Turnaj v metlobale - 1. kapitola
1. kapitola
Reprezentačné družstvo
Na vlakovom nástupišti King´s Cross bolo v prvý septembrový deň rušno presne tak, ako po minulé roky. Čoraz častejšie sa ozývajúci hluk píšťaly (bolo už trištvrte na jedenásť - vhodný čas obsadiť si dobré a vôbec nejaké - miesto vo vlaku), hustá biela para valiaca sa z komína čierno-červeného rušňa Rokfortského expresu, mládež pobiehajúca po nástupišti - či už sami alebo v sprievode rodičov - to všetko pôsobilo príšerne chaoticky. Až na dvoch ticho sa zhovárajúcich tmavovlasých mužov. Mladší z nich bol vernou kópiou toho staršieho a jediné, čím sa od neho odlišoval bolo, že mu na koreni nosa nesedeli okrúhle okuliare, osadené v čiernych rámoch.
Albus Potter sa pátravo porozhliadol po nástupišti, až kým ho otec neupozornil na príchod priateľa.
„Dnes akosi meškajú,“ okomentoval neskorý príchod dvoch členov Malfoyovskej rodiny a pohľadom zavadil o veľké hodiny, upevnené na ošarpanej stene vlakovej stanice. Bolo desať hodín a štyridsať osem minút.
Albus prikývol a zohol sa po svoj kufor a klietku so sovou. „Pôjdem,“ hlesol, len čo Scorpius Malfoy zachytil jeho pohľad a kývol mu hlavou na pozdrav. „Budeš v poriadku otec?“ spýtal sa ho starostlivo.
Harry neochotne odvrátil zadumaný pohľad od náhlivo sa lúčiaceho Malfoya a jeho syna.
Usmial sa na Alsbusa. „Pýtaš sa ma to isté posledné dva roky zakaždým, keď odchádzaš do školy. Isteže budem v poriadku," odvetil Harry pobavene nad jeho prehnanou starostlivosťou.
Albus Severus sa zatváril kajúcne. „Viem. Prepáč, to len... Od kedy zomrela mama... mrzí ma, že si sám.“
„Netráp sa kvôli mne, rozumieš? A teraz už bež, lebo Scorpius vyzerá, že by ťa do toho vlaku bol schopný odtiahnuť hoc za vlasy.“
Scorpius zamával Harrymu na pozdrav, keď zachytil jeho letmý pohľad. Albus sa zasmial a dovolil otcovi, aby ho rýchlo objal prv, ako k nim pribehla Lily s Rose a tiež sa s ním rozlúčili. Hugo mu zakýval vystrčený z okna vlaku. Hermiona odišla už pred chvíľou, lebo sa ponáhľala do práce a Ron ležal doma skolený angínou a odmietal ísť k liečiteľovi, lebo tvrdil, že to hravo zvládne sám so Životabudičom.
Harry sa díval za svojimi deťmi ako nastupujú do vlaku. Kovová mašina naposledy hlučne zapískala, vypustila hustý oblak pary a pohla sa pomaly dopredu.
Albus nasledoval Scorpiusa hľadajúceho voľné kupé, ale zastavil sa v uličke, aby naposledy zamával otcovi. Videl ako do líca jeho otca vrazil nejaký papierik poletujúci vzduchom. Jeho otec ho vzal do rúk, vyhladil a chvíľu doň hľadel. Zrejme tam bolo niečo napísané. Na tvári sa mu objavil nepatrný, no spokojný úsmev. Potom otočil hlavu a pozrel sa na Draca Malfoya, Scorpiusovho otca. A hoci bola mužova tvár vážna, akoby vytesaná z kameňa, Al si nebol istý, či mohol pripísať len svojmu zdaniu vrúcny pohľad sivých očí vysielaný k jeho otcovi. Avšak ak by aj z toho chcel vyvodiť nejaké závery, nemohol to spraviť, lebo obaja – jeho otec i Draco Malfoy - odišli z nástupišťa každý zvlášť.
