Choď na obsah Choď na menu
 


Očarované srdce - 13. kapitola

18. 10. 2010

13. kapitola

Aj modré z neba

 

Obrázok Za oknami panstva Cudworth sa ukazoval pochmúrny deň. Podúval vietor, ktorý rozfukoval opadané lístie pod stromami a na oblohe viseli ťažké mraky. Zatiaľ nepršalo, no všetko nasvedčovalo tomu, že ak sa tak stane, dážď znova raz výdatne zmáča krajinu.

Hermiona vstala včas ráno, tak ako bola zvyknutá vstávať i doma. Obliekla si jedny z nových šiat, ktoré jej venoval manžel. Boli zo svetloružového zamatu so živôtikom dômyselne prestrihnutým tak, aby vynikla jej štíhla postava a prešívaným striebornou niťou. Dlhé rukávy končili manžetou so striebornými gombíkmi. Výstrih šiat bol o niečo hlbší ako bola zvyknutá a sukňa mala skryté vrecká, čo sa jej tiež veľmi pozdávalo. Keď ju ešte Emma učesala a vypla jej neposlušné kučery na temene hlavy, nechajúc jej niektoré voľne visieť z účesu, ktorý ozdobila vlásenkami s drobnými ružovými kvietočkami, musela uznať, že vôbec nevyzerá zle.

***

Severus nevstal ráno práve v najlepšej nálade. Stále premýšľal o tom, či urobil dobre, keď poslal svoju manželku do svojej spálne. Zachoval sa k nej síce čestne, ale jeho roztúženému telu sotva pomohla tá jeho galantnosť. Na druhej strane, keby si ju bol vzal, keby sa s ňou miloval... Nie! Zastavil v duchu prúd týchto myšlienok, ktoré nikam neviedli, len sa pre ne trápil. Aj tak mal ešte v živej pamäti tú noc, keď sa ten prekliaty lord Nott pokúsil znásilniť ju. Ešte teraz mu z toho vrela krv. Miesto toho, aby sa zapodieval tým, čo už nemohol zmeniť sa radšej okúpal, dohladka oholil a zišiel dolu na raňajky. Stroho pozdravil Regula a o niečo prívetivejšie Garricka, ktorý jedáleň už okupovali. Zakaždým ho predbehli a to nebol žiaden sedmospáč.

„Mýlim sa alebo dnes nemáš dobrú náladu?“ opýtal sa Regulus a opatrne sa načiahol za svojou šálkou pariacej sa kávy, pridajúc si do nej kocku cukru naviac.

Severus mu venoval podráždený pohľad, ale ovládol sa, aby mu niečo štipľavo neodvrkol, pretože chlapec zjavne vycítil jeho nepriaznivú náladu a vrhol naňho spýtavý pohľad, pričom sa bojazlivo prikrčil na stoličke.

Severus si povzdychol a sám sa načiahol za porcelánovým džbánom s kávou, aby si nalial a nenechal sa obskakovať škriatkom, ktorý bol okamžite naporúdzi. Miesto toho mu kývol, aby sa vzdialil.

„Jedz, Garrick, lebo ti vychladne,“ napomenul chlapča, ktoré sa ako na povel znova pustilo do jedla a zavŕtalo lyžičku do čokoládovej ovsenej kaše. „Prajem ti dobrú chuť,“ riekol Severus, keď sa pri ňom na chvíľu zastavil pohľadom a uškrnul sa, keď sa díval na jeho zababrané ústočká i líčka.

Regulus už otváral ústa, ale Severus mu nedal šancu. „Neprovokuj. Chcem sa v pokoji najesť.“ A Regulus prekvapivo poslúchol a ústa znova zavrel, no neprestal sa usmievať. Miesto toho natočil hlavu bokom, ako to robil, keď sa započúval do nejakých zvukov a snažil sa ich rozoznať a Severusovi napadlo, čo zas začul. Všetko sa vysvetlilo, keď mu s úsmevom oznámil, že prichádza jeho manželka.

