Choď na obsah Choď na menu
 


Očarované srdce - 21. kapitola

11. 11. 2010

21. kapitola

Čo skrýva srdce

 

Obrázok Severus sa pretočil v posteli. Hoci nerád, vymanil sa z objatia spiacej manželky tak opatrne ako to len šlo, aby ju neprebudil. Bosý, odetý len v zamatovom župane, do ktorého sa zahalil, podišiel k oknu, za ktorým vládla ešte hlboká noc. Mesiac ani hviezdy vidieť nebolo. Obloha bola čierna ako tuš. Nič neobvyklé pre anglické podnebie v jeseni a často krát i počas ostatných dní roka. Spomedzi pier sa mu vydral sotva počuteľný povzdych, keď zamieril ku krbu, aby do tlejúcich uhlíkov priložil pár polienok suchého dreva z prúteného koša. Železným kutáčom visiacim v kúte pri kozube prehrabal pahrebu a otvor opäť zatarasil čiernou mriežkou. S pohľadom upretým do rozhárajúceho ohňa si sadol do kresla, ktoré stálo osamotene pred krbom.

Bytostne si uvedomoval, že sa ešte nikdy v živote necítil tak... spokojne. Nič mu nechýbalo. Konečne mal dojem, že i oňho „pani Šťastena“ aspoň zakopla. Očami sa preniesol na spiacu krásku ležiacu v jeho posteli. Už len pri pohľade na ňu sa mu srdce radostne zatrepotalo a zalial ho príjemný pocit. Vďaka nej dostal jeho život zmysel. Hlavne vďaka nej...

Hermiona sa v posteli pretočila na chrbát. Ružové pery sa jej mierne pootvorili. Hruď sa jej pri dýchaní pravidelne dvíhala a klesala, ponorená v hlbokom spánku. Vlasy mala rozhodené na vankúši ako karamelový vodopád, pokožka sa jej leskla ako hodváb v mäkkej žiare pukotajúceho ohníka, ktorý sporo osvetľoval izbu a dodával jej tú správnu príchuť intimity. Kútiky úst sa mu zdvihli a pery sa sformovali do nežného úsmevu, keď si v duchu predstavil jej žiariace oči. Iné, keď sa smiala na niečom, čo povedal, iné, keď boli zastreté vášňou potom, čo ju pobozkal, či sa jej len dotkol. Už dávno si uvedomil, že Hermiona je výnimočná žena, no nikdy predtým sa ani len neodvážil dúfať v to, že raz bude jeho. Nielen, že bola mladšia o viac ako desať rokov, ale v tom čase, keď sa do nej zahľadel bola zasnúbená. Pravdaže, jej snúbenec nestál za nič, no on mu v kútiku duše závidel. Pravdou však bolo, že lord Weasley, najmladší zo synov šľachetného a čestného baróna bol zjavne i poriadne hlúpy. Musel byť, keď sa tak dobrovoľne zriekol tohto skvostu, ktorý teraz pokojne odpočíval v jeho prikrývkach a spal sladkým, nerušeným spánkom.

Odvrátil od nej pohľad, oprel si hlavu o vysokú opierku kresla a zahľadel sa znova do ohňa. Netušil, čo by povedala na to, keby bola vedela pravú príčinu jeho ponuky na sobáš. On si však bol viac ako istý, že by ho odmietla. Nemala dôvod si ho brať, ak nemyslel na ten problém s Mcnairom a... strýkom. Popravde, ten dodatok k získaniu dedičstva mu prišiel len vhod. Nikdy si nemyslel, že by mohol byť svojmu starému otcovi ešte i vďačný. Lenže naozaj si ju nebral kvôli tomu, aby získal to, čo mu právom patrilo. Chcel ju. Hlavne a predovšetkým túžil po nej! Chcel iba ju a nikoho iného... Spomienka na nebohú grófku Lily Potterovú vybledla už dávno, pri prvom pohľade do nežných očí farby čokolády, do srdcovitej tváre orámovanej záplavou kučier karamelovej farby. Lady Hermiona Grangerová bola preňho ako zjavenie z jasného neba, ktoré sa odrazu objavilo v jeho ponurom svete zahalenom do tmavej temravy. Len čo doňho vstúpila, prežiarila ho svojím zjavom, úsmevom, smiechom...