***
„Kde trčíš, dofrasa?!“
Táto jediná veta ho dokonale vytrhla z myšlienok a on sa znova ocitol rovnými nohami na zemi. Scorpius Malfoy teatrálne prevrátil očami a povzdychol si, akoby trpel, no pravdou bolo, že sa Alovými melancholickými stavmi skôr bavil. Nie, že by sa mu vysmieval, to nikdy! Od kedy sa v prvom ročníku spriatelili - bolo to cestou vlakom, kde sa Al postavil na jeho stranu, keď si ho chcela podať trojica podarených Slizolinčanov – boli stále spolu. Vtedy išlo o tých Slizolinčanov, medzi ktorých mal zapadnúť. Bez Ala by tie roky, ktoré tam musel stráviť asi nezvládol. Bolo nesmierne ťažké zapadnúť medzi tých, ktorí vás nechceli prijať, robili vám prieky, občas vyviedli neplechu, ktorú musel riešiť sám vedúci fakulty a Scorpius si nebol istý, či aj otec neposlal pár listov rodičom tých odkundesov. Ako inak - výhražných. Popravde, bol mu vďačný, lebo to zabralo a jeho šikanovanie sa skončilo ešte pred Vianočnými sviatkami v prvom ročníku.
Jediný, kto pri ňom stál a jediný, koho mal, bol Albus Potter. Nevysoký, chudý, s večne strapatými vlasmi, no skvelo padnúcim oblečením. On ho zoznámil so svojím bratom, ktorý najskôr robil to, čo ostatní a iba ho ignoroval. Ale keďže boli Al so Scorpiusom nerozluční, potom si proste zvykol. Rose Weasleyový, Alova sesternica bola iná. Jeho otec o nej už pri prvom stretnutí povedal, že je celá po matke a nezabudol dodať – našťastie! Bola to milá a priateľská dievčina, bez predsudkov. A potom tu bol ešte Archie Longbottom, neposedný syn rokfortského profesora Herbológie, Nevilla Longbottoma.
Dalo by sa povedať, že väčší zlom pre Scorpiusa nastal až v druhom ročníku, keď ho vybrali do Slizolinského metlobalového družstva. Albus prešiel výberom v ich fakulte a dostal miesto stíhača. Bol naozaj skvelý. Rýchly, vrtký a to, čo dokázal na metle bolo priam neskutočné. Scorpius vtedy počul ako sa o ňom pochvalne vyjadrila riaditeľka McGonagallová. Vraj je ešte lepší ako bol jeho otec za študentských čias. Vedel, že to vyhlásenie sa zakladá na pravde, pretože keď bol párkrát na prázdninách u Potterovcov, často spolu hrávali.
Takže, keď sa Scorpius dostal do družstva a začal hrať na poste strážcu, časom si získal rešpekt i spolužiakov zo svojej fakulty, hoc oňho nestál. Bol nielen vynikajúcim žiakom, ale aj športovcom. Iste, za to prvé vďačil najmä Albusovi a jeho snahe vysvetliť mu všetko, čo celkom presne na hodine nepochopil. Darmo, Albus bol jeho najlepší priateľ a nevymenil by ho ani za tisíc priateľských spolužiakov zo Slizolinu!
„Aké bolo leto?“ opýtal sa ho lenivo pozorujúc, ako si vykladá kufor i klietku so sovou na hliníkovú poličku nad náprotivným sedadlom, potiahnutým červenou kožou.
Albus pokrčil plecami a sadol si na sedadlo oproti Scorpiusovi, ktorý sa rozvaľoval po celej šírke sedadla. Plavovlasú hlavu s vlasmi spustenými do čela si opieral o stenu kupé a pozoroval ho spod privretých viečok, ktoré ukrývali jasné oči, nevšednej zelenej farby. Al ich rád prirovnával k drahému a vzácnemu kameňu, zvanému nefrit.
„Bolo fajn, ako vždy,“ odvetil napokon, lebo Scorpius na to evidentne čakal.
„Aj toto leto ste niekde boli?“ vyzvedal a jeho kamarát prikývol.
„Toto leto sa odhlasovalo Slovensko,“ informoval ho nadšene.
„Merlin, to je kde?“ vytreštil oči Scorpius, ktorý zrejme nemal ani poňatia o tom, že taká krajina vôbec existuje.
Albusa jeho poznámka pobavila. „Vôbec to nie je taký zapadákov, na aký myslíš. Tá krajina sa nachádza v Európe. Susedí s Rakúskom, Maďarskom, Českou republikou, Ukrajinou a Poľskom. A bolo tam krásne. Dokonca ľudia sú tam veľmi milí – aspoň väčšina, na ktorých sme narazili,“ skonštatoval Al.
„Tie vaše každoročné výlety,“ zavrtel hlavou Scorpius. „Čo na nich máte?“
Al sa uškrnul a začal mu klady cestovania vyratúvať na prstoch. „Spoznávame nové krajiny a ich kultúry, bavíme sa a fakt si to užívame. A nehraj to na mňa, pretože viem, že to hovoríš len preto, lebo si tento rok nešiel s nami. Veľmi dobre si pamätám, ako sa ti minulý rok vo Francúzsku páčilo. Nehovoriac o Francúzkach, dokonca tých muklovských. A aby si vedel, Slovenky mali ešte väčšie čaro,“ podpichol ho provokačne tmavovlasý chlapec, prekrížiac si ruky na hrudi.
