Choď na obsah Choď na menu
 


PRVÝ a POSLEDNÝ - 1 až 5. kapitola

12. 9. 2008

1. kapitola

Tajomný pacient

 

 

Obrázok Hermiona stála pred bránou veľkolepého sídla a rozpačito si prezerala budovu črtajúcu sa v diaľke.  Znova sa pozrela na pokrkvaný papierik v ruke. Stálo tam čierne na bielom: „Kamenné nádvorie č. 7, Brighton.“ V ruke zovrela kŕčovito svoju čiernu cestovnú kabelu. Vzduch, ktorý vydychovala ústami sa v zimnom decembrovom počasí menil na obláčiky pary. Z tohto dobrodružstva vôbec nemala dobrý pocit. Všetko tu vyzeralo tak pochmúrne, neveselo a skľučujúco, až to verne kopírovalo jej náladu a pocity, ktoré sa v nej krútili a miešali. Zachvela sa a s nazbieranou dávkou novej odvahy stlačila kľučku postriebrenú inovaťou. Brána siahajúca do výšky skoro dvoch metrov sa otvorila a ona vkročila na príjazdovú cestu. V hlave jej víril roj myšlienok a stále v nej bojovalo odhodlanie splniť sľub, ktorý dala svojmu kamarátovi so zmätkom a tiesňou, ktorú pociťovala. Protichodné city sa v nej búrili divšie ako rozbúrené more. Veľmi dobre si uvedomovala, že mala odmietnuť, keď jej Harry neprezradil o akého pacienta sa jedná, ale nestalo sa tak. Vypočula Harryho a zvážila jeho žiadosť, hoci nevedela, čo ju tu môže očakávať. Zastala pred mohutnými kamennými schodmi vedúcimi k dverám, znova si obzrela to desivo veľké sídlo z bezprostrednej blízkosti. Vzdychla si a vykročila k dverám. Uchopila mosadzné klopadlo v tvare hadej hlavy a pár krát ním zabúšila.

Dvere sa po chvíli otvorili a vykukla z nich ušatá hlava domáceho škriatka.

„Dobrý deň, čo vy si želať, slečna?“ opýtal sa jej zdvorilo len čo sa svižne uklonil a ona si ho prezerala. Milo ju prekvapilo, že škriatok bol nielen obutý, ale i slušne a vzhľadom na toto ročné obdobie i teplo odetý.

„Dobrý deň, som nová ošetrovateľka vášho pána,“ odvetila a celá zrumenela. Stále si na tú myšlienku nemohla zvyknúť. Byť v cudzom dome a s cudzím mužom. Zachvela sa ako osika.

„Poďte ďalej,“ kývol škriatok hlavou a ona vošla dnu. „Môj pán vás už očakávať. Ja vás k nemu zaviesť,“ oznámil jej a viedol ju cez dlhú dláždenú chodbu, kde sa ich kroky hlasno ozývali, kým neprešli na schody, ktoré boli pokryté drahým, zeleným, perzským kobercom. Sledovala škriatka, ktorý zastal pred akýmisi dvermi, odkiaľ len pred chvíľou vyšiel iný škriatok s naloženým podnosom a s miernym úklonom hlavy na pozdrav hosťovi prešiel okolo nich.
„Vy počkať slečna, ja vás ohlásiť,“ zapišťal jej malý sprievodca a zaklopal na ťažké, dubové dvere. Hermiona nikdy predtým nevidela taký skvost. V dverách boli vyrezávané ornamenty a dokonca bucľaté tváre akýchsi bytostí s malými rožkami na hlavách. Mala podozrenie, že to boli fauni. Keďže škriatok dvere nezavrel celkom, počula ako ju ohlasuje a počula, ako mu jeho pán odpovedá tlmeným hlasom.
„Pán vás prijať, slečna,“ oznámil jej po chvíli a vpustil ju dnu. Vzápätí za ňou dvojkrídlové dvere zabuchol a Hermiona od ľaku uskočila.

„Vari sa ma len nebojíte?“ ozvalo sa podráždene z veľkej postele a ona sa otočila za tým známym hlasom, hoci ho zatiaľ nevedela priradiť k tvári.

„Nie,“ odvetila už celkom pevným hlasom. Jej hnedé oči zablúdili k posteli s vyrezávanými stĺpmi a s baldachýnovými závesmi. Muža, ktorý v nej ležal však stále nevidela, pretože bol z väčšej časti schovaný za závesmi. Strhla sa, keď príliš hlasno zabuchol rozčítanú knihu a viac – menej ju hodil na nočný stolík stojaci vedľa postele.

„Do čerta, Harry, kam si ma to poslal?“ uvažovala v duchu stojac priklincovaná na miesto.

„Nesadnete si?“ opýtal sa jej nový pacient a hostiteľ rukou ukazujúc na kreslo stojace blízko postele. Hneď na to sa dotkol zvonka, aby zazvonil na svojho škriatka. Keď sa objavil a opýtal sa, čo si pán bude priať, hostiteľ upozornil Hermionu, aby mu dovolila odložiť si kabát, čiapku, šál i rukavice. Poslúchla, veď prečo aj nie. Aj tak jej začínalo byť dusno. Izba bola veľmi dobre vykúrená. Potom sa konečne pohla z miesta, pretože jej vybičovaná zvedavosť a nejasná predstava tváre, ktorú si už dávno vymazala z pamäte dávali dokopy dve a dve.

Len čo ho zbadala s tým arogantným a chladným výrazom v tvári rozvaleného na posteli, mala chuť schmatnúť toho škriatka za uši a vytrhnúť mu svoje veci z rúk, len aby odtiaľ mohla ujsť. Z rovnováhy ju nevyvádzala myšlienka Snapa ako jej pacienta, ale aj tá čierna maska, ktorá mu sedela na tvári a zahaľovala jej pravú polovicu.

„Harry, za toto mi zaplatíš,“ prisahala si v duchu a pery stiahla do úzkej linky.

„Tak sadnete si?“ opýtal sa jej znova a ona fľochla ohnivým pohľadom po Severusovi Snapovi. Sadla si s meravo vystretým chrbtom, ale neprestala naňho zazerať.

„Prečo ste tu?“ opýtal sa lenivo prevaľujúc slová na jazyku, akoby ho jej prítomnosť obťažovala.

„Myslím si, že to veľmi dobre viete,“ odvetila namosúrene.

