Buď po mojom boku - 1. kapitola
1. kapitola
Narcissino tajomstvo
Tajomstvo alebo tajnosť, či taj môže byť niečo, čo nemá byť prezradené, čo má ostať skryté. Niečo neznáme, nepreskúmané, nepochopiteľné...
Ale môže ostať tajomstvo skryté, ak by malo pomôcť? A môže vôbec pomôcť alebo všetko ešte viac zamotá?
***
Severus Snape sedel vo svojom obľúbenom kresle – ak sa tak vôbec dalo nazvať – a vo svojej pracovni v dome na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť. V izbe sa ozýval len tichý pukot ohňa v kozube, ktorý svojím žeravým jazykom pahltne oblizoval drevené polienka za čiernou kovanou mriežkou. Hoci bolo už čosi po jedenástej v noci a on bol zrejme jediný v dome, kto ešte nespí, len pred chvíľkou mu na okno zaklopala zobáčikom sova. Bez slova otvoril okno a odmotal jej z nôžky správu. Preletel po nej pohľadom, zamračil sa a vrátil sa k stolu, aby odpísal rovnako stručný odkaz. Keď za sovou znova zavrel okno, pretrel si oči a vrátil sa k regálom s knihami, kde si pred chvíľou vyberal niečo na čítanie. Vybral si poriadne hrubý zväzok a zahasiac kúzlom oheň v kozube vošiel do vedľajšej izby, ktorú pred rokom prestavali na spálňu, aby mal svoje vlastné súkromné priestory. Zakaždým mu napadlo, že Black sa musí v hrobe obracať a spokojne sa uškrnul.
Jeho spálňa bola veľká izba. Väčšia, akú doteraz kedy v živote vlastnil, dokonca i na Rokforte. Nepriznal by to, ale najviac sa mu páčili veľké okná, ktoré sem cez deň prepúšťali veľa svetla a v noci sa zas mohol dívať na oblohu posiatu hviezdami – ak bola bezoblačná noc, samozrejme. Steny neboli otapetované, ale boli natreté svetlomodrou farbou. Doteraz sa divil, odkiaľ Potter mohol vedieť, že je to jeho obľúbená farba. Dokonca i posteľné prádlo ladilo a hralo modrými odtieňmi. V komode ich mal niekoľko. Bavlnené, krepové, ktoré netrebalo žehliť, či dokonca hodvábne. To zatiaľ nepoužil. Nebol práve márnivý typ človeka. Posteľ, veľká a pohodlná stála pod oknami. Kozub bol zabudovaný v stene oproti, presne v jej strede. Na zemi bol huňatý biely koberec a okolo okien viseli biele závesy, elegantne nariasené a ozdobené striebornou prepletanou šnúrou s brmbolcom a strapcami. V izbe mal jednu veľkú skriňu, dve menšie skrinky a spomínanú komodu. Trval na tom, že tam nechce žiaden písací ani iný stôl, lebo spálňa má slúžiť len na jedno. Potter sa s ním našťastie nehádal. Z nejakej príčiny mu vždy vyhovel, čo ho trochu i vytáčalo, lebo by sa s ním bol veľmi rád pohádal aspoň jediný raz. Lenže on mu na to nedal príčinu. Jedinou ozdobou, ktorú Severus vo svojej izbe mal, nebola nočná lampa na skrinke pri posteli s bielym tienidlom a modrými vzormi, ale veľký obraz. Obraz visiaci na stene nad kozubom. Avšak prázdny obraz...
Vyzul sa, zasvietil si nočnú lampu a prešiel k posteli, len aby sa na ňu natiahol oblečený a s knihou v ruke. Hneď ako ju otvoril, pustil sa do čítania, hoci časť jeho mysle bola stále upnutá na ten odkaz, ktorý dostal len nedávno.
Z domu na druhý deň odišiel skoro ráno. Potreboval si zariadiť nejaké veci a potom ho čakala neodkladná návšteva.
***
Narcissu odviedla tučná čarodejnica v strednom veku a prútikom v rukách do prijímacej miestnosti, kde ju už čakala návšteva. Popravde, nevedela sa ho dočkať. Celú noc sa nepokojne prehadzovala a uvažovala, ako ho prinútiť spraviť to, čo chcela a hlavne, potrebovala. Netýkalo sa to však jej, ale jej syna... Tajomstvo, ktoré malo meno Draco. Najmilšie meno na svete. Milovala svojho syna celým srdcom a bola by preňho spravila i nemožné. A zdalo sa, že teraz prišiel ten čas, kedy bude musieť byť odhalené. Uvažovala, či ju za to jej syn zatratí, alebo prekľaje. Uvažovala, či ňou bude opovrhovať alebo či ju pochopí a odpustí jej. Lenže... bol Malfoy. Tí nemajú v povahe len tak odpúšťať. Vzdychla si.
