Choď na obsah Choď na menu
 


Očarované srdce - 16. kapitola

24. 10. 2010

16. kapitola

Nezvestný

 

Obrázok Lord Harry Potter vošiel do Fletcherovho pánskeho klubu. Bol jeho najobľúbenejší, hoci v Londýne bolo takýchto podnikov požehnane. Najlepšie na tom bolo, že do tohto klubu nemal prístup len tak každý. Schádzali sa v ňom len tí najmajetnejší, tí najvyššie postavení a tí, ktorí niečo v spoločnosti znamenali, hoci nemali pred menom titul. Jemu sa tento klub zahováral najviac preto, lebo mal oddelenú hráčsku časť, ktorá sa nachádzala na prízemí, od iných. Vládol v nej najväčší a vždy čulý ruch a okolo hráčov sa vznášala dymová clona cigár, cigariet i fajok. Popravde, do tejto časti ešte nezablúdil. Nemal rád cigaretový dym a neholdoval žiadnej hráčskej vášni. Vždy si pripadal príliš triezvy na to, aby sa o to vôbec čo i len pokúsil. Poznal pár stroskotancov, ktorí kvôli tomu priviedli svoju rodinu na mizinu a celkom ju zruinovali a popravde, už len to ho odradilo. Celý klub bol luxusne zariadený, no majiteľ si dal pozor, aby ho neprečačkal. Ďalšou skvelou vymoženosťou klubu boli prítulné dámske spoločníčky z neďalekého vykričaného domu Afrodita, ktoré v prípade potreby vedeli potešiť svojich zákazníkov v súkromných izbách na najvyššom poschodí domu, samozrejme za primeranú odmenu.

Neomylne zamieril teda na poschodie, kráčajúc po hrubom červenom koberci, ktorý prikrýval točité schody a vošiel do veľkej spoločenskej miestnosti ožiarenej nielen plameňom z dvoch kozubov, ale i svetlom sviec z piatich krištáľových lustroch visiacich zo stropu. Rozhliadol sa po prepychovo zariadenej miestnosti, oveľa menej zaplnenej dymom z cigár ako to bolo na prízemí a nadýchol sa sýtej vône alkoholu i tabaku. V miestnosti vládol tlmený šum hlasov zhovárajúcich sa mužských hostí. Ten, po kom pátral očami zrejme ešte nedorazil. Aspoň ho teda nezahliadol.

„Prišiel už vojvoda Malfoy?“ opýtal sa lokaja, ktorý postával pri dverách a poslušne čakal, aby si od neho prevzal jeho čierny plášť i klobúk.

„Nie, pane, vojvoda ešte nedorazil,“ odvetil lokaj v tmavomodrej livreji a pôsobil ako súčasť vybavenia interiéru. „Budete si niečo želať?“

Harry mu podal svoje veci a prstami si vošiel do vlasov, keď sa zamyslene rozhliadol po miestnosti. Nevedel, prečo sa s ním chcel Malfoy stretnúť práve tu, aby prediskutovali ďalšie náležitosti ohľadom obchodov. Pohľadom zavadil o okrúhle stolíky s tmavomodrými obrusmi a striebornými sviečkami, ktoré sa nad nimi vznášali asi v desaťcentimetrovej výške. Niektoré zo stolov boli zostavené v rade okolo stien, ktoré pokrývali smotanové tapety a oddelené drevenými zástenami, ak chceli mať hostia pocit akého - takého súkromia. Ostatné stolíky, ktoré boli roztrúsené po miestnosti boli o niečo väčšie a mohol pri nich i sedieť väčší počet osôb. Harrymu by sa však na taký dôverný obchodný rozhovor pozdával najviac niektorí zo salónikov v zadnej časti miestnosti, ktoré poskytovali dokonalé súkromie.  

„Rezervoval vojvoda salónik?“ opýtal sa ho ešte, lebo uvažoval, že by tak mohol spraviť teraz on.

„Iste, mylord,“ odvetil pokorne lokaj a vrhol pohľad kamsi povedľa neho, keď Harrymu odrazu dopadla na plece čiasi ruka. Otočil sa, len aby pozrel na toho opovážlivca, keď zistil, že sa díva do vysmiatej tváre svojho dávneho priateľa. Barón Ronald Weasley ho objal a priateľsky potľapkal po pleci.

