Choď na obsah Choď na menu
 


Očarované srdce - 26. kapitola

30. 11. 2010

26. kapitola

Temný diabol

(sa ospravedlňujem, že až teraz, ale bola som začítaná do Stromu poznania :D)

 

Obrázok Prepychový byt na ulici Grossvenor street bol ako zvyčajne až nepríjemne tichý. A tmavý. Iba chodbu a spálňu pána domu osvetľovalo pár sviec stojacich vo vysokých päťramenných stojanoch a svojim mihotavým svetlom rozjasňovali striedmo, no vkusne zariadenú izbu. Jediný komorník, ktorého zamestnával sa práve utiahol do svojej izby, keď mu povedal, že ho viac nebude dnes večer potrebovať a domáci škriatok drhol hrnce v kuchyni.

Stál pred vysokým zrkadlom osadeným v postriebrenom ráme širokom cez päť centimetrov a dôkladne si obzeral svoj dokonalý výzor. Tmavé vlasy mal sčesané dozadu. Chladné sivé oči mu temne iskrili v sviecami osvetlenej miestnosti. Pod zeleným sakom sa vynímala snehobiela košeľa s naškrobeným golierom a zložito uviazanou viazankou. Nechýbala mu ani spona s radom troch rozlične veľkých smaragdov osadených v striebre, ktoré sa mu skvelo hodili nielen k saku. Čierne nohavice mal zažehlené na puky a topánky sa len tak leskli v mdlej žiare sviec. Bol vysoký a azda prištíhly. Mal úzke plecia, hranatú tvár, rovný, trochu špicatý nos a ostrú bradu. V tvári mu vystupovali jasné kontúry lícnych kostí, čierne obočie sa tiahlo v upravenej linke nad očami búrkovej farby.

„Dokonalosť sama,“ pochválil sa, spokojný so svojím výzorom a rukou si oprášil z pleca neexistujúcu smietku. Potom si ňou pozvoľna prešiel po záplave tmavých vlasov, keď mu zrak padol na fotografiu rodičov. Toho času boli už obaja mŕtvy. Z tej starej fotky bolo zjavné na prvý pohľad, že výzor zdedil po otcovi. Jediné, čo mal po matke bola farba očí. Prstom zamyslene prešiel po postave svojho otca schovaného za sklom. Typicky sa naňho zamračil a on mal dojem, že keby mohla tá postava na čiernobielej fotografii i hovoriť, poslal by ho do čerta, ako to mal vo zvyku napokon vždy. Napriek tomu mal vždy bližšie k otcovi ako k matke, ktorá ho zahŕňala láskou, v snahe nahradiť mu i tú, ktorá mu chýbala od otca. Matka bola podľa neho slabá žena s ovládateľnou, manipulovateľnou povahou. Krčila sa vždy pod manželovým zamračeným pohľadom a vyhýbala sa mu ako čert krížu. Už vtedy prechovával k otcovi svoj tichý obdiv nad tou mocou. Už vtedy si prial byť jedného dňa rovnako silný...

Odložil jedinú podobizeň rodičov, ktorú vlastnil späť na stolík a vrhol pohľad na okno zakryté hustou krémovou záclonou. Znova snežilo. Pri spätnom pohľade do zrkadla mu tvár zastrel zlostný výraz. Ukazovákom si opatrne prešiel po stále červenej jazve, ktorá ho špatila už vyše dvoch mesiacov. Tiahla sa v mierne oblej linke od konca ľavého obočia, na líci sa mierne rozširovala a znova sa zužovala pri brade, kde končila. Cez jej citlivý, stále na dotyk boľavý stred sa vodorovne tiahla ďalšia, hoci o porovnanie kratšia jazva a vytvárala tak ohyzdné X. Keď sa na ňu zakaždým díval, pripomenul si tú noc, keď mu ju ten prekliaty bastard uštedril. Ocajchoval ho ako nejakého špinavého bastarda! Jeho! Posledného vikomta z Nottinghille!

