Choď na obsah Choď na menu
 


Očarované srdce - 29. kapitola

17. 12. 2010

29. kapitola

Oprávnený strach

 

V dome, do ktorého Hermionu zaviedol hneď potom, čo ju uniesol z Cudworthského panstva, vládlo priam trýznivé ticho. I tikot vysokých stojatých hodín jej pripadal ako dunenie hromu počas letnej búrky. Bolo čudné, že tie hodiny stále fungovali. Lenže to bola posledná vec, ktorá by ju v tejto situácii trápila. Kýchla. Všade vôkol bolo toľko prachu... Vedela, prečo si vybral toto miesto. Nebolo obývané určite už niekoľko dobrých rokov. Logicky sa tak dalo veľmi ľahko usúdiť podľa toho, ako mala možnosť obhliadnuť si túto schátralú izbu, do ktorej ju zatvoril, keď jej sňal z očí čiernu šatku. Nemala preto ani tušenia, kde sa nachádza a či sú vôbec v blízkosti Londýna alebo nie.

Pri každom kroku sa jej okolo nôh víril prach a sadal na čižmy i spodok drahých zamatových šiat. Vďaka tomu ich lem nadobudol miesto sýtej zelenej farby, zašlú olivovú. Podišla ku klavíru, ktoré, jej pripomínalo francúzske cembalo z osemnásteho storočia – hoci si nebola na sto percent istá. Stálo na šiestich nôžkach, pričom malo tú poslednú siedmu zlomenú a jeho pootvorené krídlo nemo civelo kamsi do popukaného stropu. Otočila zviazané ruky tak, aby mohla zdvihnúť veko z kláves, rovnako pokryté hrubou vrstvou prachu, pod ktorou sa jasne črtal popraskaný lak. Ukazovákom pravej ruky skusmo cinkla po stále bielej a hladkej klávese. Izbu zaplnil clivý, no dutý tón a nespokojné pišťanie myšiek, ktoré mali hniezdo vnútri krídla a ona ich tak nerozvážne vyrušila z driemot. Zaklapla veko na klávesách a radšej odstúpila. Nerada by natrafila na čokoľvek iné, čo sa tu mohlo za tie roky uhniezdiť a nájsť si tu domov. Rovnako nerada by si vymotávala z hustých vlasov černožienky. Mala dojem, že jednu pred chvíľou zahliadla a nepochybovala, že si našli útočisko i ďalšie niekde v záhyboch ťažkých, moľami rozožratých závesoch, ktoré do izby vpúšťali len toľko denného svetla, čo jej to stačilo na to, aby sa nepotkla v šere izby o vlastné nohy.

Napokon sa zviezla na obstojne vyzerajúcu taburetku, ktorá ležala prevrhnutá pod pianom, hoci jej čalúnenie bolo dávno vyblednuté a ošúchané. Oprela si čelo o spútané ruky a snažila sa nemyslieť na to, ako ju prituho spútal a ako ju neviditeľné putá omínajú na zápästiach rúk. Mala ich studené ako ľad. Ešteže si na oblečenie zoslala ohrievacie kúzlo, keď vykĺzli s Remusom z domu na prechádzku, lebo inak by už drkotala zubami. Tak rada by si dala aspoň dúšok dobrého, teplého čaju a niečo malé pod zub. Pritiahla si ruky k plochému brušku ukrytému pod záhybmi teplého plášťa a zo všetkých síl sa snažila nemyslieť na to, čo s ňou ten darebák zamýšľa. Nemala tušenia ako dlho bude musieť čakať a triasť sa obavami, čo s ňou bude.

Nechápala jeho pohnútky. Mala dojem, že sa všetko skončilo v tú noc, keď ju obťažoval v záhrade na plese u Parkinsonovcov. Zrejme sa prerátala. Očividne to skončilo iba pre ňu a Severusa, kým vikomt známy ako Zjazvená tvár spriadal potajme svoje diabolské plány. A ona nemohla robiť celkom nič. Ani len pokúsiť sa o útek. Zamkol ju tu bez jej prútika a s rukami spútanými kúzlom bola bezmocná.

