Choď na obsah Choď na menu
 


Očarované srdce - 12. kapitola

13. 10. 2010

12. kapitola

Svadobná noc

 

Obrázok Hermiona si z toho dňa zapamätala len zopár detailov. Ako skvele vyzeral jej snúbenec v perfektne padnúcom obleku pred oltárom v kostole plnom ľudí, ktorí sa prišli na vlastné oči presvedčiť, že sa markíz z Cudworthu skutočne rozhodol zavesiť staromládenectvo na klinec . Pamätala si jeho tvár, ktorá pôsobila ako vytesaná z mramoru a len čo ju zbadal, uvoľnila sa mu a jej sa videlo, že jeho oči sa na ňu usmievajú, hoci kútiky úst ostávali na svojich miestach. Pamätala si ako mu povedala svoje áno, hľadiac mu do tváre, zatiaľ čo on ju držal za ruku, otočený tvárou k nej. Pamätala si, ako jej navliekol na ruku prsteň a sľuboval jej všetky tie veci, ktoré mal opakovať po vikárovi. Lásku, vernosť, oddanosť... V tej chvíli veľmi túžila, aby sa aspoň časť z toho sľubu splnila. Keď obrad skončil a oni pred kostolom prijímali gratulácie hŕstky pozvaných i niektorých ďalších odvážlivcov, z toho davu si zapamätala len pár milovaných tvárí. Harryho, Daphninu a Terrynu, Oliverovu, Emminu i tú Willow. Hostina sa konala v sídle ženícha. Prišli tam ako prvý na čiernom koči, ktorý mal vzadu priviazané staré topánky pod ceduľkou so žiarivým strieborným nápisom „Práve zosobášení“. Keď to videla, rozosmiala sa. Došlo jej, že to bol isto Harryho nápad, ale aj lord Malfoy sa uškŕňal rovnako pobavene, keď si všimol prekvapené pohľady novomanželov na ozdobený koč.

Sídlo Cudworth bolo krásne a veľkolepé, postavené zo sivého kameňa na predmestí Londýna, ale napriek tomu nepôsobilo ponuro. Hermione tak trochu pripadalo ako zámok. I ono malo minimálne dve poschodia, dve krídla domu, ktoré sa tiahli do šírky a zatáčali dozadu, vytvárajúc akúsi dômyselnú náruč jednej z najkrajších záhrad, plnej krov a kvetín, kamenných fontán, štíhlych topoľov i tisov a mnohých iných drevín.

Jej novopečený manžel, ktorý cestou v koči neprehovoril ani slova jej teraz pomohol vystúpiť z koča a bez varovania ju vzal do náručia, aby ju preniesol cez prah domu. Neubránila sa, aby pri tom nezvýskla od prekvapenia a zdalo sa jej, že začula jeho tichý smiech. Keď k nemu zdvihla tvár, držiac sa ho pevne okolo krku, skutočne pobadala ľahký úsmev. Zložil ju až vo vstupnej hale, kde ich poslušne čakalo nastúpené služobníctvo pod prísnym pohľadom majordóma, aby ju privítali.

„Vitaj doma,“ pošepol jej manžel do ucha. Hľadela na zástup ľudí, ktorí si ju zvedavo prezerali a vítali ju ako svoju novú pani. Na pokyn staršieho, sivovlasého muža oblečeného v zelenej livreji so strieborným lemovaním, čo bol nepochybne majordóm ako si od prvého momentu myslela, sa všetci rozpŕchli za svojou prácou a on jej nastavil rameno a viedol ju k osamelo stojacemu mladému mužovi a chlapcovi, ktorý si ju so záujmom obzeral.

Severus sa ujal slova ako prvý, ale len čo pristúpili k tým dvom bližšie, všimla si prázdny pohľad v tvári čiernovlasého muža, ktorý sa zľahka usmieval. Bol nesmierne príťažlivý i napriek malej jazve na brade, ktorú pokrývalo azda dvojdňové čierne strnisko. V prázdnych tmavomodrých očiach, ktoré sa upierali do neznáma nebolo života, ale tá ich farba jej pripomenula polnočnú oblohu.

