Choď na obsah Choď na menu
 


Očarované srdce - 24. kapitola

14. 11. 2010

24. kapitola

Guvernantka

 

Obrázok Podzemnou chodbou sa ozývali duté kroky ťažkých vyleštených čižiem, ktoré siahali ich majiteľovi tesne pod kolená. Sako z drahého materiálu zelenej farby, ktorú zbožňoval, mal ušité na mieru. Pod ním sa črtala strieborná vesta s jemným vzorom. Z náprsného vrecka, v ktorom mal zastrčené hodinky visela k bočnému vrecku vesty zlatá retiazka, ktorá sa pri chôdzi pohojdávala v rytme jeho ráznych krokov. Čierne nohavice klasického strihu obopínali jeho štíhle stehná.

Vzduch bol tu dolu ťažký a presýtený nielen plesňou, ale aj zápachom po potkanoch. Kto mal len trošku citlivý žalúdok, pokojne sa mu mohol rozkývať. Lenže jemu nie... On bol na tento puch zvyknutý. Neprekážalo mu chabé svetlo, keďže bola chodba osvetlená jedinou horiacou pochodňou. Ani pavučiny, ktoré sa tiahli po stenách ako premyslená dekorácia. Vlhkosť a chlad, ktoré sálali z kamenných stien sa mu dostávali pod vrstvy oblečenia. Nedbal na to... I tak bol vzrušený z myšlienky, že má nad nimi takú moc. Už dlho si nevzal ničí život... V túto noc si opäť jeden privlastní, i keď... k sexuálnemu uspokojeniu bude musieť dôjsť inde.

Mávol prútikom a dvere pred ním sa s hlasným škripotom a vŕzganím otvorili. Vstúpil do miestnosti, v ktorej vládla ponurá tma. Okolo čižiem sa mu zvíril prach v malom obláčiku. Temnota v tejto stuchnutej kobke dostávala ako pojem svoj nový význam...

Len čo sa koniec jeho prútika rozsvietil a presvetlil miestnosť, postava uväznená v kúte sa mykla pred ostrým svetlom, ktoré ju oslepilo. Ozvalo sa tiché rinčanie železných reťazí, keď väzeň pohol rukami spútanými v starodávnych okovách, ktoré sa už nepoužívali. S hrôzou vyvalil oči, keď si až teraz mohol pozornejšie obzrieť zariadenie miestnosti, keď sa jeho oči prispôsobili a prestali ho v nich páliť slzy od toho, ako dlho nevidel svetlo. Dlhá a úzka drevená dereš, pri stene postavený škripec, ktorý bol poškodený a prehnitý. V strede miestnosti stál nízky stôl a na ňom boli uložené na starom kuse handry zhrdzavené nástroje na mučenie. O kúsok ďalej bola o stenu opretá železná panna, poblíž nej španielska čižma. Zo steny trčal hrozivo vyzerajúci a stále ostrý drevený kôl a on by bol odprisahal, že na ňom bola stále zaschnutá krv. Trochu obďaleč visela zo stropu stará železná klietka, nehovoriac o drviči hlavy, kolien a pazúroch... Striaslo ho a po tele mu stiekli studené kropaje potu. Kde sa to dopekla ocitol? Bola to ako šialená nočná mora.

„Čo... odo mňa... chcete?“ spýtal sa zachrípnutým hlasom.

Jeho väzniteľ naňho chvíľu akoby nerozhodne hľadel. „Teraz... už nič,“ povedal a namieril na muža chúliaceho sa pred ním prútik.

„Pusťte ma, pre zmilovanie! Nechajte ma ísť! Čo som vám spravil?!“

Ak tie chabé prosby mali muža stojaceho pred ním obmäkčiť, mýlil sa. V okamihu, keď ho zasiahla dobre mierená kliatba, mužom prešla vlna opojného, chorobného vzrušenia. Musel sa však postarať najprv o tohto tu... Vedel, čo s ním spraví. Jeho smrť mu len nahrá do kariet. Nebol preňho viac užitočný. Nechával si ho tu ako poistku, lenže tú už nepotreboval. Bol silnejší ako predtým. Bol prefíkanejší a sebaistejší. Nik sa s ním nemohol rovnať. Teraz... už nie.

