Choď na obsah Choď na menu
 


Očarované srdce - 30. kapitola

24. 12. 2010

30. kapitola

Všetkými masťami mazaný!

 

Severus stŕpol vo chvíli, keď videl prichádzať toho ničomníka. Postrkoval pred sebou jeho manželku ako bábku a ona sa sem – tam zašpotala o lem dlhej sukne. Hnev, ktorý v ňom vzkypel sa nedal merať nijakou dostupnou mierkou. Do muža, ktorý kráčal za ňou a prútikom jej mieril na chrbát zabodol pohľad svojich temravých očí v momente, keď očami rýchlo skontroloval svoju manželku. Prial si, aby ho zasiahol blesk z jasného neba, lebo ten tyran si iné ani nezaslúžil. Videl, ako jej oči zažiarili nádejou a vyslali k nemu zúfalú prosbu. Lenže v bledej tvári sa zračilo i napätie.

Nevdojak si spomenul na chvíľu, kedy ju uzrel prvý raz. Bolo to v tom roku, keď ju jej rodičia uvideli do spoločnosti. Bola nádherná, celá v bielom. Žiarila ako anjelský zjav, ktorý presvietil jeho temné a sužované vnútro. Pri pohľade na ňu sa zachvel a otriasol, akoby zo seba zosypal všetky strasti a bôle, ktoré ho za tie roky naplnili a vsiakli do jeho duše i srdca ako jedy.

Nevedel, či sa do nej zamiloval presne v tej chvíli, ale jedno bolo isté. Od vtedy mu neschádzala z mysle. Nikdy by si nebol pomyslel, že bude schopný prejaviť sa viac ako pozorovaním ju z diaľky. Veľmi dobre vedel, že u nej nemá najmenšiu šancu. Hlavne kvôli ich vekovému rozdielu. Ale mohol vari za to, že sa na ňu tak rád díval? Mohol vari za to, že bol v parku presne vo chvíli, keď sa prechádzala s mladým lordom Potterom, alebo jazdila s otcom na koni? Mohol za to, že z nej nevedel spustiť zrak, keď sa potajme kochal jej pôvabom? Nevedel, či si jeho záujem o mladú ženu niekto vtedy všimol. Hlavne, keď mu robil spoločnosť občas jeho priateľ Regulus alebo mladý vojvoda, jeho krstný syn. Nebol si istý, či svoj obdiv k lady Grangerovej skrýva tak dobre, alebo či sú oni proste takí nevšímaví. Kto by si bol len pomyslel, že sa všetko zmení...

***

Vikomt ju znova štuchol koncom prútika do chrbta a ona musela pridať do kroku. Toto ho vrátilo zo snívania späť do reality. Severus si všimol, že maska, ktorú nosil mladík zvyčajne na ľavej strane tváre je preč. Mal sto chutí sa uškrnúť, ale ovládol sa. Nemohol si teraz dovoliť spraviť najmenšiu chybu. Musel myslieť na Hermionu a ich dieťa.

Potreboval vymyslieť plán a to veľmi, veľmi rýchlo. Predpokladal, že ho Nott bude chcieť zbaviť prútika. Bolo mu to jedno. Mal preňho totiž prekvapenie. A určite nie príjemné. Iste by si nemyslel, že práve on je všetkými masťami mazaný. Len nech dostane Hermionu z jeho blízkosti. Stačilo by, keby sa ten šialenec zameral naňho a...

„Markíz Snape!“ zvolal opovržlivo mladík už z diaľky. „Konečne sa znova stretávame! Ako sa vám páči miesto, ktoré som vybral?“ opýtal sa, pričom znova postrčil mladú ženu do chrbta, tentoraz rukou.

Theodore sa uškrnul a zastal od neho na vzdialenosť približne dvadsať krokov. Pravačku omotal Hermione okolo krku a ľavou rukou, v ktorej zvieral prútik jej pritisol zo strany na hrdlo. Zakvačila sa doňho rukami, lebo ju zovrel príliš tuho.

