyzval ho a jemu viac nebolo treba. Spočiatku nesmelé dotyky prerastali do stále vášnivejších a prúd vody akoby odplavoval ich túžbu do stále sa zväčšujúceho jazera vášne, až kým nedosiahli vytúženého vrcholu.

So spokojnými úsmevmi na tvári sa obliekali a vedeli, že sa musia rozlúčiť, keď sa dvere šatne prudko otvorili a v nich stála skupinka  piatich slizolinčanov.

„Čo sa u deje?“ spýtal sa Zabini a pohľadom prechádzal z jedného na druhého.

„Čo myslíš?“ spýtal sa Draco posmešne a mávol prútikom smerom k Harrymu, ktorý zmeravel. Vedel, že keby chcel, ubráni sa, ale nechcel spôsobovať problémy, hlavne nie Dracovi.

„Práve dokazujem tuto zelenoočkovi, že sláva nie je všetko, že Potter?“ zazubil sa a vrhol nevraživý pohľad smerom k Harrymu.

„Trhni si, Malfoy,“ odsekol Harry a snažil sa prejsť uzatvárajúcim sa hlúčikom slizolinčanov, no tí ho odstrčili tak prudko, až dopadol na podlahu a narazil hlavou do steny.

„Tak to sme prišli práve včas,“ usmiala sa škaredo Pansy Parkinsová a všetci sa nahlas rozosmiali, len Harrymu úsmev na perách zamrzol.  V ruke pevne zovrel prútik, no sotva odrazil jednu kliatbu, zasiahla ho druhá z inej strany.

„Nechajte ho,“ ozval sa po chvíli Draco a v Harrym skrsla nádej na to, že sa ho Draco zastane, tak ako sa ho on denne zastával pred Ronom.

„Je to len úplná nula, nezaslúži si ani štipku našej pozornosti,“ pokračoval ten medový hlas, ktorý až do nedávna znel Harryho ušiam ako rajská hudba. Tie slová však jeho srdce zasiahli ak jedom napustený šíp a krehké puto spájajúce ich dvoch sa začínalo trhať.

Obrázok Keď chlapec osamel, zamýšľal sa nad Dracovym správaním. Samozrejme vedel, že sa k ich vzťahu nikdy neprizná, ako to urobil on, keď asi pred troma týždňami povedal Ronovi a Hermione, že ľúbi Draca Malfoya, ale až doteraz veril, žeby ho Draco nikdy nezaprel a bránil ich lásku. Teraz mal však pocit, akoby ich vzťah bol len o tom jedinom... o sexe a slová, ktorý vyšli z tých krásne tvarovaných pier bola len kopa klamstiev.

Neprekvapovalo ho, že za ním Draco večer prišiel do Komnaty. Sedel v kúte miestnosti a snažil sa ignorovať jeho prítomnosť.

„Harry... prepáč mi to v šatni... ja... nemal som inú možnosť, pochop to,“ ospravedlňoval sa, no Harry len pokrútil hlavou.

„Viem, že si nemal na výber, ale... práve to, čo sa stalo ma núti premýšľať nad tým, či niekedy budeš schopný čeliť skutočnosti, že my dvaja... či budeš schopný niekedy niekomu priznať pravdu o nás dvoch,“ odpovedal potichu a snažil sa, aby jeho hlas znel čo najpokojnejšie, aj keď jeho srdce prekypovalo bolesťou z tej zrady. Nebola to taká veľká zrada, lenže aj tak bolela.

„Samozrejme, že som schopný to priznať, len...“ jachtal a nervózne si hrýzol spodnú peru.

„Draco, viem, že je to ťažké. Sám som dlho váhal, kým som to povedal svojim priateľom, ale mám ťa rád a nechcem sa neustále tváriť, že ťa nenávidím, keď to tak nie je. Nemôžem to vykričať do celého sveta len preto, že by ťa Voldemort a tvoj otec pri prvej príležitosti zabili, ale... nech by sa stalo čokoľvek, nikdy by som ťa nezradil,“ vysvetľoval Harry a musel sa naozaj premáhať, aby si zachoval pokojnú tvár.

„Ale ja som ťa nezradil, Harry. Snažil som sa nás chrániť oboch...“ nevzdával to Draco a v jeho hlase zaznieval smútok.

„Mám ťa rád, Draco, ale kým si obaja neujasníme, čo vlastne chceme, asi...“

„Chceš to skončiť? Nie, Harry, ja ťa nechcem stratiť! Prosím, to necháš jednu malú príhodu, aby nás zničila?“ kričal zúfalo.