„Stále taká drzá ako kedysi,“ zašomral. Skúmavo si ju prezrel od hlavy po päty. „A stále tak prekliato príťažlivá!“ pomyslel si a dotkol sa zvonca, aby zazvonil na ďalšieho zo škriatkov. Keď sa objavil a opýtal sa, čo si pán bude priať, on sa obrátil na ňu. „Dáte si čaj, alebo niečo ostré?“

„Ďakujem, dám si čaj,“ šepla a o chvíľu pred ňou stála šálka pariaceho sa nápoja a do jej nosa udrela príjemná vôňa ovocnej zmesi. Kútikom oka ho zvedavo pozorovala.  Bolo to už vyše dvoch rokov, čo ho nevidela. Jediné správy, ktoré o ňom mala boli po tom veľkom boji z Denného proroka a potom to boli lekárske správy, ktoré si so záujmom prezerala. Nie preto, že by ju nejako zvlášť zaujímal on sám, ale preto, lebo jeho zdravotný stav bol pozoruhodný. Po tom, čo ho uhryzol Voldemortov Nagini a oni si mysleli, že zomrel, znova ich prekvapil. Prežil. Hoci ako sám neskôr niekoľkokrát priznal, nechtiac. Jeho stav bol vážny. Dosť dlho sa nachádzal na prahu života a smrti, akoby sa nevedel rozhodnúť, na ktorú stranu sa vybrať. Bol v bezvedomí viac ako sedem mesiacov. Keby Harry nebol trval na tej najlepšej opatere, vôbec nemusel byť dnes tu. Medzičasom sa však zistilo, že ten jed mu ochromil nervový systém a z toho dôvodu mal Severus ľavú polovicu tela nefunkčnú.
Hermione unikol spomedzi pier tichučký povzdych. Nezmenil sa. Jeho tvár bola stále rovnako zamračená a bledá, jemné vlasy vyzerali stále akoby boli mastné a úzke, pekne krojené pery boli stiahnuté do prísnej, tenkej linky. Vážne sa nezmenil.

„Netušil som, že stať sa praktikantkou je možné v tak krátkej dobe,“ zahundral pochybovačne.

„Bola som nadaná a snaživá študentka, pane,“ odvetila naschvál zdôrazniac slová nadaná a snaživá. Nemohla za to, že učenie jej nerobilo problémy, navyše ho tak dobre zvládala, že dvojročné štúdium stihla ukončiť za rok a pol.

„To sa tak na vás podobá. Som zvedavý ako dlho tu vydržíte, slečna Grangerová. A upozorňujem vás, tak ako vaše kolegyne predtým, že ja vašu opateru nestrpím! A neželám si, aby ste sa mi zbytočne miešali do života.“ Jeho čierne oči sa nebezpečne zaleskli. Naozaj myslel vážne to, čo tvrdil.

Hermiona sa ho však nezľakla. Počula, aký vie byť šarmantný. „Mňa len tak ľahko nezastrašíte, profesor Snape. Som tu, aby som si splnila povinnosť a nič ma v tom neodradí, tak to ani neskúšajte,“ povedala celkom pokojne, ba čo viac, oslnila ho svojím provokačným úsmevom. Hneď na to sa zdvihla a ospravedlnila. „Rada by som sa po ceste vybalila, ak nemáte námietky.“

„Nie, ale musím vám pripomenúť, že ja žiadnu opatrovateľku nepotrebujem,“ vychrlil zo seba jedným dychom. „Tá, čo tu bola pred vami vydržala necelé tri týždne, ako všetky jej predchodkyne.“

Hermiona sa na tú poznámku rozhodla nereagovať. Len prikývla tváriac sa tak nadnesene, až ho to viac nadurdilo. Severus tak škubol so zvoncom, že nechýbalo veľa, aby mu šnúrka ostala v ruke. Prikázal škriatkovi, aby ju zaviedol do pripravenej hosťovskej izby a s tichým škrípaním zubov sledoval, ako elegantne kráča preč a boky sa jej ladne hojdajú v rytme krokov, ktorý udávala chôdzou. Vedel, že s ňou to bude oveľa ťažšie ako s tými predošlými. Vyštve ju odtiaľ. Musí to urobiť. Nemal dovoliť Harrymu, aby sa takto zahral s jeho trpkým osudom.

 

2. kapitola

Ťažké rozhodnutie

 

 

 

Obrázok  Severus sedel v posteli a premýšľal. Civel do okna a sledoval, ako za ním v slabom vetre tancujú snehové vločky. Tak toto mal Harry na mysli, keď spomínal, že má preňho pripravené prekvapenie. Ale rozhodol sa, že mu to len tak nedaruje. Nechápal, ako mu to mohol spraviť. Akoby nevedel, že ... Severus sa zamyslel. Vlastne to naozaj nevedel. Nemohol tušiť, že on v prítomnosti Grangerovej pokojne nevydrží, ale nie kvôli tomu, že by ju nenávidel, alebo nevedel zniesť tú jej strohosť, upätosť a vychytralosť. Bola naozaj nadaná študentka akú po dlhej dobe mal. A navyše, teraz si uvedomil, že z nej vyrástla krásna mladá žena, hoci rovnako tvrdohlavá ako bola aj predtým. Ale mohol to tušiť. Avšak jej zjav napriek tomu naňho pôsobil zarážajúco.

Na dvere jeho spálne sa ozvalo tiché zaklopanie. „Vstúpte,“ zavrčal a podráždene pozrel na mladého muža, ktorý si cestou k jeho posteli sťahoval z krku zelený pletený šál rovnakej farby, ako boli jeho jasné oči.

„Ahoj, Severus,“ pozdravil ho a sadol si do kresla, odhodlaný čeliť hnevu svojho bývalého profesora.

„Ako si mi to mohol spraviť!“ zrúkol hnevlivo starší muž spustiac tirády na jeho adresu o tom, že je nezodpovedný, svojhlavý a vždy musí vyviesť nejakú hlúposť, keď sa všemožne snaží hrať na hrdinu. Ale Harry si z toho ťažkú hlavu nerobil. Severusa vedel dobre pochopiť. Muž činu ako on a pripútaný k posteli. Muselo to byť preňho strašné zistenie, ale nakoniec, mohol si za to tak trochu sám, keď všemožne odmietal podrobiť sa liečbe. A ešte aj tá nezmyselná maska na tvári. Bolo toho naňho jednoducho veľa.  „Mám sto chutí vraziť ti do zubov, Potter!“ zasyčal nakoniec svojho siahodlhého monológu a venoval mu už asi miliónty zlostný úškrn.