Oprela sa čelom o ruky so zopnutými rukami ako k modlitbe a zavrela oči. Po rozume jej chodili samé strašidelné scenáre osudu, ktorý ju mohol očakávať. Lord Nott si mohol vymyslieť pre ňu všeličo. Bľabotal niečo o treste. Ale akom treste? Prečo chcel potrestať práve ju? Veď mu nikdy nič nespravila! Dobre, jej manžel mu poznačil tvár jazvou, ale iba hájil jej česť v tú prekliatu noc! Nott ju vtedy chcel znásilniť. Tým si bola viac ako istá. Svedčili o tom jej potrhané šaty, opuchnuté pery a jeho drzé ruky, ktoré sa snažili predrať k jej trasúcemu sa telu.

Čo ak chce svoje dielo dovŕšiť? napadlo ju a nasucho preglgla. Spomenula si na zavraždené ženy. Obe pred tým ako ich zahrdúsil najprv znásilnil. Nemohla potlačiť vzlyk, ktorý sa jej vydral zo stiahnutého hrdla a striaslo ju hrôzou.

Nikdy nemala iného muža ako toho svojho. Nikdy nepatrila nikomu inému a ešte nedávno si myslela, že to tak i ostane. V dobrom i v zlom, až kým ich smrť nerozdelí. Lenže smrť prišla v podobe vikomta akosi priskoro a príliš nečakane. Zavítala k nej v momente, keď si myslela, že má všetko, po čom kedy len túžila jej dievčenská duša.

Severus bol... Nikdy by si to o ňom nebola pomyslela, ale bol pre ňu darom z nebies. Rozvážny muž, čestný a milujúci do špiku kosti. Nebola by o ňom ani len povedala, že vie byť taký vášnivý a spontánny. Navyše, bol nesmierne múdry a šľachetný. Pod tou neprístupnou maskou, ktorú si tak rád nasadzoval pred svetom sa skrýval muž, ktorého poznala dobre azda len ona. A možno i najbližší priatelia. Ale len jej bolo dovolené odhaliť tú osobnosť, ktorá sa s ňou smiala, ktorá si o ňu robila starosti, ktorá sa s ňou tešila i z maličkostí, ktorá ju rozmaznávala. Milovala ho. Milovala ho tak veľmi ako nikoho iného. A nestihla sa s ním ani rozlúčiť...

Oči, hlboké ako bezodné studne sa jej naplnili slzami a spod privretých viečok vyvreli ďalšie slzy, keď si pomyslela, že svojho milovaného manžela už nikdy v živote neuvidí.

Keď sa odrazu uprostred miestnosti nečakane objavil strieborný patronus s telom z priezračnej hmloviny a prehovoril hlasom jej manžela, opuchnuté oči jej zasvietili radosťou.

„Mia, láska,

sľubujem, že nedovolím, aby ti ublížil. Chce sa so mnou stretnúť. Prosím, daj na seba pozor a nesprav niečo neuvážené. Nesmiem ťa stratiť...“

V tých slovách, ktorými k nej prehovoril prostredníctvom svojho pratronusa bolo toľko citu, že ju to naplnilo až po samý okraj. Zúfalstvo, ktoré ju zalialo a pohltilo ako prílivová vlna vystriedala nádej, ktorá ju rozohriala zvnútra a naplnila očakávaním, že celá táto zamotaná situácia sa predsa len nejako vyrieši. Uvedomila si, že vie, čo sa stalo. Vie, že Nott je zodpovedný za jej únos.

„Len nech to dopadne dobre,“ pomyslela si skrúšene. Nič iné si nepriala viac. Ale do srdca sa jej vkradli obavy i o neho. Uvažovala, čo tým chce vikomt dosiahnuť, keď sa chce stretnúť i s ním. Bolo to veľmi zvláštne, ak nie rovno čudesné...

