Očarované srdce - 7. kapitola
7. kapitola
Hermionin trest
Lord Othelo Greengrass neveriaco civel na dokument vo svojich rukách. Cítil, ako ho od krku až po korienky šedivých vlasov, ktorých mal už pomenej zalieva číra zlosť. Nozdry na rozčapenom nose sa mu chveli ako zúrivému grarohovi. Odrazu sa prudko postavil a mäsitými päsťami tresol po doske stola tak, že nadskočili nielen veci na ňom, ale i Daphne s Hermionou sediace na stoličkách oproti. Tvár mal znetvorenú hnevom a zlosťou. Len lord Wood čelil zúrivému barónovi so stoickým pokojom. Jedna jeho ruka spočívala na manželkinom pleci, kým druhá zvierala prútik, ak by musel svoju manželku brániť pred zúrivým otcom.
„Ako si mi to mohla urobiť, ty nevďačnica!“ vykríkol a nielen Daphne, ale i Hermiona sa prikrčila pred jeho hnevom.
„Otec, prosím...“ zaúpela Daphne, ale ostro ju zahriakol.
„Mlč! Všetko som už dohodol! Ako to teraz poviem lordovi Mcnairovi?! Na to, akú hanbu mi spravíš, si nepomyslela, čo?“ zrúkol na ňu a Hermiona nepochybovala, že keby ich nedelil stôl a nebol tu lord Wood, bol by strýko svoju dcéru v hneve i udrel.
„A ty si na mňa pomyslel?“ ozvala sa odrazu Daphne. Hlas sa jej síce chvel a v očiach mala strach, no i odvahu a hnev, ktorý sa otočil proti svojmu trýzniteľovi. „Pomyslel si niekedy ty na mňa, otec? Prosila som ťa, aby si to odvolal, prosila som... aby si ma nenútil vydať sa za muža, ktorého sa desím väčšmi ako teba!“ zvolala. „Merlin, celé roky som nechápala, čo na tebe matka videla! Musel si ju zrejme ovládať Imperiusom, keď ťa tak počúvala na slovo!“
„Ako sa opovažuješ! Dal som ti vari málo? Mala si všetko, na čo si si pomyslela! Vy obe! A takto sa odplácate svojmu otcovi?“
„Nedal si nám nič iné ako pocit strachu a úzkosti. Keď ešte žila matka, dalo sa to znášať, ale posledné tri roky boli utrpením! Tak veľmi by som ti chcela odpustiť všetky príkoria, ktoré si nám spôsobil, ale nemôžem, lebo ty si to nezaslúžiš! Niet v tebe kúska citu!“ vmietla mu do tváre obvinenie a všetku bolesť, ktorú v sebe dusila po celé tie roky. „Vydala som sa a neľutujem to. Nemôžeš s tým robiť celkom nič.“
Hermiona videla ako strýkovou tvárou preletel temný mrak a keď sa odrazu priam chorobne rozosmial čudným a neprirodzeným smiechom, vymenila si so sesternicou pohľad plný obáv.
„Nemôžem? Že nemôžem?“ zrúkol znova, až sa mu natriasali bokombrady. „To sa ešte uvidí!“ Schmatol manželskú listinu a skúšal ju roztrhnúť. Nešlo to však a on sa napajedil ešte viac. Namieril na ňu prútikom a mrmlal všetky možné kúzla, ktoré ho napadli, len aby ten kus zdrapu zničil. Napokon obišiel svoj stôl a šmaril ten pergamen do horiaceho ohňa v kozube. Keď však videl, že sa mu nestalo celkom nič, zreval a od jedu ho div neroztrhlo.
„Je to zbytočné, lord Greengrass,“ prehovoril lord Wood pokojným hlasom. „Aj keby ste tú listinu zničili, nebude vám to k ničomu. Je to len kópia. Originál je už od rána na matričnom úrade. Zmierte sa s tým, že vaša dcéra je mojou manželkou nielen na papieri, ale i právom. A ja sa jej nehodlám vzdať!“
„Ty... ty... prekliaty bastard! Ty nečistokrvné šteňa! Ty... ale ja ti ukážem!“ zastrájal sa, keď sa chopil v sekunde svojho prútika. Odrazu viac ani nemukol, lebo izbou preletel omračujúci záblesk červených iskier a udrel zlostného muža do hrude. Nevyšiel však z prútika lorda Wooda, ktorý stál pred dámami, aby ich kryl a chránil.
„Hermiona,“ vzdychla Daphne, dívajúc sa na sesternicu, stojacu po jej boku s prútikom v ruke, ktorá znehybnila jej rozzúreného otca.