Keď zbadala Severusa, mala chuť rozbehnúť sa cez tú malú miestnosť a padnúť mu do náručia. Vedela však, že jediné, čoho by sa jej dostalo by bol začudovaný, ako nie práve pohľad plný opovrhnutia. Nič z toho, čo si však v duchu predstavovala nespravila, hoci boli tak povediac rodina. Severus bol predsa krstný otec jej syna.
„Narcissa,“ pozdravil ju miernym úklonom hlavy, stále stojac pri okne ako socha. Pohla sa dopredu, keď ju do chrbta postrčila dozorkyňa a zavrela za ňou na miestnosti dvere. Narcissa prešla k stolu, ale nesadla si na stoličku. Ostala naňho nemo civieť a na perách jej pohrával jemný úsmev. Ak sa to dalo nazvať úsmevom, lebo v poslednej dobe svoje pokusy o úsmev pokladala len za úškrny.
„Rada ťa vidím,“ povedala miesto pozdravu a premerala si ho očami. Nezdalo sa jej, že by sa bol za posledný rok nejako zmenil. Na to, že mal skoro štyridsať vyzeral prekliato dobre.
„Čo bolo také naliehavé, že som musel prísť?“ opýtal sa bez okolkov, nereagujúc na jej poznámku.
Teraz sa naozaj uškrnula a musela potlačiť dávno zabudnutú schopnosť smiechu, ktorý sa v nej odrazu zobudil. „Počula som, že teraz bývaš s Potterom, Severus,“ povedala, no vyznelo to skôr ako konštatovanie, než otázka.
Severus mlčal. Ale keď prehovoril, jeho hlas znel odmerane. „Povedz, čo chceš Narcissa. Nebudem sa s tebou vybavovať o svojom súkromí.“
„Takže je to pravda,“ poznamenala, no on už vykročil a ráznymi, dlhými krokmi mieril k dverám miestnosti. Keď chcel prejsť okolo nej, zdrapla ho kŕčovito za rukáv habitu. „Nie si tu kvôli mne!“ zvolala prísne i vyľakane, že ho príliš popudila a on odíde prv ako ju vypočuje.
„Tak teda?“ ozval sa a o krok cúvol, vymaniac sa z jej zovretia.
„Zajtra prepustia môjho syna domov. Veľmi dobre vieš, že nemá celkom nič. Naše účty sú stále zmrazené a Manor stále prehľadávajú aurori ministerstva. Okrem teba nemá nikoho... No len zatiaľ.“
Severus sa zamračil. Samozrejme, že o tom vedel, ale nenapadlo ho, že by sa oňho mal postarať. Nedošlo mu, že Draco bude potrebovať jeho pomoc. Ale ako by mu mohol pomôcť, keď sám nemá vlastný domov? Odkedy jeho dom na Pradiarskej uličke vyhorel a on si bol istý, že za to mohol niektorý z posledných smrťožrútov, kým ich nepochytali, býval u Pottera z jeho veľkorysej štedrosti. Žiaľ, Potter sa stále nezbavil tej svojej vlastnosti každého zachraňovať. Ale ako by teda mohol Dracovi pomôcť?
„Čo myslíš tým – zatiaľ?“ opýtal sa a sledoval ju, ako si sadla na stoličku a pokynula rukou, nech si sadne i on. Nepokračovala, kým tak nespravil.
„Si Dracov krstný otec. Ale nie si jediný člen rodiny, ktorého tam vonku má.“
„Ak sa nemýlim, Lucius je stále v Azkabane, takže...“ nedokončil, namiesto toho na ňu uprel spaľujúci pohľad. Vôbec netušil, kam tým smeruje. Veď aj Bella, posledná pokrvná rodinná príbuzná bola dávno mŕtva. Tak kto by tam vonku naňho mohol čakať?
„Jeho brat,“ odvetila pokojne a Severus vytreštil oči.
„Kto?“ Zdalo sa mu, že zle rozumel. Buď tá ženská načisto zošalela, alebo... Nie, určite zošalela. Chcel vstať, keď sa prudko nahla cez stôl a chytila jeho ruky do svojich. Bielych a studených ako ľad.