***

Theodor sa z domu na Berkeley Squere vrátil skoro. Len čo zistil, že obe jeho väzenkyne zmizli, pochytil ho krátky záchvat paniky. Preto sa radšej narýchlo zbalil a vypadol odtiaľ. Jeho záujem o tie dve ženy už aj tak vyprchal. Popravde, bol by ich zabil, keby tam ešte boli. A nikto by ich telá nikdy nenašiel.

Ale teraz mal v rukách oveľa drahší klenot. Lady Snapová... Ťažko sa mu to i vyslovovalo. Chcel ju mať ako prvý, no uspokojí sa s tým, že ju bude mať ako posledný. I to bola celkom dobrá varianta. Aspoň naňho nikdy nezabudne. No, ale na to nebude mať ani čas. Len čo ju znásilní pred očami vlastného manžela, zabije ju a potom zabije i jeho. Áno, zahrdúsi ju presne tak ako tie dve ženy pred ňou. Spraví to tak isto... keď bude ešte v nej... keď bude na vrchole extázy a markíz sa tomu bude len nemo a nemohúco prizerať. Ten bastard skape s vedomím, že neochránil vlastnú manželku. A povesť obávaného markíza bude v troskách. Majster duelov! Pche! Dnes tá legenda nadobro zomrie! O to sa postará...

Spokojne sa rozosmial a poobzeral sa vôkol seba. Les bol pokojný a tichý. Sneh vyzeral neporušený a on si predstavoval, ako sa skropí kvapkami karmínovej krvi. Niečo Snapovi dlhoval. Prstom si zamyslene prešiel po svojej čiernej maske. Dnes mu ten dlh splatí i s úrokmi.

***

„Ako to myslíš, že uniesol Hermionu?“ Harryho hromový hlas sa rozľahol pracovňou. Vymrštil sa z kresla, v ktorom sedel a to sa prevrhlo. Nevšímal si to.

„Ako som povedal,“ riekol Draco. „Idem práve z Cudworthu. Severus mal ísť na ministerstvo, ale nebol tam, overil som si to.“

„Bol si na ministerstve?“

„Áno. Hermiona nebola jediná, ktorú uniesol. Keď som tam dorazil, prišla správa od aurorky Bonesovej. Nejako sa tej žene podarilo dostať z pivnice, kde ich zavrel. Lady Ginnevra je doma a v bezpečí, zatiaľ čo aurorka ostala sledovať podozrivého.“

„Kde je potom Severus?“

Draco si sahol do kapsy náprsného vrecka a vytiahol odtiaľ skrkvaný odkaz. „Našiel som ho blízko krbu. Mal som šťastie, že sa nechytil od žeravých uhlíkov.“

Harry si odkaz rýchlo prečítal a potom znova zdvihol k vojvodovi oči. „Preto nešiel na ministerstvo?“

Draco prikývol. „Neviem, či dokáže...“ zahryzol si do jazyka. „Dušoval sa vraj, že ho zahluší, ale bojím sa, či to ozaj zvládne. Nott zjavne zošalel.“

Harry sa na pár sekúnd zamyslel a potom vykročil od stola a siahol do sekretára. „Uistíme sa!“ riekol bojovne a rozprestrel pred vojvodom svoj neviditeľný plášť. Prehodil si ho cez plecia a spýtavo naňho pozrel. „Tak idete, alebo budete čakať so založenými rukami, ako to všetko dopadne?“ opýtal sa a vojvoda na malý moment zaváhal. V tvári mu bolo jasne poznať známky prekvapenia i ohúrenia.

Potom sa uškrnul a postavil sa k nemu. Neviditeľný plášť zakryl i jeho a on sa snažil nedať najavo svoje rozladenie z tej tesnej blízkosti, v ktorej sa ocitli. „Kde sa teda máme premiestniť?“ opýtal sa Harry, schovaný pod kapucňou plášťa a i on sa snažil nemyslieť na bezprostrednú blízkosť vojvodovho štíhleho tela.

