Očarované srdce - 15. kapitola
15. kapitola
Regulov príbeh
Nasledujúce ráno sa Hermiona prebudila na dotyk cudzích prstov vo svojich vlasoch.
„Severus?“ napadlo jej v spánkom otupenej mysli. Pomrvila sa v posteli a pretočila sa na chrbát, keď sa rozospatými očami zadívala na skúmavú tvár Garricka. Sedel pri nej ticho ako muška na úzkom kúštiku postele pri jej boku a práve si chytro vymotával prsty z jej kučeravých strapatých vlasov, keď videl, že sa zobudila. Nevyzeral však vyľakane a jej napadlo, či si na ňu za tie dva dni, ktoré tu bývala tak rýchlo privykol, alebo za to mohla iba jeho detská zvedavosť? I on zrejme len nedávno vstal, lebo vlasy mal trochu strapaté a na sebe bielu nočnú košieľku. Sedel tam a len na ňu hľadel, kým mu ona opätovala zamyslený pohľad a uvedomila si, že o ňom vlastne nič nevie.
Kto bol ten chlapec s anjelskou tváričkou a podmanivými zelenými očkami? Mohol... mohol to byť syn jej manžela? Severus sa jej o ňom zatiaľ nezmienil a ona sa nespýtala. Iste, o jeho existencii vedela už pred vstupom do manželstva a nič by mu nevyčítala i keby to naozaj bolo tak. Pozerala naňho a hľadala akúkoľvek podobu so Severusom, či Regulom, druhým mužom v tejto domácnosti. Pokúšala sa objaviť hoci aj jedinú spoločnú črtu s niektorým z nich, keď sa chlapec odrazu usmial a odhalil zúbky drobné ako perličky, čím ju vytrhol z myšlienok.
„Dobré ráno, Garrick,“ pozdravila ho a posadila sa na posteli. Chlapec otvoril ústa, akoby ju chcel napodobniť, ale potom si to rozmyslel a znova ich zavrel. Zošuchol sa z jej postele a vzápätí vybehol z jej spálne preč.
Len nad tým pokrčila plecami a v duchu si sľúbila, že sa ešte dnes musí dozvedieť o tom chlapčati všetko, čo sa dá. A nielen kto to je, i to, prečo nehovorí. Bolo čudné, že nehovoril a to už mal päť rokov. Pozrela k oknu, na ktoré vytrvalo bubnovali dažďové kvapky. Októbrová obloha bola zatiahnutá a tmavosivá. Vykĺzla z postele a zazvonila na Emmu, aby jej prišla pomôcť s obliekaním.
Kým k nej komorná dorazila, Hermiona si vybrala so šatníka na dnešný deň šaty. Zvolila smaragdovo-zelené, čo Emma uznanlivo odobrila. Mali okrúhly, striedmy výstrih, dlhé rukávy a boli ozdobené čiernou čipkou a vyšívané striebornou niťou. Dnes jej komorná nechala vlasy rozpustené, iba čo jej do nich vplietla zelenú stuhu.
„Vyzeráte ako lúčny kvet. Vidno, že váš manžel na vás nešetrí. Tie nové šaty sú jedna báseň,“ švitorila nadšene, keď jej ustielala posteľ. „No, je to úplne iné ako tie vaše staré šaty, ktoré sme museli obšívať, aby nebolo vidno, že sú obnosené.“
„Iste a ja som mu za to vďačná,“ hlesla Hermiona a skutočne hovorila číru pravdu. Zdalo sa totiž, že jej manžel bol rozhodnutý rozmaznávať ju, na čo predtým zvyknutá nebola.
„Och, nielen vy. Je veľmi štedrý a mne sa tu ohromne páči,“ priznala sa líca jej zrumeneli rozpakmi. „A Willow tiež.“
Keď zišla na raňajky, v jedálni našla iba Regulusa. Čakal ju s úsmevom hrajúcim na pekne krojených perách, opierajúci sa o stoličku, na ktorej sedel. Kým raňajkovala, zabával ju veselými príhodami so Severusom, kým sa k nim nepridal chlapec, ktorého doviedla jeho pestúnka. Sadol si poslušne na svoje zvyčajné miesto za stolom a zjedol všetku jahodovú krupicu ochutenú škoricou a kúskami jahôd, ktorú mu Hermiona nabrala do taniera. Potom si ho znova odviedla pestúnka a Hermiona si zaumienila, že ich neskôr vyhľadá a pridá sa k nim, aby si získala plnú chlapcovu dôveru. Avšak predtým sa rozhodla podrobiť Regula svojim nástojčivým a hlavne zvedavým otázkam, keďže Severus tu nebol.