„Neznášam, keď hovoríš tak kvetnato. Prečo jednoducho nepovieš, že boli sexi?“ zatiahol Scorpius.
Al bezradne pokrčil plecami. „Prečo by som sa o nich mal vyjadrovať tak prízemne a pudovo?“ bránil sa.
Scorpius sa zamračil a odvetil mu protiotázkou. „Pretože si chlap a pre chlapov je pudové správanie sa prirodzené?“
Albusova mierna povaha a slušná výchova sa nezaprela. „Dobre vieš, že ja taký nie som.“
„Hm, čiže otázka, či si si náhodou nejakú nenarazil je zbytočná,“ zahundral Scorpius a privrel oči. Nevšimol si, že sa Albus po jeho poslednej poznámke zatváril skoro až ublížene. Ale bol to len moment, kedy sa výraz na jeho tvári zmenil na ľahostajný a bezstarostný.
Keď k nemu Albus znova zdvihol pohľad a uprel ho na jeho pokojnú tvár, sledujúc jej kontúry, ostro rezané lícne kosti, jemnú črtu brady, klenutie plavého obočia nad zatvorenými očami, tiene mihalníc, ktoré sa črtali pod nimi, rovnosť toho priam aristokratického nosa... To všetko v ňom vyvolalo odozvu dokonalosti Scorpiusa Malfoya. A s pribúdajúcimi rokmi sa tá dokonalosť len stupňovala. Ak mohol svojho kamaráta ohodnotiť, bol by použil výraz – sakramentsky príťažlivý. A samozrejme, že si to Scorpius uvedomoval. Albusovi sa zdalo, že až priveľmi a neklamal by, keby o ňom tvrdil, že svoju príťažlivosť aj zneužíva. Lenže bol Slizolinčanom a ešte k tomu Malfoyom. Mal zrejme zakódované v génoch, striedať dievčatá ako ponožky. Albus mu na to povedal svoje len raz, keď skúšal svoj šarm na jeho sesternici Rose. Dobre vedel ako končili všetky tie slepo zaľúbené dievčatá (v Scorpiusovej posteli a so zlomeným srdcom). Na tie romániky mu nepovedal ani slovo, ale nedovolil, aby ublížil Rose. V duchu si však myslel, že Scorpius proste len hľadá tú pravú a ide aj cez mŕtvoly. Akurát stále netušil, aký má vkus, pretože jeho kamarát rozhodne nebol prieberčivý.
„Prestaň na mňa zízať Al a zobuď ma skôr ako dorazíme na stanicu, dobre?“ zahundral popod nos bez toho, aby čo i len pootvoril oči a pomechril sa na sedadle, hľadajúc si vhodnejšiu polohu na spánok.
„Dobre,“ zašepkal Al a vstal zo sedadla, aby si vybral z bočného vrecka na kufri rozčítanú knihu. Scorpius skôr vycítil ako započul, že sa pohol a pootvoreným pravým okom svoj dojem prekontroloval. Nemýlil sa. Skĺzol pohľadom po Alovej postave, povzdychol si a zavrel oči ešte predtým, než sa Al otočil, aby zistil, či ho náhodou nevyrušil zo spánku.
Znova si sadol na svoje miesto aj s knihou v ruke a otvoril ju na dvojstránke, z ktorej vytŕčala červená záložka so zlatými strapčekmi a výšivkou leva. Mali pred sebou ďalekú cestu... Aspoň rozhodne on, keďže ju nemienil prespať.
***
Albus pretrpel úvodné ceremoniály triedenia so stoickým pokojom ako zakaždým a poväčšine v tichu všetko pozoroval. Nemal náladu na rozhovory, hoci sa ho jeho spolužiaci pokúsili do nejednej debaty zatiahnuť. Lily sediaca o pár miest ďalej si všimla jeho podivnú náladu a chcela naznačiť Rose, aby uňho nenápadne povyzvedala, ale zistila, že ju jej vnímavá sesternica predbehla.
„Al? Deje sa niečo?“ spýtala sa šeptom, odvrátiac tvár od profesorského stola a ambónu, za ktorým práve rečnila riaditeľka.
Jej bratranec sklonil hlavu a zvraštil čelo. „Nie, Rose, nič sa nedeje,“ šepol ledva zrozumiteľne. To, čo ho trápilo, s tým by sa nezveril ani živej duši. Ani Rose, s ktorou si hneď po Scorpiusovi rozumel najlepšie.