„Smrekový les, tam sa stretli na jeseň v dueli. Nemôže to byť iné miesto, ale... Mali by sme sa premiestniť niekde opodiaľ, aby nás nezačul,“ upozornil ho a Harry prikývol.

„Tak dobre. Chyťte sa ma,“ prikázal mu a v okamihu, keď sa vojvodove ruky ovinuli okolo jeho pása ich premiestnil.

***

Severus dorazil na miesto určenia. Smrekový les bol nezvykle tichý. Pripomenul mu tú noc, keď vyzval vikomta na súboj. Teraz ľutoval, že ho vtedy nezabil. Lenže on nebol vrahom. Nechcel si pošpiniť ruky krvou takého potkana, akým bol mladý lord. Na poslednú chvíľu sa rozhodol, že na ministerstvo nepôjde. Poslal patronusa so správou Hermione a len dúfal, že je v poriadku. Uvažoval, či spraví dobre, ale na druhej strane, ak jej vikomt ublížil... Vedel, že s ním viac nebude mať zľutovania. Ak bol schopný dopustiť sa dvoch chladnokrvných vrážd ako sa pred ním môže ubrániť jeho bezmocná manželka? Rukou pohladil štíhle drievko jej prútika, ktoré so sebou priniesol. Našiel ho na mieste, kde ležal omráčený Regulus. Nott si vybral naozaj dobrú chvíľu. Bolo však nad slnko zjavnejšie, že ten človek je zbabelec. Napadol slepého muža a uniesol ženu z jeho pozemkov... Čo iné mohol byť?

Zamračil sa a znova sa rozhliadol po lese. Všade bolo také ťaživé ticho... akoby i ten les vedel, že sa tu onedlho odohrá nejaké nešťastie... Vedel, že prišiel o chvíľu skôr. Nechcel meškať. Ale každá minúta, ktorá uplynula mu pripadala ako hodina. Nekonečná hodina. Uvažoval, či nemal zájsť aspoň za lordom Potterom alebo za svojím krstným synom, lenže... Nott vyslovene žiadal, aby prišiel sám a on nechcel Hermionu nijako ohroziť. Nikdy by si neodpustil, keby zapríčinil...

Do šľaka, pomyslel si skrúšene. Rukou si prehrabol vlasy a až teraz si uvedomil, že sa mu mierne trasie. Nikdy sa tak veľmi o nikoho nebál. Lenže na Hermione mu záležalo ako na nikom v živote. Bol prázdny, kým doň nevstúpila. Bola jeho všetkým. Sprvu bol zdráhavý. Nikdy by neočakával, že mu na tú bizarnú ponuku sobáša prikývne. Vlastne si myslel, že ju zmätie zo stola šmahom ruky a jeho vypoklonkuje zo svojho domu. Keď ju na jeho radosť prijala, uvedomil si, že jej strach z neželanej budúcnosti s lordom Mcnairom musí byť väčší ako strach z neho. Nikdy neoplýval krásou a mal svoj vek, čo si dobre uvedomoval. Hoci mal trocha pred štyridsiatkou, bol mužom v zrelom veku. No keďže žil s Regulom a potom i jeho synom, nedalo sa hovoriť o zaužívanom stereotype a zabehaných koľajách. Pri nich to proste nešlo a on bol veľmi prispôsobivý typ človeka. Nikdy by to nebol priznal, ale mal rád všetok ten rozruch. Samoty si užil v živote už dosť. Bolo predsa prirodzené, že túžil i on po rodine, či nie? Veď i jemu v hrudi bilo srdce.