„Myslím, že sa od neho požehnania nedočkáte,“ riekla nešťastne, vrcholne nespokojná strýkovou reakciou. „Mali by ste ísť.“
„A čo moje veci?“ spýtala sa Daphne, lebo dúfala, že bude mať čas zbaliť sa, aby sa mohla dôstojne presťahovať do nového domova.
„Už je to zariadené. Ráno som poprosila Emmu, aby to spravila. Kufre by ťa mali čakať vo vstupnej hale.“
„Si poklad,“ šepla Daphne a znova svoju sesternicu objala a pobozkala ju na líce.
Lord Wood jej venoval rovnako vrelý úsmev. „Neviem, čo by sme si bez vás počali,“ riekol a uklonil sa jej.
„Daphne,“ zastavila ju ešte Hermiona. „Asteria už všetko vie. Chcela sa s tebou rozlúčiť.“
„Neodišla by som bez toho, aby som jej nepovedala dovidenia,“ uistila ju s úsmevom a ponáhľala sa za svojou mladšou sestrou. Asteria už čakala v hale, držiac sa Emmy ako kliešť. Willow tam stála ako vojak s rukami založenými v bok a spokojným úsmevom v tvári.
„Sestrička,“ šepla Asteria a naposledy ju objala. „Buď šťastná, zaslúžiš si to.“ Napokon sa od nej odtiahla a znova sa stúlila k Emme, ktorá ju chlácholilo objala okolo útlych pliec. Mladomanželia zmizli v zelených plameňoch a dom stíchol.
„No, mala by som ísť do kuchyne chystať obed,“ prerušila ticho Willow svojím zvučným hlasom a otočila sa k Hermione. „Čo by ste rada dušička? Pečenú rybu, či dusené hovädzie?“
„Hrachovú polievku, to dusené hovädzie s mrkvovou omáčkou a zemiakmi a ešte...“ Hermiona sa otočila k Asterii. „Čo by si si dala ako dezert? Willow vie pripraviť snáď všetko,“ žmurkla na ňu povzbudivo.
„Čo tak Creme Brulee?“ zašvitorila, ale Willow pokrútila hlavou.
„Dušinka, mali ste povedať skoro všetko,“ opravila Hermionu, keď Asteria návrh jednoducho zmenila.
„Tak potom višňovú roládu?“ opýtala sa nádejne a slúžka sa spokojne zasmiala.
„S vanilkovým krémom a karamelovou polevou?“
Asteria nadšene zatlieskala rukami a všetky tri ženy sa rozosmiali. „Ako dezert bude teda roláda,“ prikývla Willow a odmašírovala do kuchyne, kým Emma s Asteriou odišli na poschodie.
Hermiona ostala vo vstupnej hale sama. Kútikom oka pozrela na dvere strýkovej pracovne a premýšľala, čo robiť. Nechať ho chvíľu tak alebo ho odčarovať? Mohla len tušiť, ako bude zúriť, ale viac ju desilo, že nevedela, čo od neho môže čakať po tom, čo na nich chcel vytiahnuť prútik. Chvíľu sa pozerala za odchádzajúcou Asteriou. To dievča malo ešte len šestnásť. Bola rovnako krásna ako jej sestra, no Asteriine črty tváre boli jemnejšie a pokožka mala na rozdiel od Daphne ako z alabastru. V jej plavých vlasoch sa kúpalo slnko a v nezábudkových očiach horeli nevinné, no roztopašné ohníčky dievčenskej bezstarostnosti. Bola tichšia ako Daphne a o to snáď zraniteľnejšia. Hermionu napadlo, ako mohlo také krehké stvorenie prežiť také zaobchádzanie vlastného otca...
Až potom sa odhodlala rozkývať a vojsť opäť do strýkovej pracovne. Len čo ho však odčarovala, ihneď to oľutovala. Jej strýko kúzlom zabuchol dvere a prútik v mihu namieril na ňu. Bola taká prekvapená, že nespravila celkom nič, ba dokonca sa zabudla i brániť. Keď miestnosťou zaznelo temné zavrčanie zosielajúce na ňu kúzlo „Crutiatus“, Hermiona vykríkla od pálčivej bolesti, ktorá zachvátila jej telo a zrútila sa na podlahu.
„Ty si si myslela, že mi prejdete cez rozum, čo?!“ vrčal strýko, stále udržujúc mučivé kúzlo a spôsobujúc jej ukrutné muky. „Dobre som ťa počul, čo si jej povedala a nemysli si, že mi nedošlo, že si za tým všetkým ty!“ Na chvíľu prútik stiahol a nechal ju vydýchnuť.
Othelo sa s potešením díval na svoju neter, ležiacu bruchom na zemi a sťažka oddychujúcu. Triasla sa na celom tele ako osika. Nevládala ani len prehovoriť...