Lenže ona neprestala naliehať. „Al, veď vieš, že mne môžeš povedať čokoľvek, však?“ šepla a chytila ho za ruku, ktorá mu spočívala na stehne pod stolom.
„Viem, ale...“
Vetu dokončiť nestihol, lebo ho zaujalo, čo povedala riaditeľka. To už doňho štuchal nadšene Archie Longbottom. „Ty kokso! Počul si to Al? Nemôžem tomu uveriť!“ vydýchol užasnuto.
Al obrátil pozornosť k riaditeľke, ktorá šmahom ruky utíšila Veľkú Sieň, v ktorej to razom zahučalo ako v úli. „Ako som povedala, zajtra bude prebiehať medzifakultný výber do reprezentačného družstva, ktoré nás bude zastupovať v Durmstrangu. Tam sa bude toho roku prvýkrát konať Turnaj v metlobale.“ Vysoká, štíhla žena so sivými vlasmi upnutými do prísneho drdola schovaného pod čiernym klobúkom, ozdobeným pávím perom a v tmavozelenom habite sa na chvíľu odmlčala, porozhliadla sa po Sieni prísnym pohľadom a pokračovala. „Do reprezentačného družstva vyberie profesor Hooch tých najlepších hráčov z najvyššieho, siedmeho ročníka.“ Sieňou zaznelo poburujúce hundranie a nespokojné výkriky o tom, aké to je nespravodlivé a diskriminujúce. Riaditeľka si to však nevšímala. „Výber sa bude konať hneď zajtra od desiatej hodiny doobeda. Opakujem ešte raz, týka sa to len hráčov siedmych ročníkov.“
Aj tak to nezabránilo radostnému ujúkaniu a veselým pokrikom, ktoré prehlušili nespokojné hundranie ostatných ročníkov.
„Musíme sa tam dostať!“ zvolal Archie bojovne. „Al! No nie je to super?!“
Nielen on sa rozplýval nadšením, ale i Rose, ktorá hrala za ich fakultu na poste triafačky. Aj on sa usmieval a prikyvoval sesternici, ktorá mu natešene štebotala do ucha s rovnakým bojovým odhodlaním ako Archie po jeho druhej strane.
Napriek tomu však vrhol pohľad naprieč Sieňou a jeho oči sa stretli so Scorpiusovými. Plavovlasý siedmak obkľúčený svojimi spolužiakmi sa naňho sebavedome usmial a nepatrne kývol hlavou. Al nepochyboval o tom, že i on si brúsi zuby na zajtrajší konkurz, ako i mnohí iní. A tiež vedel, že profesor Hooch by bol hlupák, keby ho nevybral. Scorpius mal ako strážca najlepšie skóre chytených alebo odrazených striel na obruče.
Keď si večer líhal do postele, myslel len na to, či Hooch vyberie zajtra aj jeho. A tiež na to, čo mu pošepla pri večeri Rose. „Nemysli si Al, že sa vzdám len tak ľahko.“ Povzdychol si. Môže dobiedzať koľko len chce, nezistí to! So svojím trápením si bude musieť poradiť sám.
***
Na druhý deň presne o desiatej stáli všetci metlobal hrajúci siedmaci na ihrisku. Počasie im prialo, lebo bol pekný, bezveterný a slnečný deň. Profesor im prikázal rozdeliť sa do skupín podľa jednotlivých postov, ktoré zastávali v hre. Už ukázali svoje strážcovia a odrážači. Teraz svoje schopnosti predvádzali triafači a nakoniec mali nastúpiť stíhači a teda aj on. Boli traja, vrátane Albusa. Scorpius nemal až takú konkurenciu. Proti nemu stál iba jeden Bifľomorčan a jedna pekná Bystrohlavčanka. Na pokyn profesora a zvuk píšťalky sa šiesti triafači zniesli na zem. Profesor si čosi poznamenal do papierov a obrátil sa k stíhačom.
„Vaša úloha je jasná,“ inštruoval ich. „Kto prvý chytí ohnivú strelu, postúpil. K tomu netreba viac dodávať. A teraz vysadnite na metly. Len čo odpískam, začnete,“ prikazoval im.
Všetci traja prikývli na súhlas a spravili, čo od nich chcel. Zatiaľ čo sa Hooch sklonil k veľkej drevenej truhlici a vybral odtiaľ neveľkú zlatú loptičku. Len čo ju oslobodil zo zamatového obloženia debny, loptička sa zachvela a rozvinula krídla. Hneď na to sa vzniesla do vzduchu a zmizla im z očí. Profesor odpískal hon na ohnivú strelu.