Iste, vzťah s lady Potterovou sa nezmenil v to, čo dúfal. A manželstvo jeho matky bolo jedným z mnohých, ktoré by ho mohli od tejto posvätenej inštitúcie nadobro odradiť. Nedovolil starému otcovi, aby mu organizoval osobný život. Vedel, že manželstvo s lady Bellatrix Blackovou by bolo peklom. Preňho určite. Preto s ním nemohol súhlasiť a hneď to starému otcovi aj vytmavil. V posvätnosť manželstva však veriť neprestal. Napokon, práve lady Potterová bola dobrým príkladom toho, že také čosi ako manželská láska a šťastie skutočne existuje a on si uvedomil, že tak trochu žiarli na to šťastie, čo stretlo tú ženu, ktorej venoval svoje srdce i najhlbšie city ako neskúsený mladík. Napriek tomu, že žil dlhé roky ako vyhlásený vlk samotár, tá túžba po rovnakom šťastí a rodine v ňom ticho driemala a túžila po naplnení.

Teraz to mal. Konečne mohol byť šťastný so ženou, ktorá mu bola všetkým. So ženou, ktorá čakala jeho dieťa... Zomieral o nich strachom a v duchu uvažoval, čo spraví, aby ich ochránil. Prišiel sem, ale nepochyboval o tom, že Nott naňho niečo nachystal. Nezdalo sa však, že by svojím príchodom padol do nejakej nastraženej pasce. To si skontroloval v okamihu, ako sa premiestnil. V okruhu niekoľkých metrov nebolo badať žiadne prítomné kúzla.

Keď sa odrazu ozval neďaleko zvuk premiestnenia, okamžite sa za ním otočil.

***

Susan stála neďaleko neveľkého schátraného sídla. Vyzeralo desivo. Ale nie až tak, ako z Hitchcockovho filmu. Len čo odprevadila lady Grangerovú domov, ponáhľala sa späť do domu na Berkeley squere. Mala pravdu. Vrátil sa. A len čo zistil, že zmizli, rýchlo sa zbalil a vyparil. Chytila sa ho v poslednej chvíli, inak by vôbec nezistila, kam sa zberá.

Nikdy by si nebola myslela, že ten starý neviditeľný plášť, ktorý jej odkázala stará matka použije. A teraz sa jej náramne zišiel, hlavne, keď si spomenula, že ho má zmenšení vo vrecku nohavíc. Bola na seba patrične hrdá, ale nedovolila, aby jej sláva stúpla do hlavy. Iste, z ich pivničného väzenia sa poľahky dostala. Ale to by sa dostal každý, koho by otec – ako podomový zlodej – trochu priučil svojmu remeslu, ako to spravil, keď nemala ešte ani trinásť. Nebola by si myslela, že mu za toto niekedy poďakuje, ale v duchu k nebu vyslala slová vďaky.

Len čo za sebou začula tiché kroky a vrzgot zamrznutého snehu, otočila sa a sňala si z hlavy kapucňu.

„Vidím, že ste dostali môj odkaz,“ povedala pokojne, keď zbadala svojho šéfa i kolegu.

„Dočerta!“ vydýchol Dean a hľadel na jej hlavu vznášajúcu sa vo vzduchu. „Čo to... To je neviditeľný plášť?“ opýtal sa prekvapene a ona prikývla.

„Čo iné?“ uškrnula sa a obrátila pozornosť k domu, ktorý už hodnú chvíľu sledovala.

„Prečo si nás zavolala akurát sem? Mali by sme pátrať po lordovi Nottovi a nie prechádzať sa po lese!“ zúril Dean, zatiaľ čo jeho šéf pristúpil k Susan a zahľadel sa na ošarpaný dom.

„Pán Thomas, myslím, že Susan vie veľmi dobre, čo robí. Predpokladám, že ten chlap je v tom dome, nemám pravdu?“ opýtal sa prezieravo, dbajúc na to, aby ostal nenápadne skrytý za hustými krovinami.

„Presne tak, pane,“ odvetila.

„Tak prečo ho nezatkneme?“ rozhorčil sa mladý auror.

