Choď na obsah Choď na menu
 


Očarované srdce - 5. kapitola

26. 9. 2010

5. kapitola

Daphnin žiaľ

 

Obrázok Lady Hermiona sedela v salóne celkom meravo a načúvala hádke svojho strýka a jeho najstaršej dcéry Daphne. Bolo ich počuť z pracovne, ktorú si prisvojil už v deň príchodu. Ako napokon viaceré vzácne veci v jej dome. Asteria sedela vedľa nej, bledá ako stena a kŕčovito sa držala jej ruky, keď sa ju Hermiona snažila všemožne upokojiť. Ale viac ako duševná vyrovnanosť mladšej sesternice ju zaujímal dôvod tej náhlej a prudkej hádky. Lord Othelo Greengrass si dal zavolať dcéru do pracovne krátko po raňajkách, aby s ňou prebral jej budúcnosť, ako ich stihol stroho informovať.

„Ja si ho nevezmem!“ vykríkla Daphne a jej hlas znel zhrozene.

„Vezmeš, aj keby to bola posledná vec, ktorú urobíš vo svojom živote! Si moja dcéra a budeš poslúchať!“ V strýkovom hlase bolo toľko hnevu, že by dokázal naplniť celý dom.

„Otec, prosím!“ vykríkla zúfalo a jej hlas sa zlomil, keď ho prehlušili vzlyky dievčaťa.

„Vezmeš si ho a basta! To je moje posledné slovo!“ zreval a už o niečo miernejšie dodal: „Zajtra príde na večeru a požiada ťa o ruku. Všetko je dohodnuté. Je mi jedno, či to spravíš dobrovoľne alebo ťa prinútim hoci Imperiusom!“  O chvíľu obe dievčatá začuli dupot nôh, keď plačúca Daphne vybehla z jeho pracovne.

Do salóna vplávala slúžka, aby sa spýtala, čo si Hermiona praje, aby pripravila na obed. Hermiona to teraz nechala na ňu, vybrala si len dezert, čokoládový puding. Willow pozrela na chvejúcu sa Asteriu v jej náručí, lebo dievča sa k nej pritúlilo a staršia žena nad tým len pokrútila hlavou. Kým Hermiona tíšila jej vzlyky, venovala slúžke skrúšený pohľad.

Willow znova pokrútila hlavou, zjavne rovnako znepokojená novými udalosťami a keď vychádzala zo salóna, zašomrala si popod nos: „A býval tu taký pokoj.“

„Asteria, prosím, utíš sa,“ prihovárala sa dievčaťu, ktoré ju stále objímalo. „Myslím, že by sme sa mali ísť pozrieť za tvojou sestrou a spýtať sa, čo sa deje. Od tvojho otca sa to zjavne nedozvieme.“

Asteria sa od nej konečne odtiahla a utrela si bielou vreckovkou uslzené oči. „Pre-prepáč, Hermiona, ale bojím sa ho, keď je takýto. A... mám obavy o Daphne. Bojím sa, aby nevyviedla niečo poriadne hlúpe, za čo by ju otec mohol potrestať,“ prezradila a Hermiona vytreštila zhrozene oči.

„Ako to myslíš? Vieš niečo o tej hádke?“

Asteria však pokrútila hlavou, fúkajúc si nos. Hermiona si povzdychla. Viac ju však trápilo to, čo povedala jej sesternica o tom trestaní.

„Nemôžem ísť s tebou za svojou sestrou. Nechcem, aby vedela, že som plakala,“ riekla šeptom a vytratila sa zo salóna ako tieň.

Hermiona vstala a zamierila do kuchyne vo chvíli, keď jej strýko opustil svoju pracovňu a zamieril k majordómovi.

„Idete niekam strýko?“ opýtala sa ho, snažiac sa, aby to vyznelo napriek všetkému milo.

„Áno, idem do klubu. Mám tam stretnutie so svojím starým priateľom. Neviem dokedy sa zdržím. Nečakajte ma s večerou. Dovidenia, Herm,“ mávol jej rukou na rozlúčku, akoby ju chcel mať čím skôr z očí. Hermiona za ním chvíľu vyjavene hľadela. Keď zmizol za dverami, konečne precitla a uvedomila si, kam má vlastne namierené.

***

Willow jej rýchlo pripravila čaj i zopár koláčikov pre užialenú Daphne a Hermiona pridala na tácku aj fľaštičku upokojujúceho elixíru. S tým všetkým sa vybrala na poschodie a zaklopala na dvere izby.

„Daphne? Môžem vojsť?“ spýtala sa. Spoza dverí neprenikol ani jediný vzlyk a Hermionu napadli všelijaké hororové predstavy, spojené s Asteriiným prerieknutím sa. Možno len očarovala izbu, aby von neprenikol ani jediný vzlyk. Pokiaľ vedela, strýko plač neznášal. Vlastne, zjavne znášal málo čo...