Chvíľu sa nič nedialo. Traja stíhači poletovali po ihrisku a pátrali zrakmi po zlatej loptičke. Nebolo žiadnym prekvapením, keď ju Albus Potter uzrel ako prvý a vyštartoval za ňou ako blesk. Ostatní dvaja len slepo nasledovali jeho príklad. Scorpius ho bedlivo sledoval, nespúšťajúc zrak zo štíhlej postavy sediacej na najnovšom modeli metly značky Nimbus. Keď Albus obrovskou rýchlosťou rútiac sa za ohnivou strelou rozrážal vzduch, ten mu čechral už i tak strapaté vlasy. Pri všetkých tých vývrtkách, otočkách, či prudkých zastaveniach a ostatných manévroch vyzeral neuveriteľne prirodzene a uvoľnene, ba pôsobil priam suverénne. Scorpius na sekundu zadržal dych, keď Albus vyskočil nohami na rúčku metly sotva meter nad zemou, aby ju pribrzdil vo veľkej rýchlosti a zmenil uhol letu, predvádzajú svoje umenie ako akrobat na vysutej hrazde.
„Pre Merlinove spodky, ja raz dostanem z toho Pottera infarkt!“ zašomral si profesor stojaci opodiaľ s prútikom v ruke, pripravený zachrániť situáciu, ktorá mohla skončiť všelijako, keďže Al pribrzdil metlu pred tribúnou, do ktorej mohol škaredo naraziť. Scorpius si len odfrkol a široko sa usmial.
„Ideš Al!“ vykríkol povzbudivo na priateľa, no ten ho sotva vnímal, pachtiac sa za loptičkou, vyhýbajúc sa zvyšným dvom hráčom bažiacim po tom istom. Scorpiusovi často krát napadlo, že Al je na metle možno lepší ako jeho brat James, ktorý sa teraz po škole venoval tomuto športu profesionálne a hral za Magochester united.
„Áno! Vedel som to!“ vykríkol, keď sa zlatá loptička ocitla uväznená v Alovej pravačke a on zoskočil svižne z metly na zelený trávnik ihriska.
Profesor Hooch prikývol, zapísal niečo do papierov, ktoré zvieral a vzal si od neho ohnivú strelu, aby ju vrátil do ťažkej drevenej truhlice ozdobenej železným kovaním.
Skôr ako ho Scorpius stihol priateľsky potľapkať po pleci, predbehla ho Rose, ktorá sa mu hodila okolo krku s hlasným výskotom, nasledovaná Archiem. Albus prijal gratulácie i pochvalu za skvelý výkon rovnako skromne ako vždy. Napokon sa so sklonenou hlavou a metlou v ruke pobral k Scorpiusovi, ktorý čakal, kým tie búrlivé ovácie odznejú.
„Blahoželám!“ povedal a natiahol k nemu ruku, aby potriasol uznanlivo tou jeho. Lenže zamračil sa. „Tváriš sa ako na pohrebe! Ty sa netešíš, Al?“ spýtal sa, keď videl na jeho tvári ten neurčitý výraz.
Hoci sa Albus vzápätí usmial, bolo vidno, že je ten úsmev silený. „Jasné, že sa teším,“ riekol a utrel si chrbtom ruky spotené čelo. Potreboval sprchu. Pozrel sa na oblohu, kde pripekalo slniečko. „Už aby som mal zo seba ten dres dole,“ hlesol, kým si ho Scorpius skúmavo premeriaval a skúsil prísť na príčinu jeho čudnej nálady. Al si to všimol a rozhodol sa to zahovoriť. „Podľa mňa sa do družstva dostaneš aj ty. Nepustil si ani jeden gól. Jupiter Bones (žiak Bifľomoru) bol nervózny a ušiel mu jeden gól. Nehovoriac o Abbottovej Mandy (žiačke Bystrohlavu), ktorá odrazila z desiatich len päť striel na obruče.“
„Hej, aj ja si myslím, že to mám v kapse. Darmo - som skvelý,“ zakontroloval, hrdý na svoj výkon.
Al sa rozosmial. Scorpius bol prosto nenapraviteľný, možno aj preto sa doňho tak ľahko zamilo... Zarazil sa a zastal na mieste ako prikovaný, kým Scorpius pokračoval v ceste do šatní zhovárajúc sa s ním, až kým si nevšimol, že ho nechal za sebou a vedie monológ sám so sebou ako magor. Navyše, v tvári tmavovlasého mladíka sa zračil výraz vyplašenej fretky, ktorá uzrela hladného hipogrifa.