„Severus?“ Otočil sa a pozrel do jej ustarostených, rozospatých očí.

„Nechcel som ťa prebudiť,“ šepol ospravedlňujúco.

„Neprebudil...“ zaklamala. Pravdou bolo, že jej v tej veľkej posteli chýbalo teplo jeho tela a keď sa za ním načiahla a rozospato si uvedomila, že tam nie je, zobudila sa.

Usmial sa na ňu, akoby vedel, že mu klame a ona sa začervenala. „Prečo nespíš? Trápi ťa niečo?“ opýtala sa a celkom prirodzene sa usadila na mäkký koberček k jeho nohám. Ruky si zložila na jeho kolená a oprela si o ne bradu. Vošiel jej prstami do vlasov, chvíľu sa s nimi hral, palcom pohladil oblúčik jej obočia.

„Stále musím premýšľať nad tým, prečo to Weasley spravil,“ priznal sa jej. Hermiona si povzdychla a otočila hlavu nabok, aby jej mohol voľne ískať. Milovala, keď sa hral s jej vlasmi. Bol to zvláštny pocit, ktorý ju upokojoval a spôsoboval jej mravenčenie, ktoré ju zaplavovalo od zátylku až po špičky prstov na nohách.

„Neviem,“ odvetila napokon a privrela oči, vychutnávajúc si dotyky jeho prstov. „Nepoznám jeho dôvod, no jeho činom z duše opovrhujem,“ vyhlásila rozhodne. „Ak to bol skutočne on, kto na nás vtedy zoslal v zimnej záhrade tú kliatbu...“ nedokončila. Nedokázala si ani len predstaviť, prečo to jej bývalý snúbenec mohol spraviť. Mohol im ublížiť! Mohol ich zabiť! To preňho naozaj znamenala tak málo? Nie, žeby jej na tom teraz záležalo, ale išlo o ich životy! O jej a život jej manžela!

„Dôvod? Žiarlivosť?“ navrhol nekompromisne a v očiach sa mu odrazil akýsi iný pocit, podobný obave, nevyslovenej úzkosti. Zovrel pery do tenkej linky a zamračil sa. Nehneval sa na ňu, hneval sa na seba, pretože ak by vtedy ten chrapúň mieril presne, bol by jej bezpochyby ublížil a on by ju nebol schopný ochrániť, pretože bol nepozorný. Mal vedieť, že má ostať v strehu. Z baróna nemal dobrý pocit celý ten večer. Videl pohľad tých jeho sklených modrých očí, ktoré celý ten čas upieral na jeho manželku. A ešte ho i odbil, keď ju požiadal o tanec. Pravda, stále nebolo isté, či to bol on, kto po nich vypálil tú kliatbu, no kto iný by bol vedel, že tá ihlica, čo stratil v zimnej záhrade je jeho? Nik iný mu predsa nevenoval za mak pozornosti. Okrem jeho manželky, ktorá mu tú ihlicu v ten večer pripínala do zložito uviazanej hodvábnej viazanky...

Hermiona zdvihla hlavu a pozrela naňho s očividným záujmom. „Prečo by žiarlil?“ nechápala.

Severus sa v duchu pousmial. Ona zrejme na túto možnosť ani len nepomyslela, no jemu neschádzala z mysle. „Možno si neskoro uvedomil, čo spravil... a koho stratil,“ odvetil, hľadiac jej do tváre.