„Ak ma neprestaneš oslovovať – Potter – tak ti vrazím ja,“ povedal Harry a Severus sa očividne ukľudnil. Na jeho mladom priateľovi bolo badať isté zmeny. Nielen, že sa stal znamenitým kúzelníkom a snažil sa svoje schopnosti využiť v radoch aurorov, ale Severus,  a nebol by to nikdy priznal, no bol naňho hrdý , pretože sa naučil dokonale ovládať umenie Legillimencie a Oklumencie. Spomenul si na tie dni, keď sa prebral z bezvedomia. O všetkom sa porozprávali a všetko si vyjasnili. Zavládlo medzi nimi mierové obdobie. Postupne sa zbližovali a spriatelili. Severus sa na ňom snažil vidieť matkinu povahu, hoci mu neraz padlo zaťažko, čo i len jeden pohľad, pretože otcova podoba bola neodškriepiteľná. Ale časom to zvládli.
Harry si vzdychol. „Tak čo sa ti nepáči? Vadí ti, že som poprosil Hermionu, aby sa o teba postarala ona?“

„Uhádol si!“ vyštekol Severus. „Nechápem prečo práve ona!“

„Pretože je zo všetkých najšikovnejšia, a preto, lebo ti odtiaľ všetky ostatné ušli,“ odvetil Harry jednoducho.

„To tak ...najšikovnejšia, pche,“ oponoval mu Severus upierajúc pohľad do plameňov v kozube, ktoré olizovali drevené polienka.

„Daj jej aspoň šancu. Verím, že ti pomôže,“ naliehal naňho, ale zdalo sa, akoby ohluchol. „Keby som jej bol povedal, že sa má starať o teba, stavím sa, že by odmietla,“ vykĺzlo mu z úst a Severus mu venoval znechutený, ale zdalo sa mu, že i trochu sklamaný pohľad.

„Nikto ju neprosil, aby sa sem trepala a obťažovala ma!“

„Severus prestaň! Správaš sa ako blázon!“ okríkol ho Harry, ale vzápätí stlmil hlas, aby ho počul len on. „Ak to chceš vedieť, ja som ju prosil. Viem, že je najlepšia a ja pre teba chcem len to najlepšie! Zaslúžiš si to! Neviem o nikom inom, pre koho by som to urobil radšej ako pre teba. A ak to bude v mojich silách, urobím čokoľvek, aby si znova mohol chodiť. Hoci aj to, že požiadam svoju najlepšiu priateľku, aby sa o teba starala!“

Harry odrazu nevedel, či sa mu to len marilo, alebo či Severusovi ozaj očerveneli líca ako pripečenému škrotovi. „Tak čo, dáš jej šancu?“

Odpovede sa nedočkal. Namiesto nej ho Severus zasypal otázkami o svojej nechcenej ošetrovateľke.

„Naozaj ukončila štúdium tak rýchlo?“

Harry prikývol. „Vlastne hej. Potom ako sa rozišla s Ronom sa do toho doslova zahryzla. Zrejme preto, aby zabudla,“ poznamenal, ale nevšimol si Severusov výraz v tej chvíli.

„Takže ten tupec Weasley ju nechal?“

„Nechal ju a nie je to tupec. Ron sa vrátil k Lavender. Sú zasnúbení. Budúci rok sa budú brať.“

„Je to tupec, ak si nechal ujsť takú ... no nič,“ zahovoril a odkašľal si, aby zakryl svoje rozpaky, ale aj potešenie z tejto správy. Myslel si, že Weasley je zasnúbený s ňou a nie s tou Brownovou. To bola za celý deň prvá pozitívna novinka, akú počul. „Doniesol si mi tie knihy, o ktoré som ťa žiadal?“

„Hej, tu sú,“ riekol mladík a vyťahoval ich z tašky, uložiac mu ich na stolík. „Budem musieť ísť. Idem ešte pozdraviť Hermionu a popriať jej pevné nervy,“ šepol a zagúľal očami. „Nebude to mať s tebou ľahké.“

„To si píš,“ jedoval sa a len obyčajným kývnutím hlavy vyprevadil mladíka zo svojej spálne.

Harry nemusel hľadať svoju kamarátku dlho. Čakala ho pochodujúc po hale ako dračica. Len čo ho zbadala, musel čeliť novej dávke hnevu, ktorý naň bez varovania vychrlila. Keby si mal vybrať, radšej by podstúpil ďalšiu pol hodinu výčitiek u Severusa, ako čo i len pár minút s ňou. Mal ju rád ako svoju sestru. Nechcel ju nahnevať úmyselne. Nikdy jej nič zlé neprial. Naopak, chcel, aby bola šťastná. Ak už nie s Ronom, tak s iným.

„Harry, mal si mi to povedať,“ zopakovala už možno tretí raz po sebe. „Neviem, čo si vlastne čakal! Keby to bol niekto iný, ale on je ... on je ... je to proste Snape! Netopier! Vôbec sa mi nepáči!“

„Hermy, ja od teba nežiadam, aby sa ti páčil! Prosil som ťa, aby si sa oňho postarala. Nič viac.“ Harry však uvažoval o tom, z akého dôvodu môže byť takáto rozohnená. Nepochyboval o tom, že ju vytočil poriadne Severus hneď potom, ako zistila, že sa jedná oňho. Ale aj tak bol jej hnev zmiešaný s akousi nervozitou, alebo čím ... Nevyznal sa v nej. A prečo spomenula, že sa jej nepáči? Nedávalo to zmysel. „Musím ísť. Chcem prichystať Ginny prekvapenie a veľa času na prípravu už nemám. A požiadal som o pomoc aj Rona, takže ...“

„Prekvapenie? Aké?“ vyzvedala a jej nálada pri spomienke na Ginny aspoň mierne utlmila hnev, i keď pri pripomienka Rona zádumčivo zmĺkla. Niekedy si myslel, že ju ten ich rozchod stále neprebolel, hoci sa snažila tváriť hrdinsky.

„Tak počkaj, ukážem ti,“ povedal a znova otvoril svoju čiernu aktovku. Tentoraz z nej však nevytiahol staré knihy, ale malú zamatovú škatuľku. Podal jej ju a čakal na jej reakciu. Hermiona ju otvorila a pri pohľade na zlatý, jemne gravírovaný prsteň jej v očiach zahrali slzy.

„Myslíš, že sa jej bude páčiť?“ opýtal sa so zatajeným dychom a ona dojato prikývla.

„Zaiste. Bude, Harry, bude,“ objala ho a vrátila mu vzácnu škatuľku, aby si ju odložil späť. Harry bol spokojný. Jej názor si vážil presne tak, ako ich vzácne priateľstvo.

„Naozaj už musím. Ak budeš niečo potrebovať, len sa ozvi. A nedaj sa odradiť. Verím, že ty to dokážeš,“ povzbudzoval ju a vtisol jej letmý bozk na čelo.