Noc bola temná. I mesiac si skrýval tvár pred ohavnosťami, na ktoré sa musel dívať. Bezvládne mužské telo sa skotúľalo dole brehom a skončilo v rozbúrených vodách Temže. Muž sa spokojne uškrnul a pozrel na staré, neobývané sídlo. Poslúžilo mu dobre. Malo vyhovujúcu pozíciu, lebo stálo kúsok za mestom a blízko rieky.

Vrátil sa k svojmu koňovi, uviazanému pri neďalekom strome, vysadol naň a odcválal do noci. V mysli už bol vo svojom obľúbenom nevestinci a vytešoval sa z predstavy nadchádzajúcej noci strávenej s mladým dievčaťom, ktoré tam doviedli len včera. Hlúpučké a neskúsené... Bude preňho pôžitkom vziať si ju ako prvý, presne tak ako mu to prisľúbila majiteľka...

Obloha sa roztrhla. Snehové vločky sa znášali na zem jedna za druhou. Najprv pomaly, no potom sa husto rozsnežilo...

***

Severus sa pretočil v posteli. Jeho manželka vedľa neho pokojne spala, no on nemohol zažmúriť oka. Túžil po nej. Kvôli jeho zraneniu sa nemilovali sa viac ako týždeň. Napriek tomu si k nemu každý večer líhala a on uvažoval, či to bolo preto, aby ho mučila alebo preto, lebo si na to za tých pár týždňov zvykla. Bol to veľmi príjemný pocit, deliť sa s niekým takým nádherným o lôžko. Najmä s takým človekom, ktorý vám patril. Mysľou mu ako blesk znova preleteli Stephenove slová. Nebol idiot, aby nepochopil, čo mu vtedy naznačuje, ale nemienil pred ním pitvať svoje pocity, tobôž srdce. Nikdy to nemal vo zvyku a nemienil s tým začínať ani teraz. Bol zvyknutý na Regulovo podpichovanie a zapáranie, čo sa týkalo najprv jeho samoty a teraz manželského života. Regulus však nikdy neprekročil pomyselnú hranicu, ktorá oddeľovania neškodné podpichovanie od urážky.

Sklonil tvár k jej tvári vyvrátenej nabok a dal jej ľahký bozk na ľavý spánok. Jeho pery skĺzli na líce a presunuli sa k ušku. Nos zaboril do jej hustých vlasov a zhlboka sa nadýchol vône kvetov, ktorá sa okolo nej vznášala ako sladký opar. I v ponurej jeseni z nej bolo cítiť horúce leto a rozkvitnutú lúku. Naozaj by ho mohla milovať? Pretože to bolo to, čo mu naznačoval Stephen. Naozaj by v to mohol čo i len dúfať? Doteraz miloval v svojom živote jedinú ženu... Tá ho odmietla a dala prednosť inému. Nezazlieval jej to, no i napriek tomu zatrpkol a uzavrel sa do seba. Lenže keď sa mu naskytla šanca začať nový život práve s Hermionou, bol by bláznom, keby sa jej nechopil. Zadíval sa na jej prekrásny obraz. Spala vedľa neho celkom pokojne. Snehobiela nočná košieľka so skromným výstrihom a dlhými rukávmi bola mierne priehľadná. A momentálne mu neuveriteľne prekážala vo výhľade na jej skvostne tvarované telo.

Jeho ruka sa presunula z jej bruška cez oblý bok a skĺzla po nahom stehne. Nočná košeľa sa jej počas spánku povážlivo nadvihla. Stačilo ju jemne vytiahnuť ešte trochu vyššie, nad boky. V nasledujúcej chvíli sa Hermiona pretočila na chrbát, čím mu poskytla vynikajúcu zámienku na to, aby sa jej mohol naďalej slobodne dotýkať. Severus z nej opatrne stiahol prikrývku a jeho očiam sa naskytol úchvatný a neodolateľný pohľad. Rukou nežne pristál na jej mierne ohnutom ľavom kolene a bezočivo ju posúval vyššie, vychutnávajúc si dotyk zamatovej pokožky jej stehna. Dych sa mu zrýchlil, srdce rozbúchalo... Oči sa neprestávali dívať na vábivý trojuholník mäkkých chĺpkov, vystavený jeho očiam na obdiv.