Dvere sa však otvorili a Hermiona vstúpila dnu. Zložila plnú tácňu na stolík a objala svoju sesternicu, ktorá sa znova rozplakala, snažiac sa vyhovoriť pomedzi vzlyky zo svojho trápenia.

Vzala Daphne a usadila ju na kraj postele. „Her-he-Hermiona, prečo sa to muselo stať prá-práve mne? T-to nie je f-fér...“ Márne si utierala uslzené oči, slzy jej neprestávali tiecť.

„Daphne, drahá moja, upokoj sa prosím,“ šepkala jej nežne, hladiac ju po havraních vlasoch. Sama nevedela ako dlho ju tíšila, kým sa Daphne napokon upokojila. Dokonca ju primäla vypiť trocha toho upokojujúceho elixíru, ktorý pripravila. Daphne však nevyzerala o nič lepšie. Sedela na stoličke ako bez života, s vyplakanými začervenanými očami a z toho krásneho dievčaťa, ktorým bola sa z minúty na minútu stal tieň.

„Môžeš mi teraz vysvetliť, čo to malo všetko znamenať?“ opýtala sa, hladiac ju po ruke, tak neprirodzene studenej.

Daphne si iba povzdychla a zovrela jej ruku, hľadajúc u nej akú-takú oporu. „Otec nástojí na tom, aby som sa vydala.“

„Ak som správne pochopila z vašej hádky, nie je to niekto, po kom by si túžila,“ riekla súcitne a ďakovala osudu, že ona taký problém nemá.

Daphne prikývla. „Presne. Z toho človeka mi naskakuje husia koža. Neznesiem jeho prítomnosť. Dvíha sa mi žalúdok už len pri tej predstave, že by som s ním mala stráviť zvyšok života. To sa radšej zmárnim!“

Hermiona jej stisla ruku. „Nehovor tak, vždy predsa existuje druhá možnosť.“ Pri tých slovách sa mierne zahanbila. Spomenula si na tú noc, keď sa jej zrútil svet. Spomienka na Ronovo odmietnutie bolela ešte aj teraz. Nedopustí však, aby Daphne vyviedla rovnakú hlúposť, akej sa dopustila ona, keď sa tej noci tak hlúpo vrhla z mosta...

„Hermiona, ty ho nepoznáš, nevieš, aký vie byť krutý,“ riekla skľúčene Daphne, mysliac na svojho neústupného otca. „Najhoršie na tom je, že lord Wood ho chcel prísť zajtra požiadať o moju ruku!“ Daphne sa oči znova zaliali slzami.

„Kto je lord Wood?“ opýtala sa Hermiona po chvíli ticha, keď jej mozog sústredene premýšľal ako vybŕdnuť z tejto situácie.

„Je to muž, ktorému patrí celé moje srdce,“ prezradila Daphne a na perách sa jej pri tej zmienke usadil ľahký úsmev. Porozprávala jej ako sa zoznámili na jednom plese v Leicestri. Bol tam so svojím priateľom, ale býva tu, v Londýne.

„A čo on? Miluje ťa?“ vyzvedala Hermiona. Daphne hanblivo prikývla.

„Miluje ťa tak veľmi, aby riskoval hnev tvojho otca?“

Daphne na ňu nechápavo pozrela, netušiac, kam tou otázkou jej sesternica mieri. „Dúfam, že áno. Vravela som ti, že chcel prísť zajtra otca požiadať o moju ruku.“

„Tvoj otec vie o tom, že ti lord Wood dvorí?“ pokračovala Hermiona, snažiac sa prísť na koreň strýkovmu rozhodnutiu.

„Vie a nesúhlasí s tým,“ priznala Daphne. „Dal si overiť jeho rodokmeň a stav majetku. Baží len po tom, aby sa dostal do vyššej spoločnosti! Je až prekliato chamtivý!“ vzlykla a pokračovala. „Lord Wood je len barón a naozaj nie sú veľmi majetný, preto s tým nesúhlasí. Hoci som mu vravela, že môže po svojom vzdialenom bratrancovi zdediť titul grófa. Vieš, ten bratranec... býva často chorľavý a... Merlin, vyzerá to, akoby som mu priala skorý skon, ale mne na peniazoch nezáleží... Chápeš ma, však? Bola to len zámienka, spôsob, ako rozumne donútiť otca súhlasiť. Napriek tomu mi otec zakazuje vídať sa s ním. Myslela som, že keď uvidí, ako veľmi nám na sebe záleží... že, že... že ho to obmäkčí. Miesto toho mi chce vnútiť lorda Mcnaira! Hermiona, prisahám, že sa zmárnim! Toho muža si nevezmem!“ znova sa rozplakala, objímajúc svoju sesternicu okolo pliec.