„Markíza,“ vyslovil Severus podmanivým, tichým hlasom, „dovoľte, aby som vám predstavil svojho priateľa, Regula Arctura Blacka,“ predniesol nonšalantne a otočil sa k mužovi. „Reg, je mi cťou a potešením predstaviť ti moju manželku, markízu Hermionu Jane Snapovú.“

Pri tých slovách Hermiona zadržala dych. Znelo to tak definitívne, keď to vyslovil a ona si naplno uvedomila rozdiel svojho stavu. Už nebola slobodná. Bola zaviazaná tomuto mužovi, ktorý stál po jej pravom boku až do konca života. Markíza Snapová. Markíza z Cudworthu.

Ani na okamih nezaváhala, keď k nej lord Black natiahol ruku, ona mu vyšla v ústrety a vložila mu tú svoju do dlane. Pocítila ľahký stisk, keď si ju vytočil a vtisol jej letmý bozk na chrbát ruky. Keď sa znova vystrel, v tých nevidomých očiach mu horeli ohníčky radosti a na perách sedel široký úsmev. Všimla si, že sa mu na brade pritom urobila rozkošná jamka.

„Je mi nesmiernym potešením spoznať vás, mylady a privítať v tomto dome. Pevne verím, že spolu budeme dobre vychádzať,“ riekol galantne.

„Nepochybujem o tom, pane,“ odvetila stručne a hoci to nemohol vidieť, opätovala mu úsmev. „Ďakujem za privítanie.“

Regulus jej kývol hlavou a jeho ruka spočinula na pleci chlapca, ktorý mu siahal poniže pása. Mal hnedé vlasy a zelené oči. Pery pevne zomknuté a zdalo sa, že sa tak trochu schováva za Regula, no pohľad jej opätoval odvážne. Neusmial sa na ňu, zato ona mu úsmev venovala po celú dobu, keď ich predstavili. Severus jej povedal len toľko, že sa volá Garrick a šepky oznámil, že nerozpráva. Sklonila sa k nemu, keď k nej vystrel ruku tak, ako to videl spraviť Regula a tiež jej ju pobozkal. To, že tam nechal mokrý odtlačok svojich malých ústočiek jej vôbec neprekážalo. Načiahla k nemu ruku, aby ho pohladila po vláskoch, ale on cúvol, držiac sa pevne Regula za nohavice.

„Musí si na vás zvyknúť. Zo začiatku sa skrýval i pred nami,“ prihovoril sa jej Severus, keď v jej očiach zbadal sklamanie. Znova vstala a on ju viedol do hodovnej siene, kde ich nasledovali Regulus i Garrick.

Stoly boli bohato prestreté a svadobčania ich už čakali, keďže sa premiestnili a nedali na tradičnú cestu kočmi za novomanželmi. Hostina netrvala dlho a zúčastnili sa na nej len príbuzní a blízky priatelia. Nemali len očarované hudobné nástroje, ale skutočných hudobníkov. Tancovala azda s každým. Prvý tanec si vyžiadal jej manžel, potom ju nie veľmi ochotne prepustil jej rozjarenému strýkovi. Od toho ju zachránil Harry, poňom lord Malfoy, ktorý ju pasoval za kráľovnú tohto lazaretu, hoci netušila, čo presne mal namysli, i keď ju napadlo, či to jeho pomenovanie nemá niečo spoločné s Regulom, Garrickom, ba dokonca i s krívajúcim majordómom. Potom  tancovala znova so svojím manželom, ktorý z nej po celú tú dobu nespustil oči a nakoniec ju odviedol k ich stolu, aby si vydýchla a občerstvila sa, za čo mu bola nesmierne vďačná.