Presunul sa nad ňu a bez toho, aby ju prebudil sa uložil medzi jej mierne roztiahnuté nohy. Jeho pery sa ľahko prisali na horúcu pokožku nôh, aby bozkami zasypal jej koleno i štíhle stehná. Jeho ústa si odvážne razili cestičku k stredu jej horúceho ženstva. Jeho ruky sa presunuli pod jej nahý zadoček a trocha ju nadvihli, keď sa do nej konečne ponoril ústami. Zachvela sa a v spánku pohla bokmi. Severus sa pousmial a poláskal stred jej ženstva horúcim jazykom. Spomedzi pier jej unikol slastný ston. Jeho teplý nemilosrdne trpezlivý jazyk našiel drobný hrbolček, napoly ukrytý pod zraniteľným pláštikom a začal sa s ním maznať. Dlhým svižným prstom skúmal vstup do jej tela, ale okamžite sa stiahol, keď sa prekvapene mykla.

Keď zdvihol tvár, ktorá bola doteraz sústredená len na jej voňavé, žensky nádherné lono, stretol sa s jej ospalým, stále omámeným pohľadom. Z pozície v akej ho našla, s hlavou medzi svojimi nohami sa v okamihu zapýrila a vyplašene vyvalila oči. Lenže on ju len majetnícky pobozkal na pokožku stehna a znova sa k nej sklonil, napriek jej chabým protestom. Šepkal jej do citlivého otvoru nežné slová, dráždil ju prstom, ktorý tentoraz vsúval hlbšie a jazykom láskal miesto natoľko trýznivo citlivé, že sa iba bezmocne chvela, stonala a padla s vysilením späť do vankúšov, kŕčovito zvierajúc v rukách pokrkvané prikrývky. Z hrdla sa jej predieralo tiché mrnčanie, zrak sa jej od nepoznanej rozkoše zahmlieval.

„Už dávno som to mal chuť urobiť,“ začula ho vravieť zastretým hlasom a ich pohľady sa na krátko opäť stretli. „Bojíš sa?“ opýtal sa a oči žiarili zvláštnym leskom. Mala dojem, že sa mu ústa vykrútili do šibalského úsmevu. Pokrútila hlavou. „To je dobre, pretože ja by som ti nikdy neublížil...“ šepol a opäť vnoril pery do chumáča svetlých kučierok. Hlava jej klesla dozadu, keď cítila, ako mu jazyk tancuje po pulzujúcej jaskynke. Tlkot jej srdca zosilnel na ohlušujúci rachot. Pocítila nesmiernu slasť, keď do nej vkĺzol dvoma prstami, nežne ju roztvoril a ústami sa prisal na napätý hrbolček. Najprv ho pomaly oblizoval, potom zvyšoval tempo, až sa pod ním zvíjala premožená a zaskočená nečakanou slasťou. Zostal v nej, dlhými prstami do nej vrážal v pravidelnom rytme, ústami si ju požadovačne bral, až kým ju nezaplavila číra rozkoš, ktorá prichádzala v stále rýchlejších vlnách, až sa zrazu vôbec nevedela pohnúť. Prehnutá do oblúka, tesne primknutá k jeho ústam vykríkla, zalapala po dychu a znova vykríkla jeho meno. Vtedy sa stal jeho jazyk nežnejším, ale pokračoval v rafinovanej hre. Sprevádzal ju na jej pretrvávajúcom vrchole vzrušenia, nežne ju láskal v najcitlivejšom bode, až kým sa prudko nerozochvela, opakujúc dookola jeho meno ako modlitbu.

Na Severusa to pôsobilo ohromnou silou a vzrušenie, ktoré v ňom narástlo za posledné dni ho doslova naplnilo po samý okraj. Vedel, čo potrebuje. Potreboval zachrániť. Potreboval sa zbaviť toho pocitu a na to existovala len jedna možnosť. Chcel sa ocitnúť v nej... Potreboval ju tak veľmi, ako vzduch, ktorý dýchal.