Hermiona zišla do jedálne, kde už sedeli a raňajkovali traja členovia tejto domácnosti. Len čo sa zjavila vo dverách, Severus sa na nej zastavil pohľadom a mal dojem, že mu srdce vynechalo pár úderov, keď zbadal ten prenádherný ružový prelud. Lenže toto nebol prelud. Bola to jeho čarovná manželka, z mäsa a kostí. Postavil sa razom zabudnúc na raňajky, len aby jej prejavil týmto gestom náležitú úctu. Venovala mu nesmelý úsmev a on si pomyslel, či môže byť ešte krajšia ako v tejto chvíli a musel si v duchu pripomínať, aby nezabudol dýchať.

„Dobré ráno,“ pozdravil ju Regulus a počkal, kým jej Severus odsunul od stola stoličku a podržal jej ju, kým si nesadla. Až potom si znova sadol i on a tiež Garrick s Regulom, ktorý po ňom všetko opakoval.

„Aj vám dobré ráno,“ povedala Hermiona a milo sa usmiala nielen na chlapča, ale i na Regula. Severusovi venovala krátky, no oddaný pohľad a v duchu hútala, či sa jej to len marí, či ozaj vyzerá zakaždým príťažlivejšie. Líca jej zahoreli ako divé maky, keď si spomenula na to, akú odvahu v noci prejavila a teraz sa za to zahanbila.

„Tak, ako sa vám páči nový domov, mylady?“ opýtal sa zdvorilo Regulus, kým sa Hermiona rozhodovala, čo si dá na raňajky, úporne skúšajúc zabudnúť na svoju prehnanú odvahu.

„Vlastne, musím sa priznať mylord, ešte som z neho veľa nevidela a mimochodom, budem radšej, ak ma budete oslovovať Hermiona. Jednoducho Hermiona,“ nadhodila a úkosom pozrela na svojho manžela, ktorý jej venoval malý úsmev.

„Tak potom, ja nie som žiaden mylord, ale Regulus, k vaším službám madam,“ uškrnul sa a Hermiona si nemohla pomôcť. Vyzeral tak chlapčensky krásne i napriek tej jazve, ktorá mu hyzdila tvár.

„Len Hermiona,“ pripomenula mu.

„Len Hermiona,“ zopakoval po nej Regulus a zdalo sa, že jeho úsmev sa ešte rozšíril. „Hm, takže by bolo na mieste to napraviť,“ povedal, kým si naberala na tanier kúsky šunky, syra a čerstvého, voňavého pečiva, ktoré len nedávno kuchárka dopiekla.

„Čo je treba napraviť?“ opýtala sa ho zaskočená a načiahla sa za porcelánovým džbánom  s jemným kvetinovým vzorom a zlatým lemovaním okolo hrdla, v ktorom bola káva.

„Previesť vás predsa po sídle. Musíte spoznať všetky jeho zákutia, ale som si istý, že Severus na to myslel,“ vysvetlil jej nevinne, no Severus sa nedal oklamať. Postrehol to šibalstvo v jeho nevidomých očiach a v duchu ho poslal do čerta, pretože mal samozrejme pravdu. Myslel na to od skorého rána, aby si zamestnal myseľ niečím iným ako spomínaním na včerajšiu premárnenú noc i príležitosť milovať sa s najkrajšou ženou v celom Londýne.

„Isteže som na to myslel, nemýliš sa. Prevediem vás po sídle, len čo sa v pokoji naraňajkujeme,“ odvetil a naschvál zdôraznil slovo v pokoji. Na dvere sa ozvalo zaklopanie a do jedálne vstúpil majordóm i s dnešným výtlačkom Denného Proroka. Podišiel k Severusovi, uklonil sa a natiahol k nemu ruku s táckou, na ktorej ležal výtlačok novín. Vzal si ich s radosťou a úmyslom schovať sa za nimi. Listoval nimi pomaly a hoci do nich civel a urputne sa snažil čítať ich, za krátko sa prestal namáhať, lebo zistil, že číta odznova po desiaty raz tú istú vetu článku, týkajúceho sa akejsi novej vyhlášky ministerstva. A tak tam len tak sedel a počúval pokojný, neviazaný rozhovor medzi Regulom a jeho manželkou, keď jej opisoval svoje prvotné dojmy z tohto sídla, keď sem prišiel prvý raz on, čo pozostávalo z toho, ako sa potkol na stupienku schodu v knižnici domu, ktorý tam podľa neho nemal čo robiť, ako zablúdil jeden večer do Severusovej izby, keď sa práve kúpal, miesto aby trafil do tej svojej, ako miluje tunajšiu záhradu, v ktorej sa dá parádne stratiť, ak človek nevidí kam kráča.