„Severus, neklamem ti! Skús sa o tom presvedčiť! Len mi pozri do očí a...“
Spravil to. Sama ho vyzvala. Spravil to prvý a posledný raz. To čo videl ho úplne šokovalo. Dokonca ho to pripravilo na pár minút o reč. Nikdy tak nebol vyvedený z rovnováhy ako v tomto momente.
„Takže... ty a...“ začal znova bez dokončenia a ona prikývla. Nesklopila pohľad, ani sa v jej tvári nezračilo zahanbenie. Vlastne pochyboval o tom, že sa kedy vôbec hanbila, či mala to slovo vo svojom slovníku.
„Lucius bol neplodný. Jeho semeno nestálo za nič. Najhoršie na tom bolo, že chcel svojho dediča. Dediča Malfoyovského majetku! Nikdy ma nemiloval. Chcel len niekoho dokonalého, kto by s ním obcoval a daroval mu syna. Tak ho teda dostal.“ Jej hlas znel chladne a vyrovnane, ale oči iskrili starou, teraz poodhalenou bolesťou jej vlastnej duše.
„Lenže... on sa na svojho otca... Si si istá, že nie je Luciusov?“
„Som si istá ako si len matka môže byť! Draco je môj syn a syn Jamesa Pottera. A jeho brat je Harry James Potter.“ Povedala to takým spôsobom, o ktorom sa nedalo pochybovať. Znelo to ako ortieľ poroty. Vyrieknutý súd.
Severus sa oprel na stoličke a zošpúlil pery. Zopäl dlane rúk, ktoré sa dotýkali len končekmi prstov. „Čo teda odo mňa očakávaš?“ spýtal sa naveľa, celkom ohromený novými informáciami.
„Musíš zariadiť, aby sa o tom obaja dozvedeli. Draco nemá kde ísť, ale jedna voľná izba v Blackovskom rodinnom sídle navyše sa iste nájde. Harry je jeho brat. Je na čase zahodiť starú nenávisť. Draco to nebude mať ľahké, bude potrebovať i jeho.“
„To nepôjde, zošalela si? Veď tí dvaja sa odjakživa nenávideli! Prečo si myslíš, že si teraz neskočia po krku?“
„Pretože sú bratia,“ odvetila vecne, dívajúc sa naňho pevným pohľadom. Potom siahla do vrecka svojej uniformy a vytiahla odtiaľ starú, ošúchanú obálku. „Zariadiš, aby boli obaja prítomní pri čítaní tohto listu. Je od Jamesa Pottera.“
Severus si vzal list a po chvíli zízania na obálku si ho strčil do vrecka. Vstal, predpokladajúc, že je návšteva u konca.
Narcissa sa ho znova chytila za rukáv a vzhliadla k nemu. „Ľutujem len jedno, Severus. Že som Luciusovi nezabránila zničiť naše životy,“ šepla a v očiach sa jej zaleskli slzy. Jej oči odrazu znežneli, keď vyslovila prosbu, aby sa postaral o jej milovaného syna. Verila mu. Napokon, bol jediným, koho Draco mal. Odhliadnuc od faktu, že mal nevlastného brata a ani jeden z chlapcov to netušil.
***************************************************************************************
Začiatok nového príbehu, veľmi dúfam, že sa vám bude páčiť. Mám v ňom všetky svoje obľúbené postavy a na vaše želanie z ankety sú tu párom Harry a Severus. Očakávam vaše komentíky, viete, že môžu veľmi účinne nakopnúť a posúriť k tomu, aby bola ďalšia kapitolka onedlho... Teším sa :)
Komentáre
Prehľad komentárov
Taky možnost, jak z Harryho a Draca udělat sourozence. Mimochodem, ta Severusova fotka v úvodu k povídce je prostě ÚŽASNÁ.
Jéééé!!!! Nová poviedka od Tess!!!!!!
(nadin, 15. 9. 2010 20:44)Úvod ma uchvátil, uháňam na 1. kapitolu
jupiiii
(miriabar, 14. 9. 2010 19:27)No teda!!! Na toto sa už tak strašne moc teším! Úplne mi padla sánka, že Draco je syn J. Pottera...a že Severusova obľúbená farba je bledomodrá...:D No idem rýchlo čítať druhú kapitolu :D
jooo
(Nade, 18. 9. 2010 0:02)