Choď na obsah Choď na menu
 


Očarované srdce - 4. kapitola

25. 9. 2010

4. kapitola

Poručník

 

Obrázok Severus civel do záhrady a sledoval ako dážď zúrivo bičuje sklenú tabuľu okna. Kvapky sa na ňom zachytávali, niektoré sa zoskupili a v dlhej mokrej slze stekali nadol.

„Trápi ťa niečo?“ ozval sa hlas z kúta miestnosti, ale Severus sa ani nepohol, hoci v duchu hromžil. Prečo práve ten slepec musel všetko tak vycítiť? Bolo to peklo! Skutočne sa v jeho blízkosti cítil ako pod drobnohľadom. „Si mĺkvy od tej noci, čo si ju zachránil.“

„Odkiaľ o tom vieš?“ opýtal sa skleslo, nezabráni tomu prílevu otázok, ktoré by prišli tak, či tak. Strčil si ruky do vreciek čiernych nohavíc a konečne sa otočil. Jeho čierne oči sa upreli do kúta miestnosti, kde sedel v kresle chrbtom k nemu jeho dávny priateľ.

„Som slepý, nie hluchý, Severus,“ vysvetlil uštipačne. „Okrem toho, niečo naznačil i Draco, keď tu bol predvčerom na návšteve.“

„A čo naznačil, ak sa smiem spýtať?“ Severus si prekrížil ruky na hrudi a vrhol na muža bojovný pohľad.

„Naznačil, že o to dievča, ktoré si zachránil v tú noc máš zrejme hlbší záujem ako si všetci myslia,“ odvetil popravde.

 Severus zaťal zuby, len aby mu niečo drzo neodvrkol. V duchu rátal do desať, aby sa upokojil, kým prehovoril.

„Draco o tom nič nevie. Presne tak, ako o tom nevedia ani ostatní.“

„Takže to nepriznávaš?“ dobiedzal jeho priateľ i naďalej.

„Nemám čo priznať,“ odvetil zlostne.

Jeho priateľ si povzdychol a zvesil plecia. „Škoda. Dúfal som, že sa konečne niečo zmení.“

Severus ustrnul. „Ako si to myslel?“ zháčil sa a na tvári sa mu zjavilo tradičné zachmúrenie.

„Myslel som si, že si konečne našiel niekoho, pre koho sa oplatí žiť, čo by znamenalo, že si zabudol na lady Potterovú,“ vysvetlil úprimne. Ako jeden z mála poznal celú pravdu a neváhal ju kedykoľvek proti nemu použiť, ak to pokladal za správnu vec. Presne ako teraz.

Severus sa mlčky díval na muža sediaceho v kresle pár metrov pred sebou. Jeho tvár ožaroval oheň z kozuba. Spomenul si na deň, keď ho našiel. Všetci si mysleli, že je dávno mŕtvy a pritom žil. Alebo skôr – zomieral. Objavil ho v jednej kobke v zrúcaninách hradu, ktorý stál na majetku Temného pána. Bol na pokraji smrti. Vyhladovaný, dobitý, utýraný len preto, lebo siahol na jeden z horcruxov Temného lorda a on sa to dozvedel. Nemohol ho tam nechať. Odniesol ho k sebe domov a všetko narafičil tak, aby to vyzeralo, že ušiel. Mal šťastie, lebo Temný pán nepredpokladal, že v takom stave v akom sa nachádzal Regulus by sa niekto mohol o útek čo i len pokúsiť. Nebol ani len zviazaný a dvere na kobke neboli zamknuté. Dostať sa s ním von nebol žiaden problém. Temný pán síce zúril, ale z toho činu nemohol upodozrievať nikoho, keďže o existencii Regula Arctura Blacka nemal nik ani len poňatia. A od toho dňa sa oňho staral. Telo sa síce uzdravilo, ale oči... Tie boli pre Severusa záhadou. Ich nevidomosť nebola fyzická a preto predpokladal, že za to môže niečo iné. Uvažoval nad kúzlom alebo elixírom, ale dosiaľ sa mu nepodarilo zistiť, čo je príčinou jeho slepoty. Regulus sa aj tak vzdal dávno nádeje, že ešte niekedy uvidí slnko, oblohu, hviezdy, či čokoľvek iné. Jazvy, ktoré mu ostali na tele, boli vryté i hlboko v duši. Nemohol sa tomu čudovať. To, čo prežil tento muž by zrejme iný nevydržal.

„Nepovedal som ti o nej, aby si ju predo mnou spomínal,“ odvetil ticho, bez štipky zloby v hlase.