„Pozdrav odo mňa Ginny,“ šepla, keď ho vyprevádzala z dverí. Naposledy mu zamávala a on sa odmiestnil. Hermiona zavrela dvere a otočila sa k schodom vedúcim na poschodie.

„Dobre, ostanem. Ale nie preto, že to chceš ty, Harry,“ šepla skôr sama pre seba a pery sa jej zvlnili v akomsi melancholickom úsmeve.   

 

3. kapitola

Spoločenská rubrika

 

 

Obrázok Severusa prebudili ráno malé starožitné kukučkové hodiny visiace na jednej zo stien. V podstate len otvoril oči, pretože vstal skoro na svitaní. Túto noc ho spánok obchádzal sedemmíľovými krokmi. A to len preto, lebo myseľ mu opantal obraz krásnej mladej ženy, na ktorú by ani nemal myslieť. A nemal by po nej ani túžiť. A hlavne, nemala by tu vôbec byť. Harry chcel preňho len to najlepšie. Sám to povedal, hoci Severus nevedel, čím si to všetko zaslúžil. Jeho odpustenie, starostlivosť ... dokonca jeho priateľstvo. Ale bola ona preňho tým najlepším? Nevedel to odhadnúť. Tak dobre ju až nepoznal, hoci by si bol prial pravý opak. No nemalo by to žiaden význam. Tak ako prišla, tak aj odíde. A on ostane znova sám a opustený v tomto veľkom sídle. Len on ... ochrnutý a zjazvený a jeho škriatkovia. Na dvere sa ozvalo zvučné zaklopanie a len čo Severus klopajúceho vyzval vstúpiť, dvere sa rozleteli a dnu vošli siedmi škriatkovia. Ten najstarší z nich sa úctivo uklonil so želaním pekného rána a opýtal sa, či môžu začať s rannou toaletou. Severus prikývol. Znamenalo to dopriať si osviežujúci kúpeľ. Rukou sa dotkol niekoľkodňového strniska, ktoré mu vyrašilo na tvári. Tak dlho sa už neholil. Musel byť zarastený horšie ako írsky rarach. Možno im konečne dovolí, aby ho aj oholili. Usúdil, že to bude príjemná zmena a bude to skvelý pocit, mať zas hladkú tvár. Navyše, pod tou maskou ho fúzy nepríjemne šteklili.

Kúpanie v prenosnej porcelánovej vani prebehlo hladko, ako vždy. Len čo mu najstarší zo škriatkov pomohol vyzliecť sa, ďalší štyria škriatkovia ho svojimi čarami presunuli z postele do vane napustenej príjemne teplou vodou so soľami, ktoré vraj mali nejaký blahodarný účinok na svaly. Jemu to bolo jedno, ale zapáčilo sa mu to kvôli tej sviežej morskej vôni. Severus bol sprvu nesmierne ostýchavý. Veď nahého ho dovtedy nevidel vari nik. Ani sám sa nerád pozeral na svoje telo, ktoré sa mu zdalo príliš kostnaté a na muža príliš vychudnuté. Ale zvykol si. Musel. Keď po pár dňoch začínal cítiť vlastný pot a šaty sa naňho v letných dňoch navyše nepríjemne lepili, musel sa podvoliť. Rowle, tak sa volal ten najstarší zo škriatkov, bol veľmi trpezlivý. Každé ráno i večer za ním chodieval s otázkou, či si pán dopraje kúpeľ a on ho zakaždým odbil, snažiac sa nejako umyť aj sám tou jednou zdravou rukou. Avšak nebolo to ono. Teraz zatlačil svoj ostych do úzadia a urobil dobre. Nič nebolo lepšie ako ranný kúpeľ ... hoci s pomocou.
Keď ho škriatkovia vyutierali do sucha a prezliekli do suchých šiat, oholili ho a Rowle sa ho opýtal, či si praje raňajkovať tu, alebo s tou mladou dámou v jedálni. Severus sa zamyslel nad jeho ponukou a pohľadom zavadil o invalidný vozík, ktorý mu Harry zohnal.

„Invalidný vozík,“ prebehlo mu mysľou. „Nič lepšie asi neexistuje, aby som ním podčiarkol svoju nemohúcnosť.“ Avšak nevyslovil to nahlas. Namiesto toho súhlasil. Zaťal sa. Nevedel, prečo by sa mal obmedzovať kvôli nejakej pochybnej ošetrovateľke. Hoci to bola Grangerová.

Hermiona raňajkovala sama v obrovskej jedálni. Presne tam ju našla poštová sova z redakcie Denného proroka. Vzala si od nej noviny a do vrecúška jej hodila mince. Nestihla ich však ani otvoril, ba ani prezrieť si titulnú stranu, keď na parapete pristála Harryho Snežná sova. Kúpila mu ju Ginny na osemnáste narodeniny, keď tak tragicky prišiel o Hedvigu.

„Ahoj Hermesa, nesieš mi správu?“ opýtala sa pohladiac sovu po hlávke. Šikovne odmotala správu z jej paprčky a zavrela okno, keď sovička odletela, nepočkajúc na odpoveď.

„Moja milá Hermiona,

mala si pravdu. Ginny sa darček páčil. Už sme stanovili dátum svadby. Vezmeme sa budúci rok v máji. Ginny ti o tom chce sama všetko porozprávať. Mám ťa od nej pozdraviť a odkázať ti, že ťa príde navštíviť, len čo bude môcť.

S láskou,

        Harry.“

Hermiona sa usmiala. Zložila papierik a strčila si ho do vrecka na pletenej veste. V novinách sa nič prevratné nedočítala, ale keď otočila stránku a uprela pohľad na stĺpček Spoločenská rubrika, stuhla.

„Ron Weasley a Lavender Brownová si Vám dovoľujú oznámiť, že do stavu manželského vstúpia už o mesiac. Svadba sa bude konať presne 13. Januára 2001, v malej romantickej kaplnke vo Vydrom Svätom Drábe o 15:30pm.“

„Ako mi to len mohol urobiť?“ hútala v duchu. Najprv ju pobláznil a potom ju odkopol. Vraj: „Prepáč, ale určite uznáš, že sa k sebe nehodíme. Sme príliš rozdielny! Ale ostaneme priateľmi, dobre?“ Najhoršie na tom bolo, že mal tak trochu pravdu. Boli rozdielny, ale veď predsa protiklady sa priťahujú, či nie? Ako len nenávidela tú kozu Lavender! Najradšej by jej vyšklbala všetky vlasy! Aj tie sa jej zdali krajšie ako boli jej. Nevedela pochopiť, čo na nej Ron vidí. Veď ona, Hermiona, ho ľúbila z celého srdca. Avšak to bolo teraz zlomené ... podupané v prachu ... rozšliapané. Cítila sa hrozne. A najhoršie na tom bolo to, že hoci si myslela, že tú bolesť prekonala, ona tu stále bola a gniavila ju ako zákerná choroba.