„Daphne je preč a je to tvoja vina!“ zrúkol. Znova na ňu namieril prútikom a ona vykríkla, keď jej telo ako jedovatý šíp zasiahla tá istá kliatba. Keď prútik opäť sklonil, kľakol si k nej a schmatol ju za vlasy. „Ak Mcnair nebude mať Daphne, dostane teba! A pokús sa ešte o niečo a trpko to oľutuješ! Som tvoj poručník a mám právo vybrať ti budúceho manžela. A to právo si teraz uplatňujem!“ zasyčal a naposledy na ňu namieril prútikom, nevšímajúc si zúrivé búšenie do dverí a krik, ktorý sa za nimi ozýval.
*** stalo sa po odchode Daphne a lorda Wooda ***
Willow sa vzdialila do kuchyne s nápevom akejsi piesne na perách. Tešila sa z vývinu situácie i z toho, aká bola lady Hermiona duchaplná. Ju by nenapadol taký úskok. Svadba v Gretna Green! Spokojne sa nad tým zasmiala.
„Višňová roláda,“ zamrmlala si popod nos nadmieru spokojná s výberom dezertu mladej dámy. Málokto vedel, že práve táto pochúťka je jej špecialitou.
Vybrala zo skrinky panvicu a venovala pozornosť hovädziemu kusu mäska pred sebou, ktoré ležalo na drevenom denku a čakalo, kým ho spracujú jej šikovné ruky. Bol to krásny kus mäska, bez blany, či mastného. Aspoň ho tentoraz nebude musieť orezovať. Umyté mäso osušila, nakrájala na kocky, osolila, okorenila a posypala tymiánom. Následne to všetko a začarovala varešku, aby to celé premiešala, kým ona vytiahla panvicu a naliala do nej olej. Počkala, kým sa olej neohreje a mäsko doň vložila. Neopekala ho však ani dve minútky, keď sa jej zamarilo, že začula srdcervúci výkrik. Nevybehla však z kuchyne hneď. Veď tam búchala panvicami a hrncami, pokojne sa jej to mohlo zazdať. Ale keď sa to zopakovalo, odstavila panvicu z ohňa a zo zástery vytiahla svoj prútik. Na chodbe skoro vrazila do toho vyciveného Horaca, ktorý tam stál ako socha s vyľakaným výrazom v tvári a civel na dvere opodiaľ. Pred dverami stála Emma a búšila na ne oboma rukami, vykrikujúc, aby ju vpustili dnu. Slečna Asteria stála na úpätí schodišťa, ktorého sa pridržiavala tak kŕčovito, až jej obeleli hánky na prstoch. Bola bledá ako stena.
„Do pekla, čo sa to deje?“ spýtala sa Willow, čudujúc sa tomu výjavu.
Emma zalomcovala dverami už po desiaty raz, ale nepovolili. „Urob niečo! Vyraz tie dvere Willow!“
Willow sa zamračila. „Emma, hrom a peklo! Povedz mi, čo sa deje?“
„Lady Hermiona je vnútri, to ona kričala! Ubližuje jej! Musíme niečo spraviť!“ zvolala nešťastne a znova sa otočila k dverám a búšila do nich päsťami.
Willow ju však odstrčila a pokúsila sa dvere otvoriť kúzlom, no nepodarilo sa jej to. Na to bolo treba niečo iné ako obyčajné Alohomora a ona nebola v čarovaní taká zdatná. Keď sa znova ozval výkrik jej panej, až ju zamrazilo. Vykašľala sa na prútik a skúšala dvere prosto vyvaliť. Bola to pochabosť, no musela niečo spraviť.
„Willow, pošli správu lordovi Potterovi! Musí jej predsa niekto pomocť!“
Slúžka sa zo všetkých síl snažila sústrediť. Keď napokon vyriekla kúzlo, z konca jej prútika sa vyvalila hustá para neurčitej formy. Skúsila to znova, kým sa pred ňou tentoraz neobjavila akási podoba zvieraťa podobného mačke. „Lord Potter, Hermiona vás potrebuje! Prosím, príďte skôr ako bude neskoro!“
Striebristý oblak zmizol.
*** u lorda Harryho ***
Harry sedel vo svojej pracovni a civel na chrbát plavovlasého muža odetý v priliehavom redingote. Ten stál pri obloku a díval sa na ruch ulice. Sledoval ľudí prechádzajúcich sa na chodníku, drožky a koče, ženúce sa hlavnou ulicou Berkeley Square.
„Uvažoval si o mojej ponuke?“ opýtal sa lord Malfoy, no stále sa k nemu neotočil.
Harry si prečesal husté, tmavé vlasy prstami a vstal spoza svojho pracovného stola. Prešiel k barovej skrinke, vybral z nej fľašu ohnivej whisky a vrátil sa k stolu, aby si dolial do pohára.