***
„Kde sa vlastne nachádza môj manžel?“ opýtala sa Regula, keď s ním vyšla z jedálne a mierili do knižnice.
„Och, celkom som na to zabudol, ospravedlňujem sa,“ riekol nonšalantne a podal jej z vrecka svojho bezchybne ušitého tmavomodrého saka zapečatenú obálku. „Nechal vám odkaz. Prišlo mu vraj veľmi neosobné odkazovať vám niečo po mne,“ zahundral a usmial sa, keď sa mu ju podarilo rozosmiať. Hermiona rýchlo list otvorila a prečítala si tých pár riadkov úhľadného rukopisu, ako ho mrzí, že jej to nemohol povedať osobne, ale potrebuje niečo bezodkladne vybaviť v meste a nevie, kedy sa vráti. Dúfa však, že čoskoro. Povzdychla si a list znova zložila a strčila si ho do vrecka širokej sukne, ktorá jej siahala po samé členky. Podpätky jej čiernych topánočiek prešívané striebornou niťou z najjemnejšej kozinky ticho klopkali po dlažbe chodby, keď popri ňom kráčala.
„Trápi vás niečo?“ opýtal sa Regulus, keď zachytil jej tichý povzdych.
„Môžem sa vás niečo opýtať?“ ozvala sa okamžite, chopiac sa príležitosti povyzvedať na obyvateľov tohto sídla.
„Samozrejme, pýtajte sa,“ povzbudil ju a prekročil prah knižnice, o ktorý predtým zavadil paličkou, ktorá ho varovala pred možným zakopnutím. Hermiona ho vzápätí nasmerovala ku kreslu, v ktorom si všimla, že zvykol sedávať a sama si stala pred horiaci kozub, otočená k nemu chrbtom.
„Neviem nič o vás, ani o Garrickovi. Manžel mi o vás povedal len veľmi málo,“ povedala a vrhla naňho skúmavý pohľad. „Boli by ste taký láskavý a porozprávali by ste mi o sebe? Nechcem byť vtieravá, alebo neúctivá, len vás chcem lepšie spoznať,“ vysvetlila chytro, aby si o nej nemyslel nič zlé a tiež nebodaj to, že jej tu nejako prekážajú.
Regulus sa pousmial. „Severus nie je typ človeka, čo plytvá slovami. Radšej koná.“
No iste, Hermiona o tom vedela predsa svoje. Severus bol ozaj pravý muž činu. Neokúňal sa, aby vyzval bezočivého lorda Notta na súboj. Zachránil ju, keď chcela skočiť z mosta do Temže, pobozkal ju v koči spôsobom, o akom sa jej ani nesnívalo a napokon... napokon si ju vzal, len aby si navzájom pomohli. On, aby jej pomohol pred strýkom a lordom Mcnairom, ona aby preňho zachránila to, čo mu právom patrilo a síce, rodinné dedičstvo.
„Myslím, že by som vás mohol vytrhnúť z pazúrov nevedomosti,“ podotkol pobavene Regulus, ale odrazu zvážnel. „Moja drahá lady, je to však dlhý príbeh,“ povedal tichým hlasom a tvár mu zastrel tieň smútku. Nevidomé oči dostali tmavší odtieň polnočnej modrej a prsty jeho ruky sa dotkli jazvy na brade, keď sa v mysli preniesol do minulosti.
„Ak vás to nebude obťažovať, veľmi rada si ho vypočujem,“ riekla a konečne si sadla i ona, nespúšťajúc z neho zvedavé oči.