Uvedomoval si, aký to bol od neho zákerný ťah. Ten starý netopier veľmi dobre vedel, ako si zakladá na svojom výzore a udrel tým na jeho citlivú strunku tak, že ho zohavil do konca jeho dní. Len vďaka jeho povestnej kráse sa naňho ženy lepili a to ich k nemu vábilo ako vábi svetlo nočné mory za tmavých letných nocí. Merlin! Veď len vďaka svojej kráse žal u žien úspech za úspechom. O panictvo prišiel už v štrnástich so svojou pestúnkou. Bola mladá, krásna a skúsená. Lenže po roku sa mu zunovala a začal sa učiť umeniu zvádzania. Nasledovala mladá chyžná, ktorá bola sotva v jeho veku. Potom pomocnica v kuchyni o dva roky staršia ako on. Mal snáď všetky slúžky, ak nerátal starú gazdinú pani Graystockovú, ktorá mala cez štyridsať. Keď dovŕšil osemnásť, oslávil to zvedením matkinej najlepšej priateľky a o rok neskôr dostal dokonca na kolená i otcovu mladú milenku. Až doteraz sa to nezmenilo. Doteraz...

Lenže od tej prekliatej noci sa od neho ženy skôr odvracali akoby mal choleru. Bol poznačený, zohyzdený a pre nich to znamenalo tiché varovanie, aby si naňho dali pozor a nezdržiavali sa v jeho blízkosti. Skoro sa z toho zbláznil!

Zaťal ruky v päsť a po tisíci raz si spomenul na chvíľu, keď mu líce preťala ostrá, rezavá bolesť a tvár sa mu zaliala vlastnou teplou krvou. Rana ho štípala v chladnom počasí a dážď pocit chladu iba umocňoval. Držal sa za líce, neschopný ani len myslieť, kým kľačal na rozbahnenej zemi v lese za mestom a díval sa za mužom, ktorý odtiaľ kráčal ráznym krokom. Ani sa za ním neobzrel a jemu neostávalo nič iné, iba rozmrzene dovoliť liečiteľovi, aby okolo neho obskakoval a robil čo vie. Správa, že jeho tvár za žiadnych okolností nebude vyzerať tak ako predtým ho zasiahla so zdrvujúcou silou.

Musel uznať, že jeho sok vedel, čo robí. Dostal ho a on bol potrestaný a ponížený tým najhorším možným spôsobom kvôli jedinej žene. Zaškrípal zubami, keď na ňu čo i len pomyslel, ale už i myšlienka na ňu s ním robila divy. Nemohol sa jej zbaviť. Nevedel ako po nej uhasiť svoju túžbu. Ako mu mohla dať prednosť pred ním? Ako sa mohla zahľadieť do jeho nepríťažlivej tváre? Čo na ňom videla? Bol od nej starší o viac ako desať rokov! Vari ju očaroval? Celý ten čas nevedel pochopiť, čo ju k nemu tiahlo. Vždy, keď ich videl spolu, či už na plese, v divadle alebo v meste na nákupoch, len silou vôle sa ovládol, aby na nich nevrhol nejakú odpornú kliatbu. Nie, musel vyčkať. Pomstí sa, jeho čas ešte len príde a on si svoju pomstu náležite vychutná. Napokon, stal sa v tom... gurmánom.

Uškrnul sa. V jeho vnútri vládla hotová víchrica. Znova ho posadla chuť bezohľadne brať a mstiť sa. Bolo mu jedno, že przní nevinné panny. Bolo mu jedno, že im berie životy vo chvíľach, keď sa jeho myseľ topila v extáze a len preto, aby zaplašil trýznivé myšlienky na tú jedinú, ktorú mať nemohol, a po ktorej túžil najviac. V tom okamihu si predstavil jej mäkké pery, ktoré drvil v tú jedinú prekliatu noc svojimi požadovačnými ústami, plné prsia, ktoré sa tisli v tú noc proti jeho hrudi a v okamihu bol vzrušený.

Rovnakou mierou ako po nej túžil, ju i nenávidel! Nenávidel ju a preklínal z celej duše, že mu tak počarila. Tá malá bosorka mu unikla z pazúrov, ale... nie na dlho. Bude jeho, skôr... či neskôr!

V duchu sa tešil zo správy, ktorú si prečítal v raňajších novinách a smial sa aurorom i ich hlúposti. Vraj majú vraha... Pche! Ale bolo dobré, že si to mysleli. Možno by mal pribrzdiť, aby umocnil ich zdanie a dať si na chvíľu pohov, lenže... bolo to silnejšie ako on. Tá divá túžba, ten nepokoj, ktorý sa ho zmocňoval, to všetko mu vysielalo príjemné mrazenie, ktoré sa mu rozlievalo po chrbtici. Predstava vône ženského tela, zdrapy jemných kúskov drahých šiat, ktoré by sa poddávali jeho rukám, strach v ich bledých tvárach a nevinné lono, ktoré by dobil svojím horlivým mečom... Rozosmial sa nad tým prirovnaním, ktoré mu prebehlo mysľou. Nemohol čakať. Cítil, že dnešná noc bude rovnako vzrušujúca ako tie ostatné.