Hermiona ani nezbadala, že sa jej do očí znova nahrnuli slzy. Avšak vyľakane sa strhla, keď za sebou začula:

„Umrel niekto známy?“

Mala chuť v tej chvíli odtiaľ vybehnúť a v pokoji sa vyplakať, pretože by sa jej aspoň uľavilo. Namiesto toho musela čeliť posmešnému Snapovmu pohľadu. Všimla si jeho ruku, ktorú k nej natiahol. Držal v nej vreckovku. Prijala ju s tichým ďakujem a sledovala ako sa na vozíku presunul na opačný koniec stola. Kým si naberal na tanier hrianky, nepovedal ani slovo. Ale keď si na ne natieral džem, zrejme to už nevydržal.

„Tak čo, umrel niekto? Alebo plačete preto, že tu musíte byť? Pretože vás uisťujem, že môžete kedykoľvek odísť. Nebudem vás tu držať nasilu.“

„To je od vás skutočne milé,“ precedila cez zuby a vrhla naňho pobúrený pohľad. Nemohla pochopiť, prečo sa správa tak cynicky. „Neumrel nikto,“ odvetila, len aby sa jej na to znova nespytoval a zavŕtala sa do svojich raňajok. Na tanieri mala opečené vajíčka s hriankou a kúsky salámy, tiež opečenej. V pohári mala svoj obľúbený nápoj, kakao. Bola prekvapená, keď si aj Severus nalial z džbána na pohára kakao.

„Dobrú chuť,“ popriala mu, ale on len odvrkol, nech sa nenamáha, pretože vie, že si zrejme praje, aby sa zadrhol.

„Prečo musíte byť taký arogantný?!“ opýtala sa pobúrene, načo on len začudovane zdvihol to svoje čierne obočie.

„Asi to mám v krvi,“ hlesol a viac si ju nevšímal. Poškuľoval po novinách a tak mu ich bez slova podala. Severus ich zbežne prelistoval, občas sa zastavil na niektorej zo stánok dlhšie, ale potom sa celkom chápavo uškŕňal nad spoločenskou rubrikou. Skôr ako mohol niečo netaktné podotknúť odtiaľ radšej odišla, no stihla mu povedať, že dnes by rada začala s jeho liečbou.

„Nemusíte sa namáhať, neželám si to,“ odvetil a zatváril sa tak, že to neznieslo žiadne námietky.

„Tak potom načo som tu?!“ zamračila sa založiac si ruky v bok.

Severus si vzdychol. Zrejme vôbec netušila, ako krásne vyzerá, keď sa hnevá. Ako divožienka.

„To naozaj neviem. Vravel som vám už včera, že nepotrebujem žiadnu opatrovateľku ani pestúnku! Môžete robiť, čo chcete!“ odvrkol s úmyslom viac si ju nevšímať. Urobil chybu, pretože Hermiona sa zrazu upokojila a usmiala sa. Už ju prešla chuť vraziť mu tak, aby mu aj tá čierna maska odletela z tváre. Práve urobil osudnú chybu, keď povedal, že si môže robiť, čo chce. A ona presne vedela, čo to bude.  

 

4. kapitola

Prvý krok

 

 

Obrázok Hermiona si na strieborný vozíček pripravila všetko potrebné. Gázu, masť v tégliku a pár fľaštičiek s elixírmi. S úsmevom na perách zamierila zo svojej izby cez dlhú chodbu priamo do Severusovej komnaty. Zaklopala na jeho dvere, ale nečakala na vyzvanie a vstúpila dnu. Vôbec si nevšímala Severusov zamračený pohľad, ktorý ju mal zrejme prikovať alebo roztaviť na mieste.

„Čo tu robíte, ženská?!“ osopil sa na ňu a zabuchol rozčítanú knihu. Nadvihol sa na posteli a premeriaval si ju nepriateľským pohľadom ako svojho najväčšieho nepriateľa.

„Len svoju prácu,“ odvetila milo a postavila stolík blízko jeho postele.

„Na to zabudnite!“ vyštekol. „Ak si myslíte, že ...“

Nedokončil, pretože ho zastavila mávnutím ruky. „Sám ste predsa povedal, že si dnes môžem robiť, čo len chcem. Tak to mám aj v úmysle.“

„Do trolla!“ zahromžil a venoval jej ďalší zo svojich ľadových pohľadov. Nevedel, čo si počať. Či sa tentoraz poddať, alebo či s ňou stráviť deň v hádkach. Hľadel na ňu, kým nadávkovala na lyžičku z jedného z elixírov a priložila mu ju k ústam.

„Vypijte to,“ prikázala. „Je to uvoľnujúci elixír,“ vysvetlila a potom sa znova otočila a nadávkovala na lyžičku pár kvapiek z iného. „Tento je elixír je potlačujúci účinky zvyškov jedu.“ Neprotestoval. Vari aj mohol, keď tam stála s tým svojím prísnym, bojovným výrazom v tvári?

Naklonila sa k nemu s jednoduchým: „Dovolíte?“ Začala mu šikovne rozopínať čiernu košeľu, ale odplašil tie jej dotieravé prsty.

„To zvládnem aj sám,“ zahundral a neochotne sa pustil do rozopínania gombičiek na košeli. Avšak nešlo mu to tak šikovne ako jej. Hermiona sa naňho dívala s božskou trpezlivosťou. Bola rada, že práve tú dostala do vienka. Sledovala ako s vervou a silným myknutím potiahol za látku a posledné tri gombíky sa rozleteli do kútov miestnosti. Úsmev, ktorý sa jej dral na pery rýchlo skryla a aj ten úplne zmizol, keď zbadala jeho hruď pokrytú množstvom drobných i väčších jaziev. Hánky prstov si pritlačila na pery, len aby nahlas nezastonala pri pomyslení, koľko bolesti a múk musel prežiť. Prišlo jej ho ľúto, ale vedela, že on o žiadnu ľútosť nestojí. Namiesto toho sa snažila sústrediť na svoju prácu.

„Hotovo,“ zamrmlal, keď odhodil košeľu konečne bokom. Ale zdalo sa, že jej to nestačilo.