„Harry, rád ťa vidím,“ prihovoril sa mu a ukázal rukou na stôl, kde sedel. „Prisadneš si ku mne?“

Harry prikývol, hoci by sa bol najradšej niekde stratil. Podľa priateľovho dychu mohol povedať, že je na najlepšej ceste spiť sa do nemoty. „Zdravím, Ron. Máš sa?“ opätoval mu zdvorilo priateľský pozdrav, keď si objednal dvojitú whisky a prisadol si k jeho stolu.

„Ujde to. Ty sa pochváľ, kamarát,“ vyzval ho netrpezlivo a uchlipol si zo svojho drinku.

Harry nedbalo pokrčil plecami. „Nemám sa čím chváliť,“ odvetil zamyslene a pozorne si ho prehliadol. Jeho priateľ vyzeral síce upravene (aspoň zatiaľ), ale jeho oči boli začervenané rovnako ako rozčapený koniec nosa. Sledoval ho, ako v okamihu drink dopil a objednal si ďalší.

„Dvojitú škótsku!“ zavolal na obsluhu a uprel mútne oči na grófa.

„Čo zapíjaš, ak sa smiem spýtať?“

Teraz pokrčil plecami Ron vo svojom hnedom kabátci. „Nešťastie v láske? Prekliaty osud? Vyber si,“ odvetil ľahkomyseľne a uškrnul sa naňho. „Lady Brownová mi dala košom. Ako sa má?“ opýtal sa hneď na to mdlým hlasom a jeho tvárou sa mihol čudný výraz.

„Na koho sa pýtaš, Ron?“ Nemusel mu tú otázku položiť, aby dopredu nevedel odpoveď, no popravde, nechcel sa s ním baviť o Hermione. Možno by si to nepriznal ani sám pred sebou, no Ronovo správanie a to, čo mu povedala Hermiona ho škrelo. Myslel si, že jeho priateľ má viac rozumu a veril, že Hermionu naozaj miluje. Keď sa tak teraz naňho díval, usúdil, že bolo predsa len dobré, že sa všetko takto vyvinulo a ona si vzala lorda z Cudworthu.

„Predsa na Hermionu,“ odvetil barón, čo malo byť podľa neho jednoznačné ako facka. „Tak dlho som ju nevidel. Chýba mi,“ hlesol a načiahol sa po práve prinesenom drinku, pričom sa oboril na škriatka, kde s ním tak dlho trčal a okamžite si objednal ďalšiu rundu. „Bol som taký hlupák!“ vychrlil zo seba vzápätí jedným dychom po tom, čo počastoval domáceho škriatka všakovakými neúctivými prezývkami. „Ako som mohol zrušiť to zasnúbenie? Bola najkrajšia akú som poznal. A stále je,“ rozplýval sa nad vlastnými myšlienkami, ktoré plávali v jeho mysli omámenej alkoholom.

„Je vydatá, Ron,“ pripomenul mu Harry podráždene a strácal s ním trpezlivosť. Pohár s whisky, ktorú mu doniesli teraz zvieral kŕčovito v ruke a v duchu si želal, aby sa konečne objavil vojvoda. A tiež sa hneval na svoju prekliatu dochvíľnosť. Keby nebol prišiel o desať minút skôr ako boli dohodnutí, nemusel by teraz počúvať srdcervúce výlevy a prachsprosté táraniny svojho niekdajšieho najlepšieho priateľa.

„Iste, je vydatá za toho čudáka. Nepochopím, ako s tým mohla súhlasiť!“ odvrkol posmešne. „Tak rýchlo po našom rozchode!“ rozčúlil sa a tresol poloprázdnym pohárom o stôl tak, že sa jeho obsah povážlivo rozhojdal a oblial nielen obrus, ale i rukáv Harryho kabátca. No Ron si to sotva všimol. „A to prisahala, že ma miluje.“

Harry si zahryzol do jazyka, aby svojmu priateľovi nechrstol do tváre niečo, čo by mohol neskôr ľutovať, keď pohľadom zavadil o vysokého, štíhleho muža s čiernou maskou, ktorá mu zakrývala zjazvenú polovicu tváre. Mieril do zadnej časti klubovne a stratil sa v jednom zo súkromných salónikov.

