Očarované srdce - 2. kapitola
2. kapitola
Nečakaný bozk
Na nahých ramenách cítila závan studeného vetra, ktorý do nej v poryvoch narážal, ale ona neustávala. Bežala ulicou v bielych šatách, nehľadiac na kaluže mlák a špinu, ktorá sa zachytávala na spodnom okraji šiat. Bohaté lokne sa jej vymotali z teraz už vlhkého účesu a prilepili sa na krk a na studené líca. Tvár mala mokrú od sĺz a od kvapiek dažďa... Odrazu stála na moste a triasla sa ako osika. Pod ňou sa vlnila rozbúrená Temža, čierna ako smola, v ktorej uviazla. Vzhliadla k zatiahnutej oblohe, jej stuhnuté pery čosi zašepkali. Prekročila nevysoký múr a zatvorila oči pripravená skončiť do divokých vôd... pripravená skoncovať so svojím životom.
Pomrvila sa. Nemyslela si, že smrť bude taká príjemná, pretože to bol pocit, ktorý ju opantal, hoci mala údy malátne. Zdalo sa jej to, alebo počula tlmený pukot ohňa. A čo to teplo? Pretočila sa v posteli na chrbát a pootvorila oči. Párkrát zažmurkala a porozhliadla sa okolo seba. Bola v nádhernej izbe, prepychovo zariadenej, hoci nie prečačkanej. V kozube ozaj plápolal oheň. Vari bola v nebi? Takto vyzerá jej posmrtný život? Pohla sa a sklopila zrak k prikrývke. Musela sa jej dotknúť, aby sa presvedčila, či je to ozaj satén, v ktorom bola navlečená prikrývka.
„Dobré ráno,“ ozval sa odrazu odkiaľsi sýty barytón a ona sa strhla. Vypleštila oči a otočila sa tým smerom, odkiaľ ten hlas zaznel. „Ste v poriadku?“ staral sa.
Hermiona stratila reč. Azda po prvý raz vo svojom živote. V hlave jej zúrivo vírili myšlienky na to, čo sa stalo v tú noc v záhrade, na jej rozhodnutie skoncovať s vlastným životom i na to, či sa to všetko ozaj stalo alebo či sa jej to len prisnilo v desivej nočnej more. Lenže muž, ktorý teraz vstal z kresla nebol žiaden prízrak. Alebo bol?
„Lady Grangerová, ste v poriadku?“ opýtal sa znepokojeným hlasom opäť a jeho čierne oči spočinuli na jej stále bledej tvári.
Prikývla. „Môžete... môžete mi prosím povedať, čo sa stalo? A kde to vlastne som?“ vyjachtala, pridržiavajúc si prikrývku až pod bradou, nohy pod perinou mala pokrčené a stiahnuté k sebe. Hermiona si premerala skúmavým pohľadom jeho postavu a zastavila sa znova na tvári. Poznala ho. Bol to čierny markíz z Culdworthu.
„Na čo si spomínate?“ opýtal sa tichým hlasom, ktorý znel jej ušiam ako šelest lístia padajúceho z pestrofarebných korún stromov počas jesene.
Hermiona sklopila pohľad na svoje ruky a znova si v mysli prehrala spomienky na nedávne udalosti. „Vy... vy ste ma zachránili?“ opýtala sa roztraseným hlasom, neschopná pozrieť naňho.
„Ak poviem áno, budete mi to vyčítať?“ šepol, sledujúc pozorne jej tvár.
Hermiona pokrútila hlavou. „Nie, nebudem, mylord,“ odvetila skoro nečujne. „Konala som...“ zhlboka sa nadýchla, premáhajúc vlastné zúfalstvo a slzy. „Konala som nerozumne. A som vám vďačná.“
Keď k nemu zdvihla zrak, Severus mohol vidieť jej oči trblietajúce sa zadržiavanými slzami. Prečo mal chuť zovrieť ju v náručí a prečo v ňom horela túžba upokojiť ju?
Na jej poďakovanie len stroho prikývol. Nepovedal nič.
„Ako dlho som tu?“ opýtala sa v obave, že doma sa o ňu strachujú, i keď len slúžka s komornou.
„Len pár hodín,“ uistil ju. „Môžem vám sem poslať raňajky?“ opýtal sa a ona pokrútila hlavou.
„Nie, rada by som...“ zarazila sa a premýšľala, či nie je voči nemu neslušná. Lenže v prvom rade sa potrebovala dostať domov. Potrebovala si v hlave utriediť vlastné myšlienky a... šaty! Kde sú jej šaty? Až teraz si uvedomila, že je prezlečená. „Mohli by ste zariadiť, aby mi sem priniesli moje šaty, mylord?“
Severus prikývol. V tvári sa mu na malý moment odrazilo sklamanie, ale Hermiona mala dojem, že sa jej to len zazdalo. Markíz, o ktorom počula z rozprávania ona nedával najavo svoje pocity.
„Zaiste, lady Grangerová, hneď to zariadim,“ povedal, otočil sa na opätku leštených čiernych topánok a vyšiel z izby.