„Túžim po tebe, láska...“ šepkal medzi bozkami, keď sa nad ňu naklonil, pripravený vziať si ju. „Láska moja... láska...“ šepkal dookola a ona si nebola istá, či ju vzrušujú viac jeho dotyky, alebo tieto horúce vyznania.

Hermiona, hoci v rozpakoch, prstami jemne zovrela jeho vztýčený úd. Váhavo ho hladkala a z toho, ako sa mu zrýchlil dych pochopila, že mu to spôsobuje rozkoš. Zatvoril oči. Husté, čierne mihalnice sa mu zľahka chveli, z pootvorených pier mu vychádzali prudké výdychy. Nemotorne chytila ťažký úd a vsunula si ho medzi nohy. Jeho hrot ľahko vkĺzol do vlhkého otvoru a Severus zastonal, akoby mal bolesti. Zovrel ju v náručí a urobil pritom mocný výpad dopredu. Držala ho za plecia, končeky prstov zabárala do záhybov jeho nočnej košele, kým do nej rytmicky vnikal v pravidelnom tempe, ktoré sa postupne zrýchľovalo. Láskal jej prsia cez jemnú látku nočnej košele, cmúľal jej bradavky až kým látka nezvlhla. Keď sa perami opäť lačno prisal na jej ústa v atavistickej potrebe, Hermiona naširoko roztiahla nohy a omotala mu ich okolo štíhleho drieku. Ruky mu pritisla na chrbát, aby čo najväčšmi pocítila jeho váhu a usilovala sa ho zatlačiť hlbšie. Podopretý na lakťoch, aby ju neprigniavil, si položil hlavu na jej hrudník a s tlmeným výkrikom do nej vnikol posledným prudkým výpadom.

Severus sa celkom vyčerpaný prevalil na bok a pritiahol si ju k sebe do náručia. S hlavou opretou o jeho hruď sa mu omámená stále doznievajúcou rozkošou dívala do tváre, dotýkala sa ho prstami, hladkala ho. Mäkké, opuchnuté pery jej sformoval zmyselný úsmev. Pobozkal ju na čelo, na špičku nosa a znova na pery. Keď sa potom od nej odtiahol, hánkami prstov ju pohladil po líci.

„Na čo myslíš?“ opýtal sa chrapľavým hlasom, v ktorom doznievalo jeho vlastné vzrušenie.

Usmiala sa, no oči sa jej naplnili slzami. „Na to... ako... ako ľahko som o teba... skoro prišla,“ šepla a pery sa jej zachveli.

„Mia, ja...“

„Nie, Severus,“ prerušila ho, nadvihla sa na lakti a priložila mu prst pravej ruky na ústa. „Musím ti to povedať teraz... Chcem, aby si to vedel. Milujem ťa...“ šepla takmer nečujne. „Neviem... netuším, čo ku mne cítiš, ale...“ snažila sa potlačiť vzlyk, ktorý sa jej dral pomedzi pery, ale bolo to silnejšie ako jej odhodlanie zadržať ho.

Severus sa ako v mrákotách pretočil na zdravý bok. „Ty... Hermiona... Myslíš to vážne?“ opýtal sa so zatajeným dychom. Nespúšťal z nej pohľad, a keď prikývla, mal dojem, že práve uvidel ôsmy div sveta. Mysľou mu preletelo, či je vôbec taký zázrak možný a či je vôbec takého zázraku hodný... Mal dojem, že sa s ním v momente zatočil celý svet. Odrazu mu všetko dávalo zmysel, hoci práve teraz, keď ležal vo svojej posteli a so svojou ženou, nechcel myslieť na Stephena a jeho slová...

„Zopakuj to, prosím,“ požiadal ju prerývaným hlasom, zatiaľ čo natiahol ruku k jej tvári, aby jej zotrel cestičky od sĺz, ktoré jej zanechali mokré stopy na lícach.

„Milujem ťa, Severus,“ poslúchla a dovolila, aby si jej tvár pritiahol k sebe. Keď ju znova pobozkal, bolo to oveľa majetníckejšie a nežnejšie ako predtým. „Milujem...“

„Láska moja,“ zaznel ako jej ozvena, bozkávajúc každý kúštik jej tváre. „Mia... moja sladká... ani nevieš, ako veľmi som...“ jeho srdce sa radostne zatrepotalo.