Načiahol sa po svoju masku a založil si ju na tvár. Tenké pery mu skrivil zlovestný úškrn a v tej chvíli vyzeral, akoby ho vyvrhlo samo peklo zo svojich najtemnejších útrob. Nie nadarmo ho v klube prezývali Temným diablom. Cez plecia si prehodil svoj čierny plášť podšitý kožušinou s kapucňou, na ruky si natiahol kožené rukavice a vyrazil. Bol čas na lov...

***

Keď Severus vyprevadil svojho krstného syna, ktorý vyzeral byť vyčerpaný a akýsi ustarostený, konečne sa mohol venovať svojej manželke. Netrvalo mu dlho, kým ju našiel. Sedela v knižnici a čítala Garrickovi rozprávku o Fantastickej fontáne z knihy Barda Beedla. Keď vošiel, vzhliadla od knihy, venovala mu vrelý úsmev, z ktorého ho zalialo po tele príjemné teplo. Neprestala však čítať. Chlapec sedel v jednom kresle pri nej, schúlený v jej náručí, ale očami visel na svojej pestúnke, ktorá sedela v kresle blízko krbu a čosi usilovne plietla zo zelenej vlny. Bola to priam idylická atmosféra a on ju nechcel rušiť. Preto si sadol do voľného kresla, bradu si podložil rukou a započúval sa do manželkinho melodického hlasu. Pozoroval jej rozkošný profil. Žiariace oči, vlasy padajúce do tváre, plecia odhalené v skromnom výstrihu tmavomodrých zamatových šiat. Vyzerala ako anjel. Nie, ona bola anjelom. Jeho anjelom.

Len čo Hermiona dočítala, Cecile zložila ihlice, ktoré sa jej doteraz s tichým cinkaním mihali v prstoch a oslovila chlapča, túliace sa k Hermione.

„Pán Garrick, je čas ísť spať,“ riekla láskavo.

Severus sa díval, ako sa chlapec v tom okamihu stočil bez reptania k Hermione a rozlúčil sa s ňou bozkom na líce miesto priania na dobrú noc. Stále zo seba nevydal ani hláska, čo všetkých privádzalo do zúfalstva. Zošuchol sa z kresla a chytil sa ruky Cecile, ktorá ho čakala. Lenže potom si spomenul i na to, že v miestnosti je Severus a vytrhol sa jej. Pobehol k nemu, objal ho a tiež pobozkal na líce. Len čo si splnil svoju bozkávaciu povinnosť, znova sa chytil pestúnkinej ruky a poslušne s ňou odkráčal preč.

„Som nesmierne šťastná, že ju máme. Garrick si ju veľmi obľúbil,“ hlesla zamyslene Hermiona, stále s knihou v ruke, keď hľadela za odchádzajúcou dvojicou. Vstala, odložila ju na svoje miesto na policu medzi ostatné knihy. Podišla ku kreslu, v ktorom sedel jej manžel a zamyslene ju pozoroval. Bez opýtania si mu sadla do lona, pritúlila sa k nemu a oprela si hlavu o jeho plece. Keď pocítila, ako ju vzápätí objal, spokojne vzdychla a jej horúci dych ho pošteklil na krku.

„Ja som šťastný, že mám teba,“ hlesol v ďalšom momente a pobozkal ju na vrch hlavy do vlasov mäkkých ako hodváb. Zachichotala sa a zdvihla k nemu tvár.

„Čo tu chcel Draco? Prišiel za tebou v obchodnej veci?“ spytovala sa zvedavo, užívajúc si pocit jeho hrejivého náručia, jeho láskania a bezpečia, ktoré pri ňom cítila.

Severus prikývol.

„Nezdalo sa ti, že ho čosi trápi?“

Znova prikývol.

„Nezdôveril sa ti?“

„Nikdy nemal v povahe deliť sa s niekým o svoje problémy. Vždy si ich vyriešil sám,“ odvetil konečne, hladkajúc svoju zvedavú manželku v upokojujúcich malých kruhoch po chrbte.