Hermiona si rozochvene vydýchla a schovala si tvár do dlaní. Vyliezla z postele a chvíľu premeriavala miestnosť dlhými krokmi, premýšľajúc o celej tejto situácii. Keď sa ozvalo zaklopanie na dvere, takmer od úľaku vyletela z kože.
„Vstúpte,“ vyzvala klopúceho a dvere sa otvorili.
Mladá žena, ktorá sa v nich objavila, nemohla mať viac ako dvadsaťpäť rokov. Mala plavé vlasy ukryté pod bielym čepcom, dlhú čiernu sukňu, bielu blúzku s nazberkanými rukávmi a červený živôtik, ktorý obopínal jej štíhlu postavu. Uklonila sa jej a podnos, ktorý držala v rukách položila na stôl.
„Mylady, vaše raňajky. Šaty prinesú o chvíľku. Domáci škriatkovia ich museli opraviť a vyčistiť. Keď sa naraňajkujete, pomôžem vám s obliekaním a učešem vás,“ švitorila, zoširoka sa na ňu usmievajúc.
„Och, ja... ďakujem,“ hlesla Hermiona so zapýrenými lícami. Vyčítala si, že svojou nerozvážnosťou spôsobila markízovi také starosti. Keď dievča odišlo, podišla k stolu a zadívala sa na bohato naloženú tácňu. Bolo tam jedla nie pre jedného, ale skôr pre troch. V mise bolo poukladané ovocie, v jednom džbáne bola čierna káva, ktorá príjemne rozvoniavala, v druhom džbáne bolo kakao. Na jednom tanieriku bolo čerstvo upečené pečivo, na druhom a väčšom šunka a syr s maslom. Boli tam párky i klobásky, dokonca opečená slaninka a brusnicový koláč. V žalúdku jej zaškvŕkalo a neodolala. Do porcelánovej šálky s čínskymi motívmi sakury a zlatým okrajom si naliala kávu, zjemnila jej silnú chuť mliekom a osladila ju medom. Kým nezačala jesť, neuvedomila si, aká bola hladná. Včera jedla málo, lebo mala žalúdok od nervozity stiahnutý, ale teraz... Veselo si v ňom vyhrávala cigánska muzika. Keď sa konečne zasýtila, znova sa ozvalo zaklopanie na dvere, ktoré jej prišlo práve vhod, lebo začínala premýšľať o tom, ako zoženie tú mladú slúžku, keďže v izbe nikdy nevidela žiaden zvonec.
Dievča sa jej znova uklonilo a podišlo k skrini, kde zavesilo šaty na vešiak. Hermiona si ich zvedavo obzrela, kým slúžka ustielala posteľ jednoduchým kúzlom. Jej šaty vyzerali ako nové. Mala dojem, že ich niekto skôr vymenil za nové, ako opravil tie staré. Nebolo poznať ani len to šitie po otrhanej čipke na živôtiku. Slúžka, ktorá sa stále zvŕtala po izbe jej naliala do porcelánového umývadla čistej vody a ona sa šla umyť. Keď jej potom pomohla do šiat a spravila jej jednoduchý účes, znova k nej podišla s nejakými vecami v rukách.
„Čo je to?“ spýtala sa Hermiona prekvapene, dívajúc sa na klobúčik i zamatový plášť, ktorý držala.
„Markíz mi prikázal, aby som vám to odovzdala, mylady,“ odvetila poslušne.
Hermiona nevedela, čo spraviť. Tie veci neboli jej a prijať takýto dar od cudzieho muža sa jednoducho nehodilo. Už bolo dosť zlé i to, že sa ocitla v jeho dome bez sprievodu. Keby sa o tom niekto dozvedel... Povzdychla si. Jej povesť bola aj tak nenávratne zničená. Lenže mala svoju hrdosť. Neprijme tie veci.
„Ďakujem, ale nemôžem. Môžete ma odviesť za markízom?“ opýtala sa, vstanúc z taburetky pred toaletným stolíkom a dievča prikývlo. Nechcela jej vysvetľovať, že už pre ňu spravil aj tak viac ako dosť a ona nechcela ostať jeho dlžníčkou. Aj tak mu už dlhovala nesmierne veľa...
„Samozrejme, mylady, nasledujte ma,“ vyzvala ju a Hermiona ju nasledovala. Cestou sa rozhliadala okolo seba a žasla nad veľkosťou a krásou vikomtovho sídla. Uvedomovala si, že jej dom je proti tomuto ako orechová škrupinka.
Slúžka ju zaviedla do ľavého krídla domu a zaklopala na dvere. Keď sa spoza nich ozvalo tlmené ´vstúpte´ ukročila a nechala Hermionu, aby vošla.
„Chcela som sa vám ešte raz poďakovať a... rozlúčiť sa, mylord,“ povedala, keď sa ich oči znova stretli. Markíz stál za svojím pracovným stolom. Zjavne predtým niečo zapisoval do papierov, ktoré mal pred sebou. Premeral si ju pohľadom a zastavil sa na nahých pleciach. Videl, že nemala ani klobúk, ktorý jej po slúžke poslal, ale nepovedal k tomu nič.