„Tak ma napadlo,“ začal odrazu, „pýtate sa preto, lebo ste uvažovali nad tým, či Garrick nie je náhodou Severusov syn?“
Hermiona sa začervenala, keď ju odhalil a trafil tak klinec po hlavičke. Azda i preto vyšla s pravdou von. „Priznávam sa, napadlo mi to. Premýšľala som nad tým, či je to syn môjho manžela, ale uvedomila som si, že by mohol byť rovnako dobre i vaším synom. Nemá síce čierne vlasy, ale má vaše črty tváre. No rovnako blízko má k vám obom. No možno si to len navrávam.“
„Bystré dievča,“ povedal uznanlivo prikyvujúc hlavou. „Garrick nie je Severusov syn. Nie je to najdúch, ani sirota. Je naozaj môj,“ priznal. „Myslím, že najlepšie by bolo začať od začiatku,“ hlesol zadumane a pustil sa do rozprávania o svojej rodine, o nie veľmi dobrom vzťahu so svojím bratom a dostal sa i k tomu, čo k tomu viedlo.
„Viete, ako sa hovorí – cherchez la femme?“ opýtal sa.
„Za všetkým hľadaj ženu,“ doplnila ho okamžite Hermiona.
„Melisandra, tak sa volala. Lady Melisandra Dashwoodová. Bola krásna, kultivovaná a pochádzala z jednej z najstarších čarodejníckych rodín s bezchybným rodokmeňom, na čom si moja rodina zakladala. Mala dlhé zlaté vlasy a prekrásne zelené oči. Vedela nádherne hrať na harfe.“ Na chvíľu sa odmlčal a oddal sa svojim spomienkam. „Zamiloval som sa do nej na prvý pohľad. Lenže to i Sirius, môj starší brat. Zasnúbil sa s ňou, ale prv ako sa stihli zobrať, zmizol. Vedeli sme, že už dávnejšie sa dal naverbovať do vojny proti Temnému pánovi so svojimi priateľmi. Nič nám nepovedal a my sme sa nemali ako dozvedieť, čo sa s ním stalo. Zmizol dva roky predtým, ako jeho najlepší priateľ, lord Potter zahynul i so svojou manželkou v tú osudnú noc, kedy bol Temný pán prvý raz porazený malým chlapčaťom.“
„Máte na mysli môjho priateľa?“ prerušila ho.
„Nikoho iného, moja milá,“ pritakal. „Ale to zasa predbieham, takže...“ nadýchol sa a opäť sa pustil do rozprávania. „Rok po jeho zmiznutí Melisandra odložila smútok a ja som sa o ňu začal uchádzať. Zasnúbili sme sa a vzali. Pamätám si ten výjav, ako keby sa bol odohral len včera. Stáli sme pred oltárom, prísahy boli vyrieknuté a prstene sme mali na rukách. Práve som sa naklonil k Mel a dal som jej prvý manželský bozk, keď sa dvere chrámu náhle otvorili a v nich sa objavil môj brat. Bol to pre nás všetkých skľučujúci moment a od tej chvíle už nikdy nebolo nič ako predtým, hoci som bol rád, že žije. Viete, Melisandra si vyčítala, že naňho nepočkala a ja som sa trápil bratovou nenávisťou, ktorú ku mne od toho dňa prechovával a nebolo v mojich silách, aby som to zmenil, nech som sa akokoľvek snažil. Naše manželstvo nebolo šťastné a môj brat znova raz zmizol nevedno kam. Vybral som sa za ním, hľadať ho a prosiť o odpustenie. Preklial ma a prisahal, že sa jeho odpustenia nikdy nedočkám. Od toho dňa to bolo len a len horšie. Mel začal chradnúť, obaja sme sa trápili. V jeden neskorý večer som dostal od svojho brata list. Prosil ma o pomoc. Sľuboval, že na všetko zabudne, ak preňho niečo urobím. Pristal som na to. Musel som mu sľúbiť, že mu pomôžem zničiť Temného pána, že sa k nim pridám. Odvtedy som trávil viac času s nimi ako s manželkou. Bol som dobrý... Podarilo sa mi vypátrať skrýšu, kde si ten šialený uzurpátor ukryl jeden zo svojich horcruxov i to len vďaka môjmu oddanému Kreatcherovi. Vedel som, že ak chcem uspieť, ten medailón musím zničiť a tak som to spravil. Lenže nič nedopadlo tak, ako som si predstavoval. Oslepol som a akoby to nestačilo, niekto ma zradil a Temný pán môj úmysel odhalil. Väznil ma a mučil všakovakými spôsobmi v starej zrúcanine svojho hradu niekoľko dlhých rokov. Svojho brata som viac nevidel, moja manželka sa z toho smútku pominula na rozume a zanedlho zomrela.“
Hermiona si chrbtom ruky otrela slzu, ktorá sa jej vykotúľala z oka. „Ale Garrick...“ nedokončila, lebo sa jej zachvel hlas. Zaznieval z neho súcit s osudom ťažko skúšaného muža, no Regulus pokrútil hlavou.