„Rada by som mu pomohla,“ šepla. „Lenže ako, keď nevieme, čo je príčinou jeho skleslej nálady? Nesúvisí to s prácou?“ Hermiona mu vošla rukou pod sako a pohladila ho po hrudi. I cez látku košele cítila teplo, ktoré vyžaroval. Tlkot srdca, ktorý ju upokojoval.

„Nie. V tom to nie je,“ odvetil. „Mimochodom, včera tu bol tvoj apatiekár. Požiadal ma, aby som ti odkázal, či by si mu mohla pripraviť masť na vredy a Ránhojič.“

„Prečo si mi to nepovedal už včera?“ opýtala sa ho, keď sa od neho odtiahla. Pozrela mu do očí a tie jej sa blýskali zle skrývaným rozrušením. Nebol to hnev, ten by spoľahlivo rozoznal a musel povedať, že za tých pár týždňov, čo boli spolu sa naňho jeho manželka nenahnevala ani jediný raz. Dokonca sa ani nepohádali. Lenže jemu toto pokojné plynutie ich manželstva vyhovovalo. Neznášal hádky ani hysterické ženy. Tá jeho bola našťastie tá najrozumnejšia a najšikovnejšia žienka pod slnkom.

Severus iba mykol plecami. „Možno preto, lebo ti bolo až do dnes nevoľno?“

„Ach, iste. Máš pravdu, prepáč,“ hlesla na ospravedlnenie a znova sa k nemu privinula, no on ju od seba odtisol.

„Tak ľahko to nepôjde,“ riekol prosto nad jej spýtavým pohľadom.

„Prosím?“ šepla, na čo sa lišiacky uškrnul a v tmavých očiach mu pobavene zaiskrilo.

„Dobre, tvoje ospravedlnenie prijímam, ale... mala by si nejako odčiniť to, že si sa na mňa takmer nahnevala.“

„Ja som sa ale nehneva...“ vzal jej tvár do dlaní a naklonil sa k nej, aby ju pobozkal. Zvyšok vety sa rozplynul v jeho ústach. Usmiala sa, keď sa ich pery stretli a vzápätí sa ponorila do bozku celou svojou dušou.

„Mala by si svojho manžela počúvať,“ riekol zastretým hlasom o chvíľu neskôr, keď sa ich pery od seba oddelili a on teraz posieval drobnými bozkami jej tvár, „a potešiť.“

„Lenže...“ riekla chrapľavým hlasom a zaklonila hlavu, aby mu poskytla lepší prístup k jej krku, „aj manžel by... mal... potešiť svoju... manželku,“ zastonala, keď ju jemne uhryzol a vzápätí poláskal citlivé miestočko na krku.

„Beriem to ako návrh, ktorý okamžite prijímam,“ zvolal a v jeho slovách bolo badať roznietenú túžbu. Keď vstal spolu s ňou držiac ju smejúcu sa v náručí, musel sa pousmiať. Tá žena ho rozhodne uhranula. Jeho túžba po nej spaľovala jeho telo neuhasiteľným ohňom a hrozilo, že ak sa s ňou okamžite nepomiluje, zhorí na popol.

„Hm, hm,“ ozvalo sa za ich chrbtami zdvorilé odkašľanie. „Neruším?“

Severus len veľmi neochotne zložil Hermionu na zem, ale ani vo sne ho nenapadlo pustiť ju zo svojho náručia. „Uhádol si,“ odsekol. „Rušíš.“

Hermiona ho štuchla do rebier a on premýšľal, či sa červená preto, lebo ich Regulus znova raz pristihol v nestráženej chvíľke alebo preto, že bol k nemu hrubý. Lenže jeho priateľ sa len potmehútsky uškrnul popod fúzy a vošiel do knižnice ignorujúc Severusovo frflanie.

„Samozrejme, že nerušíš, Regulus,“ zachraňovala situáciu Hermiona.

Regulus jej venoval jeden zo svojich milých úsmevov, keď si sadal do kresla. „Mám ti predčítať?“ ponúkla sa ochotne, no on odmietavo pokrútil hlavou.

„Netreba. Práve som bol dať dobrú noc synovi a Cecile sľúbila, že mi chvíľu bude robiť spoločnosť,“ prezradil im, na čo Severus nereagoval zhola nijako, iba Hermiona spýtavo povytiahla obočie. Nemohla nepostrenúť, že Regulus priam vyhľadáva spoločnosť ich pestúnky a nevedela sa rozhodnúť, či je to dobre alebo... „Nebudem vás potrebovať. Pokojne môžete využiť svoj voľný čas i lepšie.“

Severus si znova odfrkol, mysliac na to, že on akurát tak potrebuje od kohokoľvek povolenie na to, že sa môže ísť venovať svojej manželke vo svojom vlastnom dome. Znova schmatol Hermionu do náručia, pričom prekvapene zhíkla a s prianím „dobrej noci“ od Regula zmizli z knižnice.