Líca jej znova zrumeneli, no tentoraz hnevom. „Za to si môže sám, Severus. Ak na nás naozaj vypálil kliatbu on a teba obvinil len zo žiarlivosti, potom som naozaj šťastná, že to zasnúbenie vtedy zrušil. A len kvôli tebe dúfam, že ho za jeho osočovanie stihne zaslúžený trest. Nie je vôbec tým človekom, za akého som ho považovala. Nie je ani tieňom z toho človeka...“ vzdychla si utrápene, sklamaná a znechutená až do morku kostí správaním svojho bývalého snúbenca.

„Naozaj k nemu už nič necítiš?“ opýtal sa s obavou v hlase, ktorú sa mu nepodarilo tak dobre zamaskovať, ako si myslel.

Pokrútila hlavou, vzdychla si a sklopila oči. „Ja...“ na chvíľu zaváhala a v tom momente Severusovi zovrelo srdce. Tuho zažmúril oči a snažil sa ovládnuť jeho splašený tlkot, opakujúc si v duchu, že nebude ďalším žiarlivým mužom v jej živote. „Myslím, že som ho v skutočnosti nikdy nemilovala,“ dokončila a Severus na ňu pozrel ako na zázrak. „Páčil sa mi, to nepopieram, ale zjavne som si ho len prehnane idealizovala... a... to, čo som k nemu cítila malo od lásky ďaleko.“ To bola viac ako len svätá pravda.

„Aj tak mi je ľúto, že... ťa zranil,“ odvetil, mysliac na tú noc, keď sa jej zbavil v záhrade Parkinsonovcov ako snúbenice a on ju vytrhol v poslednej chvíli z náručia číhajúcej smrti, keď chcela skočiť z mosta do Temže.

„Neľutuj,“ riekla šeptom a znova sa naňho usmiala, hoci to bol tentoraz smutný úsmev. „Všetko zlé je na niečo dobré. Vieš, teraz som mu vlastne veľmi vďačná.“

„Vďačná? A to už ako?“ zháčil sa a ona sa naňho tajomne usmiala.

„Keby nebolo jeho, teraz by sme neboli spolu,“ vysvetlila.

Severus sa na ňu neveriaco díval hodnú chvíľu bez jediného slova a to, čo povedala si ukladal nielen do pamäte, ale i do srdca. Odrazu mu napadlo, že táto žena, ktorá pred ním kľačí na zemi, a ktorá sa naňho díva takým pohľadom, ktorý sa nedal nazvať inak ako láskavý a nežný patrí iba jemu. Za jej jediný bozk by bol ochotný upísať dušu diablovi ako Faust. Lenže on nemusel...

Zviezol sa na zem k nej, kľaknúc si pred ňu. Chytil jej tvár do dlaní a zamkol jej ústa v bozku, ktorý by roztopil i ten najväčší ľadovec. Zachvel sa, keď rukami vkĺzla pod látku jeho župana a pohladila prstami nahú, horúcu pokožku, zatiaľ čo on jej rukami skĺzol pozdĺž bokov, pohladil stehná a nahmatal lem nočnej košele. V ďalšom okamihu na nej ležal a tlačil ju váhou svojho roztúženého tela do mäkkého koberca. Nebola to síce kožušina medveďa, akú mal v pracovni, ale i toto bolo pohodlné.

„Pripomeň mi, aby som... mu hneď ráno... napísal ďakovný list,“ povedal medzi bozkami, čím sa mu podarilo rozosmiať ju. Jej smiech však o chvíľu nahradilo tlmené stonanie, ktoré v nej vyvolával svojimi dotykmi.