„Nie, isteže to nie je Melisandrino dieťa,“ šepol, akoby jej čítal myšlienky. „Keby totiž bolo, teraz by bol vo vašom veku,“ usmial sa smutne. „Viete, keď ma sem Severus priviedol a staral sa o mňa, rozhodol som sa na minulosť zabudnúť. Tá ma však dobehla míľovými krokmi.“ Z Regulovho hlasu zaznievala stará bolesť a ona si v duchu nadávala, aká bola pochabá a bezcitná, keď s tým radšej nepočkala na svojho manžela. Ale kto mal vedieť, čím všetkým prešiel tento muž? Striaslo ju, keď si pomyslela, čo všetko musel za tie roky prežiť. A napriek tomu sa vedel stále usmievať...
A hoci nechápala, čo chcel tými poslednými slovami povedať, bola rozhodnutá zbytočne ho svojimi zvedavými otázkami nerušiť. Keď sa na dvere knižnice sa ozvalo zaklopanie, vďačne pozrela na svojho manžela, ktorý sa objavil v pravej chvíli.
„Neruším vás?“ opýtal sa a venoval manželke vľúdny pohľad.
„Nie, ani najmenej. Iba sme sa zhovárali. Možno by si ten môj príbeh mohol dokončiť miesto mňa, Severus,“ nadhodil skleslo jeho priateľ. „Rád by som si oddýchol,“ zamrmlal a otočil tvár k oknu zarosenému kvapkami dažďa. Privrel oči a jeho ústa sa zomkli do tenkej linky.
Hermiona vstala, podišla ku kreslu a naklonila sa k nemu, aby mu šepky poďakovala a povzbudivo stisla ruku. Stisk jej opätoval, to jediné ešte spravil. Potom sa odvrátila a mierila rýchlym krokom k manželovi, snažiac sa zahnať slzy, ktoré sa jej neovládateľne tisli do očí.
***
„Ste v poriadku?“ opýtal sa jej Severus, keď za ňou zavrel dvere a vzal jej tvár do dlaní, palcami jej otierajúc vlhké líca.
Prikývla. „Dopoviete mi to vy?“ opýtala sa, no už si nebola taká istá, či chce počuť i koniec toho smutného príbehu.
Severus si povzdychol. „Hovoril vám o sebe a o Garrickovi?“
„O sebe,“ odvetila.
Severus sa zamračil. Hneval sa, že jej to nepovedal skôr, ale bolo lepšie nechať to takto. Kto iný mal právo hovoriť o svojom živote, ak nie Regulus?
„Prejdeme sa?“ opýtal sa napokon a zamieril s ňou do krídla domu, kde sa nachádzala letná záhrada. Tam ju usadil na lavičku stojacu v uličke pred záhonom kamélií, ale sám si nesadol. Miesto toho sa oprel o kmeň pomarančovníka a zadíval sa kamsi do neznáma.