***

O hodinu neskôr Severus ukončil zvukotesné kúzlo, ktoré uvalil na ich spálňu a Hermiona sa mu ešte omámená milovaním stúlila v náručí. Unavená, s úsmevom na opuchnutých perách od jeho nenásytných, vášnivých bozkov, s hlavou položenou na jeho pleci. V spálni ticho pukotal oheň horiaci v kozube, za oknom husto snežilo. Hermiona ruka spočívala na jeho hrudi, jej prsty sa hrali s tmavými chĺpkami a prsty podchvíľou obkresľovali tmavé bradavky, alebo črtajúce sa línie rebier pod jemnou pokožkou.

„Musím ti niečo povedať,“ šepla ticho, pohľad sústredený na prst blúdiaci po jeho hrudi.

Severus sa pousmial. Už pár dní čakal, kedy príde tá chvíľa. Nebol hlupák, aby si nevedel dať jej zjavné symptómy dokopy a vyvodiť záver. Nebol neskúsený pochábeľ. Vedel, že jej v poslednom čase bolo nevoľno, okrem toho, meškali jej mesiačiky a mal dojem, že sa jej nepatrne zväčšili prsia – hoci ozaj zatiaľ len nepatrne – a stali sa o poznanie citlivejšie. Tušil, čo to bude za správu a sám bol prekvapený, že to prišlo tak skoro. Hoci na druhej strane, v poslednej dobe sa milovali tak často... Keď tu bol včera i Stephen, iba sa v tom utvrdil.

„Áno?“ vyzval ju, aby pokračovala a ona sa podoprela na lakti a nerozhodne naňho pozrela, snažiac sa aspoň vytušiť z jeho výrazu tváre ako tú správu prijme.

„Som tehotná,“ šepla a on videl, ako napäto čaká na jeho reakciu. Potom sa jej oči rozšírili poznaním a znova v ten deň raz zhíkla. „Ty si to vedel!“ obvinila ho a ďobla mu prstom do hrude.

Prikývol a usmial sa. Strhol ju k sebe a prevalil ju do perín. Nosom sa dôverne obtrel o jej noštek a pozrel jej do milovaných očí. „Čo by som to bol za manžela, keby som si nevšimol, čo sa s tebou deje, láska?“ opýtal sa a ju zalial príjemný pocit rovnakej nehy, akú cítila z jeho zamatového hlasu. Znova si raz uvedomila, že tento muž ju skutočne miluje a v duchu ďakovala za ten zázrak.

„Severus,“ šepla a vošla mu prstami do vlasov. „Milujem ťa.“

Usmial sa a opatrne sa uhniezdil medzi jej roztiahnutými nohami, rukami blúdiac po jej nádhernom tele a ona s potešením zistila, že je opäť vzrušený. Bol taký nenásytný... Ale jej sa to páčilo. Napokon, milovala ho takého, aký bol. Zbožňovala jeho pozornú starostlivosť, ktorou ju zahŕňal, dotyky, ktoré ju vedeli rozpáliť a vyniesť v okamihu na pokraj blaha, rozhovory s ním, prípravu elixírov, jeho hlas... Neexistoval na ňom jediný kúštik, ktorý by chcela vymeniť, napraviť, prispôsobiť si. Nie, bol prosto dokonalý.

„Aj ja teba, láska, ver mi,“ šepol a jeho ruka nežne pohladila jej ploché bruško.

„Chcela som ti to povedať neskôr,“ šepla a dívala sa, ako jeho pery sadajú na pokožku jej brucha v ďalšom bozku. „Na Vianoce... Ale nemohla som čakať... tak dlho...“ hlesla prerývane, keď ponoril jazyk do jej pupka.

„Ja mám Vianoce už teraz...“ odvetil spokojne, rukou jej pohladil vonkajšiu stranu stehna, dlaň skopírovala krivku boku a jeho prsty sa obtreli o jej citlivú bradavku. Zastonala a zvalila sa do perín s jeho menom na perách.

Zdvihol sa nad ňu, opatrne ju priľahol a vzal jej tvár do dlaní. „Mám Vianoce od toho dňa, kedy si mi povedala svoje áno...“ prezradil a sklonil sa, aby ju pobozkal.