Severus sa uistil v tom, že Hermionin smiech je azda to najkrajšie, čo vo svojom živote počul. Lahodil jeho ušiam viac ako jemné zvonenie vianočných rolničiek alebo spev samotného fénixa. Od zátylku až po kostrč mu prebehlo príjemné mrazenie. Už len byť v jej blízkosti bolo nesmierne osviežujúce.

„Môžeme ísť, Severus?“ opýtala sa ho, čím ho vytrhla z myšlienok a on mohol ochotne zložiť noviny a uchmatnúť si ju len a len pre seba. Celkom sa tešil na to, že ju prevedie svojím sídlom a budú môcť byť chvíľu osamote.

„Iste,“ odvetil a o chvíľu sa obaja vytratili z jedálne.

***

Len čo sa ocitli osamote na chodbe, zdalo sa, že obaja stratili reč. Severus na ňu pozrel úkosom a zaváhal. „Ako ste sa vyspali?“ opýtal sa prv ako si mohol tú otázku premyslieť.

Zdvihla hlavu a pozrela naňho veľkými hnedými očami, ktoré rámovali husté čierne mihalnice. „Ďakujem, spalo sa mi dobre.“

Všimol si, že ju tou otázkou uviedol nechtiac do rozpakov, o čom svedčili jej horiace líca a v duchu si pripomenul, že je poriadny hlupák. Lenže azda po prvý raz vo svojom živote bol vyvedený z miery, nehovoriac o tom, že netušil, ako sa má správať k tej očarujúcej bytôstke, ktorá mu kráčala po boku chodbami domu. Jediný vzťah so ženou, aký kedy mal skončil krachom pred pár rokmi a on sa z neho spamätával dlhé roky. A teraz tu bola ona. Jeho pôvabná markíza a napriek svojmu zrelému veku sa cítil v jej prítomnosti ako roztrasený mladík, ktorý nevie, čo so sebou. „To rád počujem,“ povedal napokon. „Izba... sa vám páči?“

„Veľmi,“ pritakala.

Severus prikývol. Bol spokojný so svojím výberom. Vlastne sa veľmi snažil vybrať tú najkrajšiu izbu v sídle a dúfal, že bude spokojná i ona.

„Tak teda poďte, prevediem vás týmto sídlom,“ riekol a s hrdosťou na svoj starobylý rodokmeň jej ukazoval všetky zákutia sídla. Rozhovoril sa i o svojej rodine, keď sa dostali do izby s množstvom portrétov, ktoré si ju so záujmom prezerali. Ukázal jej knižnicu domu, ktorá bola asi trikrát taká veľká ako bola Grangerovská skromná zbierka, pričom ju nezabudol upozorniť na schod, o ktorom sa zmienil predtým Regulus. I tak však včas nezabránil tomu, aby sa nepotkla, no on ju pohotovo zachytil a znova postavil na rovné nohy. Previedol ju všetkými hosťovskými izbami, ukázal jej dokonca tajné dvere v jednej z nich, ktoré viedli cez podzemnú chodbu do pivničných priestorov s východom do záhrady. Napokon ju zaviedol i do rodinnej hrobky, keďže o ňu sama prejavila záujem. Bola to murovaná, neveľká budova na konci ľavého krídla domu. Hneď uprostred stáli dve kamenné sarkofágy. Na jednom bolo napísané Uriásh Princ, na tom druhom Rosalinda Princová.