Keď ju neskoro v noci odnášal v náručí do postele a zakrýval ich, túliac sa k nej, uvedomil si, že jej doteraz nepovedal, čo k nej cíti a čo preňho znamená. V duchu si pomyslel, že by to mal napraviť, lenže... Nechcel na ňu naliehať a tlačiť ani v tomto smere. Nechcel si jej lásku vynútiť a už vôbec nechcel, aby to spravila z akejsi povinnosti, či vďaky. Chcel si ju získať. A teraz nemyslel len na jej telo, ale i na dušu, srdce a myseľ. Napokon si pomyslel, že bude predsa len lepšie, ak sa bude naďalej potichu snažiť jej to radšej dokazovať, ako o tom len hovoriť... Hermiona sa k nemu v polospánku otočila. Nohu si strčila medzi jeho a ruku si položila na jeho hruď posiatu jemným porastom tmavých chĺpkov. V tej chvíli zaspala, ukolísaná tlkotom jeho srdca a on sa ponoril do ríše snov vedno s ňou.

***

O tri dni neskôr dostali návštevu. Najprv prišla jej sesternica Daphne, ktorú doviedol oddaný a milujúci manžel Oliver. Hermiona im v kútiku duše tú lásku trochu závidela, ale priala im to z celého srdca. Občas ukradomky pozrela na svojho manžela a premýšľala nad tým, aké by to bolo, keby... Lenže ani tu sa v myšlienkach ďalej nedostala. Sama totiž nevedela presne definovať, aké city k nemu vlastne prechovávala. Mohla s istotou povedať, že to vôbec nebolo ani len porovnateľné s tým, čo kedysi cítila k lordovi Weasleymu. Nie, svojho manžela si úprimne vážila, rešpektovala a dôverovala mu ako nikomu inému doteraz, Harryho vynímajúc, keďže to bol jej najlepší priateľ. Páčilo sa jej tráviť so Severusom čas, byť v jeho blízkosti bolo priam elektrizujúce a napĺňalo ju to vzrušením a radosťou. Milovanie s ním bolo vždy úžasným zážitkom... Bol nežný, ohľaduplný, vedel ako ju potešiť, ale na druhej strane, vedel byť i poriadne vášnivý a ona za ním v ničom nezaostávala. Rada sa od neho učila a spoznávala reč jeho tela. Rada mu spôsobovala rovnaké potešenie, aké dopriaval i on jej. Hermiona bola vždy poctivá žiačka. Vedela, že na hrudi, chrbte i ramenách mal dovedna šesťdesiat sedem jaziev a jazvičiek. Každú z nich totiž poláskala bruškami prstov a uctila si posvätným bozkom ich hebkú jemnosť. Neodpudzovali ju. Naopak. Vážila si ho pre ne ešte viac. Bol jej hrdinom. Vedela, že stačilo, aby sa naňho uprene zadívala a jej manžela to vzrušilo rovnako, akoby mu dala neslušný návrh na milovanie uprostred dňa. Vedela, že sa mu páči, keď mu jazykom láska citlivé miestočko pod ľavým uchom na krku. Chĺpky na jeho hrudi boli jemné ako páperie a ona ich rada cítila medzi prstami. Naposledy ho šokovala tým, že odvážne zašla rukou do jeho rozkroku a uchopila medzi prsty jeho tvrdú mužnosť. Zastonal tak chrapľavo a prerývane, až si myslela, že mu nechtiac ublížila. Sama však musela nad svojou neskúsenosťou v úlohe milenky pokrútiť hlavou. Stále sa mala čo učiť...

„Počula som, že hľadáte pre Garricka guvernantku,“ otočila sa k nej Daphne, ktorá sa chvíľu zhovárala len so svojou sestrou a Hermionu ponechali jej vlastným myšlienkam.

Hermiona odvrátila pohľad od manžela, ktorý predčítal Regulovi z najnovšieho vydania Denného proroka na opačnej strane izby. Obaja sedeli v pohodlných kreslách umiestnených pod veľkým frazcúzskym oknom s výhľadom do záhrady.

„Hm?“ ozvala sa zasnene, čím svoje sesternice skutočne pobavila a ony sa potichu zachichotali. „Čo sa deje?“

„Hermiona, naozaj si v poslednom čase ako námesačná. Počula som, že včera ti skoro vybuchol elixír,“ doberala si ju dobrosrdečne Daphne.