„Al? Môžeš mi do kotla vysvetliť, čo sa to s tebou deje?! Nehnevaj sa, ale od včera sa vážne správaš veľmi čudne. Si v poriadku? Alebo sa niečo stalo? Niečo, s čím môžem pomôcť?“ vyzvedal, rozhodiac rukami vyvedený z miery kamarátovým správaním.
Albus len pokrútil hlavou, zrak zaborený kamsi do zeme. „Ja...“ preglgol. „Nevadilo by ti, keby som s tebou nešiel? Potrebujem... chcem byť chvíľu sám,“ zamrmlal a ani nepočkal na jeho odpoveď. Vyšvihol sa na metlu a upaľoval preč ako o život, kým sa za ním plavovlasý Slizolinčan nechápavo díval.
Najprv zamieril k ihrisku. Chvíľu tam bezcieľne krúžil vo vzduchu a potom zaletel k jazeru. Sedel na metle, len tak sa vznášajúc nad jeho pokojnou hladinou, tupo hľadiac na svoj odraz. Myslel na svoje tajomstvo. Myslel na Scorpiusa i na to, čo k nemu cíti a uvažoval, čo si počať ďalej. Nikomu to nepovedal, ani sa s tým nikomu zveriť nemienil. Pôvodne sa zastrájal, že to v sebe bude dusiť až do smrti a to tajomstvo si vezme do hrobu. Lenže už si tým nebol taký istý. Jedno bolo zvládať to v odlúčení od priateľa, iné zas v jeho blízkosti. Boli spolu ešte len necelé dva dni a on sa prestával ovládať! Prepadol by sa od hanby, keby sa prevalilo, že ten nenápadný Pottrík v skutočnosti o dievčatá nestojí. Bol si istý, že by sa mu všetci otočili chrbtom. A otec? Ten by ho asi zabil!
Do klubovne sa vrátil ešte zamĺknutejší ako bol. Len čo si doprial sprchu v prefektskej kúpeľni, cítil sa trošku lepšie, ale stále mal mizerne skleslú náladu. Vynechal dokonca i obed a namiesto toho si na chvíľu zdriemol. Potom vyhľadal Rose a spolu s ňou si opisoval poznámky a vypracovával úlohy z predmetov, ktoré kvôli výberu do reprezentačného družstva v dnešný deň zameškal. Za ten čas strávený pri učení úporne odrážal zvedavé otázky Rose i Lily a dokonca ich zahriakol, keď prvá stratégia popierania nezabrala. Dievčatá to ale neodradilo a hoci mu dali vydýchnuť, vedel, že s ním len tak neskončia. Napadlo mu, že by si mohol pre ne vymyslieť nejakú primeranú lož. Niečo, čo by sa zakladalo na pravde, lebo sa obával, že by ho inak ľahko odhalili. Nikdy nevedel dobre klamať.
Keď schádzal do Veľkej siene na večeru, bol hladný ako vlk a v žalúdku mu nepríjemne škvŕkalo. Okrem toho, riaditeľka mala slávnostne vyhlásiť výsledky výberového konania ešte pred večerou. On už síce vedel, že postúpil a určite postúpi i Scorpius. Zaujímalo ho však, ako dopadol zvyšok kandidátov a aj to, kto z jeho spolužiakov dostane šancu zahrať si v Durmstrangu. Jedno bolo isté. Mali byť vybratí najlepší z najlepších.
***
Harry sa pretočil v posteli, keď začul jemné ťukanie na oblok. Vymotal sa z prikrývok i náručia partnera a podišiel k oknu. Otvoril ho a vpustil do vnútra spálne sovu, ktorá patrila jeho najmladšiemu synovi. Odmotal jej z nôžky list a ona uletela späť do noci potom, čo sa s ním rozlúčila štuchnutím do ruky a tichým zahúkaním. Harry za ňou zavrel okno a vrátil sa k listu.
Z postele sa zdvihla plavovlasá hlava a dlhé vlasy sa rozliali po pleciach ako zlatý vodopád. „Kto píše?“ opýtal sa ho so záujmom jeho milenec. Pretočil sa na bok a hlavu si podoprel rukou.
„Al. Oznamuje mi, že ich vybrali do reprezentačného družstva, ktoré sa zúčastní turnaja v metlobale, v Durmstrangu.“
Draco zamrmlal. „Ak hovoríš vybrali – ich – znamená to, že je medzi nimi aj môj syn?“
Harry sa vrátil do postele a podal mu list, aby si ho mohol prečítať. „Príležitosť napísať Victorovi,“ hlesol Harry zadumane.