„Práve, že tentoraz to bola len malá príhoda. Čo bude nabudúce? Pridáš sa k nim a keď ti to prikážu, použiješ na mňa Cruciatus alebo ma rovno zabiješ?“

„Nie... Harry, takto nehovor. Nikdy by som nedovolil, aby ti niekto ublížil,“ pokúšal sa ho presvedčiť, ale márne.

„Lenže keď sa im vzoprieš, zaplatíš za to vlastným životom a to ja nechcem. Nechcem, aby ktokoľvek ďalší zomrel kvôli mne a už vôbec, aby si to bol ty. Bude lepšie, keď pôjdeme každý svojou cestou... bude to pre teba jednoduchšie,“ šepol Harry a bez meškania odišiel. Nenávidel sa za to, čo práve urobil a vedel, že to bude do konca života ľutovať, ale nemal na výber. Draco bol príliš hrdý na to, aby sa vzdal svojej pozície medzi spolužiakmi a navyše by to preňho nebolo bezpečné. Vedel, že by od toho nemal utekať, ale riešiť ten problém a bojovať oňho, ale život ho pripravil už o veľa a on nechcel vlastnou vinou stratiť ďalšieho milovaného človeka.

Nasledujúcich niekoľko týždňov sa jeden druhému úspešne vyhýbali, no nikomu neušli zmeny v ich správaní. Našťastie, alebo práve nanešťastie, o bolo obdobie plné napätia, pretože Voldemort sa pripravoval k záverečnému boju a tak Harry nemal čas myslieť na to, čo bude ďalej. Pochyboval totiž o tom, že túto vojnu prežije a mohol len dúfať, že prežijú všetci, ktorých má rád a že budú šťastní.

Deň boja nastal a on zastal tvárou v tvár netvorovi, ktorý mu uprel jeho šťastie. Zo všetkých strán k nemu doliehali zvuky zúriacej bitky, no on sa sústredil len na to, ako zabiť Voldemorta. Kútikom oka zachytil, ako dvaja blonďaví muži zastali oproti sebe a počul Draca, ako pokrikoval na otca, že ho nenávidí.

Harry sa chcel otočiť a pomôcť Dracovi, ktorý sa práve postavil svojmu otcovi v snahe pomstiť sa. Prekvapilo ho to i potešilo zároveň. V duchu oľutoval, že k nemu bol taký krutý a chcel mu ešte aspoň naposledy povedať, že ho miluje, no Voldemort si vyžadoval jeho plnú pozornosť.

„Avada Kedavra!“ zakričal a na tvári muža s hadími očami sa zjavil šokovaný výraz, keď svetlo života v jeho očiach pohaslo a on padol tvárou do prachu. Len na malú chvíľu zostal Harry ochromene stáť a pozerať na telo svojho nepriateľa, pretože zo zamyslenia ho vytrhol Dracov bolestný výkrik. Otočil sa a pohľadom hľadal toho, pre ktorého bilo jeho srdce ako o závod.

„Za platíš za všetko, čo si mi urobil, otec. Mne aj Harrymu,“ zavrčal Draco a prúd zeleného svetla vystrelený z Dracovho prútika zasiahol Luciusa priamo do hrude a on, tak ako pred pár minútami jeho pán padol mŕtvy k zemi.

Spolu s ním však poklesol v kolenách aj Draco a kŕčovito si držal ranenú ruku.

„Draco!“ zavolal naňho Harry a v mihu bol pri ňom. „Si... si v poriadku? Si celý?“ pýtal sa Harry s obavami a sledoval, ako spod Dracovho plášťa presakuje krv.

„Som v poriadku,“ usmial sa slabo blondiak a ich pohľady sa stretli. „Zaplatil za všetko... už nám nikdy neublíži, Harry. Už nikdy...“

„Prepáč, že som o tebe pochyboval,“ šepol Harry a šetrne pomáhal Dracovi na nohy.

„Ty prepáč... nemal som sa správať ako idiot,“ uškrnul sa Draco a jeho tvár sa skrivila v bolestnej grimase.

„Musíš ísť na ošetrovňu,“ rozhodol Harry a zamieril k hradu.

„Konečne rozumná reč, Potter. Si v poriadku, Draco?“ spýtal sa mužský hlas za nimi a obaja pozreli jeho smerom.

„Nič to nie je, Severus,“ odpovedal opýtaný a oprel sa o Harryho.

„Opri sa o mňa. Vezmem ťa na ošetrovňu,“ povedal Snape rozhodne a podišiel bližšie k svojmu krstnému synovi.