„Hm, aj nohavice, profesor,“ hlesla a líca jej mierne zrumeneli. To však nebolo nič oproti tomu, ako sa začervenal Severus. Jedna vec je, že musel dovoliť škriatkom, aby mu pomáhali v kúpeli, ale obnažiť sa pred svojou bývalou študentkou! To bol vrchol!

„Nikdy!“ vyhŕkol a díval sa na ňu, akoby sa načisto zbláznila.

„Prepáčte, ale musím na tom trvať. Potrebujem vám ošetriť aj nohu a nemôžem to robiť cez látku nohavíc. Ak chcete, otočím sa, kým sa nevyzlečiete a neprikryjete, alebo vám môžem s vyzliekaním pomôcť sama,“ navrhla, ale znova sa začervenala. Nevedela, prečo sa jej to stalo. Veď už nejedného pacienta takto ošetrovala a nikdy pri tom nepociťovala ostych. Bola to jej práca a ona si ju robila dobre a bavilo ju to. Avšak Severus Snape ... to bol celkom iný prípad.

„Nepotrebujem vašu pomoc, ženská! Zvládnem to sám, len sa ... otočte sa!“ prikázal jej a ona poslúchla. Stála k nemu chrbtom, kým sa mocoval s opaskom a potom s tichými nadávkami sťahoval zo seba čierne nohavice. Prikryl sa len tenkou prikrývkou, ktorý si vytiahol až pod pazuchy.

„Už,“ hlesol a pozoroval, čo robí, keď sa k nemu nahla, ba dokonca vyliezla na posteľ a sadla si vedľa neho s akousi masťou v ruke. Spoza chrbta mu vytiahla vankúše a odložila ich bokom.

„Ľahnite si prosím,“ požiadala ho a zároveň z neho stiahla prikrývku až po pás. Otvorila masť a nabrala si z nej na prsty. Rozotrela si ju v dlaniach a tie priložila na jeho hrudník.

Severus mal čo robiť, aby ostal pokojný. Hoci na sebe necítil jej teplé ruky a jej dotyky, pretože masírovala polovicu jeho tela, ktorá ostala necitlivá, jej blízkosť s ním robila divy. Sledoval ju spod privretých viečok a veľmi ľutoval, že v tom svojom prekliatom tele nemá cit. Muselo to byť príjemné.

„Čo je to za masť?“ opýtal sa so zjavným záujmom.

„Svalový relaxant. Zmes kostihoja, mäty a dračieho pazúra. Malo by to po čase začať pôsobiť.“ Hermiona bola celkom pokojná. Jej ruky krúžili po jeho nahej hrudi a aj keď bola táto strana jeho tela necitlivá, cítila pod dlaňami, ako splašene mu trepoce srdce. Navlas rovnako, ako to jej. Hermiona naňho vrhla krátky kradmý pohľad, ale zdalo sa, že má zavreté oči. Vydýchla si. Nevedela prečo, ale len teraz sa uvoľnila, keď zistila, že sa na ňu nedíva. Krúživými pohybmi rúk prechádzala od jeho šije celým trupom až k pásu, prešla na bok až sa dostala k ruke. Keď dôkladne premasírovala aj tú, pomohla mu otočiť sa na brucho, aby mu rozmasírovala chrbát.

Severus ju zamyslene počúval a pozoroval. Pohmkávala si akúsi melódiu. Zdalo sa, že si to užíva viac ako on. Potom ho znova obrátila na chrbát a odkryla mu nohu. Znovu si nabrala na prsty trochu masti a rozotrela si ju v dlaniach. Tesne pred tým, ako videl jej jemné ruky, ktoré priložila na jeho nahé stehno, vystrelil zo seba otázku.

„Prečo sa s vami Weasley rozišiel?“

Hermiona nachvíľu ustrnula v pohybe. „Myslím, že to nie je vaša starosť.“ Jej výraz sa razom zmenil. Mračila sa.

Sám nevedel prečo, ale zrazu nevedel prestať. „Nechal vás, pretože sa nevedel vyrovnať s faktom, že ste naňho príliš múdra? Alebo ste ho nechali vy, pretože ste si uvedomili, aký je to hlupák?“ provokoval.

„Tak na toto vám neodpoviem. Naozaj to nie je vaša starosť. Do môjho osobného života vás nič nie je!“ zvolala hnevlivo. Ticho, ktoré medzi nimi zavládlo vôbec nebolo príjemné, ale akési ťaživé. Hermiona však aj naďalej pokračovala v masírovaní v rovnakom tempe ako začala, hoci mala chuť to urýchliť. Ale to by sa mu tak hodilo! Nikdy! Zaťala sa. Rozhodla sa, že na jeho provokačné otázky nebude odpovedať. Proste bola ticho. A našťastie, prestal. Túto hodinku zvládla celkom dobre. Bola rada, že sa jej vôbec podarilo presvedčiť ho, nech jej dovolí robiť si svoju prácu. Vôbec totiž netušila, čo bude zajtra.

 Hermiona mu teraz masírovala chodilo. Mal celkom pekné nohy. A dokonca ani neboli príliš ... zarastené. Mal na nich jemné tmavé chĺpky. Ich mäkkosť by mohla porovnať s hodvábom. Presne také ako mal na hrudi. Jej ruky znova stúpali k členku a krúživými pohybmi sa dostávali stále vyššie. Vôbec si nevšimla, čo sa medzičasom stalo. Severus však zhrozene civel na vyduté miesto pod prikrývkou, kde sa jasne črtala jeho erekcia. Chcel ju odtiaľ vyhodiť, aby si nič nevšimla, ale jeho reakcia prišla oneskorene. Jej zamatový, čokoládový pohľad sa upieral na vypuklinu. Ruky zastali na stehne pevne ho zvierajúc, čo si vôbec neuvedomovala a vlastne ani on, lebo jej dotyk necítil. Nechápal, ako sa mu to mohlo stať. Veď jej dotyk predsa vôbec necítil!

„Vypadnite!“ zvolal zahanbene a nemusel jej to dvakrát opakovať. Vybehla odtiaľ tak rýchlo, že zabudla aj na svoj vozík. Nechala ho tam bežiac z jeho dosahu, vystrašená, zmätená i prekvapená zároveň.

