Choď na obsah Choď na menu
 


Poznám Ťa - Štvrtá kapitola

13. 8. 2009

Štvrtá kapitola

 

Obrázok Sedela som vo vlaku uháňajúcom späť do Rokfortu. Siedmy ročník bol predo mnou a jedny z najhorších prázdnin za mnou. Spomenula som si na Harryho a Rona a uvažovala som, kde tak asi len môžu byť. Nechceli ma vziať so sebou. Vraj pátranie po horcruxoch nie je nič pre ženy! Aká somarina! Veď predsa ja som mozog celej operácie. Som zvedavá, ako to bezo mňa zvládnu. Trkvasi. Ale dobre, aspoň nemusím byť s Ronom. V poslednom čase mi naozaj poriadne liezol na nervy.

Od šiesteho ročníka sa toho veľa zmenilo. Dumbledore bol mŕtvy a Snapa dosadili na miesto riaditeľa. I to len preto, lebo Voldemort už dokázal obsadiť i Ministerstvo mágie. Z novín, ktorými som listovala sa na mňa dívali tie hlboké čierne oči a ja som prvý raz mala dojem, že v nich vidieť nekonečný smútok a bolesť. Jedno bolo isté, ten muž ... riaditeľ Severus Snape bol ... Vzdychla som si.

„Proste nečitateľný.“

Po tom, čo ma ... No áno, priznajme si to. Zviedol ma v prestrojení za Rona. A ja som samozrejme podľahla. Vtedy som si ešte naivne myslela, že by to nám dvom mohlo vyjsť, ale ... Merlin, ten večer sa mi navždy vryl do pamäti. I napriek tomu, že som napokon odhalila jeho totožnosť. Pre tie jeho čierne oči farby gagátu. Najprv sa mi zdalo, že snívam, ale keď mu spomedzi ryšavých vlasov začali vytŕčať čierne ako uhoľ, nebolo pochýb. Okrem toho, nebola som slepá, aby som si nevšimla na jeho tele objavujúce sa jazvy a ... Merlin! Ešte aj teraz, pri pomyslení na to, aký bol úžasný a čo so mnou dokázal urobiť sa celá chvejem. Je to normálne, aby som túžila po jeho dotykoch? Mala by som zrejme navštíviť madam Pomfreyovú, pretože sa u mňa prejavujú príznaky šialenstva. To je isté!

Dni v škole sú na nevydržanie. Hlavne kvôli tým idiotom súrodencom Carrowovcom. Prestala som kvôli nim študovať mukelskú výchovu a odhlásila som sa i z hodín Obrany proti čiernej mágii. To sa zrejme novopečenému riaditeľovi nepáčilo. Preto si ma dal zavolal na koberček.

Stála som pred jeho pracovným stolom s neprístupným výrazov v tvári, bradou bojovne vystrčenou, len aby nespozoroval, ako sa celá chvejem.

„Slečna Grangerová,“ predniesol tým svojim neznesiteľne zamatovým, hlbokým hlasom. „Vraj ste odmietli chodiť na vyučovanie hodín Obrany.“

„Samozrejme. Taký predmet totiž vo svojom rozvrhu nemám,“ odvrkla som a on konečne zodvihol hlavu od papierov.

„Aký predmet?“ precedil pomedzi zuby a mňa zamrazilo, pozorujúc jeho pery ... zuby ... Do myšlienok sa mi vkradli chvíle strávené v Severnej veži. Chvíle, keď ma bozkával tými úzkymi, pekne krojenými ústami a spôsoboval slasť, ktorú som dosiaľ nepoznala.

„Pýtal som sa, aký predmet!“ zopakoval prísne, oprúc sa o vysoké operadlo čalúnenej stoličky.

„Čiernu mágiu!“ hlesla som, preberúc sa zo zamyslenia.

Nepovedal ani slovo, len si ma chvíľu zamyslene premeriaval. „Dobre. Ak teda nechcete, nemusíte tam chodiť,“ znel jeho konečný verdikt a ja som naňho vyvalila oči.

Vari mu mäkne mozog? Alebo ho obmäkčili modriny ešte rozoznateľné na mojej bledej tvári? Iste, tie hodiny neboli ničím iným ako skúšaním si zakázaných kúziel a kliatob na nás, čarodejníkov mukelského pôvodu. Naposledy som schytala kliatbu Cruciatus, keď som sa schuti zasmiala na Nevillovej poznámke. Opýtal sa ich, koľko mukelskej krvi v sebe majú oni. No kto by sa nesmial?

Riaditeľňu som opustila značne znepokojená a zmätená. Bola som si istá, že k nemu necítim nič ... i po tom večeri, ale ... odrazu som o tom nebola stopercentne presvedčená. Hlavne, keď som sa s ním ocitla osamote. A to rozhodne nebolo dobré. Prečo by som mala čosi cítiť k smrťožrútovi a Dumbledorovom vrahovi?

Konečne nastal večer. Dnes som bola na rade ja, aby som sa vykradla z klubovne a popísala steny chodieb rôznymi heslami, vyzývajúc študentov k odboju. Prvé poschodie som zvládla bez väčších problémov. Na druhom som minula profesora Flitwicka, ktorý sa tiež rovnako aktívne, i keď tajne zapájal do odboja. Na treťom poschodí som však narazila na tú strigu Alecto, hoci som sa snažila dávať si pozor. No, niekedy to proste nevyšlo ...

„Severus,“ ozval sa hlas môjho svedomia z portrétu, mrkajúc na mňa tými jasnomodrými očami. Vôbec ho nezaujímalo, že ma budí uprostred vzrušujúceho sna. „Severus!“ ozval sa znova a ja som sa pretočil lenivo na posteli. Odkopol som prikrývku a zišiel som do pracovne.

„Čo sa deje Albus?!“ zavrčal som rozospato.

„Mal by si vedieť, že to dievča má problémy,“ povedal vážnym hlasom plným obáv.

„Prečo si myslíš, že ma to zaujíma,“ odvrkol som ustato, ale v duchu som už zvažoval, čo urobiť, keď som zachytil jeho slová.

„Poznám ťa ...“

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

joj, to byl

sevy,13. 8. 2009 20:04

skok... krátké, ale zážiivné, jdu dál... :o)