„Čo?“ ozvala sa naliehavo, zasypávajúc mu drobnými bozkami bradu. Tak veľmi od neho túžila počuť tie isté slová... Mala dojem, že ak ich teraz nevysloví, jej srdce sa rozbije na drobné kúsky.

„Ako veľmi som to túžil... počuť práve... z tvojich úst...“ zastonal, keď mu jazykom oblízla ohryzok. Z hrdla sa mu vydral zvuk, ktorý jej pripomenul smiech a ona sa mu prekvapene zahľadela do tváre, ktorá sa ihneď ocitla v zajatí jeho rúk. Pretočil ju pod seba, nehľadiac sa ostrú bolesť, ktorou sa mu pripomenulo zranenie a pritlačil ju svojou váhou na matrac. Dlho sa jej vpíjal pohľadom do očí, tvár znova vážna a skúmavá. Potom sa k nej sklonil a pobozkal ju na obe chvejúce sa viečka.

„Aj ja ťa milujem...“ riekol s posvätnou úctou, hľadiac jej do očí. „Nikdy som si nemyslel, že toho budem ešte schopný, ale celkom si mi očarovala srdce, ty moja malá,“ pobozkal ju na čelo, „rozkošná,“ pobozkal ju na špičku nosa, „čarodejnica,“ a pobozkal ju na pery v dlhom bozku, ktorý ukončil po hodnej chvíli len preto, aby jej dovolil nabrať dych.

Milovali sa znova. Severus posväcoval jej telo svojimi dotykmi, velebil jej zamatové zákutia svojimi ústami, uctieval ho bozkami. Konečne mal pocit, že je ich manželstvo skutočne naplnené a nebolo to len tým, že si ju v jednu októbrovú noc vzal a pripravil o panenstvo. Teraz to bolo dokonalé...

Dosiahol naozaj to, po čom bytostne túžil. Zmocnil sa nielen jej tela, ale i srdca a mysle. Presne tak, ako ona vládla v jeho srdci, kde už nebolo ani len spomienky po nejakej grófke Potterovej a bolesti, ktorej mu spôsobilo jej niekdajšie odmietnutie a neopätovaná láska. Nie, jeho srdce patrilo výhradne jeho manželke. Natrvalo... a mohol to prehlásiť s čistým svedomím.

***

Hermiona sa pozorne dívala na mladú ženu, len o pár rokov staršiu ako bola ona sama. Gaštanové vlasy mala vyčesané na temene hlavy, no nie do prísneho uzla, ako väčšina guvernantiek, ktoré sa uchádzali o toto miesto. Jej pleť bola ako alabaster a modré oči usadené v srdcovitej tvári žiarili neskrývaným smútkom. Mala úzke, no pekne krojené pery a jemnú bradu. Jej prejav a vystupovanie bolo zdržanlivé, ale bola milá a zdalo sa, že i napriek pomerne mladému veku skúsená. Znova nahliadla do odporúčacích papierov a keď zdvihla hlavu, prívetivo sa na ňu usmiala.

„Myslím, že spĺňate všetky naše predpoklady, slečna...“

„Warricková,“ doplnila ju zdvorilo a opätovala jej nesmelý úsmev.

„Iste, slečna Cecile Warricková,“ zopakovala si Hermiona skôr sama pre seba a premerala si ju skúmavým pohľadom. Všimla si, že na prstoch rúk ma má drobné atramentové škvrnky. Jej oblečenie bolo jednoduché a upravované, čo jej pripomenulo vlastné ťažké časy, ale zato čisté. Napadlo jej, že táto žena zrejme súrne potrebuje akúkoľvek dobre platenú prácu, lenže s jej znalosťami z čarovania, transfigurácie, dejín mágie, dokonca geografie, nehovoriac o vyučovaní anglického jazyka a gramatiky, tiež hry na klavíri a kreslení, by ju bolo na akýkoľvek iný post ohromná škoda. Dokonca ju prekvapila svojimi znalosťami z herbológie. No, popravde, Hermionu doslova ohromila. A bola si istá, že bude spokojný i Regulus, pretože túto mladú ženu im muselo zoslať samo nebo!