„Nie, povedal si mi to preto, aby si si uľavil. Aby si uľavil svojej duši, Severus. Pozri sa na nás,“ zasmial sa Regulus a v jeho smiechu zaznievala zakorenená bolesť. „Nečudujem sa, že nás tvoj krstný syn nazýva – lazarmi. My nimi skutočne sme. Ja slepec, nemý Garrick a ty... chodiaci tieň. Myslíš, že som nepočul tie prezývky, ktoré si na teba Londýnska smotánka vymyslela? Čierny tieň, Lord Bezcitný, Temný upír. A stačilo by tak málo, aby sa na ne zabudlo!“

„Čo mám podľa teba robiť? Nemienim sa nikomu poklonkovať. Kašlem na ich hlúpe klebety a prezývky, ktoré vymysleli pomstychtiví hlupáci. Nebudem s nimi zadobre len preto, aby som sa im zapáčil.“

„O to ťa nikto nežiada, priateľu,“ odvetil Regusul mäkko. „Prajem si, aby si konečne našiel svetlo, ktoré ja už nikdy v živote neuvidím.“

Severusovo obočie sa stiahlo nad očami ako ochranná náruč. „Stále netuším, čo tým chceš povedať.“

„Čerta starého netušíš! Vieš to celkom presne, za to dám ruku do ohňa!“ zvolal podráždene a zovrel v ruke vychádzkovú paličku, o ktorú sa pri chôdzi opieral. Vstal z kresla a otočil sa tvárou k Severusovi, hoci ho nemohol vidieť. „Zamiloval si sa! Je to také evidentné, že to vie hádam už aj to dieťa! Len ty si to nechceš pripustiť!“

S tými slovami vykročil z jeho pracovne a nechal ho osamote.

***

Hermiona sa nervózne prechádzala po pracovni. V ruke zvierala dokrkvaný list od svojho nevlastného strýka, lorda Othela Greengrassa. Nemohla tomu uveriť, ale zdá sa, že sa nevyhne najhoršiemu. A to si ešte nedávno myslela, že by bolo to najhoršie, keby skončili na ulici a o hlade. Jej nevlastný strýko je na ceste sem až z Leicestru, spolu so svojimi dvoma dcérami, Daphne a Asteriou. Popravde, na dievčatá sa tešila, ale strýkova prítomnosť v dome? Pohroma! Včera i predvčerom usilovne pracovala spolu s Willow a Emmou, aby pripravili dom na ich návštevu. Teraz už bolo síce všetko hotové a oni tri vyčerpané, no napriek tomu sa dokázala premôcť a nádejala sa, že to bude len krátka návšteva a možno len tadiaľto prechádzajú. Alebo ju možno chcú iba pozrieť a strýko sa chce na vlastné oči presvedčiť, že si vedie dobre a nič jej nechýba. O tom však veľmi pochybovala, ako ho poznala.

Krátko pred obedom zastavil na ceste pred ich sídlom starý koč. Rodinný erb na dverách bol značne ošúchaný, ale aj tak sa na ňom dal rozoznať páv. Hermiona stála v hale a potajme spoza záclony pozorovala, ako jej príbuzní vystupujú z koča. Strýko Othelo sa nezmenil. Azda trochu pribral, ale stále vyzeral tak, ako si ho pamätala. Bola nervózna a z ich návštevy mala čudnú predtuchu, ktorá neveštila nič dobré.

Slúžka im otvorila dvere, kým sa Hermiona vzdialila do salóna, aby odtiaľ mohla „akože“ vyjsť a privítať ich, ako sa patrí.

Hermiona sa zvítala sa Daphne a Asteriou vrúcnym objatím a bozkami na líce. Hoci boli dievčatá rady, že sa vidia, videla im na očiach skrývaný nepokoj. No skôr ako si mohli čosi potajme šepnúť, uzurpoval si jej pozornosť strýko.

„Dobrý deň, strýko. Vitajte u nás,“ pozdravila ho a uklonila sa.

Nevysoký, mierne zavalitý muž s plešivejúcou hlavou a nepeknými bokombradami sa na ňu pozrel a premeral si ju od hlavy po päty. Hermiona sa nevdojak pod tým pohľadom zapýrila.

„Dobrý deň, Herm,“ odzdravil chladne.

Hermiona v duchu zaškrípala zubami. Neznášala, keď ju tak nemožne oslovoval, no jemu to zrejme vyhovovalo.

„Aká bola cesta?“ opýtala sa zdvorilo, ale on jej otázku prepočul. Preplával okolo nej, obzerajúc si vstupnú halu. Potom sa otočil k svojmu prešedivenému lokajovi.

„Horace, odnes kufre do našich izieb. Snáď ti ich niekto ukáže.“

Hermiona si vymenila s dievčatami spýtavý pohľad. Teda – spýtavý bol z jej strany. Zo strany dievčat bol skôr nešťastný.

Opäť sa teda otočila k svojmu strýkovi. „Vaše izby sú pripravené. Komorná vás tam zavedie,“ povedala, usilujúc sa, aby to znelo naozaj milo.

„Iste, komorná. Strašné podmienky,“ zašomral si lord Greengrass popod nos. „Ale to sa čochvíľa zmení, to sa nebojte.“

Hermiona vyvalila nad jeho zmienkou oči, ale on si to nevšimol. Miesto toho zavolal ďalšieho sluhu a slúžku a prikázal im spočítať striebro.