„Videl som tú jeho jazvu,“ pochválil sa Ron, keď si všimol smer jeho pohľadu. „Pekne ho zrichtoval,“ uškrnul sa, nemysliac na nikoho iného ako lorda Notta. „Ale s tou maskou vyzerá aj tak ako idiot.“

„Zaslúžil si to,“ poznamenal Harry a v duchu uvažoval ako sa má vymaniť z tejto spoločnosti, ktorá mu začínala byť čím ďalej, tým viac nepríjemná, keď ho konečne zbadal a v duchu si vydýchol. „Prepáč, Ron, budem musieť ísť,“ poznamenal a zatváril sa kajúcne.

„Čože? Kam?“ spýtal sa nechápavo ryšavý mladý muž a kalným zrakom pozrel k dverám, ktorými preplával vojvoda Malfoy. Jeho zlaté vlasy sa zaleskli vo svetle sviec, keď si zložil z hlavy čierny klobúk.

„Mám dôležité stretnutie,“ odvetil bezvýrazne Harry. „Dovidenia, Ronald.“

Vstal z kresla, keď očami zachytil Dracov spýtavý pohľad, ktorý vzápätí preniesol na jeho podguráženého spoločníka a nadvihol to plavé obočie tak, ako to vedel len on. Harry opustil svojho priateľa bez toho, aby sa za ním otočil a pridal sa k vojvodovi.

„...a nech nás nerušia,“ začul ako prikazuje tlmeným hlasom lokajovi, ktorý od neho práve bral plášť i s klobúkom. Potom sa k nemu konečne otočil a jeho oči sa vpili do tých sivých, v ktorých sa odrážalo svetlo sviec ako od ľadových kryštálikov. Vojvoda pozrel ponad Harryho plece a hodil lokajovi galeón navyše. „Postarajte sa o to, aby sa barón dostal domov pokiaľ možno bez ujmy.“

Lokaj prikývol, úctivo sa uklonil a sľuboval, že na baróna bude čakať koč s pohoničom a zariadi, aby sa dostal domov bezpečne.

„Ideme?“ opýtal sa vojvoda, keď konečne zameral svoju plnú pozornosť na grófa a nemohol si nevšimnúť prekvapenie v jeho tvári. Len sa nad tým uškrnul a otočil sa na päte, aby nasledoval jedného zo škriatkov, ktorý ich viedol do rezervovaného salónika.

***

Hermiona sa skláňala nad bublajúcim kotlíkom. Vlasy mala zopnuté do pevného uzla na temene hlavy, ale i tak nezabránila neposlušným kučerám, aby jej z neho nevykĺzli. Znova sa po nich načiahla a prstami si ich zastrčila za ucho. Vzala do ruky varešku a naposledy elixír premiešala štyrikrát v smere hodinových ručičiek. Zaujatá prácou nepostrehla manželovu prítomnosť, ktorý ju už hodnú chvíľu pozoroval od dverí ich spoločného laboratória.

Severus sa nevedel nasýtiť pohľadu na svoju manželku. Dokázal by sa na ňu dívať a pozorovať ju hádam celú nekonečnú večnosť. Všetko na nej bolo uchvacujúce. Jej bujná záplava hodvábnych vlasov, v ktorých sa kúpala samotná žiara sviec a menila jej pramienky raz do medena, inokedy do sýteho karamelu. Oči farby čokolády, pod pohľadom ktorých sa roztápal. Plné, zmyselne krojené pery a líca, na ktoré sadal ružovkastý rumenec. Jeho pohľad skĺzol po chrbte k štíhlemu pásu a oblým bokom a... Nie, nesmel na to myslieť. Teda, vlastne to bolo jediné, čo si mohol momentálne dovoliť. Hriešne myšlienky na to, ako sa oddáva zmysluplnej vášni so svojou manželkou bola jediná možnosť, ako sa udržať pri zdravom rozume. Ale bolo to nebezpečné, pretože bolo nesmierne ťažké ovládnuť sa, keď sa odrazu ocitol v jej prítomnosti. Túžil po nej každým dňom viac a viac, každou bunkou svojho tela. Ani teraz tomu nebolo inak, ale ten jeho sľub mu zväzoval ruky. Okrem toho sa obával, že ak popustí uzdu svojej vášne predčasne a nedopraje jej sľúbený čas... Bál sa, že ho znenávidí miesto toho, aby sa doňho zaľúbila. Neprial si totiž nič iné, len aby k nemu cítila aspoň štipku z toho, čo k nej cítil on. Kvôli tomu bol bezradný a nevedel, čo so sebou. Kvôli tomu sa cítil ako pochabý mladík a triasol sa strachom, aby jej získanú náklonnosť nestratil.