„Do kotla! Do kotla!“ hromžil nemohúcne zatínajúc zdravú ruku v päsť. Díval sa na svoj stále nabudený stav a nevedel, čo má robiť. Mohol myslieť na čokoľvek, ale jeho vzrušenie nepoľavilo. Preto si musel pomôcť inak. Zdravou rukou si siahol pod prikrývku a z čiernych boxeriek vytiahol svoje vzrušené mužstvo. Zastonal, keď si rukou prešiel po celej jeho dĺžke, ktorá vôbec nebola zanedbateľná. V mysli si predstavil tú jedinú, ktorú mohol. Jej husté gaštanové vlasy, čokoládové oči ... hebkú, smotanovú pleť ... pery ako lupene ruže. Pevné prsia, črtajúce sa pod bielou blúzkou. Jej zamatový hlas ...
Severus zastonal. Vôbec si neuvedomil, že pri onanovaní túžobne šepká jej meno. Pohyby jeho ruky sa zrýchľovali, až kým mu dlaň nezvlhla a on sa na krátku chvíľu neocitol na prahu brán raja. Keď sa očistil, zamračene sa zadíval von oknom. Ako dlho sa takto uspokojoval sám? Už ho to prestávalo baviť. Táto situácia ho prekvapila možno viac, ako ju. Cítil sa trápne, zahanbene ... ponížene. A mohol si za to sám. Nie! Ona za to mohla! Keby nebola taká krásna, taká žiaduca ...! Severus nevedel, ako sa jej pozrie do očí. Radšej by bol, keby tu nebola a on by žil svoj starý život. Prázdny, ale pokojný.   
 

 

5. kapitola

Trápna situácia

 

 

Obrázok Hermiona pochodovala v svojej izbe a už minimálne po desiaty krát sa pozrela na svoje náramkové hodinky. Bolo skoro pol ôsmej. Severusa od toho incidentu nevidela. Naschvál sa mu vyhýbala, pretože sa pred ním neskutočne hanbila a on robil celý deň to isté. Zo svojej izby ani len nevykukol. Videla, ako mu doniesli obed a pred hodinou mal aj večeru. Zaujímalo by ju, čo tam celý čas dokáže robiť. Ona by sa zbláznila medzi štyrmi zavretými stenami. Sadla si do kresla a zložila si ruky na hrudi. Vôbec nevedela, ako sa mala k nemu chovať, keď bola svedkom toho ...

„Och, nedokážem to ani len vysloviť!“ karhala sa. Vlastne jej to vôbec neprišlo zvrhlé. Bolo celkom pochopiteľné, že sa vzrušil, aj keď nechápala prečo. Alebo za to mohla naozaj práve ona? Hermiona sa začervenala až po korienky vlasov. Toto sa jej ešte nikdy nestalo. Nikdy pred tým sa neocitla v takej situácii. Ani len s Ronom nie.

Vzdychla si a schovala si tvár do dlaní. „Pre Merlina, čo mám robiť?“ pýtala sa samej seba skrúšene. Musela pokračovať v ošetrovaní. Sľúbila to nielen sebe, ale i Harrymu. Toľké pred ňou zlyhali! A ona nechcela byť jednou z nich. Chcela to dokázať a vedela v kútiku duše, že práve jej sa to môže podariť. Nie nadarmo vyštudovala s vyznamenaním a získala diplom pre zásluhy na odbornej praxi.

„Hermy, vzchop sa. Ty to dokážeš!“ povzbudzovala sa. Nakoniec predsa len vstala z kresla a vykročila zo svojej izby. Na malú chvíľu zaváhala stojac pred jeho dverami, ale zaklopala a bez vyzvania vošla dnu, pokračovať, v čom začala.

„Dobrý večer, profesor,“ pozdravila, avšak on sa ani neozval. Civel na ňu ako na prízrak.

„Čo tu chcete, Grangerová?“ opýtal sa viac ako nevrlo a ani na ňu nepozrel. Neodtrhol zrak od rozčítanej knihy.

„Predsa pokračovať v rehabilitácii,“ odvetila, ale jedinou odpoveďou, ktorú začula z jeho úst, znela: „Okamžite vypadnite!“

Zarazila sa. Naozaj cúvla, pripravená poslúchnuť, ale zastala. Musela mu čeliť. Inak sa táto situácia zvládnuť nedala.

„Nikam nejdem. Profesor, to čo sa stalo ... to je celkom prirodzené. Ste predsa muž a ...“

„Ak okamžite nesklapnete, ženská, prestanem sa ovládať a vyrazím s vami dvere!“ zrúkol, červený v tvári od zahanbenia. Nemohol uveriť tomu, čo práve počul. Ako si to len predstavovala? Veď sa tak nikdy pred nikým v celom svojom živote už dlho nestrápnil. Až teraz! Celý deň sa jej vyhýbal a dúfal, že ju neuvidí, aby sa neprepadol od hanby do horúcich pekiel, ale ona si sem jednoducho vmašíruje a snaží sa ho ponížiť ešte viac!

„Ale profesor, naozaj si myslím, že ...“

„To, čo si myslíte je mi celkom ukradnuté! A teraz odíďte. Vlastne by bolo najlepšie, keby ste tento dom opustili! Neželám si, aby ste sa tu hrali na moju opatrovateľku! A neželám si, aby ste sa ma ešte niekedy dotýkali!“

Hermiona sa zamračila. Lomcoval ňou taký hnev, že ho nevládala v sebe udržať. „Tak to nikdy! Ak chcete byť tvrdohlavý, tak si buďte! Ale musíte uznať, že takto sa žiť nedá. Máte šancu vyliečiť sa! Nikdy pred tým ste sa nevzdal, ale teraz to robíte! Za ten čas sa z vás stal vari zbabelec?!“

„Nekričte na mňa! Nemáte na to právo! A nevravte mi, že som zbabelec!“ reval aj on.

„Ja sa vami nenechám zastrašiť!“ zvolala zvýšeným hlasom. „Dnes vás už obťažovať nebudem, ale zajtra ráno buďte pripravený!“ otočila sa na opätku a keď vychádzala, nezabudla poriadne tresnúť dvermi.

Severus sa za ňou díval ako obarený. Nikdy pred tým sa takto nesprávala. Alebo bolo možné, že túto jej tvár nikdy pred tým nevidel. Ako bolo možné, že ho zrazu miatla, vytáčala, znervózňovala i vzrušovala jedna mladá žena naraz? Toľko protichodných pocitov v sebe už dávno neživil. Bol ako pod povrchom tlejúca sopka.

Stále nemohol uveriť tomu, čo mu povedala. Vraj normálne a prirodzené. Veď je muž. „Ale neschopný muž pripútaný k lôžku!“ vzdychol si trpko a zaťal ruky v päsť. Naozaj by sa jeho stav mohol zmeniť? Vari tomu mal veriť? Ale prečo. On svoj stav naozaj považoval za trvalý a ako trest za všetko, čo doteraz v svojom živote vyviedol. A toho veru nebolo málo. Vina mu ťažila svedomie ešte aj teraz, pretože k tej mladej žene, na ktorú nakričal, a ktorú tak rozhneval, cítil už dlho to, čo necítil k žiadnej inej, okrem Lily ... kedysi dávno.