„Je tu však jeden malý problém,“ začala zdráhavo, lebo sa obávala, že mladá žena ujde, len čo jej povie, aký má chlapec problém.

„Aký, madam?“ opýtala sa trpezlivo, nervózne si mädliac ruky.

„Viete, chlapec nehovorí. S manželom a lordom Blackom sme skúšali všetko možné i nemožné, ale neprišli sme na to, v čom je chyba. Ubezpečujem vás, že hlasivky má v absolútnom poriadku. Mali by ste počuť ako vystrája, keď ho slúžka každú sobotu kúpe,“ povedala veselo a nevšimla si, že sa žena pri tom mene až mykla.

„To mi nebude prekážať,“ odvetila. „Chlapec aj tak potrebuje opateru, však? A ja potrebujem prácu.“

Hermiona nadšene prikývla. Keď oznámila predošlým uchádzačkám o toto miesto, že Garrick nehovorí, len krútili nosom alebo sa odúvali. Alebo dokonca sami miesto odmietli. „Od kedy môžete nastúpiť, slečna Warricková?“ opýtala sa Hermiona.

„Môžem nastúpiť hoci aj hneď, mylady,“ odvetila dievčina chytro, zjavne sama prekvapená takým náhlym prijatím.

„Fajn. To by bolo viac ako skvelé,“ prisvedčila Hermiona. „Ale najprv od vás chcem počuť, akú si žiadate plácu.“

Cecile sa zamyslela a na chvíľu sklopila pohľad. Keď opäť pozrela na Hermionu, bolo zjavné, že v tom má viac ako jasno. „Sedemdesiat knutov na deň madam,“ odvetila a Hermiona vytreštila oči. „Môžeme sa dohodnúť aj na menšej taxe,“ dodala rýchlo, keď si nesprávne vyložila Hermionin prekvapený výraz.

„To by teda nešlo, nehnevajte sa,“ riekla Hermiona a keď si všimla ako mladá žena pred ňou pobledla, upokojujúco sa k nej naklonila a stisla jej ruku. „Myslím, že na začiatok sa dohodneme na galeóne a päťdesiatich knutoch,“ riekla láskavo. „Ak sa osvedčíte tak, ako dúfam, vaša taxa sa zvýši presne o rovnakú čiastku.“

„Madam, ja...“ zdalo sa, že mladá žena stratila reč.

„Och, keď už budete v tomto dome, neželám si, aby ste ma oslovovali madam, či mylady,“ usmiala sa. „Viete, je to príliš škrobené. Priatelia ma volajú Hermiona,“ požiadala ju, no ona pokrútila tmavovlasou hlavou.

„To by som si nedovolila, lady, ale ak už vás mám nejako oslovovať, dovoľte mi kompromis, lady Hermiona,“ skúsila a Hermiona sa zhovievavo usmiala.

„Tak dobre, Cecil. Vitajte v našom dome, som presvedčená, že sa vám tu bude páčiť rovnako ako mne,“ vyhlásila sebaisto a celkom neštandardne vstala z kresla, aby ju objala, čím mladú ženu poriadne zaskočila.

V tej chvíli vbehol do miestnosti päťročný chlapec ako malé tornádo s akousi hračkou v rukách a veselo sa smial, utekajúc pred nejakým mužom, ktorý ho síce hrešil, ale jeho hlas neznel vôbec tak karhavo, akoby asi chcel.

Len čo Cecile uprela oči na chlapca, musela zatnúť zuby, aby ju nezradili vlastné city. Bol to ten najkrajší chlapček pod slnkom... Sledovala ako ostal stáť blízko markízy, ktorá sa mu prihovorila a pohladkala ho po tmavých vláskoch. Potom sa otočila k mužovi, ktorá zastal pri nich a premeral si ju skúmavým pohľadom, pod ktorým sa doslova zachvela.

„Severus, toto je Garrickova guvernantka,“ oznámila mu a pritúlila sa k nemu, keď ju rukou objal okolo pliec.