Dva týždne... Boli manželia už celé dva týždne a zdalo sa, že Hermiona si postupne privyká. Vychádzali spolu viac ako dobre. Jeho občasným, no zatiaľ žiaľ nevinným dotykom sa nebránila a zdalo sa, že jeho bozky víta. Keby to tak nebolo, neoplácala by mu ich tak oddane a s toľkou vášňou, či nie? V posledných dňoch viac ráz zachytil jej skúmavý pohľad a keď ju pri tom pristihol, venovala mu zamyslený, no vrelý úsmev, ktorý v ňom dokázal rozvibrovať všetky nervy a zatajoval sa mu z neho dych.

„Severus,“ ozvala sa, čím pretrhla niť jeho víriacich myšlienok a venovala mu jeden z tých svojich úsmevov, ktoré s ním vedeli tak spoľahlivo zamávať. „Ako dlho ste tu?“ opýtala sa, z pier jej neschádzal úsmev.

„Chvíľu, myslím,“ riekol neurčito a zahľadel sa na ňu. Rukávy bledoružových šiat mala vyhrnuté pod lakte a na sebe bielu zásteru. Vlasy jej neposlušne padali do čela sperleného potom, no zjavne to bolo od horúcich výparov z kotlíka, nad ktorým sa skláňala. Vzápätí si utrela čelo chrbtom ruky. Oči jej žiarili ako hviezdy a ona z neho stále nespúšťala pohľad.

Nakoniec opustil svoje miesto, kde sa opieral plecom o zárubňu dverí s prekríženými rukami, čo ju pozoroval a podišiel k nej. Nahol sa nad kotlík a pozrel na jeho obsah. Uznanlivo prikývol hlavou.

„Vynikajúca práca,“ odobril a ona sa zasmiala tým svojím zvonivým smiechom, ktorý zbožňoval. Vlastne, na nej nebolo celkom nič, čo by nemal rád.

„To viete len z jediného pohľadu do kotlíka?“ opýtala sa ho v dobrej nálade.

Pokrútil hlavou a úsmev jej opätoval, no jeho hlas bol vážny. „Nie. Poznám to aj podľa vône a konzistencie. Je primerane hustý a aróma je viac ako skvelá. Odvážim sa tvrdiť, že okrem zvyčajných prísad ste použila niečo navyše. Znova. Prekvapujete ma, mylady,“ zložil jej poklonu a ona mohla v jeho výraze pobadať nevyrieknutú otázku, hoci nepochybovala, že vie celkom presne o akú prísadu navyše sa v elixíre jedná.

„Vaše postrehy sú jednochudo trefné ako vždy,“ odvetila s úžasom a načiahla ruku k pracovnému stolu ukazujúc na to, čo použila. „Mäta. Tá dodá sirupu proti kašľu správnu chuť, zjemní ho a nijako nezmení jeho účinok, ani konzistenciu ako ste sám poznamenal.“

Prikývol. „Skončili ste?“ opýtal sa.

„Na teraz áno. Musím chvíľu počkať, kým vychladne a potom ho ponaberám do fľaštičiek.“

„Dobre, pretože chcem, aby ste šli so mnou,“ oznámil jej a keď spýtavo nadvihla obočie, okamžite vysvetlil, že dostali nečakanú návštevu.

„Severus, ako dlho už tí páni z ministerstva čakajú?“ zháčila sa a rýchlo si odväzovala zásteru a sťahovala rukávy na šatách.

„Chvíľu,“ odvetil pobavene a na rozdiel od nej sa nikam neponáhľal.

„Mali ste mi to povedať,“ hlesla vyčítavo, no on s tým očividne nesúhlasil.