„Možno by som jej predsa len mal dať aspoň malú šancu,“ hundral si popod nos. „Veď aj tak som to sľúbil Harrymu.“

V ten večer sa tam Harry zastavil, hoci to pôvodne neplánoval. Len chcel zistiť, čo je nové, pretože ani od jedného z nich nedostal žiadne správy. Či už dobré, alebo zlé. Zdalo sa však, že je všetko v poriadku, hoci bol Severus nezvyčajne zamĺknutý a zdalo sa, že niečo pred ním skrýva a Hermiona bola akási nervózna, čo u nej nebývalo zvykom.

„Tak čo sa deje?“ opýtal sa už po tretí raz, ale po tretí raz dostal tú istú odpoveď.

„Nič Harry, naozaj.“

„Hermiona, neklam mi. Viem, že sa niečo stalo. Tak von s tým.“

„Tak dobre,“ súhlasila naoko. „Znova sme sa pohádali, ale nič to nie je. S liečbou sme aspoň začali a ak nebude príliš vystrájať a brániť sa jej, tak bude všetko v poriadku.“

Harry si len vzdychol. Vedel, že mu nepovedala pravdu, ale zrejme to nebolo nič pre jeho uši. „Tak dobre. Ak budeš potrebovať pomoc, som tu.“ Už bol na odchode, keď sa otočil a opýtal sa, kde bude tráviť Vianoce tento rok.

„No, naši idú do Aspenu a tak ma napadlo, že pôjdem k babke na vidiek. Myslím, že tých pár dní nebudem Severusovi chýbať a on si aspoň oddýchne.“

„Hej, asi. Ale bude tu sám,“ hlesol premýšľajúc, či by nebolo lepšie, keby ho vzal na pár dní cez sviatky k nim. Lenže on bol stále v Brlohu a vedel, že Severus by okamžite tú možnosť zmietol zo stola. „Maj sa pekne,“ pobozkal ju na líce a krátko ju objal. Potom sa odmiestnil a Hermiona sa vybrala späť do svojej izby. Zaspať však nemohla. Keď prechádzala po chodbe, videla, že sa v Severusovej izbe ešte svieti. Dlho tam stála a premýšľala, kým sa osmelila a zaklopala na dvere.

„Vstúpte,“ ozvalo sa tlmeným hlasom a ona vkročila dnu. Vôbec si neuvedomila, že má na sebe len nočnú košeľu a ledabolo zapnutý župan.

„Profesor?“ ozvala sa skoro šeptom, žmoliac v ruke opasok od župana.

„To ste zase vy? Čo chcete tentoraz?“ zašomral unudene.

„Chcela som sa vám ospravedlniť. Mrzí ma, čo sa stalo.“

Severus si vzdychol. „Aj mňa. Ja len ... ešte teraz sa cítim dosť nepríjemne a nechce sa mi o tom incidente hovoriť.“

„Chápem vás,“ hlesla a myslela to ozaj úprimne.

„Ráno o ôsmej?“ opýtal sa rozpačito a sledoval, ako sa jej pery roztiahli do úsmevu. Prikývla.

„Dobrú noc, slečna Grangerová,“ poprial jej.

„Dobrú noc, profesor.“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

....

Zuzana,19. 10. 2011 1:00

Tak dobe som sa bavila, napriek tomu, že mi je Severusa ľúto, ale aj tak je roztomilý, keď takto vyvádza :) Ale koniec ma prekvapil, už tým, že za ním šla a potom tým, že ju nevyrazil :)

paráda

Norika,25. 9. 2008 10:12

Nikdy by som o sebe nepovedala, ze budem citat pribehy na nete. Teraz som tu denne a neviem sa dockat novych pribehov. Je super ze niekto nieco take krasne pise :)

...........

dada,23. 9. 2008 8:50

to bolo milé, prečo mám pocit, že tí dvaja budú na Vianoce spolu? :-)

skvělé...

sevy,18. 9. 2008 18:01

vylepšení vzhledu i úplně boží kapča... jsem tak vyřízená, že ze mě nic víc nedostaneš... :o))))

nádhera...

Yvainne,18. 9. 2008 17:52

je to úplne úžasná poviedka!!!

Vidím

Lachesis,18. 9. 2008 9:07

že niekto na rozdiel odo mňa nezaháľa a píše tak úchvatne ako ty. Inak zmena je super, ksoro som sa z'lakla že som na zlej stránke

super

Baja,17. 9. 2008 19:54

je to skvele tess....ty sa prekonavas a to som is myslela ze sa to ani neda ...taka si dobra :)

metanefridia,

Léthe,17. 9. 2008 14:27

ej dievča, ty si sa nam rozbehlo :D ale musíš počkať, ja mám aj iné povinnosti

!!!

metanefridia,17. 9. 2008 14:12

rychlo novuuu :)

:o))

kapi,17. 9. 2008 1:34

pekná kapča, pls rýchlo dalšiu
som strašne zvedavá na ich reakcie až sa stretnú :o)))

:-)

dada,16. 9. 2008 20:26

trochu nechápem ako sa na konci dokázal schúliť do klbka, inak je to pekné a dobre sa to číta.

výborné

Yvainne,16. 9. 2008 8:59

rýchlo ďalšíu!

ďalšiu!!!

Monča,15. 9. 2008 15:21

Prosííííím, rýchlo!!!

zaujímavé

Lachesis,14. 9. 2008 5:18

čo všetko sa nestane pri jednoduchom ešetrení, však? no som zvedavá na Hermioninu reakciu. Inak super ako vždy, takže niet čo dodat

uf...

sevy,13. 9. 2008 22:50

tak, teď jsem zvědavá jak to po tomto sevově kousku bude pokračovat... ty první reakce... :o))) chjo... teďka si budem muset nějakou dobu počkat, že? ale bylo to bezvadné! ;o)

no bomba!

sevy,13. 9. 2008 19:13

už se nemůžu dočkat, dalšího dílu! ;o))

čo dodať...

Lachesis,13. 9. 2008 1:01

krása, krása, krása a teším sa na ďalšiu. Tak šup šup píš dalej

Let...

sevy,12. 9. 2008 22:26

to je moc slibný začátek... a ta maska na tváři mi připoměla krásku a zvíře... :o))... moc pěkné... šup s další ;o)))