„Koč je pripravený,“ vyriekol miesto toho a vyviedol ju zo svojej pracovne do vstupnej haly. Tam si vzal od majordóma plášť, redingot i vychádzkovú paličku. Nastavil jej rameno a ona sa ho chytila, hoci bola viac ako zaskočená. Len čo prekročili prah domu, zavial studený vietor a ona sa striasla chladom. Až teraz oľutovala, že si nevzala ponúkaný plášť, lenže v tej chvíli ju markíz otočil k sebe a zahalil ju do toho svojho. Zapýrila sa a on naďalej mlčal. Znova jej nastavil rameno a pomohol jej do koča.
Zdalo sa jej, že cesta jej trvá úmorne dlho. Bolo čudné sedieť v koči s mužom, ktorého sa všetci obávali. A predsa sa jej zdal ráno ako obyčajný človek. Pomohol jej a ona mu bude do svojej smrti vďačná. Bola ozaj nesmierne hlúpa, ale čas sa už vrátiť nedá. Stalo sa. Hermiona upierala zrak cez neveľké okienko čierneho koča a sledovala krajinu za okom. Ulice sa míňali jedna za druhou a koč sa kymácal po hrboľatých cestách, hoci sedieť v ňom bolo príjemné, nielen preto, že sedadlá boli mäkké a čalúnené kvalitným brokátom. Ani markízova spoločnosť jej nebola nepríjemná. Celú cestu neprehovoril, ale zdalo sa jej, že na sebe občas cíti jeho pohľad. Azda preto sa pýrila celou cestou, až kým konečne nezastali. Hermiona vyzrela von oknom, len aby zbadala rodinné sídlo. Bola doma...
Keď sa otočila k markízovi, aby mu znova poďakovala, koč nadskočil a ona vyletela zo sedadla priamo do jeho náručia. Rukami sa oprela o jeho plecia a vytreštenými očami mu hľadela do tváre, ktorú mal od nej vzdialenú sotva pár centimetrov. Vtedy sa stalo niečo, čo by ani vo sne nečakala. Markíz sa nahol a jeho ústa sa dotkli jej pier. Hermiona prekvapene vydýchla, uvedomujúc si nepatričnosť tejto situácie, ale i horúčosť jeho úst, ktoré ju nenechávali pokojnou. Ich láskanie bolo príliš dráždivé a ona sa rozochvela po celom tele. Vzal jej tvár do dlaní a pridržal si ju, kým vkĺzol jazykom do jej pootvorených úst. Hermiona zmeravela, akoby na ňu niekto uvalil zväzujúce kúzlo. Svaly jej stuhli a mala dojem, že sa nemôže nadýchnuť, nie to ešte pohnúť. Hruď sa jej prudko dvíhala a klesala, kým ju bozkával. Hlava sa jej točila a nohy triasli, ale ona bola schopná vnímať len jeho bozk. Jeho horúce pery, ktoré sa tisli k tým jej a jeho jazyk, ktorý skúmal a pohládzal jej ústa.
Keď sa od nej konečne odtrhol, urobil to pomaly a váhavo, akoby v skutočnosti nechcel prestať. Jeho oči, ktoré sa vpili do tých jej vyzerali byť ešte tmavšie ako zvyčajne. Palcami jej pohladil rozpálené líca a konečne ju pustil, zatiaľ čo ona sa stále kŕčovito pridržiavala jeho pliec.
„Zbohom, lady Grangerová,“ zašepkal. „O tom, čo sa dnes v noci stalo sa nikto nedozvie. Dávam vám svoje slovo.“
Hermiona konečne precitla a pustila sa ho, akoby sa bola popálila. Dvere koča sa otvorili a od dverí sa načiahla kočišova ruka, aby jej pomohol vystúpiť. Len čo sa ocitla v bezpečnej vzdialenosti od koča, ten sa pohol s hlasným prasknutím biča. A ona stále postávala na chodníku s prstami pritisnutými k perám, ktoré boli ešte vlhké od markízovho náruživého bozku.
Komentáre
Prehľad komentárov
polibek od vikomta. **zelená závistí**
Těším se na další kapitolku. :-)
nadin
(Tess, 21. 9. 2010 18:39)kapitola načatá, ak boh dá a ja uvidím cez zaslzené oči od nádchy na pc, bude :D
nádhera!
(nadin, 21. 9. 2010 17:29)
Také čas by sa mi páčili! Gentlemani, zdvorilí a trochu tajomní a krásne ladies, zamierajúce v ich pevnom a horúcom objatí...
šup pokračovanie!!!
: D
(miriabar, 21. 9. 2010 11:05)Jaj, aké príjemné zobudenie...so Severusom v izbe...a to v tom koči...no aaaach...mám také tušenie, že to ale nebolo zbohom :D Teda dúfam...:D Díík!
Já chci taky...
(Nade, 21. 9. 2010 22:01)