Cecile sa hrdo vystrela v celej svoje stošesdesiatpäť centimetrovej výške a nebojácne mu opätovala pohľad. Uklonila sa hneď potom, čo ho úctivo pozdravila. Došlo jej, že toto bol pán domu a jej nový zamestnávateľ, obávaný markíz z Cudworthu.

„Vitajte u nás,“ pozdravil ju zdvorilo a jej napadlo, že zrejme nie je taký hrozný ako sa jej na prvý pohľad zamarilo, keď sa k nemu jeho manželka tak láskyplne vinie a usmieva sa ako slniečko. Navyše, keď jej úsmev opätoval, črty jeho tváre chlapčensky zjemneli.

Cecil preniesla svoj ohromený pohľad znova na chlapca, ktorý na ňu zamračene civel a jej napadlo, ako rada by poznala jeho myšlienky. Ako rada by ho znova objala a pobozkala... Tak ako kedysi... Srdce jej zovrelo neúnosným žiaľom. Videla to v jeho očiach. Nepamätal sa na ňu... Nepamätal...

*************************************************

:) Dúfam, že sa vám kapitolka pozdávala, hlave čo sa týka slečny guvernantky. Miriabar poznamenala, že aj Regulus by si niekoho zaslúžil a verte, že som ho nehodlala nechať samého ako prst. Akurát, že pamätajte na moju obľúbenú vetu: Nič nie je také, ako sa zdá... :)))

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...oOo...

Nade,16. 11. 2010 17:05

Kdo byl ten vrah a kdo byl oběť? Tipla bych si, že jeden z nich byl hledaný strýček.
Severus a Hermiona si vyznali lásku! Hurráááá! Tak tady bychom to měli zatím v pořádku. A guvernantka? Je jasné, že Garricka zná, ale nechce se mi věřit, že by to byla jeho matka.
Nemůžu se dočkat pokračování. Díky!

nadin

Tess,15. 11. 2010 22:11

potešenie na mojej strane :)

Tess,

Nadin,15. 11. 2010 20:57

btw, vďaka za kontakty :)
jeden mail som už vyskúšala, takže čakaj moju sovu. :)

Tess,

Nadin,15. 11. 2010 17:58

soraki zas vyjadrila i moje pocity. (Hm, hm, čím to asi bude....? :) )
Hnala si nás z extrému do extrému, jedny zimomriavky striedali druhé, hotová horská dráha!!!
Cecile - tiež si myslím, že to je niekto, kto chlapca poznal.
Idem to rozdýchať, nech som pripravená na nasledujúcu kapitolu...

: D

miriabar,15. 11. 2010 13:21

No to bola teda kapitola! Fuha! Ten začiatok vydesil aj mňa...niekedy je moja bujná predstavivosť prekliatím, keď som si to celé predstavila...fuj, zmimomriavky :D
No ale potom sa radikálne oteplilo...myslím, že to vyznanie bolo na tom najsprávnejšom mieste...aaach:D Bola to krása...
A tá guvernantka...no to som zvedavá, čo sa z nej vykľuje...práve pre to, že u teba nič nie je ako sa zdá, ani si netrúfam hádať, kam toto smeruje :D:D:D Ďakujem za pokračovanie :D

soraki

Tess,14. 11. 2010 18:48

to ma teší :) s tým ich vyznaním som mala priznávam dosť problém, lebo som sa nevedela rozhodnúť, či to dať teraz alebo nájsť inú chvíľu... No,ale je to tam...

P.S. Nasledujúca kapitola pribudne najskôr v stredu, lebo ma čakajú 2 dvanástky...

Tess,

soraki,14. 11. 2010 18:26

tohle je mučení čtenářů! Jak mám asi po tomhle jít spát a vůbec, jak přemýšlet nad čímkoliv?! Jinak je to čarovná kapitola, nádherná, i když ten začátek mě vyděsil málem k smrti, ale možná, že už od strýka máme pokoj, ne? Nebo to nebude jeho tělo, které Temže vydá? Nechám se překvapit ;-) a Cecil - matka? bývalá služebná? chůva?

jujky, těším se na další, ani dočkat se nemůžu :-D

díky, zlatko