„Dáš si ešte?“ opýtal sa svojho hosťa, ale ten len pokrútil odmietavo hlavou. Harry nedbanlivo pokrčil ramenami. „Uvažoval,“ odvetil úprimne.
„A? Čo si o tom myslíš?“ zaujímal sa mladý vojvoda.
„Naozaj mi ponúkaš partnerstvo?“ uisťoval sa tmavovlasý mladík, prepaľujúc očami chrbát svojho hosťa.
„Nemôžeš tomu uveriť? Prečo? Je na tom niečo zlé, že ti ponúkam výhodnú investíciu?“ spýtal sa lord Malfoy a konečne sa k nemu obrátil tvárou. Ruky si prekrížil na hrudi a jeho sivé oči sa vpili do smaragdových. „Ako sám dobre vieš, investovanie do výroby elixírov nie sú vyhodené peniaze. To, čo vložíš sa ti niekoľkonásobne vráti.“
Harry prikývol a sklopil pohľad. Nemohol udržať váhu toho búrkového pohľadu, ktorý naňho upieral. „Aj tak nechápem, prečo si prišiel práve za mnou. Taký lord Zabini by určite nebol proti výhodnej investícii.“
„Nepovedal som, že som za ním nebol alebo že to nemám v pláne. Viem isto povedať, že po tom skočí všetkými desiatimi. Pýtam sa teba,“ povedal jednoducho a premeral si ho pohľadom, pod ktorým sa Harry nevedno prečo zachvel. „Je na tom niečo zlé?“
„Nie, ja len že...“ Harry však nemal čas odpovedať. Práve vtedy sa uprostred jeho pracovne objavil čísi nie celkom podarený patronus. Keď však prehovoril, rozoznal hlas jeho vystrašeného majiteľa.
Keď sa striebristá hmla rozplynula, pozrel na Draca. „Ospravedlň ma,“ riekol náhlivo, načiahnuc sa po svojom prútiku, ale Draco pokrútil hlavou.
„Ho, hóó, nie tak rýchlo,“ zvolal a zmenšil vzdialenosť medzi nim pár dlhými krokmi. „Chceš sa premiestniť?“ opýtal sa a Harry si všimol, že vo svojej pravici už zviera pevne vlastný prútik.
„Hej,“ pritakal Harry.
„Tak idem s tebou. Toto si nenechám ujsť a neodradia ma ani tvoje protesty,“ varoval ho. Harry však ani nemukol. V okamihu sa obaja premiestnili priamo do domu lady Grangerovej. Ocitli sa uprostred vstupnej haly v zhluku služobníctva, ktoré upieralo zrak na zavreté dvere.
K Harrymu pribehla vystrašená Emma a rýchlo mu ozrejmila, čo sa stalo. Draco sa ako prvý odhodlal k činu a pristúpil k dverám.
„Alohomora!“ zvolal, ale nič sa nestalo.
„To sme skúšali, mylord,“ pošepla slúžka za ním roztraseným hlasom. Keď k nemu pristúpil Harry a bez slova mu kývol hlavou, porozumeli si.
„Ustúpte,“ prikázal lord Malfoy okolostojacim a namieril prútik na dvere spolu s Harrym. „Bombarda!“ zvolali obaja naraz. Dvere sa rozleteli na kúsky a zatiaľ, čo sa Harry prihnal k priateľke, ležiacej v bezvedomí na zemi, skrútenej v nepohodlnej polohe, Draco namieril prútikom na nevysokého, mierne zavalitého muža, ktorý namieril prútik na lorda Pottera.
„Stupefy!“ zvolal a muž preletel na druhú stranu miestnosti, spraviac dvojité salto vo vzduchu. Napokon vrazil do steny a zamdlel.
Komentáre
Prehľad komentárov
Rovno ho mal prizabiť, hnusáka jedného!!!
Ja by som ho narezala na rezance!!!
Idem na ďalšiu kapitolu...
: D
(miriabar, 1. 10. 2010 0:11)
No ten Othelo je ale chrapúň!!! Naozaj som zvedavá, ako obídu to jeho poručníctvo...ale naozaj treba niečo vymyslieť! A hmmm...partnerstvo v podnikaní s elixírmi? Draco, to vieš komu rozprávaj...:D:D:D
juuuuj ja sa tak teším na pokračovanie!!! Ďakuejem...
....
(Nade, 30. 9. 2010 22:46)
Snad se podaří vyrvat Hermionu ze spárů "roztomilého" strýčka. Jenom aby to bylo něco platné. Poručník je poručník. Chtělo by to nějaké šikovné právní kličky. A nebo Snapa. :-)
Ale ještě pořád je v průšvihu mladší sestřenice.
Draco má zřejmě zájem o víc, než jen obchodní partnerství. :-D
Honem další dílek.
:((
(nadin, 1. 10. 2010 20:42)