Keď odišli i poslední hodovníci, bolo sotva čosi po polnoci. Hermiona sa konečne pobrala do svojich izieb, kde ju zaviedla jej komorná Emma. Väčšinu Hermioniných osobných vecí presťahovali za posledné dva dni. Jej komorná bola viac ako ochotná pomôcť jej zo šiat, ale Hermiona jej poďakovala za pomoc a poslala ju preč. Potrebovala byť sama. Mala obavy z toho, čo malo nasledovať, ale svoje... manželské povinnosti bola rozhodnutá splniť si do bodky.

***

Zastala uprostred svojej izby a pozorne si ju obzerala. Izbe dominovala posteľ z čerešňového dreva. Teraz bolo odostlaná, vankúš i obliečky boli biele ako sneh, boli našuchorené a sviežo voňali. Oproti posteli stáli dve veľké a jedna menšia skrinka. Pri nohách postele mala svoje miesto neveľká komoda, ktorá mala veko čalúnené červeným damaškom a mohla slúžiť aj ako lavica na sedenie. Záclony boli biele a dlhé až po zem a po stranách okien viseli bohato riasené závesy z červeného brokátu, previazané hrubou zlatou šnúrou. Výborne ladili s prikrývkou postele (teraz úhľadne poskladanou na komode), jej drapériami a kobercom rovnakej sýtej farby. Izba mala tapetu smotanovej farby so vzorom drobných ružičiek a zo stropu visel krištáľový luster so sviecami. Tri okná sem prepúšťali dostatok svetla a teraz cezeň prúdil mesačný svit jasnej noci.

Podišla k jednému z okien, trochu poodhrnula záclonu a pozrela na oblohu. Plávalo na nej len zopár oblakov a tak sa chvíľu iba kochala pohľadom na nebo žiariace miliónom hviezd. Na toaletnom stolíku stojacom pod oknami bola váza s kvetmi. Milovala ruže. Ich vôňa presýtila vzduch v izbe, ale nezaťažila ho. Vyzula si topánky a bosky prešla k hojdaciemu kreslu, ktoré malo svoje miesto blízko kozuba. Zhlboka sa nadýchla a prerývane vydýchla, aby sa uvoľnila. Aspoň sa o to pokúšala. Ľutovala, že nepoprosila Emmu alebo kohokoľvek ešte o pohár vína, aby si takto dodala trocha guráže. Zopäla ruky v lone a uprela zrak na dvere vedúce do kúpeľne. Vedela, že je to miestnosť, ktorá je spojená so spálňou jej manžela. Prezradila jej to Emma ešte včera večer.

Sedela v kresle, objímajúc si rukami ramená, stále oblečená vo svadobných šatách. Vôbec nevedela, čo robiť. Mala by sa zobliecť zo šiat a počkať ho v nočnej košeli? Alebo nie? Lenže ona netušila, či vôbec príde. Nepovedal jej ani pol slova, keď mu oznámila, že je unavená a ide sa pripraviť na noc, keď sa rozlúčili i s posledným hosťom. Rozhodla sa, že bude zrejme najmúdrejšie počkať.

***

Nevedela ako dlho sedela v kresle, ale prebrala sa z driemot na to, že z vedľajšej izby počuje tlmené hlasy. Postavila sa k svojim dverám vedúcim do kúpeľne a ticho načúvala. Keď začula, ako jej manžel poslal svojho komorníka preč, zachvela sa. Uvažovala, čo má spraviť. Čakať, či za ňou príde, alebo má ísť za ním? Stála tam asi desať minút, ale jej to pripadalo ako večnosť. Napokon stisla kľučku, prešla kúpeľnou a potichu zaklopala na druhé dvere. Všimla si, že sa jej trasie ruka a v duchu sa za to vyhrešila. Nič sa však nestalo a keď sa dvere neotvárali, otočila sa a chcela sa vrátiť do svojej izby. Skôr ako však stačila spraviť čo i len krok, ozval sa za ňou ten zamatový hlas, ktorý ju prenasledoval už zopár nocí a nedal jej pokojne spávať.