***

Týždeň, ktorý uplynul od ich presťahovania bol strašný. Ešte v ten deň, keď sa prisťahovali jej strýko oznámil, že sa po smrti jej rodičov stal jej poručníkom a hodlá sa tých povinností ujať. Hermiona nemala ani potuchy, o čo mu ide a netušila, že k takému niečomu môže dôjsť. Na jednej strane bola rada, že tu má sesternice, ale na druhej strane preklínala strýkovu prítomnosť v dome. Pravdaže, teraz, keď sa ocitol v Londýne začal chodievať do klubov a snažil sa dostať medzi tunajšiu čarodejnícku smotánku. Vo voľných chvíľach ako bola táto, využili dievčatá na dlhé prechádzky a ešte dlhšie rozhovory.

Aj teraz sa prehádzali po Hyde Parku. Hermiona odetá v obľúbených šatách z taftu, zelenej farby, popretkávaných striebornou niťou a ozdobených francúzskou čipkou, Daphne v modrých šatách a Asteria v žltých, pekných ako sám slnečný deň.

„Nehnevaj sa na nás, že sme ťa nevarovali,“ prehovorila Daphne. „Samé sme sa to dozvedeli v predvečer odchodu do Londýna. Netušili sme, čo otec zamýšľa.“

„Veru,“ pridala sa Asteria, kráčajúca po jej ľavom boku. „Nevedeli sme, že otec sa stane tvojím poručníkom. Nikdy o tom nepadlo ani slovko.“

„Nehnevám sa na vás. Ako by som aj mohla, ale jeho správanie je nanajvýš nevhodné. Podľa čarodejníckeho práva som predsa plnoletá. Mala som osemnásť rokov!“

„Hermiona, podľa čarodejníckeho práva si síce ako osemnásťročná plnoletá a ako taká sa môžeš vydať a porodiť deti, ale nie v prípade, keď si grófova osirelá dcéra. Nevedela si to?“

„Čo presne to pre mňa znamená?“ spýtala sa, lebo sa zdalo, že Daphne vie niečo, čo ona nie.

„To znamená, že náš otec bude tvoj poručník, kým nedovŕšiš dvadsaťjeden rokov alebo kým sa nevydáš. Vtedy za teba preberie zodpovednosť tvoj manžel a ty sa tak zbavíš poručníctva.“

„Ach, to som skutočne nevedela,“ hlesla nešťastne. „Zjavne sa s tým nedá nič robiť.“

„Hm, veru nie. Čo si raz otec zaumieni, to platí,“ šepla Daphne a uprela pohľad kamsi do diaľky.

„Daphne, deje sa niečo?“

Sesternica sa vtedy akoby spamätala, pozrela na ňu rozžiarenými očami a usmiala sa. Pokrútila hlavou a ďalej kráčali v tichosti, zhovárajúc sa o bežných veciach a nepodstatných maličkostiach.

*********************************************************************

Nadin, ty si moja dobrá víla :) Veľmi pekne ďakujem za odkaz na stránky s titulmi, hneď som to opravila. Takže Sevka som tým pádom povýšila na markíza :) Uvažovala som aj nad vojvodom, ale to sa mi už zdalo prehnané. A opravila som aj ten redingot, skoro som padla zo stoličky od smiechu nad tou hlúpou chybou :D No jo, stáva sa... Dik...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

ďakujem

Tess,26. 9. 2010 8:58

čo sa týka Regula, ja som ho už v jednom príbehu mala a tuším to bol SS a tajomstvo Stonehange :) Tak však kurizoval Removi :D

Čo sa týka hnusáka strýka, jeho osud je spečatený...

Tess,

nadin,26. 9. 2010 0:29

Škoda reči, chybička sa votrela, mrška. Tie tituly, pri čítaní kapitoly mi to ani neprišlo, ale ako sa o nich začalo hovoriť v komentoch, čosi sa mi znezdalo. Ujo Google pomohol a teta Wikipédia poradila.
Kapitolka zas luxusná!!! Ja tak vedieť písať ako Ty...
(niéé,nezávidím, iba ticho obdivujem...)
Malí tlstí strýčkovi by mohli byť synonymom pre hroziacu pohromu. Aj ja ňuchám dákeho "výhodného" ženícha.
Rozhovor Severusa s Regulom... Pekne Regulus trafil do čierneho!
Teším sa na pokračovanie!!!!!

: D

miriabar,26. 9. 2010 0:07

Á, Regulus...toho som tu nečakala, ale som rada, že sa objavil, vo FF som na neho ešte nenatrafila...a okrem toho, mal svätú pravdu v tom, čo povedal Severusovi...dúfam, že si to aj zoberie k srdcu :D
A teda "strýko" sa mi fakt nepozdáva...bleee :D Hermionu treba rýchlo vydať, aby sa ho zbavila O:)

strýko

Nade,25. 9. 2010 23:32

Milej strejček má zřejmě v plánu něco nekalého. A jak to tak už mezi aristokraty bývá, hrozí, že bude chtít Hermionu buď okrást nebo nějak "výhodně" provdat. Je jasné, že ten pán něco očekává. Díky, nemůžu se dočkat dalšího dílu.