Draco zatiaľ list preletel očami a spokojne sa pousmial. V jeho sivých očiach sa zračila hrdosť a pýcha na jediného syna. Podal mu zložený list späť a Harry ho odložil do šuplíka v nočnom stolíku. Draco roztiahol náruč a Harry sa k nemu pritúlil.
„Uvažoval si o tom, čo som ti navrhol pred prázdninami?“ spýtal sa Draco a Harry si povzdychol.
„Nemyslel som na nič iné,“ priznal úprimne.
„A? Neviem, či sa mi bude tvoja odpoveď páčiť,“ zahundral skleslo, keď sa Harry na malý moment odmlčal.
„Aj tak to nezáleží odo mňa, to predsa vieš,“ odvetil zmierlivo.
„Harry, ja nemôžem za to, že sa tá panovačná mrcha Pansy nechce rozviesť!“ zvolal zúfalo Draco.
„Veď ja viem,“ šepol Harry a zdvihol k nemu tvár. Draco ho pohladil po líci hánkami prstov. Napriek veku a jemným vráskam okolo očí a úst vyzeral rovnako neodolateľne ako kedysi.
„Niekedy si prajem, aby mohlo byť všetko inak. Keby sme boli spolu už od školy...“
Harry ho zastavil prv, ako stihol vetu dokončiť a ukradol si od neho bozk. „Keby sme boli spolu už od vtedy,“ zamrmlal, keď sa ich pery od seba po dlhej chvíli oddelili, „nemal by si takého skvelého syna a ja by som tiež nemal deti. Len mi nepovedz, že to ľutuješ, Draco. Viem, aký si naňho hrdý,“ dohováral mu.
„Isteže. Scorpius je jedno z požehnaní, ktoré vo svojom živote absolútne neľutujem. Len ma mrzí, že som s tebou nemohol byť tak často, ako by som rád,“ priznal.
„Desať mesiacov v roku nie je zas tak málo. Aj tak tu máš už väčšinu svojich vecí,“ riekol a ukázal na očarovanú skriňu, ktorá bola počas prázdnin dobre ukrytá, aby ju neobjavili Harryho deti.
„Tie dva mesiace tam citeľne chýbajú,“ šomral Draco naďalej.
„Ale veď si všetko vynahradíme v tých zvyšných desiatich,“ upozornil ho Harry koketne.
„Nech je ako chce, aj tak nebudem spokojný, kým nebudeš môj! Každý deň, dvanásť mesiacov v roku!“ vyhlásil, na čo sa Harry rozosmial.
„Si taký majetnícky,“ podpichol ho tmavovlasý muž a on sa uškrnul.
„Majetnícky? Ja by som to radšej nazval zaľúbený,“ pretočil sa v posteli a s tým stiahol Harryho pod seba.
„Zaľúbený...“ zašepkal muž pod ním roztúžene a vpil sa mu do očí, zosilniac zovretie okolo pekne stavaného mužského tela svojho milenca.
„Presne tak. Zaľúbený dlhých dvadsaťdva rokov, Potter,“ dodal zastretým hlasom prv, než sa k nemu sklonil a pobozkal ho tak, až mu to vzalo dych. Potom si ľahol k nemu a pokúsil sa zaspať.
Nemali to ľahké. Svoj vzťah dlho tajili. Kým ešte žila Ginny, stretávali sa skutočne len výnimočne, pretože Harrymu svedomie nedovolilo podvádzať ju a tváriť sa, akoby sa nič nedialo. A potom tu bola i Pansy, Dracova manželka, ktorú však jeho život pramálo zaujímal.
Popravde, nanovo sa stretávať začali zhruba pred piatimi rokmi. Narazili na seba celkom náhodou v Deravom kotli a dali sa do reči. Draco sa v tú noc opil a vylial si pred ním srdce. Obvinil ho z kadečoho a aj z toho, že ho vtedy pred rokmi opustil, hoci to bolo ich vzájomné rozhodnutie. Za vinu mu pripísal i tie roky, čo neboli v kontakte, lebo vystriedal viacero partnerov, s ktorými nebol schopný stráviť viac ako jednu noc. Vykričal mu tiež ako ho potom milenci zvozili za to, že ich počas aktu neoslovil ich menom, ale zabudol sa a volal Harryho.
Harry mu na to nemohol povedať ani slovo, pretože ho jeho priznanie hlboko zasiahlo. Nikdy Draca neprestal milovať.