Hermiona sa prudko začervenala. „To vôbec nie je pravda, Daphne. Elixír iba vykypel...“ vtom sa zarazila, keď si uvedomila, o čo im ide. „Obe ste potvory!“ vyhrešila ich, no vôbec sa na ne nehnevala.

„Vravela som ti, že je takáto už dlhšiu chvíľu,“ šepla Asteria sprisahanecky sestre a tá znalecky prikývla, akoby bola nejaká ostrieľaná svetáčka.

„Myslím, že viem, o čo tu ide...“ pokyvkovala hlávkou, na ktorej jej sedel rozkošný fialový klobúčik ozdobený pávím pierkom a korálikmi prišitými na širokej orgovánovej stuhe. Blysla pohľadom po jej manželovi. „Je to naozaj veľký fešák, i keď už nie je najmladší. Ulovila si si pekného chlapa, sesternička.“ Lenže táto poznámka ju priviedla na pôvod jej sobáša a Daphne razom skrotla. Dokonca stíchla. Načiahla sa za šálkou nedopitého čaju a pokrútila hlavou, keď jej chcela Hermiona doliať. Uchlipla si a postavila prázdnu šáločku na stôl. „Stále sa nevie, čo je s naším otcom?“ zmenila prezieravo tému rozhovoru.

Hermiona pokrútila hlavou. „Nie. Žiadne nové správy.“

„Čudné, však?“ vmiešala sa do rozhovoru Asteria. „Kto vie, čo sa mohlo stať.“

„Veru, kto vie... Lenže to sa zrejme tak skoro nedozvieme. Teda, aspoň nie dovtedy, kým sa nenájde,“ odvetila jej sestra. „Och, skoro som zabudla!“ zvolala a stíšila hlas znova do šepotu. „Oliver mi vravel, že boli vypočúvať tvojho manžela kvôli tým dvom vraždám. Je to pravda?“

Hermiona prikývla. „Žiaľ, je. Lenže všetko sa vysvetlilo. Včera tu bol auror Malown a oznámil nám, že predbežne zadržali baróna Weasleyho.“

„Prečo?“ začudovala sa Daphne.

„Bol to on, kto na nás vypálil kliatbu v zimnej záhrade, keď sme boli na plese u MacMillanovcov a falošne obvinil môjho manžela z účasti na tých vraždách,“ vysvetlila.

„Nebola by som povedala, že je toho schopný,“ hútala nahlas Daphne. „Čo sa s ním stalo?“

„Ako som vravela, predbežne ho zadržali. Skontrolovali mu prútik a musel vypovedať pod vplyvom Veritaséra. K všetkému sa priznal. Teda... s vraždami nemá spoločné nič. On lady Madleyovú iba našiel, ale očiernil môjho manžela úmyselne. Nemôžu mu však spraviť nič, lebo nijako vážne zákon neporušil. Ide len o falošné obvinenie a jeho otec zaňho zložil kauciu. Nebola vysoká, mohli si to dovoliť.“

„Takže mu to prejde len tak?“ zvolala rozhorčene jej staršia sesternica.

„Žiaľ, nič s tým nenarobíme,“ prikývla Hermiona. „Ale bavme sa o príjemnejších veciach. Ako sa darí tebe i dieťatku?“

Daphne sa odrazu rozžiarila ako slniečko, pozrela na obe dievčatá a vycerila zúbky v širokom úsmeve. „Nikdy som sa nemala lepšie. Oliver je ten najpozornejší a najmilujúcejší manžel pod slnkom. A za to všetko vďačím tebe, Hermy,“ šepla a naklonila sa k nej, aby ju objala. „Nemysli si, že som na to zabudla.“

Hermiona ju zovrela v náručí a úsmev jej opätovala. „Som rada, že si šťastná. Nič iné si totiž nezaslúžiš.“

„Ach,“ vzdychla si pri nich Asteria skormútene. „Kto vie, či i ja raz budem aspoň z časti taká šťastná ako ste vy.“

Hermiona i Daphne sa nad jej trápením len pousmiali. „Nedopustíme, aby to bolo inak,“ riekla s plnou vážnosťou v hlase Hermiona a žmurkla na ňu.