„Moji starí rodičia,“ hlesol prázdnym hlasom. „Nepoznal som ich.“

Hermiona sa k nemu otočila a pohliadla do jeho bledej tváre. Nemohla uveriť tomu, že tak zanietene rozprával o svojej rodine a pritom nepoznal vlastných starých rodičov. Tiež si nemohla nevšimnúť, že ani raz nespomenul svojho otca. Premkol ju rovnaký smútok, aký sa na malý moment odrazil v jeho nepreniknuteľnej mimike a v tej chvíli mala nevýslovnú chuť objať ho a utešiť. Miesto toho sa prstami ľavej ruky dotkla vytesaného mena do sivého kameňa sarkofágu a odvrátila zrak. „Prečo?“ zaznela jej jednoduchá otázka.

Mykol plecami, akoby na tom nezáležalo, no tušila, že to nie je celkom tak a on sa tým stále trápil. „Matka sa vydala pod svoju úroveň a stálo ju to viac, ako si bola schopná pripustiť.“ Tón hlasu i spôsob akým to povedal v nej vyvolali pocit úzkosti a potreba objať ho len zosilnela. Ten smútok, ktorý z neho sršal zaplnil celú tú neveľkú murovanú miestnosť a zaťal do nej svoje pazúry.

„Posmutneli ste, prečo?“ opýtal sa odrazu, keď spozoroval výraz jej tváre a ona len pokrútila hlavou.

„Je mi ľúto, čo váš starý otec spravil vašej matke. Dúfam však, že svoje rozhodnutie neľutovala,“ riekla, dúfajúc, že hoci jeho matku zavrhli vlastní rodičia, mali šťastný život. Lenže jeho tvárou sa mihol ironický úškrn.

„Matka spravila najhoršie rozhodnutie vo svojom živote, keď sa vydala za môjho otca,“ prezradil jej naveľa. „Keď mi zomierala v náručí, zaprisahávala ma, aby som nespravil tú istú chybu ako ona,“ zmĺkol, dokončiac vetu a na chvíľu sa medzi nimi znova rozprestrelo ticho. „Lenže ako to už býva, človek sa učí na vlastných chybách, je tak?“

Hermione prebleslo mysľou, či považoval ich sobáš za chybu, pred ktorou ho matka varovala.

„Severus, naozaj ste sa potreboval oženiť kvôli získaniu svojho dedičstva?“ opýtala sa odrazu, hryzúc si spodnú peru a on sa na ňu prenikavo zahľadel vediac, že si jeho posledné slová vyložila nesprávne.

„Pochybujete o mojich slovách len preto, čo som vám teraz prezradil?“ opýtal sa, nespúšťajúc z nej oči a v duchu uvažoval, čo bude robiť, ak bude chcieť tú zmluvu vidieť, pretože ona skutočne existovala a ten bod so sobášom nebola jediná podmienka, ktorá v nej bola zakotvená. Nevedel, ako by jej vysvetlil tú druhú, ktorá sa týkala počatia dediča. O tom sa jej zatiaľ nezmienil ani slovkom a ani to nehodlal spraviť. Nechcel na ňu vyvíjať žiaden nátlak, ale v prvom rade sa obával, či by bola so sobášom vôbec súhlasila, keby o tom vedela dopredu. No ak vzal do úvahy, ako smelo k nemu vošla v noci do spálne...

„Nie,“ odvetila bez zaváhania. „Len... potrebovala som sa uistiť. To je všetko,“ šepla a povzdychla si. „Vrátime sa?“ spýtala sa šepky a zachvela sa, keď ju ovanul ďalší nápor studeného vetra. Pritiahla si vlnený šál tesnejšie okolo pliec.

Prikývol. „Aj tak vám musím ešte niečo ukázať,“ povedal tajomne a nastavil jej ruku, aby sa doň mohla zavesiť.