Prenajal im tú noc izbu v Deravom kotli, lebo Draco bol na tom nie veľmi dobre a Harry sa bál, že by sa mu pri premiestnení mohlo niečo stať. Tiež si netrúfal posielať ho domov letaxovou sieťou, aby sa nedostal v tomto stave niekde na Sibír. Tú noc strávili po dlhom odlúčení spolu. Bola búrlivá a vášnivá – dosť na to, že to ani neočakával, pretože si myslel, že Draco doslova do postele odpadne. Lenže, keď plavovlasý muž zistil, že má milovaného muža a veľkú posteľ v dosahu a za zabezpečenými dverami, vrhol sa naňho s lačnosťou hladujúceho dravca. Jediné, čo ostalo v tú noc na Harrym celé, bol habit, ktorý si stihol zavesiť prv, ako by i on padol do Dracových nedočkavých rúk. Vtedy zistil, ako veľmi mu ten Slizolinský chlap chýbal. Konečne bola diera v jeho duši zacelená. Jeho srdce prestalo krvácať. Uvedomil si, že sa ho viac nemôže vzdať a klamať sám sebe, pretože by sa vzdal vlastného srdca, svojej podstaty a seba samého. Takto sa začali stretávať nanovo a hoci to robili tajne, vtedy im to postačovalo. Lenže s rokmi ich vzájomná súdržnosť, city a naviazanosť na seba silneli a bolo pre nich čoraz ťažšie byť od seba na dlhšie ako i pár dní.
Harry vedel, že skôr, či neskôr sa bude musieť rozhodnúť a už teraz mohol povedať, aká bude odpoveď na Dracovu otázku. Nevedel, ako sa k tomu postavia ich deti, rodina a okolie, ale ak taká chvíľa nastane a on veril, že je blízko, bude jej čeliť. Lebo tak, ako Draco túžil po ňom, túžil on po Dracovi. No bez tretej osoby v ich vzťahu, čo bola momentálne Pansy.
„Milujem ťa,“ pošepol mu z polospánku a Dracovi sa na tvári rozlial vrelý úsmev.
„Aj ja teba, Potter,“ odvetil blažene zastretým hlasom a spomedzi pier sa mu vydral spokojný povzdych.
*******************************
Poznámka:
1. Dracovi som ako ženu pridelila Pansy. Je to proste mrcha a hodí sa mi tam, hoci bude spomínaná okrajovo, ak si dej príbehu nebude vyžadovať niečo iné, čo si ešte sama nie som istá...
2. Opis vzťahu medzi Dracom a Harry si myslím, že nie je veľmi podstatný, ale ja som si to jednoducho nemohla odpustiť. Možno by bolo zaujímavejšie, keby to bolo čisto len o deťoch – niečo na štýl Romeo a Júlia – teda znepriatelené rodiny, ale pre tentokrát som zvolila čosi iné...
3. Ak sa niekomu bude zdať v tejto kapitole opis vzťahu medzi Alom a Scorpiom nedostatočný (teda ako sa to začalo a pod.), nezúfajte, v druhej kapitole sa dozviete podrobnosti... Nemôžeme predsa všetko vytárať hneď v tej prvej, nie?
4. Čo sa týka profesora Hoocha – nechcela som tam mať profesorku, tú som poslala v duchu na odpočinok – teda do dôchodku, nie do hrobu. Hooch, je len zhoda mien a nie je s ňou v príbuzenskom zväzku.
Dúfam, že Vás to aspoň trochu zaujalo...
Komentáre
Prehľad komentárov
Jdu pokračovat.
;DDDDDD
(misa737, 3. 6. 2010 23:13)si píš kočka že zaujalo..kludne to môže byť písané aj trochu o Harrym a Dracovi...ale späť k téme.poviedka sa mi zatial lubi a uvidime co bude dalej.len dufam že to nebude príliš rozťahané jak guma v trenkach;D
:-)
(ansus, 23. 5. 2010 14:07)Vypadá to zajímavě, těším se na další kapitoly. (U Rose Weasleyové je tam někde v první třetině překlep v koncovce)
Eressie
(Tessa, 22. 5. 2010 20:54)ďakujem :) Ozaj ma teší, že je moja snaha ocenená... Ale popravde, nebyť toho filmu, nápad by bol v keli :D Tobyho som si proste vedela dokonale predstaviť ako Scorpíka :) Podľa mňa je prosto skvelý....
...
(Eressie, 22. 5. 2010 20:43)jupííí xD oceňujem tvoj výber, čo sa týka hlavných postáv,...vždy sa mi zdalo byť tak málo príbehov o Albusovi a Scorpiusovi :-) a toto sa začína náramne zaujímavo,.. :-) teším sa na pokračocanie, určite sa oplatí v tom pokračovať ;)
Parada
(Karin, 11. 12. 2019 13:29)