„Vaša horkokrvnosť je momentálne na príťaž, chlapče,“ oslovil ho auror otcovským tónom a oslovil svoju podriadenú. „Nie je tam sám, však?“

„Nie som si istá. Kúzlo vyhľadávania osôb nebolo veľmi úspešné. Okrem toho, dom je pod ochranným kúzlom.“

„Prečo si sa teda nepresvedčila, keď už máš ten plášť?“ zapáral netrpezlivo Dean, len čo i on vyskúšal nejaké kúzla na identifikáciu prítomnosti osôb v dome a nevyšlo mu presne ako sa to nepodarilo jej.

„Z jednoduchého dôvodu, istý čas sa obšmietal vonku.“

„Chceš povedať, že si ho neskúsila zajať?“

„Pán Thomas, veľmi dobre poznáte naše postupy. Iba čakala na posily. Okrem toho, nemôže si byť istý, či niekoho niekde neväzní rovnako ako lady Grangerovú...“

Inšpektor Mallown zmĺkol vo chvíli, keď sa dvere domu otvorili. Lord Nott sa v nich objavil so spútanou mladou ženou, v ktorej bezpochyby spoznali lady Snapovú. Ohúrene sledovali ako ju postrčil a ona sa potkla na poslednom schode. Spadla do snehu na kolená a on ju nie práve jemne zdvihol opäť na nohy. Potom obaja zamierili do lesa...

„Dean, skontrolujte ten dom, my so Susan ideme za nimi,“ prikázal mu šéf a Dean rýchlo prikývol.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Intruitus

Tess,23. 12. 2010 12:44

no lenže Weasleyová tam bola - Ginny... tá kapitola bola totiž o nej...

...

Intruitus,22. 12. 2010 8:50

Ahojky, pěkná a napínavá kapitolka. Ale stejně jako Soraki, tak i mně i hned přišla divná jména Remus a Grengerová. Sice je to už dýl, co jsem četla předchozí kapitolku, ale Reguluse a Weasleyovou si pamatuju dobře. ;))
To nic, v životě se stávají i horší věci, než že si jeden splete jména.My ostatní pravidelní a pozorní čtenáři přece víme o koho šlo. ;))

soraki

Tess,21. 12. 2010 22:12

madona mia! Už zase ten Remus! a ešte aj Grangerka... no nič, opravím to, ale dnes nie určite...

Dík za upozornenie... :)

waw

soraki,21. 12. 2010 16:06

jsem ráda, že ji Severusův patron našel a že je pomoc na cestě. Věřím, že to dobře dopadne ;-)

Jen na začátku máš, že se procházela s Remusem a na konci, že vězní lady Grangerovou, ale ona je už Snapeová, že ;-)

moc, moc se těším an další

co nás čeká !

Nade,19. 12. 2010 17:55

Cítím, že se blíží pěkná mela. Poblíž se pohybuje mnohem víc osob, než si Nott dokáže představit.
Díky, těším se, co bude dál.

Nesklamala si,

nadin,19. 12. 2010 13:24

Severus ju našiel!!! Síce iba jeho patronus, ale hlavne že vie kde je!!!
Vďaka za kapitolku!

Wow

Diminika,18. 12. 2010 20:29

tak typujem že toto bude ešte drsné! :D... Kedže mal prísť sám a bez jeho vedomia sa tam ziavia ďalšie 4 osoby (ak dobre počítam), ešte budú problémi! len dúfam že to všetko dobre dopadne! :)... Ďalšia nádherná kapitola Ďakujem :)

: D

miriabar,18. 12. 2010 12:06

Ten Severusov patronus potešil aj mňa :D Som si istá, že to dopadne dobre...s tým hlupákom si Severus poradí...ešte keď sa tam objaví Susan a Mallown, tak to vidím celkom ružovo :D Juj, taký drasťák, som zvedavá, ako to skončí! :D Ďakujem!