„Daphne, prosím, upokoj sa. Niečo vymyslíme, dobre? Len sa upokoj,“ Hermiona si veľmi priala, aby sa jej netriasol hlas zdesením zo sesternicinho priznania. Mala sa vydať za lorda Mcnaira? Neslýchané! Merlin, veď aj pri zmienke o tom chlapovi ju zamrazilo až do špiku kosti. Vedela o koho sa jedná, hoci sa nedalo povedať, že by toho muža dobre poznala. No vôbec po tom ani netúžila. Už len pohľad do jeho zlovestných očí neveštil nič dobré. A zaňho chcel strýko vydať svoju najstaršiu dcéru? Pomiatol sa?! Veď to akoby predhodil jahňa vlkovi! Našťastie skrsla Hermione v hlave spásonosná myšlienka...

Hermiona chytila sesternicu za plecia a odhodlane na ňu pozrela. „Daphne, teraz musím preč. Idem niečo zariadiť a ty mi zatiaľ prisahaj, že nespravíš nejakú hlúposť.“

Daphne vzlykla a zažmurkala. „Ale...“ skúsila protestovať, no Hermiona na ňu uprela odhodlaný pohľad.

„Žiadne ale. Neboj sa, skúsim niečo vymyslieť a pomôcť ti. Ale zatiaľ, nevyveď žiadnu hlúposť!“ dodala prísne, varovným tónom.

Daphne napokon prikývla a Hermiona opustila jej izbu. Vošla do svojej spálne a zo skrine si vytiahla plášť, klobúčik a z toaletného stolíka schmatla svoju kabelku. Prv ako opustila izbu, mávla prútikom a poslala Harrymu odkaz po svojom patronusovi. Potom zamierila do haly, k masívnemu krbu, ktorý bol pripojený na letaxovú sieť. Vzala do hrste hop-šup prášok, hodila ho do ohňa a vstúpila do kozuba, keď plamene zozelenali.

„Berkeley Square, dom lorda Pottera, vstupná hala,“ zvolala, pevne zovrúc v ruke kabelku, keď ňou odrazu trhlo a ona míňala šialenou rýchlosťou desiatky kozubov, kým sa konečne zastavila a vymrštilo ju z danej adresy.

Vpadla priamo do náručia svojho najlepšieho priateľa. „Hermiona, čo sa deje? Čo je také naliehavé, že to nemohlo počkať?“ vyzvedal nedočkavo.

Hermiona však nechcela strácať čas zbytočným vysvetľovaním. To môže spraviť aj po ceste. „Poznáš lorda Wooda?“

„Baróna z Woodhallu? Isteže poznám. S jeho synom sme dobrý priatelia,“ odvetil, hľadiac na ňu zmätene.

„Takže, vieš, kde býva?“ pokračovala vo svojom malom výsluchu. Tón jej hlasu prezrádzal Harrymu naliehavosť situácie, v ktorej sa jeho priateľka nachádzala.

„Iste,“ pritakal. „Hermiona, pre Merlina, povedz mi o čo ide, desíš ma,“ riekol, hľadiac do jej odhodlanej tváre a bojovne žiariacich očí.

„Poviem, ale po ceste do Woodhallu. Musíme sa ponáhľať, Harry. Obleč sa a daj pripraviť svoj koč, prosím,“ prikázala.

Harry zvesil plecia, ale spravil, čo chcela. V natriasajúcom sa koči, na ceste do Woodhallu mu Hermiona povedala čo sa odohralo ani nie pred hodinou, tak ako sľúbila. „Strýko sa správa nepríčetne. Núti Daphne vziať si lorda Mcnaira a vôbec ho nezaujíma, že miluje iného.“

„Z čoho usudzuješ, že lord Wood spraví to, čo mu chceš navrhnúť? Nezdá sa ti to...“

Hermiona ho zastavila strohým mávnutím ruky. „Harry, Daphne mi prisahala, že ho miluje a podľa všetkého lord Wood ľúbi ju. Vravela, že chcel zajtra požiadať strýka o jej ruku. Tak prečo im nepomôcť?“

„Ja ťa chápem, ale...“

„Nie, nechápeš ma. Si muž a ako taký máš iný život! Netýkajú sa ťa skostnatené pravidlá našej čarodejníckej spoločnosti. Môžeš si robiť, čo len chceš, ale my nie. Slobodná žena si nemôže dovoliť žiadny románik bez toho, aby šmahom ruky neklesla na spoločenské dno a neobtierali sa o ňu odporné klebety ľudí, ktorých sotva pozná a nestrpčili jej naveky život. Mužov sa to ale netýka. Či už si užíva so slobodnou ženou, vdovou alebo nejakou vydatou ženou... Dostanú titul svetáka, zatiaľ čo žena na ich mieste by dostala šarlátovú pečať fľandry.“