„Isteže, sestrička. Len čo sa predstavíme kráľovnej a spoločnosti ako debutantku, som si istá, že ti padnú k nohám všetci muži do jedného!“ vyhlásila rozjarene.

Asteria sa zachichotala, ale v očiach sa jej mihol smutný záblesk. „Stačil by mi jeden jediný,“ pomyslela si a znova si raz vybavila jeho tvár, smutné oči... driečnu postavu a stislo jej srdce.

K Hermione pribehol Garrick a podal jej ružu, ktorú uchmatol pestúnke z košíka. Objala ho, pobozkala na líce a poďakovala. Ten potom s úsmevom od ucha k uchu odbehol k svojmu otcovi a Severusovi. Regulus sa za ním načiahol a vysadil si ho do lona. Garrick sa mu spokojne oprel o hruď a obaja v úplnej tichosti počúvali jej manžela, ktorý v čítaní novín pokročil do spoločenskej rubriky.

„Pred týždňom sme uverejnili po zvážení s Regulom a Severusom do novín inzerát,“ prezradila Hermiona a nadviazala tak na Daphne, ktorá to na začiatku spomenula. „Vieš, venuje sa mu pestúnka i Asteria, ale pestúnka má svoje roky a Asteria sa ešte tiež vzdeláva.“

Bola to pravda. Učila sa hrať na mandolíne, mala súkromného učiteľa geografie i dejín, lebo ako sa sama priznala, v tomto zaostávala. Vedela však dobre po nemecky i francúzsky. Vedela pekne vyšívať i maľovať. Zaujímala sa nielen o umenie, ale i vedu, hudbu, filozofiu a jazdiť sa naučila neobyčajne dobre za ten čas, čo tu bývala. A často pomáhala Hermione pri pestovaní byliniek v ich zimnej záhrade, kde si vyhradila skrytý kútik.

„Ach, to mi nenapadlo,“ prisvedčila.

„Veru. Boli tu už tri, no ani jedna nevyhovovala našim predstavám,“ povzdychla si Hermiona.

„Popravde, Daphy,“ oslovila sestru nežne Terry, „ani sa nečudujem. Jedna bola pristará, druhá veľmi prísna a tretia nevedela písať. Chápeš to?“ Keď sa všetky tri rozosmiali, pritiahli tak na seba pozornosť mužov uchýlených na opačnej strane miestnosti a tí sa k nim naveľa pripojili.

Keď sa neskôr objavil lord Oliver Wood, ktorý sa vracal z dolnej snemovne lordov a prišiel si vyzdvihnúť svoju rozkošnú manželku, priviedol so sebou i lorda Pottera. Ten sa pozdravil s Hermionou a stratil sa s jej manželom v pracovni, aby prebrali nejaké veci. Prijal ich pozvanie na večeru a odišiel pred tým, ako išla Hermiona uložiť chlapca do postele. Vyprevadil ho Severus.

„Takže sme dohodnutí?“ opýtal sa naposledy a Severus prikývol.

„Isteže.“

„Hermiona o tom už vie?“

„Ešte nie. Pozhováram sa s ňou o tom ešte dnes večer.“

„Dobre. Aj tak som si istý, že bude súhlasiť. Tak teda, dovidenia, mylord.“ Harry sa mu uklonil a Severus mu opätoval rovnaký pozdrav.  Chvíľu sledoval ako ho pohltili zelené jazyky plameňov a potom sa vybral na poschodie za svojou manželkou.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Který by jí stačil?