Obaja vošli späť do domu a pokiaľ si Hermiona pamätala, viedol ju pravým krídlom sídla do tej časti, kde mal svoju pracovňu. Otvoril jej dvere a nechal ju vstúpiť dnu, zatiaľ čo za nimi dvere zavrel a pristúpil k stene s regálmi kníh. Stlačil akúsi páčku a ozvalo sa tiché zaškrípanie. Regál kníh sa pomaly odsunul a za policami sa objavil priechod. Natiahol k nej ruku, aby jej naznačil, nech ho nasleduje. Hermiona poslúchla a ocitla sa v ďalšej priestrannej miestnosti s dlhým, širokým pracovným stolom, kotlíkmi všetkých veľkostí a druhov, sklenenými bankami, mažiarikmi, tyčinkami a vareškami, fľaštičkami a všetkým dostupným vybavením na prípravu elixírov.

„Moje najobľúbenejšie miesto v dome,“ povedal potichu a dodal, „aj vaše, ak vám nebude prekážať, že sa on podelíme.“

Hermiona naňho pozrela s neskrývaným obdivom a so slzami v očiach. Ten muž jej bol schopný v okamihu dať viac ako ktokoľvek iný. Neustále ju prekvapoval a ona si musela priznať, že sa v ňom vôbec nevyzná. Jediné, čo v tejto chvíli vedela bolo, že je mu nesmierne vďačná za všetko, čo pre ňu urobil a nebolo toho málo.

„Prečo to všetko?“ podarilo sa jej vysloviť bez toho, aby sa zajakala od dojatia.

„Pretože chcem, aby ste boli šťastná, Hermiona,“ odvetil prosto a ohúrene sledoval ako k nemu podišla, stala si na špičky a vtisla mu na pery ľahký bozk. Potom ho prosto objala a pritisla si hlavu k jeho hrudi. Jeho ruky sa samé od seba zdvihli a objali ju okolo pliec, zatiaľ čo sklonil hlavu a zaboril si tvár do jej hodvábnych vlasov voňajúcich po lúčnych kvetoch. Bol by schopný zotrvať tak azda naveky, keby sa v tej chvíli nebol objavil domáci škriatok a oznámil im, že mylady Snapová má návštevu.

  

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

nadin

Tess,19. 10. 2010 18:35

ale choď, v poho :) veď to len pridá na kvalite, nie?

:))))

nadin,19. 10. 2010 18:21

Tess, ospravedlňujem sa, že Ti z poviedky robím strelnicu... :))))

skvělé

Nade,19. 10. 2010 0:52

Krásná kapitolka. Severus byl tak pozorný. Ale asi by jí měl co nejdřív říct pravdu, hlavně o svých citech. Jako obyčejně se to určitě zamotá jenom kvůli tomu, že dojde k nedorozumění. A koho to tam právě čerti nesou? A jak to bude dál s Harrym? A co mladší sestřenice? Kolik jí vlastně je let? Bude ji chtít strýček taky provdat? Kdo zachrání ji? Teď už by vlastně měli opustit Hermionin dům. Je vdaná a už nepotřebuje poručníka a okupitele svého majetku.
To je otázek, co? Ale mě to všechno zajímá!
Díky, těším se na další kapču.

poopravím to,

Tess,18. 10. 2010 23:46

aby sa nepovedalo, ale až zajtra...

OBROVSKÁ POCHVALA!!!!!!!!

nadin,18. 10. 2010 22:52

Mhmmm...
Prečítala som si krásny Večerníček a teraz pôjdem dosnívať tú scénu, kde ich vyrušil škriatok. Ale ja si do sna škriatka nepustím!!!

(Ehm, Tess, to by som ani nebola ja, keby som zas čosi nevykutrala. Máš tam vetu : "aby neprestal zabúdať dýchať" - to by sa asi udusil, nie? )

*červená sa*

Tess,18. 10. 2010 21:17

ja ďakujem, fakt som rada, že sa ti to páči :)

: D

miriabar,18. 10. 2010 21:14

Do kelu! Musel sa tam ten škriatok objaviť? :D No ale nečudujem sa, že Hermiona chcela Severeusa objať...aj ja by som...a už nepustila:D:D:D Regulus pri raňajkách nemal chybu - "ako zablúdil jeden večer do Severusovej izby, keď sa práve kúpal, miesto aby trafil do tej svojej" :D Je fajn, že je taký optimistický, aj keď nevidí... Ďakujem za kapitolu, naozaj túto poviedku milujem! :D