Harry zaťal zuby a sánka mu stuhla. Líca mu sfarbil rumenec hanby, ale vedel, že nemôže protestovať. Jeho priateľka mala pravdu. Bolo to tak. Uprel na ňu svoje smaragdové oči, rozhodnutý neprieť sa s ňou, len sa povyzvedať na jej dôvody a dúfať, že sa neuchýli k nečestnosti. Nemal tušenia, čo by Hermiona mohla spraviť v prospech svojej rodiny. Mohol len dúfať, že jej zmysel pre spravodlivosť a česť zabráni niečomu, čo by sa mu nemuselo páčiť, či aspoň pozdávať.

„Tak dobre, skúsim ti pomôcť. Ale uvedomuješ si, že budúcnosť tvojej sesternice závisí len od rozhodnutia lorda Wooda, však? A ak nebude súhlasiť s tým nápadom, ktorý si mala...“

„Harry, neboj sa, ja si to uvedomujem,“ riekla unavene a v rukách zovrela remienok kabelky tak tuho, až jej obeleli hánky. Popravde, myslela na to celú cestu. Ale čo iné jej ostávalo? Mohla len dúfať, že Daphne sa v lordovi Woodovi nemýli. A ak sa nemýli, jej plán zaručene vyjde.

Harry sa ale zadumane zamračil a uprel na ňu svoj pohľad. „Nemieniš naňho použiť kúzlo, či nejaký z tých svojich elixírov, aby si dosiahla jeho súhlas, však?“ opýtal sa pochybovačne, čo okamžite oľutoval, keď mu celá zhrozená opätovala pohľad.

„Harry! Ako si o mne môžeš myslieť niečo také?“ zvolala vyvedená z miery jeho nepekným obvinením.

Uškrnul sa. „Dostal som ťa.“ Ale v duchu si vydýchol.

„To vôbec nebolo vtipné, lord Harold James Potter,“ karhala ho.

„Bože, nevolaj ma tak oficiálne, behá mi z toho mráz po chrbte,“ zastonal a ona sa pousmiala. Keď vyzrela z okna, naskytol sa jej pohľad na utešenú stromovú alej. Práve vchádzali do vstupnej brány neveľkého, no pekné sídla postaveného v barokovom štýle. Hermiona sa modlila, aby všetko dopadlo dobre a lord Wood súhlasil s tým, čo jej napadlo. Bola to jediná možnosť, ako dostať sesternicu z dosahu jej prísneho otca a zabrániť tak nechcenému sobášu.

***************************************************************

Myslím, že vám ženu na obrázku predstavovať netreba, je to Haylie Duff :) moja Daphne.

Mám však na vás otázku a síce: Veľmi by vám vadilo, keby som tento príbeh uviedla do slashu? Teda, pár jeho postáv. Ide totiž o to, že som ráno dostala jeden nápad a celkom sa mi pozdával. Nemienim vám však prezradiť o koho sa jedná, no Severus to určite nebude :D Len mi prosím dajte vedieť, aby som vedela, ako mám pokračovať v deji a charakteristike osôb... Ďakujem

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

....

Nade,30. 9. 2010 21:33

Vážně doufám, že se Hermiona v panu Woodovi nemýlí. A co se týče slashe .... sem s ním!

nadin

Tess,27. 9. 2010 10:09

Hermiona a sufražetkou? No, jasné, že by to tak mohlo vvyzerať, ale nie, neplánujem :D

:))))

nadin,26. 9. 2010 23:22

Pokiaľ do toho slashového vzťahu nenatlačíš Severusa, keď už vzdychá za Hermionou, uveď!
Ozaj, tuší tu niekto, ako vzniklo pomenovanie slash, na označenie vzťahu osôb rovnakého pohlavia vo fanfiction??? Nemyslím, že basák Guns N Roses, Slash s tým má niečo spoločné.
Ale zabudla som hlavné! Kapitolka bola skvelá, ukážková a Hermiona rázna, len aby sa nám nestala sufražetkou :)))

ok, to ma teší :)

Tess,26. 9. 2010 14:32

plánujem totiž pokračovanie príbehu :) Ak sa vám teda bude páčiť... ale aj keby nie, asi sa tomu nevyhnete :D

: D

miriabar,26. 9. 2010 14:29

Teda toto bolo napäté ako guma v trenkách, najprv som si obhrýzala nechty z toho, že som chcela vedieť, za koho ten hnusák chce vydať Daphne a teraz z toho Hermioninho plánu...juuuj som zvedavá!!! :D
A slash samozrejme beriem...:D:D:D teším sa na ďalší vývoj :D