„Alebo sa vám viac páči oslovenie Temný markíz? Ha? Tak čo?“ opýtal sa a hneď na to sa rozrehotal.

„Pusťte moju manželku! Ona za nič nemôže!“ zakričal mu markíz napäť, prekvapivo pokojným hlasom.

„Pustiť ju? Ó, to teda nie... Viete, markíz...“ zasyčal, sklonil sa k Hermiona a nosom sa jej obtrel o líce, „mám s ňou iné plány.“

„Nepotrebujete ju!“

„Ale isteže potrebujem!“ odvetil pobavene so širokým úsmevom. Poznačená časť tváre sa mu nepekne skrivila. Jazva na ňom vyzeral priam komicky. Nott v tej chvíli uvoľnil zovretie okolo Hermioninho hrdla, no prútik mala stále zabodnutý do pokožky krku. Keď sa jeho ruka presunula k plášťu a roztvorila ho na jej prudko sa vzdúvajúcej hrudi, Hermiona zaťala zuby, aby nevykríkla, keď ju prsty lorda Notta drzo pohladili v skromnom výstrihu jej šiat.

Severus zmeravel a sledoval pohyb jeho ruky ako uhranutý, preklínajúc ho v duchu do špiku kosti.

„Odhoďte svoj prútik, mylord, inak jej ublížim!“ okríkol ho, jeho tvár skrivená hnevom.

Severus nachvíľu zaváhal, ale napokon ho poslúchol. Sledoval ako jeho mahagónový prútik dopadol do mäkkého snehu.

Nott spokojne prikývol a skôr akoby sa bol Severus, či Hermiona nazdali naňho zoslal jednu z neodpustiteľných kliatob.

Hermiona vykríkla, Severus klesol na kolená a snažil sa premôcť pálčivú bolesť, ktorá zachvátila celé jeho telo. V duchu si vyčítal, že mal na to pomyslieť skôr... Keď kliatba ustala, okamžite okolo seba vyčaroval ochranné kúzla. Pomyslel si, že troška čiernej mágie neuškodí, hlavne, keď to nikomu neublíži.

Keď naňho Nott s viditeľným a neskrývaným potešením zoslal druhý raz Crucio, tentoraz zažívanú bolesť iba predstieral. Popravde, nikdy by si nebol pomyslel, že to dokáže zahrať tak presvedčivo. Nott od Hermiony odstúpil, spokojný so svojím výkonom. Dokonca si ju celkom prestal všímať. Severus neveril vlastnému šťastiu. Tak rýchlo ako len mohol okolo nej rozprestrel ďalšie ochranné kúzlo, ktoré malo zabrániť akémukoľvek útoku zo strany vikomta. Kúzla i kliatby by na ňu nemali vôbec žiaden účinok. Nott si nič nevšimol. Pochyboval, že cíti mágiu, ktorá zo Severusa priam sršala a rozlievala sa po okolí.

„Severus.“

Počul ako zanariekala jeho manželka, s očami plnými sĺz. Potreboval, aby ostala na mieste. Potreboval jej... Zažmúril oči, tváriac sa pred Nottom v akej je bolestivej agónii a ako trpí, pričom sa len snažil sústrediť, aby jej mohol predať svoje myšlienky. Keď znova doširoka roztvoril oči a zahľadel sa do očí svojej manželky, ustrnula.

„Ver mi, nemôže mi ublížiť. Zoslal som na teba ochranné kúzla. Len sa nehýb láska.“

„Dobre.“

Hermiona prikývla. Sama nevedela, ako mu vlastne dokázala odpovedať a vôbec ju ani len nenapadlo zaujímať sa, ako to, že čaroval, keď bol jeho prútik niekde zapadnutý v snehu. Tak tam len stála a dovolila slzám, aby jej tiekli po tvári.

„Vieš,“ začal Nott, krúžiac okolo ležiace muža ako sup, či hyena okolo svojej koristi. „Tejto chvíle som sa nevedel dočkať. Predstavoval som si ju asi tisíc ráz.“

„Si blázon,“ zachrapčal Severus a vrhol naňho pohľad plný opovrhnutia.

