Choď na obsah Choď na menu
 


Poznám Ťa - Piata kapitola

13. 8. 2009

Piata kapitola

 

Obrázok Našiel som ju v žalároch. V mojich žalároch! Bola okovami pripútaná k stene, rovnako chladnej ako bolo teraz jej polonahé telo. Telo, ktoré som len pred pár mesiacmi láskal, dotýkal sa ho a zasypával ho bozkami. Srdce mi zachvátila nepoznaná úzkosť, keď som sa díval na jej dobitú tvár, na krvácajúce rany, na bielu nočnú košeľu zašpinenú fľakmi od krvi.

„Hermiona,“ zašepkal som jej do vlasov, len čo mi jej ochabnuté telo vkĺzlo do náručia. Tichúčko zastonala a na malú chvíľu pootvorila oči. Odniesol som ju odtiaľ a prisahal si, že už nikdy nedovolím, aby sa jej tá bosorka Alecto dotkla. Iste, nemohol som sa prezradiť, ale nemohol som ani dopustiť, aby viac trpela. Zakrútil som ju do svojho habitu a vyšiel z hradu von. Vedel som, že ak tu ostane dlhšie, nevydrží. Bola príliš krehká, aby sa nezosypala po kliatbách Cruciatus a iných im podobných. Premiestnil som sa s ňou. Neviem, či niečo vtedy vnímala. Mal som dojem, že upadla do sladkého a bezbolestného bezvedomia.

O malú chvíľu sme sa vynorili v jednej londýnskej ulici. Poznal som to tu príliš dobre a ešte teraz ma striasalo pri pomyslení na to, čo všetko som zažil v tom dome. Lenže nemal som ju kam inam ukryť. A môj ... rodný dom ... bol pod ochranou Fidelliovho kúzla. Zariadil som to už dávno. Ostatní žili v presvedčení, že dom dávno vybuchol. Údajný únik plynu. Vyhovovalo mi to tak.

Vošiel som s ňou do predsiene, vybehol po schodoch na a zamieril do svojej starej spálne. Nič sa tam nezmenilo. Spomienky tentoraz na mňa dorážali ako osie bodnutia a ... bolelo to. I po tých rokoch. Mávnutím prútika som odstránil hrubú vrstvu prachu z políc a zo skríň a prv než som ju uložil do perín som i tie vymenil kúzlom. Od matraca, cez perový vankúš a perinu až po obliečky. Keď som ukladal jej štíhle, doráňané telo do perín, posteľ ticho zavŕzgala. Ruky sa mi chveli, keď som sa načiahol k hornému okraju výstrihu jej nočnej košele. Bolo ťažké nemyslieť na jej voňavé, mäkké telo, keď som z neho teraz odhaľoval kúsok po kúsku, aby som jej mohol ošetriť rany.

Pozorovala ma spod pootvorených viečok. Všimol som si to, hoci som nedal na sebe nič znať. Chcel som, aby vedela, že ja jej neublížim. Že ju chcem len ochrániť ... Len čo som odstránil zaschnutú krv z jej rán, natrel som ich hojivou masťou. Pomalými, krúživými pohybmi som jej ju vtieral do pokožky, snažiac sa nehľadiac na jej nahé telo. Ale bolo také nádherné ... tie pevné ňadrá s bradavkami farby zrelej broskyne, štíhle bruško a ... -  Merlin ma ochraňuj – trojuholník mäkkých kučierok usadený medzi jej smotanovými stehnami ...

Bol priam zázrak, ako som sa dokázal ovládnuť. Opatrne som ju prikryl ružovou prikrývkou. Stále ma pozorovala.

„Musíte si oddýchnuť, postarám sa o vás,“ zašepkal som a zdalo sa mi, že rozumie.

***

Privrela som oči. V jednej chvíli som si myslela, že sa mi to sníva. Lenže nebol to prelud. Bol to on. Snape. Vedela som, že ma kdesi odniesol, ale nebola som schopná ani len pohnúť palcom. Ani mu len vynadať, aby sa ma nedotýkal. Ale jeho dotyky boli také ... ohľaduplné, hojivé ... a vzrušujúce. A jeho zamatový hlas ma ukolísaval k spánku. Potrebovala som sa vyspať. Bola som príšerne unavená. Visieť na stene v okovách, po niekoľko hodinovom mučení dá človeku zabrať.

A ako sa na mňa díval. Merlin! Nemala by som cítiť k nemu niečo viac ako odpor, hnus! Tak prečo ma tie jeho čierne oči dokážu vyviesť z rovnováhy?

Keď som sa ráno prebudila, našla som ho sedieť vedľa mojej postele. Uprene a zamračene sa na mňa díval.

„Raňajky máte na stolíku,“ povedal a ukázal na neveľký, prútený podnos. „Ja sa musím vrátiť do školy. A od vás žiadam, aby ste za žiadnych okolností neopúšťali tento dom.“

„Nemôžete mi to prikázať,“ trvala som zaryto na svojom mysliac, koľko učiva vynechám.

„Ide o váš život. Ak ho chcete nezmyselne položiť skôr, ako v boji proti Vol ...“ odmlčal sa, akoby si na niečo spomenul. „Nemyslíte si, že by ste boli viac platná, keď sa Potter s Weasleym vrátia?“

Jeho čierne oči ma priklincovali k posteli. Bolo to čudné, že bol taký starostlivý ... a ešte čudnejšie, že mal pravdu.

„Tak dobre,“ prikývla som zdráhavo.

„Fajn. Ostanete tu, pokým vám nedám vedieť, že sú tí dvaja späť.“

„Ale ...“ skúsila som namietnuť, no on ma umlčal.

„Žiadne ale, slečna Grangerová. Učebnice i veci vám prinesiem večer, keď sa vrátim,“ povedal a chystal sa odísť, no moja otázka ho zastavila.

„Ako ste vedeli?“ opýtala som sa ho, mysliac na svoje knihy.

„Poznám ťa ...“ povedal zamyslene a jeho hlas znel rovnako mäkko, ako som si ho pamätala z tej noci ...

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

hi...

sevy,13. 8. 2009 20:10

hezky... ale už mě nečeká pokráčko... :o(