„Myslím, že to s Harrym zvládneme. Iní ťa budú potrebovať viac, ja som v poriadku,“ trval na svojom Draco, rozhodnutý, nedať sa od Harryho odtrhnúť. Snape spýtavo zdvihol obočie a pochybovačne sa spýtal:

„Si si istý?“

„Úplne istý. Teraz už bude všetko v poriadku,“ odvetil s úsmevom a pozrel na Harryho, ktorý prikývol.

Obrázok Severus Snape ešte hodnú chvíľu prekvapene pozeral za tackajúcou sa dvojicou, no zdalo sa, že tí dvaja sú spolu naozaj konečne spokojní. Neuniklo mu, akí boli obaja v poslednom čase zamyslení. Nie žeby sa zaujímal o Potterovo blaho, ale Draco bol jeho krstný syn a robil si oňho starosti. Avšak teraz sa zdalo, že je konečne všetko v poriadku a ani Voldemort ani Lucius už im nebudú stáť v ceste za šťastím.

.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Nová fanynka

Dulce María ,30. 11. 2010 15:47

toto je tá najkrajšia poviedka akú som kedy čítala...Úplne ma dostala...Úplne...

...........

dada,6. 10. 2008 21:38

sory, že tu zas otravujem. Ja len, že už viem o akej poviedke ste to tu písali :-)

...........

dada,5. 10. 2008 23:12

predsa len som ešte niečo zabudla :-)
tie obrázky, ktoré ste k poviedkam použili sú nádherné :-)))

...........

dada,5. 10. 2008 23:08

takže poviedka od Léthe bola úžasná, Ron, Harry :-) Ale zrovna Goyle? :-D Je dobré, že to zachytáva len jedno ráno alebo deň, lebo to bolo celý čas zaujímavé, celý čas som očakávala, ako to dopadne- samozrejme, som nadšená :-)

Tá poviedka od Lachesis zachytáva dosť dlhý časový úsek, no napriek tomu ma to dokázalo pri čítaní udržať. Trošku mi zo začiatku vadilo správanie Draca. Ale veľmi sa mi páčilo zakomponovanie do deja Luciusa a na konci aj Severusa.

Inak dievčatá, páčilo by sa mi, keby ste mali viac takýchto duelov. Je zaujímavé sledovať, ako sa zhostíte rovnakej témy každá svojským sposobom.

A posledná vec(toto je skor reakcia na sevy)- Draco a blondýnka? Merlin chráň! Mám síce radšej hp/ss (a mnohé iné slash pairingy so severusom), ale pre spestrenie može byť aj HP a DM - hlavne, keď je to takto kvalitne spracované :-)

A ešte na koniec(už fakt na koniec)- mrzí ma, že neviem akú poviedku tu nižšie spomínate :-( Dá sa to upresniť? :-)

Lachy,

Léthe,3. 10. 2008 22:32

mne sa to zdalo skvelé, šak vieš, jaký ja som zvrhlý maniak :D

tak...

sevy,3. 10. 2008 21:38

moc pěkné... zajimavě pojaté... jak už jsem psala Lethé, ti dva chlapi mi prostě moc nejsou po vůli... ale když si za draca představím pěknou blondýnku :o)) tak je to moc moc pěkné! jste prostě klasa holky! ;o)

Prečítané!

Lachesis,3. 10. 2008 20:37

tak som si to prečítala presne ako som sľúbila a veru, aj mne sa páčila poviedka ako tá, ktorou si sa inšpirovala, tak táto. Len ma teraz štve, že sme sa akosi odchýlili od pôvodných plánov a moja verzia teraz vyznieva veľmi divoko... ale čo už, páčilo sa mi to a snáď sa bude moje páčiť tebe

tak

Lachesis,2. 10. 2008 23:52

neviem, či si to mám ísť prečíta´t, alebo nie. Nerada by som sa nechala tebou ovplyvňovcať, keďže to máme každá napísať po svojom a viem, že keď si to prečítam, budem sa snažiť použiť čo najmenej podobností, takže... len čo dopíšem sfvoju, prečítam si to a veľmi sa nha to teším. Pokúsim sa to dokončiť zajtra, ale nesľubujem...

:o)))

sevy,2. 10. 2008 22:11

ten konec byl dobrý... chudák ron :o)) ...celá ta povídka byla taková oddechová, hezká, i když já si asi vážně nezvyknu na tyto vztahy... :o(

Aby som nezabudla,

Léthe,2. 10. 2008 21:55

inšpirovala som sa jednou peknou poviedkou s Remusom a Sevom v hlavnej úlohe :)