Otočila sa a zatajila dych. Ak Severus vyzeral úžasne v čiernom obleku a so zopnutými vlasmi, teraz v mäkkej žiare dlhých bielych voskových sviec vyzeral priam neodolateľne. Bielu batistovú košeľu mal trochu rozhalenú a vytiahnutú z nohavíc, ktoré mu tesne obopínali stehná a ona si všimla, že je bosý. Čierne vlasy mu padali do tváre a na plecia. Vyzeral ako temný anjel. Vyschlo jej v hrdle a vnútro zalial príval nečakanej horúčavy. Nikdy nebola viac vyvedená z miery ako teraz. A on nepovedal celkom nič, iba ju vzal za ruku a vtiahol do svojej spálne, nespúšťajúc z nej ten svoj ónyxový pohľad. Zavrel za ňou dvere a dlho, predlho sa na ňu iba díval, opierajúc sa chrbtom o dvere.

Vôbec nevedela, ako dlho tam len tak obaja stáli. Akoby sa v tej chvíli zastavil čas. Myseľ jej horúčkovito pracovala a v duchu rozoberala všetko, čo o milovaní vedela. Bolo toho žalostne málo a ona ľutovala, že nemala odvahu opýtať sa Daphne na podrobnosti. Hrýzla si spodnú peru, hľadiac naňho čokoládovými očami, neschopná pohybu. Akoby ju niekto začaroval. Myslela si, že spraví niečo on, ale on sa ani nepohol. Počula len jeho zrýchlený dych, ale možno i to sa jej len zazdalo, lebo mala dojem, že všetky okolité zvuky prehlušilo jej zbesilé búšenie srdca.

Keďže bola rozhodnutá dodržať všetky povinnosti manželky, Hermiona natiahla ruku k svojim vlasom a začala z nich vyťahovať vlásenky jednu po druhej. Keď mala hrsť plnú, hľadala očami miesto, kde ich položil. Rozhliadla sa po izbe a zrak jej padol na jeho posteľ. Prečo sa jej zdala väčšia ako tá jej? Mala rovnako biele obliečky, iba bola ladená viac do zelena a nábytok bol z tmavšieho dreva. Preglgla a preniesla zrak na nočný stolík stojaci pri tej obrovskej posteli. Prešla k nej a vlásenky tam zložila na malú kôpku, kým usilovne pokračovala v práci otočená chrbtom k svojmu manželovi. Odrazu zacítila na ruke vo svojich vlasoch jeho dotyk. Postavil sa tesne za ňu a tvár si schoval do jej vlasov.

„Prečo to robíte?“ opýtal sa zastretým hlasom, keď sa nadýchol jej omamnej vône.

Hermiona sa k nemu otočila tvárou, vymaniac si ruku spod jeho dotyku. „Vy... vy ste dnes nechcel za mnou prísť?“ opýtala sa placho a sama netušila, prečo jej hlas znel tak vyčítavo. Zdalo sa, že ho tou otázkou prekvapila.

„Nie,“ pripustil.

„Takže... vy ma odmietate?“ Hermiona bola v pomykove. „Nevravel ste nič o formálnom manželstve, ale ak si to želáte, budem vás rešpektovať,“ riekla a v duchu sa hnevala sama na seba, prečo to znelo tak dotknuto. Pozrel jej priamo do očí, no z jeho tváre nevedela vyčítať celkom nič. Dlho sa do nej vpíjal tmavými očami, kým znova prehovoril.

„Nie, nestojím o formálne manželstvo, Hermiona.“

Nikdy v živote nebola taká zmätená ako v tejto chvíli. Nechce sa s ňou milovať, ale nechce ani formálne manželstvo? Čo teda chce?

„Teda... prečo ma nechcete?“ spýtala sa priamo, lebo to bol jediný logický záver, ktorý si bola schopná v tej chvíli vyvodiť.