„Och, iste. Do tvojej ženy,“ pripustil a venoval Hermione jeden z tých nechutne chlípnych pohľadov. Zhnusená odvrátila hlavu.

„Nepáčim sa jej! Myslíš, že je to kvôli tej jazve, ktorú si mi vtedy spravil?“ opýtal sa, pričom mu začal tykať. „Sme tu vlastne len kvôli nej. Tu si mi spravil jazvu... Kvôli nej! Stálo ti to za to? Pretože vieš, teraz skapeš ako prašivý pes... Znova len kvôli NEJ!“ zavrčal a čupol si k ležiacemu mužovi.

Severus sa pozrel na Hermionu a usmial sa takým nežným úsmevom, aký uňho vídala vždy, keď sa na ňu zamyslene zadíval. „Stálo!“ odvetil.

Nott si odfrkol. „Isteže, veď je krásna... Ani tie dve predtým sa jej nevyrovnali... Vieš, že dopadne presne ako ony? Bude tu ležať na chrbte, s roztiahnutými nohami a vyhrnutou sukňou a ja... ja si to s ňou rozdám tvrdšie, ako som plánoval vtedy na plese u Parkinsonovcov. Ver mi, vtedy by som ju bol ušetril... Áno, pomsta... je sladká...“

„Ani sa jej nedotkneš!“ zavrčal Severus, zdvíhajúc sa na nohy... Hoci by bol najradšej vyskočil zo zeme a schmatol ho pod krk. Chvíľu zvažoval, či to nespraviť a neodhaliť svoje schopnosti, no rozhodol sa ešte trochu vyčkať.

„Chceš sa staviť?“ opýtal sa Nott a oblízol si maškrtne svoje tenké pery. „Vychutnám si ju priamo pred tvojimi očami, hoci ma škrie, že si ju mal prvý. No čo, ja budem posledný, kto sa s ňou pohrá...“ Kým sa však rehotal svojmu sokovi do tváre, obrátený chrbtom k mladej žene, Severus vyjavene hľadel, ako sa pri nej odrazu objavila iná mladá žena a schovala ju pod svoj neviditeľný plášť. Pravda, s týmto nepočítal, no teraz to menilo situáciu.

Usmial sa a bez najmenších problémov vstal. Nott vytreštil oči, kým si Severus oprašoval z plášťa zvyšky snehu. V očiach mal zmätok.

Namieril naňho prútikom a zoslal naňho ďalšiu kliatbu, no Severus ju odvrátil obyčajným mávnutím ruky. Nott vytreštil oči ako kapybar*, ktorý zistil, že jeho nepriateľom je Anakonda kráľovská, proti ktorej nemal najmenšiu šancu. Kdesi v kútiku mysle mu svitla myšlienka, že bola chyba začínať si s ním vyrovnávať účty.

Otočil sa, aby sa vrátil k svojej zajatkyni, lenže nenašiel ju tam, kde ju zanechal. Nemala kde utiecť! Ľutoval, že na ňu nepoužil kúzlo znehybnenia. Otočil sa späť k markízovi, ktorý sa zo svojho miesta nepohol.

„Vzdajte to, nemáte kam ujsť, Nott,“ skúsil ho presvedčiť Severus, no márne.

„Avada Kedavra!“ zachripel muž, vrhol po ňom najhoršiu z kliatob a chcel sa odmiestniť, no nešlo to.

„Do frasa! Čo ste zač? Diabol? Spriahlo sa proti mne vari celé peklo?!“ vykríkol ako zmyslov zbavený.

„Už to tak vyzerá,“ odpovedal za ním iný hlas a Severus rovnako prekvapený hľadel na tmavovlasého muža, ktorý sa ukázal v rovnakej chvíli ako jeho krstný syn. Musel sa uškrnúť. Nečakal takú posilu.