„Chcel som, aby sa zapojil do spoločenského života a skúsil šťastie. Dúfal som, že by sa mohol i znova oženiť. Zrejme to bola i moja chyba, že v kúpeľoch v Bath stretol to dievča. Melindu Dewenportovú. Ostala s ním tehotná, no neviem, čo všetko sa medzi nimi stalo. Nikdy o tom nehovoril. Keď sa odtiaľ vrátil, prisahal, že do konca života neopustí múry tohto domu. Napokon sa mi podarilo dozvedieť sa od neho, prečo. Jeho brat, Sirius žil a s Melindou bol už pol roka zasnúbený. Zrejme mu to potom prezradila. Iste ani nevedela, že sú to bratia. Domnievam sa, že to ona ho zviedla. Nebola to práve mladá dáma s cnostnou povahou, viete, bola to herečka. Z toho všetkého som vyrozumel len toľko, že prišla o oboch bratov Blackovcov. Regulovi napísala jej matka tesne pred svojou smrťou. Nevládala sa o chlapca viac starať. Dovtedy netušil, že má syna.“
„Panenanebi,“ hlesla Hermiona a chvejúcou sa rukou si prikryla ústa. „Takže to myslel tým, že ho dobehla vlastná minulosť,“ šepla a jej manžel stroho prikývol. Regulov príbeh z mladosti sa zopakoval. „Lenže to nevysvetľuje to, prečo Garrick nerozpráva.“
„Nie, to nie. Keď som ho sem priviedol, mal necelé tri roky. Za celý ten čas, čo tu žije som ho nepočul vydať ani hláska, čo nie je práve normálne. Navštívil som rôzne nemocnice a radil sa s rôznymi liečiteľmi. Prezreli ho azda tí najlepší, akých som vedel zabezpečiť, ale všetko márne. Jedni tvrdia, že to nie je spôsobené rečovou vadou, iní sa odolávajú na stav jeho mysle, ďalší na prekliatie. Naozaj som skúšal všetko, ale neviem si rady.“
Hermiona naňho pozrela takým nežným pohľadom, až sa mu podlomili kolená. Úsmev, ktorý jej zahral na perách, keď sa naňho dívala by sa nevyrovnal jasne žiariacemu slnku. Merlin, čo s ním len dokázala porobiť chvíľa v jej prítomnosti...
Sledoval ako vstala z lavičky a podišla k nemu. „Musím sa vám priznať, že som zvažovala možnosť, že je to váš syn.“
Severus sa zháčil. „Hermiona, také niečo by som vám nikdy nezatajil,“ vydýchol v úžase nad jej domýšľavosťou, no mohol si za to sám, keď jej o chlapcovi sám nič bližšie nepovedal. „Veríte mi, však?“
Zdvihla ruku k jeho tvári a pohladila ho po líci. Ten elektrizujúci dotyk sa vyrovnal jej nežnému pohľadu hnedých očí.
„Hanbím sa, že som o vás čo i len na minútu zapochybovala,“ priznala a líca jej sfarbil rumenec. „Už sa to nikdy nestane, prisahám,“ šepla, vpíjajúc sa pohľadom do jeho tmavých očí, ktoré ju zakaždým tak uchvátili.
„Tak potom...“ zamrmlal prerývane s pohľadom upretým na jej vábivé pery, „prísahu by sme mali spečatiť.“ Len čo to dopovedal, zovrel jej tvár v dlaniach a prisal sa ústami na jej mäkké vankúšiky hodvábnych pier.
Hermiona prekvapene vydýchla, ale ani jej nenapadlo odporovať. Miesto toho slastne privrela oči a pristúpila k nemu bližšie, položiac si ruky na jeho hruď, kým on jej horúcim jazykom dráždil pery a jemne ju nútil, aby ich pootvorila. Vyhovela mu a dovolila, nech vkĺzne jazykom do jej úst. Severus nezaváhal ani na minútku. Skúmal jej vlhkosť a horúčosť, vrtkým jazykom vyzýval ten jej do zmyselného, erotického tanca. Hermiona zastonala a presunula ruky z jeho hrude, aby ho mohla objať okolo krku. Jeho ruky sa ocitli na jej chrbte a tuhšie ju objali, čím sa jej prsia ešte väčšmi pritlačili na jeho hruď. Zastonal jej priamo do úst a ona sa rozochvela ako list vo vetre.
„Mia,“ zamrmlal medzi bozkami a jej telom sa rozliala nová vlna tepla. Vzrušenie jej vystreľovalo azda i od končekov prstov na nohách a sústreďovalo sa v jednom jedinom mieste. Jej srdce divoko búšilo a telo túžilo po niečom, čo nedokázala pomenovať. Nikdy predtým nič podobné nezažila. Vnoril jej prsty do vlasov a rozkošnícky zavzdychal, keď ucítil ich jemnosť. Jeho ústa opustili jej pery, len aby skĺzli na bradu a pozdĺž nej si robili cestičku k uchu. Zaklonila hlavu, prehla sa, kŕčovito sa pridržiavajúc chlopní jeho čierneho saka, kým on vzal jej ušný lalôčik medzi pery a zamkol ho uprostred vlhkej temnoty svojich úst. Hermione sa z pootvorených úst vydral ďalší povzdych, keď ucítila špičku jeho jazyka vo vnútri ucha. Zachvela sa a prevalila sa ňou ďalšia vlna neopísateľnej rozkoše, keď odrazu prestal a jemne ju od seba odtisol, neprestávajúc jej zvierať útle plecia.