Nade,12. 11. 2010 18:03

Já sázím na Reguluse.
Ale jinak moc pěkná kapitolka. Baron Weasley! Chcípák jeden! Vyšel z toho moc lacino. Ale pod veritasérem prohlásil, že nemá s vraždami nic společného. Takže, kdo to byl? Hergot!
Díky, těším se na další.

je tam

soraki,12. 11. 2010 17:24

doslova napsáno, že stýc je pozval a že věděl o tom, že mají syna, ale nic o tom, že by tam byl přítomen

soraki

Tess,12. 11. 2010 15:53

a si si tým taká istá? :)))

Tess,

soraki,12. 11. 2010 15:46

mladej Zabini tam přeci nebyl, ne?

soraki

Tess,12. 11. 2010 14:51

nie, nie, stále zle :)))

a ještě

soraki,12. 11. 2010 11:11

se viděla s Deanem Thomasem, nebo ne? No nedá se nic dělat, soraki si to jde přečíst znovu ještě jednou a pořádně :-D

Tess,

soraki,12. 11. 2010 11:09

Ragulus? Né, toho jsem prostě nepočítala - neříkej mi, že právě on... och Merline!

soraki

Tess,12. 11. 2010 10:57

:) ešte jeden ti unikol... pri tých menovaných :)jeden... jediný... :D

děkuji, Tessinko

soraki,12. 11. 2010 8:24

za krásnou kapitolu, žel Merlinovi, včera jsem se k ní večer už nedostala (pořád tvrdím, že jedno PC na tři lidi je prostě málo)... a teď jsem i ráda, že jsem nečetla před spaním - jak bych po tomhle asi mohla usnout, žeanojaksi? :-D

mno, tak Asterie je zamilovaná, hmmm, kdo by to asi tak mohl být? Pochopila jsem, že ve společnosti ještě nebyla, takže, položme si otázku - s kterými muži se setkala? Rovnou škrtáme Olivera, Severuse McNaira. Ze svobodných zbývá akurát Harry a Draco. No, Dracovi byla představená a dokonce se jí líbil, otázka je, jestli se jí líbil tak moc, že se do něj zamilovala... napadají mně zatím jen ti dva (osobně bych dala přednost Dracovi - takže, Astorie, nebuď hloupá a jdi do něj, než ti ho Harry přebere) :-D

takže asi tak... a teď už se těším na tu jejich večeři a co to Sev s Harroušem probírali a sčím to má Heřmína souhlasit :-D

miriabar

Tess,11. 11. 2010 23:56

rado sa stalo, dobrú noc :)

: D

miriabar,11. 11. 2010 23:53

No do kelu...nieže musíme rozmýšľať nad vrahom, ale ešte aj toto :D:D:D nezdá sa ti, že nám dávaš nejaké ťažké úlohy? :D Ale pri niektorých pasážach mi zase zostalo akosi teplo...panebože, toto ja nemôžem čítať na noc, ťažko sa mi potom zaspáva! Ešte k tomu pátrať po podozrivých :D Ďakujem, Tess, naozaj sa mi to strašne páčilo!

ok, tak sa nepočítam :)

Tess,11. 11. 2010 22:50

logika si dala voľno? :D možno na to príde soraki :)

a ešte...

Nadin,11. 11. 2010 20:54

Premýšľať???
Po tomto ani omylom, logika si vzala voľno!!!
A som prvá!!!!!!!!!!!!
(Tess, ty sa nepočítaš do komentujúcich)

Mhmmm...

Nadin,11. 11. 2010 20:52

Idem sa postaviť kamsi do kúta a tam si budem nerušene vrnieť blahom a vrtieť chvostíkom, samou spokojnosťou...
KRÁSNA KAPITOLKA!!!!!!

tak!

Tess,11. 11. 2010 20:43

a premýšľajte, ktorý by jej stačil :)))