Zasmial sa podivným smiechom. Tichým a chrapľavým, z ktorého jej prebehli po chrbte zimomriavky, ale len preto, lebo jej telo naňho reagovalo ďalším zachvením. Zdalo sa jej, že v žalúdku sa jej vyrojil húf motýľov, ktorý mávaním svojich krehkých krídel rozosielal po jej tele elektrizujúce impulzy, zvyšujúce činnosť srdca na ozaj horúčkovité tempo a akoby to nestačilo, potili sa jej dlane a triasli kolená.

„Ako si to môžete myslieť?“ opýtal sa miesto odpovede a zovrel jej tvár vo svojich dlaniach. Prešiel jej palcom po perách a ona pod tým dotykom trochu vyvrátila hlavu dozadu, pootvorila pery a opäť sa zachvela. „Ste taká krásna... A ste moja. Ale zložil som sľub, že vás budem chrániť, nech to znamená, že i pred sebou samým. Nebudem na vás naliehať... Ani dnes, ani zajtra,“ posledné slová mu zamreli v hrdle. Nepomyslel by si, že to bude také ťažké vysloviť. „Nie, hoci po vás túžim od prvého dňa, čo som vás uzrel, Hermiona,“ priznal a ju to omráčilo azda ešte viac ako to dokázala sila jeho bozku. „Ale dnes v noci sa s vami milovať nemôžem.“

„Nemôžete?“ ozvala sa ako jeho ozvena sotva počuteľným hlasom, ktorý skôr pripomínal šelest jesenného lístia, keď si šepká s vetrom.

„Nie, nemôžem. Chcem vám dopriať čas. Chcem, aby sme sa lepšie spoznali a prajem si, aby ste ma...“ nedokončil. Miesto toho na chvíľku privrel oči a keď ich znova otvoril, pohladil ju palcom po líci sfarbenom rumencom. Cítil jej neistotu. „Vidím vám na očiach, že ste vystrašená. Nemohol by som sa s vami milovať s vedomím, že sa ma desíte.“

„Nebojím sa vás,“ pokrútila hlavou a dúfala, že jej hlas znie pevne, no zradil ju. „Naozaj sa vás nemám prečo báť. Zachránili ste ma a nie raz,“ šepkala a napriek všetkému ju zradili vlastné pocity. Zatrepotala mihalnicami v snahe zahnať slzy, ktoré sa jej tisli do očí, lenže jej pokusy boli neúspešné Hlúpe slzy, pomyslela si a v duchu sa preklínala za svoju slabosť.

„Nezazlievam vám to, verte mi, že nie. Veľmi dobre viem, akú mám v spoločnosti povesť,“ odvetil sotva počuteľne.

„Neverím tým klebetám a nikdy som neverila,“ hlesla odovzdane a dovolila mu, aby jej zotrel slzy z líc.

Počula ako si povzdychol. Aspoň sa jej to zdalo a potom sa k nej sklonil a vtisol jej kratučký bozk na čelo, špičku nosa a na pery. Hermiona spokojne vzdychla a bola pripravená na to, že bozk prehĺbi, lenže on to nespravil. Miesto toho jej povyťahoval z vlasov zvyšné vlásenky a vošiel do nich prstami, aby ich prečesal ako hrebeňom. Potom si ju otočil a ona zacítila, ako jej uvoľňuje viazanie šiat. Len čo bol hotový, znova ju k sebe otočil tvárou a zaželal jej dobrú noc.   

Hermiona sa vrátila do izby podivne malátna a rozrušená. Nemohla s istotou tvrdiť, že bola spokojná s vývinom celej situácie, lebo kdesi v hĺbke duše sa v nej ozval tichý hlások sklamania. Drobná časť z nej túžila, aby dovŕšili ich spojenie v manželstve, ale tá druhá, väčšia časť mu za tú zhovievavosť ďakovala.