„Počkajú, neubudne z nich. Okrem toho, keby ste nedokončila ten elixír, vaša práca mohla vyjsť na zmar,“ odôvodnil svoje rozhodnutie a ona si povzdychla.

„Máte pravdu, snáď nám to nebudú mať za zlé,“ šepla nervózne. „Ako vyzerám?“ opýtala sa ho, keď si uhladila na šatách pomyslený záhyb a zastrčila prameň vlasov znova za ucho.

„Ste absolútne očarujúca,“ vyriekol úprimne a sledoval ako sklopila pohľad a začervenala sa, keď mu za kompliment šepky ďakovala. Hneď na to sa však vyrútila z miestnosti a on v jej pätách.

Len čo vošli do Severusovej pracovne, dvaja muži v čiernych pracovných habitoch so zeleným lemovaním sa postavili a manžel jej ich predstavil.

„Pán Filius Malown,“ predstavil jej ako prvého staršieho z mužov. Pán Malown bol o niečo vyšší ako ona, mal pieskovo plavé vlasy a na nose mu sedeli okuliare v hranatom ráme. Jeho vystupovanie bolo distingvované a uhladené. Jeho spoločník, ktorého predstavil ako Thomasa Deana bol zhruba v jej veku, mal tmavú pleť a vlasy čierne ako uhoľ mali krátky zostrih. Pôsobil rovnako pokojne, no v očiach mal iskru mladíckej horlivosti, ktorá v očiach pána Malowna chýbala.

„Viete už niečo nové?“ opýtala sa, keď sa posadil do kresla, ktoré jej manžel prisunul kúzlom a stal si za ňu.

„Žiaľ nie, mylady,“ odvetil pán Malown a spozoroval v tvári mladej ženy znepokojenie. „Po vašom strýkovi je však stále vyhlásené pátranie, preto prosím nestrácajte nádej.“

Hermiona prikývla. Dva dlhé týždne nevedeli o Othelovi Greengrassovi celkom nič. V tú noc sa po ich svadbe nevrátil domov. Mysleli si, že zašiel do svojho klubu, no nik ho tam v tú noc nevidel. Hermiona sa rozhodla zakročiť, keď za ňou na tretí deň prišla nešťastná Asteria a povedala jej, že otec sa stále neukázal. Severus sa sám ponúkol, že sa po ňom poobzerá a povypytuje a pridal sa i Harry s vojvodom, ktorý boli práve v tom čase na návšteve. I po dvoch týždňoch to však vyzeralo tak, že sa po jej strýkovi zľahla zem.

Kým starší z vyšetrovateľov rozprával a odpovedal na ich otázky o postupe hľadania a miestach, ktoré prehľadali jeho podriadení, vyzeralo to tak, že prehľadali celý Londýn.

„Naozaj nespomínal, či neplánuje ísť na vidiek, k nejakým priateľom?“ opýtal sa mladý auror, ale ona znova len pokrútila hlavou.

„Neviem, s kým všetkým sa okrem lorda Mcnaira priatelil. O ňom viem tiež len preto, lebo ho často spomínal.“

„Vieme, že do domu v Leicestri, kde pôvodne bývali sa s určitosťou nevrátil. Neviem, či vám to je známe, ale dom má už vyše mesiaca nového vlastníka. Istý lord Cawendish ho od lorda Greengrassa kúpil za nezanedbateľnú sumu,“ prezradil im a Hermione sa zatajil dych.

„Nevedela som o jeho plánoch, ani o tom, že predal rodný dom. Neviem však, či o tom niečo vedia jeho dcéry.“

Muži sa na seba pozreli a vstali. „Musíme ísť. O priebehu vyšetrovania vás budeme informovať. Ak by ste sa dozvedeli niečo nové, čo by nám prípadne pomohlo, dajte nám okamžite vedieť. S vaším dovolením, mylady, markíz,“ uklonil sa Hermione i Severusovi a opustili miestnosť s tým, že ich pán domu vyprevadil a počkal, kým nezmiznú v zelených plameňoch kozuba vo vstupnej hale sídla.

Keď sa vrátil do pracovne, našiel svoju manželku utrápenú sedieť v kresle, kde ju zanechal. „Myslíš, že sa mu mohlo niečo stať?“ opýtala sa ho s hlasom plným úzkosti.