Dlho na seba len hľadeli. Jej pohľad zmätený a nesúhlasný, jeho zdržanlivý a odhodlaný. Obaja prerývane dýchali a snažili sa polapiť dych.
„Nemôžem,“ povedal napokon. „Ak by som pokračoval ďalej...“ zasekol sa mu hlas stále chrapľavý od vzrušenia a previnilo na ňu pozrel, „neručím za seba a sľúbil som vám, že nebudem naliehať.“
Hermiona pochopila. Neodmietal ju, iba jej chcel dopriať sľúbený čas a ona nevedela, či má byť šťastím bez seba, že má takého čestného manžela, alebo tú jeho čestnosť preklínať, hlavne v tejto chvíli, keď pred ním stála v takomto stave. Rozstrapatená, rozhorúčená, zadýchaná a túžiaca po viac ako len jeho bozkoch. Napokon iba prikývla, ospravedlnila sa a utiekla z jeho dosahu, aby sa mohla upokojiť a dať do poriadku.
Komentáre
Prehľad komentárov
Tess, ideš uvoľniť Severusa???
Moje zvrátené ja, práve začalo hopkať indiánsky tanec plodnosti...
Tak nie, kecám!
Ale rozhodne sa teším!!
Intruitus
(Tess, 23. 10. 2010 21:42)och, no, neviem, ja by som nepreháňala, ale fakt dík, cením si to :)
...pochvala...
(Intruitus, 23. 10. 2010 2:08)Tvá múza ti zřejmě sedí přímo na rameni a děkuji Bohu, že tomu tak je. Jinak si neumím vysvětlit tvou rychlost v přidávání kapitol a opravdu krásných kapitol. Až bude povídka kompletní, bude to "umělecké dílo" rovno J.K.R.!
bratia Blackovci
(Tess, 22. 10. 2010 22:11)
to fakt nemali ľahké, lenže čo už s nimi :) Ono se to nejak vystříbří :D (ako povedal pán Holzmann v scénke krížovkári)
ach, no a čo sa týka toho zdržanlivého Severusa - NADIN - vezmem si to k srdcu :D
Zajtra mám ešte dvanástu, ale kapitola je rozpísaná, tak hádam v nedeľu pribudne - budem sa veľmi, veľmi snažiť aby to tak bolo :)
ty brďo
(Nade, 22. 10. 2010 17:07)
Zdá se, že bratři Blackové jsou prokletí. Pokaždé se roztříští o stejnou ženu. Vážně pech.
Díky, těším se na další.
respekt
(Emmilly, 21. 10. 2010 22:33)jsi neuvěřitelná, že dokážeš přidávat kapitoly takovou rychlostí, ale já si rozhodně nestěžuju...krásně píšeš;)
:DDD
(nadin, 21. 10. 2010 22:06)
Ách, Večerníček ako vymaľovaný!
Ale už mi ten "čestný manžel" začína liezť na nervy! To sme s Hermionou už dve!
Regulus je nejaký zaťažený na iniciály M.D. A Sirius, no čo už, nemôže byť sale za klaďasa...
Ďakujem za kapitolku!
miriabar
(Tess, 21. 10. 2010 20:55)
dikes :) čo sa týka toho Siriusa, on sa ani u Rowly s bratom neznášal, tak som si ten nápad požičala a dodala mu mne vyhovujúci dôvod :)
: D
(miriabar, 21. 10. 2010 20:46)
"nevedela, či má byť šťastím bez seba, že má takého čestného manžela, alebo tú jeho čestnosť preklínať" - no ja by som ju už dávno prekliala :D:D:D On ju normálne mučí! A nás s ňou :D
Ten Regulusov príbeh bol ale smutný...v tejto poviedke nemám Siriusa rada...zachoval sa naozaj hnusne - ako mohol znenávidieť vlastného brata, veď to nebola jeho chyba...ach, teším sa na pokračovanie!!! :D
Fáákt?
(nadin, 23. 10. 2010 23:21)