***

Severus ostal stáť za dverami, ktoré sa za ňou zavreli. Oprel si o ne čelo i ruky po stranách hlavy. Dýchal namáhavo a srdce mu stále búšilo ako šialené. Akoby sa rozhodlo vyskočiť mu z hrude nadobro. Pod tmavou látkou jeho nohavíc sa črtala zreteľná erekcia, prekrytá snehobielou košeľou. Skúšal myslieť na milión iných nezáživných vecí, na niečo, po čom by sa jeho telo znova upokojilo, lenže v mysli mu zakaždým vyvstal jej obraz. Bola taká nádherná, že sa to nedalo vydržať. Do poslednej chvíle stojac pred oltárom čakal, že nepríde, že si to predsa len rozmyslí. Keď sa tam zjavila, celá v bielom, zahalená v saténe, čipkách a ozdobená perlami, ktoré jej daroval na túto príležitosť, srdce mu vynechalo pár úderov. Dívala sa priamo naňho, kráčajúc po boku svojho nehodného strýka, ktorý sa spokojne vyškieral na celý kostol Sv. Patrika. A potom povedala áno a on jej nastokol prsteň z bieleho zlata ozdobený očkom z granátu.

Zviezol sa popri dverách a z hrdla mu vykĺzol tichý ston. Nemohol inak. Vedel, že konal správne, keď ju poslal späť do jej izby. Rozhodol sa neklamať, keď sa ho opýtala priamo, prečo ju nechce. Nemohol pripustiť, aby si myslela, že preňho nie je žiadúca. Bola! A ešte ako! Kľačal na kolenách, stále opretý hlavou o dvere, no jeho ruka zablúdila k rozkroku nohavíc, ktoré ho tesne omíňali. Nebol to príjemný pocit. Povolil si gombíky a potlačil ďalší ston, keď si spomenul na pocit, ako sa jeho prsty prehŕňali v jej hustých vlasoch... na ich vôňu, hebkosť. No nič z toho sa nemohlo rovnať jej smotanovej pokožke, ktorú odhaľoval každým povolením viazania korzetu šiat. Bola nádherná... a bola len jeho...

******************************************************

Keď ste čakali techtle-mechtle, ešte chvíľku si počkáte :) Predsa len, Severusa tu mám za džentlmena :)

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

nóó, šak hej,

Tess,14. 10. 2010 22:34

ale na druhej strane, niekto jej to viazanie šiat uvoľniť musel :D

........

Nade,14. 10. 2010 21:28

Hermiona mě překvapila svou odvahou, když šla sama za Severusem. Jistě, chtěla splnit své manželské povinnosti, ale od panenské novomenželky se taková aktivita zrovna neočekává, že? Ale to je prostě naše Mia, vždy se všemu postaví čelem.
No a Severus jako gentleman? Hmmmm, vskutku lákavé pomyšlení. Já bych se tak snadno odbýt nenechala. :-D

nadin

Tess,14. 10. 2010 20:51

vidíš, to mi nedošlo, škrtám :D

Mhmmm...

nadin,14. 10. 2010 18:58

Aký gentleman!!! Má u mňa bod, ale zas to nemusí preháňať.
Ale mám takú malú rýpavú poznámočku (zas, ako inak)
Nechala si Severusa povoliť si zips. Ok, predstava je to mimoriadne lákavá, ALE! Zips bol patentovný v roku 1913. Výroba prvých zipsov v Európe sa začala v roku 1919 a v Británii prerazli až na výstave v roku 1924. Takže ak si dej poviedky zasadila do historického Anglicka, zips si škrtni.

kto by nebol na jej mieste sklamaný?

Tess,13. 10. 2010 20:59

ja určite :D

:D:D:D:D

Miriabar,13. 10. 2010 20:28

No tak akože tá tvoja poznámka na konci...:D:D:D:D Rozhodne, Severus je gentleman, bolo to od neho veľmi pekné gestu...obdivuhodné, že sa dokázal ovládnuť...ale nečudujem sa, že jedna Hermionina časť bola sklamaná :D AAAAACH!
Bolo to úžasné, už sa teším na pokračovanie :D