Povzdychol si. „Neviem,“ priznal. „Je to znepokojujúce, ale možno naozaj len odišiel k nejakým priateľom na vidiek.“ Povedal to len v snahe upokojiť ju. Sám nebol taký hlúpy, aby si to myslel. Keby to tak bolo, musel by pripustiť, že Othelo Greengrass odišiel naponáhlo, lebo sa nielenže nezbalil a odišiel bez svojho verného sluhu, ale vyparil sa a nenechal si vyplatiť finančnú čiastku, ktorú mu Severus sľúbil potom, čo sa ožení s lady Grangerovou. Túto skutočnosť si overil ešte v ten deň, čo jeho najmladšia dcéra oznámila Hermione, že sa neukázal už tretí deň.

Na dvere sa ozvalo zaklopanie, ktoré ich vyrušilo z myšlienok a dnu strčil hlávku Garrick. Vošiel až vtedy, keď mu Severus kývol, že môže. Pribehol až k Hermione a chytil ju za ruku, ťahajúc so sebou.

„Och,“ hlesla. „Celkom som na to zabudla,“ riekla nešťastne a pozrela na Severusa. „Sľúbila som mu, že si pôjdeme púšťať do záhrady šarkana.“

Severus sa obrátil k chlapcovi, ktorý konečne dostal objekt svojho záujmu z kresla a ťahal Hermionu za sebou z pracovne. „Môžem sa k vám pridať?“ opýtal sa, na čo chlapec zastal, chvíľu urputne premýšľal o čom svedčilo jeho zvraštené čielko a napokon prikývol.

„Garrick, pôjde s nami aj tvoj otec?“ opýtala sa chlapca veselo a bola mu vďačná, že ju donútil prísť na iné myšlienky. Chlapec bez zaváhania prikývol.

Regulus ich už čakal v hale. V jednej ruke zvieral neochvejne svoju paličku, v tej druhej pestrofarebného papierového šarkana s dlhým chvostom a motúzom zvinutom na kotúčiku. Na perách mu pohrával úsmev, keď ich počul prichádzať v plnom počte. Popravde, nedúfal, že sa k nim pridá i Severus, ale bolo to tak lepšie. Mohol teda manipulovanie so šarkanom zveriť jemu, miesto toho, aby ho prenechal Hermione.

******************************************************

Užijte si to, podvečer by mala pribudúť aj kaptila z BpMB :)

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

: D

miriabar,24. 10. 2010 22:38

Milujem tie tvoje opisy...ten klub...opäť som to všetko mala pred očami...Ron je somár, zbadal sa neskoro...no ale dobre urobil, aspoň teraz Hermiona získala niekoho absolútne dokonalého...ehm :D:D:D
A naozaj sa pridávam ku kolegyniam...Severus si také mučenie nezaslúži...ešte šťastie, že už čoskoro... :D:D:D:D Ďakujem! Bolo to úžasné...

.......

Nade,24. 10. 2010 18:44

Po strýčkovi se slehla zem. Sám dobrovolně asi neodcestoval. Ron si utápí vlastní blbost v alkoholu, dobře mu tak. Pitomec.
Severus se tak dojemně ovládá. No schválně, kdo to vydrží déle. Severus nebo Hermiona?
Díky, těším se na další.

Tess,

nadin,24. 10. 2010 17:36

:))))

...pochvala...

Intruitus,24. 10. 2010 17:35

opět chválím za pěknou kapitolku, a velmi rychle přidanou, ale malinko mi přišlo, že děj moc komplikuje. uvidíme, co z toho bude...

nadin

Tess,24. 10. 2010 17:30

nemôžem ho predsa nechať na ňu skočiť len tak :D Opakujem, nič sa neboj, šeeeetko raz bude a fakt čochvíľa...

Hmmm!

nadin,24. 10. 2010 17:15

Severus mi teda moc uvoľnený nepripadal, chudáčik, veď mu môže explodovať, ehm..., mozog!
Kapitolka zaujímavá, oceňujem, že pako Ron má čo si zaslúžil!(no nemám ho rada...)
Ďakujem za pokračovanie a teším sa na ďalšie.