„Vzdajte sa, vikomt!“ ozval sa tretí hlas. Spoza hustého krovia vystúpili ďalší dvaja muži. Postarší auror i jeho mladší kolega. „Ste obvinený z vraždy lady Madleyovej, lady Parkerovej, z únosu lady Weasleyovej a slečny Bonesovej, z únosu a vyhrážania sa markíze Snapovej, z použitia neodpustiteľných kliatob na lorda Weasleyho i markíza Snapa. Tiež ste obvinený z vraždy lorda Greengrassa,“ recitoval pokojným hlasom Mallown a zdalo sa, že ho situácia, ktorej sa stal práve svedkom vôbec nevyviedla z miery.

„Nie! Nikdy!“ vykríkol, jeho oči kmitali v očných jamkách ako oči šialenca, ktorý si uvedomil, že sa ocitol v jame levovej a nemá východiska... „Nikdy...“ zachripel a cúvol pred nimi, dostávajúc sa do stredu pomyselného kruhu, ktorý zoskupením vytvorili.

„Zatýkame vás, lord Nott,“ precedil pomedzi zuby mladý černoch. V tvári mal akúsi satisfakciu, ktorej Nott nerozumel. Ešte stále však zvieral svoj prútik.

Zatknú ho! Zatknú! Z nejakého idiotského dôvodu sa nedokázal premiesniť. Mali ho v hrsti ako vrabca a chceli ho rozpučiť. Nemohol im uletieť! Uvedomil si, že je v koncoch... a kruh sa okolo neho uzatváral. Chytil si rukami hlavu a prsty roztrasených rúk vnoril do vlasov. Čo spraviť? Nechcel do Azkabanu ani za svet! Neprežil by tam! Skapal by ako prašivý potkan... Vlastne...

Odrazu sa napriamil. Nepočul, ako ho auror Thomas vyzval odhodiť svoj prútik. Nepočul, ani výzvu druhého skúsenejšieho aurora. A už vôbec nepočul, ako mu niekto z nich začal odrecitovávať jeho práva...

V tvári mal divý úsmev, jeho oči civeli dohora, dívajúc sa na zamračenú oblohu, keď v ďalšej sekunde na seba namieril prútikom a zašepkal Avada Kedavra... Bolo to jediné, čo ho mohlo uchrániť pred Azkabanom...

 

***********************************************************************

* kapybar - http://cs.wikipedia.org/wiki/Kapybara

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Šťastné a veselé!!!

Nade -http://jutaki.blogspot.com/,26. 12. 2010 12:49

Krásné! Takže Nott se zasebevraždil! Zmetek zbabělá! Ale bylo tam kolem dost svědků, tak doufám, že Severus nebude mít potíže s použitím černé magie.
Díky, těším se na další kapitolu.

......

samba,26. 12. 2010 10:02

Ahoj Tess,omlouvám se,že píšu sem ale prostě nevim kam jinam.Rozečetla jsem si tvoji povídku Buď po mém boku a přijde mi skvělá a moc smutnim,že se nepokračuje.Dej mi prosím kapičku naděje na pokračování.

Tess,

soraki,25. 12. 2010 21:22

děkuju za krásný dáreček. Jsem ráda, že magor je ze scény, ani jsem nedýchala, když mrsknul Crucio po Sevovi, to bylo děsné, ale pak - super.

Těším se na další a přeji Ti klidné svátky ;-)

Krásne Vianoce!

miriabar,25. 12. 2010 20:34

Ďakujem za tento krásny vianočný darček, aj keď som si ho prečítala až teraz...bolo to DOKONALÉ...to Severusove: "Stálo!" - nemám slov, aké to bolo úžasné...a myslím, že Severus by toho chrapúňa zvládol aj sám...a ten had sa ešte aj vyhol Azkabanu! Achh, ďakujem ešte raz! :D

KRÁSNE VIANOCE, TESS!!!

Nadin,24. 12. 2010 20:49

A ďakujem za dnešnú kapitolku!!! Ani som nedýchala, keď si popisovala Severusa ako vytváral štíty na ochranu.
Magor je kaput a ja som vytešená, čo krásne vykuklo z Tvojho vianočného balíčka.