Hermione sa do očí tisli slzy. Zažmurkala, aby ich zaplašila, ale i tak jej vykĺzli von a skotúľali sa po spánkoch, vsiaknuc do jej vlasov. Nikdy by si nepomyslela, že môže byť taká šťastná. A Merlin vedel, že bola!

Hermiona vzdychla, ovinula mu nohy okolo bokov a zaviedla jeho ruku nižšie, aby ju mohol potešiť priamo v centre jej horúceho ženstva. Milovali sa nežne a pomaly. Ich dotyky boli skoro plaché a bozky omamujúce. Keď ju jeho vlasy pošteklili na bruchu, uvoľnene sa rozochvela a jej manžel ju obdaril iba vášnivým pohľadom a záplavou nových dotykov, až kým ju bezpečne nepriviedol k ďalšiemu vrcholu.

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zaujímavé je,

nadin,3. 12. 2010 20:04

že sme sa u Zahradníka postretali skoro všetky, čo komentujeme tu...

tak jsem se dočkala!

Nade,3. 12. 2010 19:02

Pořád jsem nakukovala a nic. Nečekaně dlouhou přestávku mezi kapitolami jsem si krátila čtením jinde, mimo jiné jsem si zopákla i Strom poznání. Zřejmě jsme se tam potkaly, co myslíš?
Takže už víme, kdo je vrah, a že Hermiona bude mít mimčo. Děsím se toho, jak bude Nott ještě škodit.
Díky za kapitolu a těším se na další.

nádherná kapitolka

Intruitus,1. 12. 2010 23:15

no teda, vážně úchvatně píšeš, nejdřív vylíčíš špetku hororu a pak hotový eroticko-romantický román!!! Vážně nádhera, super se to čte a ještě víc se člověk odreaguje. Úplně jsem zapomněla na starosti všedního dne a vplula jsem rovnou do děje. Je to paráda. Už se těším na další kapitolku!!!

nadin

Tess,30. 11. 2010 20:29

ohľadom Remusa - jedného som vymazala predtým, než som pridala kapitolu a ostatné mi nejako splynulo :D hneď to opravím :)))

miriabar - ďakujem, hoci opisy by sa dali ešte vyšperkovať... :)

soraki - ľahko návykový? hej, pripúšťam :) hoci mi vadila tá trojka s Dracom, Nevillom a Hermy - to bolo trochu čudné, ale čo už... :D Bolo to fajn a dík za typ

HURÁ

soraki,30. 11. 2010 20:02

krásná kapitolka! Nott - já věděla, že je to on, dareba jeden!!!
A pak Hermiona a Severus - husí kůže všude a takové to příjemné šteklení všude :-D

To s Remusem psala už nadin, tak se nebudu opakovat, jen jsem měla malý šok ;-)

P.S. větší mezerka mezi kapitolami se promíjí (chápu, Strom poznání je lehce návykový ;-))

: D

miriabar,30. 11. 2010 19:52

No veď už som sa bála, že čo sa s tebou stalo, ale Strom poznania je naozaj dobrý dôvod :D A máme aj nový image:D Páči sa mi...zelená je moja obľúbená farba...no a teraz ku kapitole...
Ten Nottov opis bol fantastický...prečítala som toho už naozaj veľa, ale tvoje opisy sa mi páčia najviac:D
Juuuj a potom...Hermiona vyšla s pravdou von...a Severus to vedel už predtým, proste Severus :D:D Bože, bolo to super, toto pokračovanie normáne zahrialo :D
Ďakujem, strašne sa teším, čo bude ďalej (aj keď sa trochu bojím, čo im zase vymyslíš:D)

Zasa si to urobila!

Nadin,30. 11. 2010 19:12

Najskôr do detailu popíšeš toho šialenca Notta, až mi chodili zimomriavky po chrbáte a potom necháš vybuchovať ohňostroje medzi Hermionou a Severusom.
To je hotová horská dráha!!! Ale pokojne by som si ju prešla niekoľkokrát!!
(mim., keď vošiel Regulus do knižnice a vyrušil ich, dvakrát si ho oslovila Remus. Trochu som sa divila, čo tam ten robí, kým mi to došlo, že je to preklep)
Zhrnutie: Krásna kapitolka!!!! A bude bábätko!!! Len ma desia myšlienkové pochody toho magora!
ĎAKUJEM!!! :))